Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 01, 2019 5:15 pm

Zdrvujúca kritika mentality najširších más obyvateľstva


Väčšina obyvateľstva našej planéty vníma realitu veľmi povrchne. Vníma ju iba čisto prvoplánovo a plytko. Je to len konzumné vnímanie sveta a života, bez akejkoľvek ochoty a chuti hlbšie sa zamýšľať nad vecami a nad tým, čo sa nachádza v hĺbke, pod ich vonkajším povrchom.

Ide teda iba o čisto materialistické poňatie reality, v ktorom má cenu a v ktorom sa počíta len to, čo je možné mať, čo je možné dosiahnuť, čo je možné získať a na základe čoho si je možné užiť všetkých pôžitkov a radostí materiálneho sveta. Takéto sú očakávania konzumnej väčšiny obyvateľstva našej planéty od života. Takéto sú ich ciele a takéto sú ich hodnoty.

No a samozrejme, aký je dopyt, taká je potom nevyhnutne aj ponuka. Čo ľudia chcú a o čo usilujú, toho sa im potom aj dostáva. A tak povrchnosť cieľov, hodnôt a túžob väčšiny obyvateľstva priamo vytvára a formuje vonkajšiu realitu presne takým spôsobom, ako ju tak dôverne poznáme z nášho každodenného, obyčajného života.

Je to realita honby za akciami v supermarketoch, realita ošiaľu vianočného nakupovania, realita nablískaných nových značiek áut, realita atraktívnych dovoleniek, realita moderných mobilov, realita naháňania sa za peniazmi a ziskom, realita tvrdej práce, potrebnej na dosiahnutie uspokojenia všetkých svojich nikdy nekončiacich potrieb.

Je to realita plytkej a prázdnej zábavy v televízii, realita plytkých a prázdnych rozhovorov, cieľov a hodnôt. Je to realita, ktorá až na malé kozmetické chybičky systémovo absolútne dokonale vyhovuje konzumnej väčšine.

A vyhovuje jej až do takej miery, že keby prišiel niekto, kto by sa snažil ponúknuť čosi hodnotnejšie a hlbšie, bolo by to považované za niečo rušivé. Za niečo nekompatibilné z prianiami väčšiny. Ľudia by to nechápali a nerozumeli by tomu, pretože by to nechceli chápať a nechceli by tomu rozumieť. Bolo by im to ľahostajné, pretože ich duševný obzor a schopnosť ich myslenia uviazli v povrchnosti a nenáročnosti tak, ako uviazne loď na plytčine.

Ide o duševný rozmer, jednoznačne sa pohybujúci iba v intenciách pojmov „chlieb a hry“. To znamená, že po tvrdej práci treba v prvom rade nasýtiť svoje brucho, a potom vyplniť svoj voľný čas rôznou plytkou a nenáročnou zábavou.

O tomto sklone más sa samozrejme vedelo už za čias starovekého Ríma, a doteraz sa na tom takmer nič nezmenilo. Zmenila sa len vonkajšia forma, ktorá sa prispôsobila modernej dobe. Ten „chlieb“ v súčasnej dobe predstavuje okrem základnej obživy i uspokojovanie rôznych základných aj nadštandardných potrieb. No a tie „hry“ predstavujú rôzne formy modernej zábavy, ako je plytká a nenáročná literatúra, plytké a nenáročné filmy, plytké, až stupídne televízne programy, plytká a úbohá divadelná produkcia, rôzne komerčné rozhlasové stanice, a samozrejme internet, používaný v prevažnej miere len na šírenie plytkosti, povrchnosti, úbohosti a zvrhlosti.

A hoci v dnešnej dobe už existuje množstvo rôznych alternatívnych médií, konzumná väčšina zostáva stále verná tým mainstreamovým, pretože pri ich sledovaní a počúvaní je možné čo najmenej myslieť. Nenáročnosť a plytkosť v myslení je totiž tým najdôležitejším kritériom toho, čo sú masy schopné prijať a čo už nie.

A šedé eminencie, stojace v pozadí, tento trend všeobecnej plytkosti a povrchnosti intenzívne podporujú. Ba čo viac, stále sa pomaly snažia znižovať latku toho, čo sa masám v médiách ponúka, aby boli ešte viac duševne obmedzenejšie. Aby sa z nich stalo len slepé a tupé stádo, ktoré je možné nahnať kamkoľvek. Trebárs do protestov proti vlastným vládam, ktoré im chcú dobre, alebo do vojny proti fiktívnemu nepriateľovi a podobne.

Týmto masám je totiž cielenou a premyslenou manipuláciou možné nahovoriť skutočne čokoľvek. Je im možné nahovoriť, že čierne je biele a biele je čierne. Je im možné nahovoriť, že priateľ je nepriateľ a nepriateľ priateľ. Je im možné nahovoriť, že dobro je zlo a zlo je dobro. Tieto masy sú totiž ako trstina vo vetre, ktorá sa kláti tam, kam fúka vietor mainstreamovej mediálnej manipulácie.

A je smutné, že všeobecnému trendu plytkosti a ľudskej malosti sa nevyhli ani cirkvi. Cirkvi totiž vedome prijali do štruktúry svojej vierouky množstvo prvkov, ktoré cielene nadbiehajú povrchnosti a plytkosti ľudí len preto, aby k sebe pritiahli čo najväčší počet stúpencov

Takže nakoniec už ani cirkvi nerobia, čo majú. To znamená, nevychovávajú zrelé a samostatne duchovne stojace osobnosti, utvárajúce svoj zodpovedný vzťah k životu predovšetkým na základe svojho vlastného zvažovania, skúmania a presvedčenia, ale naopak, vychovávajú a formujú len poslušné ovečky, idúce slepo iba tým smerom, ktorý im vytýčili ich znalí a teologicky vzdelaní duchovní pastieri.

Cirkvi teda neučia ľudí ryby chytať tak, akoby mali, ale tieto ryby im ony samé neustále servírujú v podobe hotových duchovných právd. O nich už netreba vôbec premýšľať, ale ich treba len prijať.

No a masám, ktorým vlastné premýšľanie padne zaťažko, takýto prístup dokonale vyhovuje. Takže sú vlastne všetci spokojní.

O týchto veciach by sa dalo samozrejme ešte dlho hovoriť, ale je to zbytočné, pretože s povrchne prvoplánovým vnímaním reality sa v každodennom živote stretnete všade, kdekoľvek sa pohnete. Stretnete sa s ním v autobuse, vo vlaku, v práci, v reštaurácii, na obrazovke televízie, vo filmoch, v kinách, v divadlách, v časopisoch a kdekoľvek inde. To, čo budete vidieť a vnímať predstavuje jedinú realitu, ktorá reprezentuje duševný obzor väčšiny obyvateľstva.

A títo otroci vlastnej plytkosti a povrchnosti v tom nebadajú nič prázdneho a neuspokojivého. Nič ľudsky nedôstojného. Im to v podstate tak, ako to je, až na nejaké malé chybičky dokonale vyhovuje. Takže na tom nemajú potrebu nič zásadného meniť. A ani na tom nechcú nič zmeniť.

A práve na tento typ ľudí sa dokonale hodí známy Goetheho výrok, že najúbohejším otrokmi sú tí, ktorí si vo svojom zotročení myslia, že sú slobodní.

Tento výrok sa dá iba minimálnym spôsobom modifikovať a dokonale vystihuje súčasnú, modernú realitu, v ktorej žijeme. A síce takto: Najúbohejšími otrokmi sú tí, ktorí si vo svojom konzumno materialistickom zotročení myslia, že sú slobodní.

Je ale už konečne načase, aby si ľudia začali uvedomovať, že existuje ešte aj iná, skrytá a hlbšia realita, ako iba tá povrchová, prvoplánová a plytká, ktorá je im neustále a rôznymi spôsobmi podsúvaná, a to najmä mainstreamovými médiami. Mali by si uvedomiť, že pod vonkajším pozlátkom ilúzie liberálneho kapitalizmu, ako toho najdokonalejšieho systému, aký vôbec bolo ľudstvo schopné vymyslieť, sa skrýva čosi iné. Čosi temné, nízke a skazené.

Veď predsa o tom, že to v ľudstve vždy fungovalo týmto spôsobom, že pod povrchom vonkajšieho lesku sa vždy skrývala tá najneuveriteľnejšia podlosť a skazenosť svedčia už Ježišove slová, prednesené pred dvetisíc rokmi, adresované farizejom a zákonníkom. Čiže ľuďom, predstavujúcim vo vtedajšom svete určitú elitu. Povedal im totiž, že sú ako nabielené hrobky. Zvonka honosné a majestátne, ale vo vnútri plné hniloby a najrozličnejšej nečistoty. Túto skutočnosť dokonale vystihujú aj iné slová: Existujú ľudia, ktorý vyzerajú zo všetkých strán perfektne. Zľava, sprava, spredu i zozadu. Len nie zvnútra!

No a presne toto isté platí aj o celom súčasnom systéme usporiadania vecí ľudských. To znamená, že na jednej strane máme rôzne pozitíva dnešnej modernej doby, avšak na druhej strane máme desivú zákulisnú nízkosť a skazenosť, o ktorej samozrejme štandardné, konzumne a povrchne naladené obyvateľstvo ani netuší.

Dôkazom tohto hnusu, skrývajúceho sa pod povrchom bol napríklad rozhovor s manželkou slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka. Bol uverejnený v časopise Madam Eva a pani Jarmila Lajčáková – Hargašová v ňom dostala okrem iných aj veľmi zaujímavú otázku, či si myslí, že svetový mier je v záujme tých, ktorí dnes riadia svet.

A ona vyrukovala so šokujúcou skúsenosťou. Povedala totiž, že jej manžel sa stretol s istými, mimoriadne vysoko postavenými a bohatými ľuďmi, ktorí ho seriózne žiadali, nech im vysvetlí, prečo podľa neho nie je vojna dobrá. Oni boli totiž toho názoru, že vojna predsa točí ekonomiku a prináša nové pracovné miesta.

To teda znamená, že za zatvorenými dverami elity nášho sveta vôbec neriešia nejaké zásadné politické otázky. Tam ide len o peniaze a ekonomické záujmy, pričom rozpútanie vojen je považované za najväčší motor svetovej ekonomiky. Po každej vojne je totiž treba zničené krajiny obnoviť a obnova prebieha na úver. Všetko sa síce nanovo vybuduje, ale konečným výsledkom bude zadĺženie krajín až do takej miery, že to nepôjde nikdy splatiť. Tak sa z nich stanú otrockí vazali. A ak sa niekto bude pokúšať o slobodu svojho národa, dopadne ako Nicolas Maduro, Bašár Asad, alebo dokonca ako Muamar Kaddáfí.

Takýto je teda milí priatelia v skutočnosti svet, v ktorom žijeme. Takýmto spôsobom uvažuje, a nie len uvažuje, ale aj reálne jedná elita najbohatších a najmocnejších nášho sveta. Takéto monštrá z nich urobilo ich bezbrehé uctievanie peňazí a kapitálu. Je to modla, ktorej sa klaňajú a v mene ktorej sú ochotní nechať vraždiť ľudí a pustošiť národy.

Zásadná otázka však znie, čo s tým? Ako sa proti tomu postaviť? Ako sa tým nedať zhltnúť a zvalcovať?

V prvom rade si najširšia verejnosť musí konečne uvedomiť, že výsada myslieť, ktorou sme my ľudia obdarovaní, v sebe zároveň skrýva povinnosť. Povinnosť skúmať! Povinnosť ísť veciam skúmavo až na koreň. Až k ich podstate, skrývajúcej sa pod povrchom.

A zámerom tohto povrchu, tohto zovňajšku vecí a javov je mnohokrát utajiť, zahmliť a zastrieť podstatu, skrývajúcu sa pod ním. A práve preto každý, kto bol obdarovaný výsadou myslieť, má zároveň aj povinnosť skúmať!

Ak si ale túto základnú povinnosť človeka, ako mysliacej bytosti plniť nebudeme, staneme sa len časťou nemysliaceho, a preto ľahko manipulovateľného stáda. A toto stádo bude hnané na cesty, ktoré preň vymysleli iní, aby ho zotročili a ovládli.

Neverte preto nikomu a sami skúmajte! Neverte tomu, čo sa hovorí v televízii len preto, že sa to hovorí v televízii, ale sami skúmajte, či to náhodou nie je inak. Neverte autoritám akéhokoľvek druhu len preto, že sú uznávanými autoritami, ale sami skúmajte, či to, čo hovoria, nie je len manipulatívna lož. Neverte tomu, čo je napísané v novinách len preto, že sa to píše v novinách, ale sami skúmajte, či vám nie sú informácie účelovo predkladané iba tak, ako to vyhovuje tým, čo dané noviny, alebo iné médiá vlastnia.

A presne takto isto čiňte aj vo všetkých ostatných oblastiach života, pretože jedine takýmto spôsobom si budete plniť svoju elementárnu povinnosť skúmať, automaticky vyplývajúcu z vašej schopnosti myslieť. Jedine týmto spôsobom môžete prelomiť doterajšiu kliatbu povrchnej plytkosti, ktorej podliehajú masy a stať sa konečne osobnosťami, ktorými už nemôže nikto manipulovať.

A ak budete takto postupovať aj v oblasti duchovnej, ktorú nie je možné z tohto procesu vyňať, ak aj v tejto oblasti budete vážne skúmať pravdivosť všetkého, čo je vám predkladané rôznymi učeniami a duchovnými autoritami, čoskoro zistíte, že mnohé veci sú inak, než sa prezentujú navonok. Zistíte, že účelom mnohého je iba to, aby boli zahmlené a zastreté skutočné duchovné pravdy, nachádzajúce sa v hĺbke pod povrchom.

Ak ale nestratíte odvahu a budete všetko vážne skúmať, otvorí vám to cestu k duchovnej slobode. Otvorí vám to cestu k slobode vášho ducha, ktorého plnému rozletu bolo bránené buď nevedomým, alebo účelovým pokrivením pravdy.

Vy sa však vašim vážnym duchovným skúmaním duchovne osloboďte, pretože jedine tým sa môžete stať silnými a pevnými osobnosťami, ktoré už nebude možné vmanipulovať do nijakej podoby neslobody. Či už tej duchovnej, alebo materiálnej.

Takýchto osobností sa totiž hrozia mocní nášho sveta, pretože národy nimi naplnené by sa stali slobodnými a nepremožiteľnými. Lebo naopak, s každým národom, ktorého väčšina obyvateľstva je len nemysliace stádo, si môžu dravci, stojaci v zákulisí robiť čo chcú. A v súčasnosti tak aj robia, pretože im to svojou povrchnosťou dovoľujeme.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 08, 2019 5:32 pm

Prečo je nutné usilovať o skutočné hodnoty?



Čo znamenajú hodnoty v živote človeka? Je to naozaj len nejaká teoreticko filozofická otázka, alebo ide o viac? Alebo ide o zásadný dopad na život, na náš osud i na našu budúcnosť?

Ak chceme hovoriť o hodnotách, máme samozrejme na mysli jedine hodnoty skutočné a pravé. Hodnoty vysoké, vznešené a ušľachtilé.

Každý človek, ktorý má v sebe srdce, cit a svedomie ihneď, bez toho, že by bolo treba niečo konkretizovať, správne a jasne vyciťuje hodnoty, o aké ide. Áno, všetkým nám je okamžite jasné, že ide o hodnoty ako je česť, spravodlivosť, ľudskosť, ohľaduplnosť, nezištnosť, duchovnosť a podobne.

Každý človek by mal vedieť a mal by si byť vedomý toho, že na všetko, čo ho v živote stretá a čo mieni vykonať, by sa mal pozerať práve z hľadiska týchto skutočných hodnôt, pretože platí, že výška hodnôt, ktoré preferujeme a podľa ktorých sa snažíme žiť, určuje výšku hodnoty nášho vlastného života. To teda v praxi znamená, že snaha o vysoké a vznešené hodnoty robí náš život vysoko hodnotným. Ale platí to aj naopak, pretože každý, kto sa necháva unášať hodnotami nízkeho druhu, si takýmto spôsobom svoj život znehodnocuje.

Veľkou otázkou však zostáva, prečo sa vôbec máme usilovať o spomínané, vysoké a ušľachtilé hodnoty? Veď v súčasnosti sa človek vôbec nemusí o nič takého usilovať a môže sa mať celkom dobre. Veď mnohí sa majú dokonca vynikajúco aj vtedy, ak žijú v úplnom protiklade s týmito hodnotami. Veď predsa v každodennosti života to v skutočnosti chodí úplne inak. A to „inak“, čiže nie čestne, nie spravodlivo, nie ohľaduplne, nie ľudsky a podobne, býva neraz omnoho výhodnejšie, či už spoločensky, alebo finančne. Prečo teda potom, za takejto situácie, treba usilovať o nejaké vysoké a ušľachtilé hodnoty?

Odpoveď je jednoduchá: pretože sa nazývame ľuďmi! Pretože práve snaha o takéto hodnoty patrí k jedným zo základných atribútov ľudskosti! Pretože jedine na týchto hodnotách stojí samotná podstata nášho človečenstva! Pretože jedine toto sú hodnoty pozitívneho a budujúceho charakteru! Pretože jedine ony majú schopnosť priniesť skutočný rozvoj a rozkvet spoločnosti. Pretože všade tam, kde sa tieto hodnoty začnú odsúvať do úzadia a sú nahradené pseudo hodnotami, dochádza k úpadku.

Lebo práve z tohto dôvodu kedysi padol starý Rím a bezpočet iných civilizácií a spoločenských systémov. Lebo ak sa to pôvodne pozitívne, zdravé, dobré, správne a budujúce zvrhne v pravý opak, začne sa okamžite množiť neprávosť, nespravodlivosť, nečestnosť, neľudskosť, bezohľadnosť, útlak, násilie a absolútna strata duchovnosti.

Celé naše univerzum totiž stojí na pozitívnych hodnotách a to sa prejavuje tak, že sily univerza sú nápomocné iba tomu, čo je samo hodnotné, alebo čo sa o hodnoty usiluje. A naopak, ženú a tlačia k úpadku to, čo nie je hodnotné, čo sa pravých hodnôt zrieklo a čo sa o ne vôbec neusiluje.

A preto každý spoločenský systém, každý národ a každý jednotlivec, ktorý sa odvráti od skutočných a pravých hodnôt, a prikloní sa k pseudo hodnotám, vstupuje na cestu postupného úpadku a celkového zrútenia.

Otázka skutočných a pravých hodnôt a s nimi súvisiacej, základnej hodnotovej orientácie nie je teda vôbec otázkou čisto filozofickou, náboženskou, alebo intelektuálnou. Naopak! Je to otázka prežitia! Je to otázka života a smrti!

Lebo vážne úsilie o skutočné hodnoty musí urobiť z tejto zeme rajské záhrady. Avšak náš príklon k pseudo hodnotám a zotrvávanie v nich nás nevyhnutne musí priviesť k apokalypse.

Jedinou správnou cestou a jediným správnym smerom, dávajúcim ľudstvu nadhľad nad jeho rozsiahlymi znalosťami a poznaním, je práve cesta k hodnotám. Jedine prostredníctvom nej je možné všetky tieto znalosti a všetko toto poznanie správne zvládnuť tak, aby sa napokon neobrátilo proti nám samotným a nestalo sa nám skazou.

Preto musíme neustále smerovať k vysokým, vznešeným a ušľachtilým hodnotám, ku ktorým nás ustavične nabáda náš cit, naše srdce a naše svedomie. Toto je cesta, po ktorej je treba ísť! Musí sa na ňu vydať celé ľudstvo, každý národ i každý jednotlivec, ktorý chce smerovať k vzostupu a rozkvetu. K vzostupu a rozkvetu po všetkých stránkach. Po stránke hmotnej, duševnej i duchovnej.

Je však smutné, že súčasný vzdelávací systém hustí do detí iba veľké množstvo poznatkov, z ktorých mnohé budú potrebovať, ale mnohé potrebovať nikdy nebudú.

Na to najhlavnejšie sa však zabúda! A síce na výchovu k hodnotám! Na výchovu k pravým a vysokým hodnotám, a na potrebu ich celoživotného preferovania. V preferovaní týchto hodnôt je totiž skryté všetko! Je v nich skryté skutočné, osobné ľudské šťastie, ako aj vzostup a rozkvet národa i spoločnosti.

Kedy to pochopíme a kedy začneme podľa toho jednať? Lebo až vtedy, keď to pochopíme a začneme sa podľa toho správať, vykročíme na cestu vzostupu, harmónie a trvalo udržateľného života na našej planéte.

Ak to však nepochopíme, budeme naopak kráčať cestou úpadku tak, ako je tomu dnes. Cestou k morálnemu, mravnému, spoločenskému, hodnotovému a ľudskému úpadku, ktorý nakoniec skončí katastrofálnym všeobecným zrútením, ak sa nedokážeme spamätať a ešte včas zmeniť naše doterajšie, nesprávne hodnotové smerovanie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 15, 2019 6:46 pm

Existencia vojen odhaľuje pravú tvár našej civilizácie!


Ľudstvo prešlo veľmi dlhým vývojom, ale zarážajúce je, že od samých počiatkov, až do dnešných dní ho neustále doprevádza prekliatie vojny. Ak sa totiž z tohto uhla pohľadu pozrieme na našu históriu, samotná podstata fenoménu vojny, s ktorým je ľudstvo tak neodlučiteľne spojené, zostáva stále rovnaká. To, čo sa mení, sú len vonkajšie možnosti a kulisy, zodpovedajúce technickej úrovni každej doby.

Na úsvite dejín sa nepriatelia vzájomne zabíjali kameňmi, alebo kamennými sekerami. Neskôr lukmi, šípmi a kopijami. Potom mečmi a kušami. No a v dnešnej dobe automatickými zbraňami, tankmi, lietadlami, atómovými bombami a mnohými inými modernými zbraňami.

Konečný výsledok je však vždy úplne rovnaký. Je ním vražda, rozvrat, bolesť a utrpenie. Jediné, čo v tomto smere priniesla moderná doba, je doposiaľ nepoznaná efektivita zabíjania. Dnes je možné zničiť jedinou bombou celé mesto, alebo dokonca, pri eventuálnom nukleárnom konflikte svetových mocností, i život na celej našej planéte.

Za tejto situácie sa neodbytne vynára zásadná otázka: v čom sme vôbec ako ľudská civilizácia tak zásadným spôsobom pokročili, keď fenomén vojny, zo všetkými jeho zverstvami zostáva stále plne aktívnym? V čom sme vlastne pokročili, keď sme sa tohto hrozného zla nedokázali zbaviť počas celého dlhého obdobia nášho vývoja? Ako je možné, že ani v modernej dobe, v 21. storočí, sa na tom nič nezmenilo a na našej zemi existuje množstvo lokálnych vojnových konfliktov, ale zároveň aj neustála hrozba celosvetovej jadrovej kataklizmy?

O čom svedčia všetky tieto fakty v súvislosti s reálnou, vnútornou zrelosťou ľudstva? Na akej úrovni sa to vlastne nachádzame? Nie je to všetko vari jasným dôkazom toho, že skutočnú výšku rozvoja našej civilizácie nie je možné merať iba čisto vonkajším, materiálnym pokrokom?

Nie veru, materiálny a technický pokrok nie je vôbec možné považovať za pokrok skutočný! Skutočný pokrok totiž predstavuje len pozvoľný nárast pravých hodnôt, pretože jedine na pravé hodnoty bohatí ľudia sú schopní navždy odstrániť fenomén vojnového vraždenia z hodnotového rebríčka našej civilizácie.

Keby sme dospeli k tejto hranici a k tomuto bodu, jedine potom by sme mohli naozaj s hrdosťou hovoriť o úspešnom vývoji ľudskej civilizácie.

Ak ale vojny a vraždenie, s nimi spojený zbrojársky priemysel a neustály vývoj čoraz efektívnejších zbraňových systémov stoja v dnešnom svete v popredí záujmu najvyspelejších štátov našej planéty, svedčí to o tom, že skutočne, to jest vnútorne, čiže morálne, stojíme stále viacmenej na úrovni pračloveka. Pračloveka, ktorý zaznamenal jediný vývoj v tom smere, že kamennú sekeru zamenil za balistické rakety s jadrovými hlavicami.

Znamená to teda, že hodnotovo sme uviazli kdesi v praveku. Znamená to, že stále uznávame takmer rovnaké hodnoty, a tieto nezmenené hodnoty neustále plodia nové vojny. V konečnom dôsledku to však znamená, že to musia byť hodnoty vo svojom jadre falošné, pokrivené a nedostatočné, pretože neustále spôsobujú vojnové šialenstvo.

O aké hodnoty to vlastne ide? Je už skutočne načase odhaliť ich, uvedomiť si ich nedostatočnosť a konečne ich zmeniť, pretože týmto spôsobom môžeme potom zmeniť celkový charakter našej civilizácie.

V praveku išlo v prvom rade o hodnotu prežitia ľudského jedinca ako takého. V druhom rade o hodnotu osôb, s ním najužším spôsobom spojených, to znamená jeho rodiny. A v treťom rade o hodnotu záujmov jeho vlastného kmeňa.

No a táto základná paradigma toho, čo ľudia vnímali ako dobro, pretrvávala celé veky. V modernej dobe sa transformovala do podoby hodnoty predovšetkým dobra osobného. V druhom rade do hodnoty dobra našej najbližšej, alebo vzdialenejšej rodiny. V treťom rade do dobra našej vlastnej firmy, v ktorej pracujeme, alebo ktorej sme vlastníkmi. No a vo štvrtom rade do hodnoty dobra nášho vlastného národa, čo sa v súčasnosti ešte rozširuje na hodnotu dobra určitej vzájomnej aliancie národov, z nejakých dôvodov držiacich spolu.

Toto sú tie najzákladnejšie hodnoty, ktoré naša civilizácia má. Hodnoty, ktoré sa nezmenili od praveku a ktorých obmedzené hranice vnímania toho, čo je dobré, boli príčinou všetkého vojnového vraždenia počas dlhej histórie ľudstva až do dnešných dní.

Pýtate sa, čo je na nich také zlé? Odpoveď je prostá: všetky vyššie uvedené príklady vnímania hodnoty toho, čo je dobré, sú totiž v skutočnosti len určitou formou egoizmu. A preto sú zlom! Egoizmom a zlom, ktoré nebolo schopné prerásť až k hraniciam všeobecného a všeľudského altruizmu.

Takéto obmedzené vnímanie dobra, bez presahu až k najvyššej hodnote dobra celku totiž v ľuďoch vždy postupne spôsobovalo nárast osobného, národného, lebo iného egoizmu. No a ten si vo svojom vystupňovaní nakoniec vždy začal robiť zálusk na niečo, čo patrí iným.

Každé menšie vnímanie dobra, nepresahujúce hranicu všeobsiahleho dobra ku všetkým blížnym je teda v podstate zlom, práve pre jeho nedostatočnosť. Je skrytým egoizmom, a ten postupne dosahuje svojho kulminačného bodu, až nakoniec vyvrcholí v prejave maximálneho egoizmu človeka voči človeku a národa voči národu. A ním je práve vojna.

Priam učebnicovým je príklad fašistického Nemecka. Fašisti živili v národe nacionálny egoizmus a nadradenosť, a z ich hľadiska boli ostatné národy vnímané ako menejcenné. Ako národy, ktoré preto nemajú právo na existenciu a iba zbytočne zaberajú životný priestor.

Nemci išli do vojny kvôli svojmu vlastnému dobru, domnievajúc sa, že sa stanú pánmi sveta a všetci ostatní im budú slúžiť. V ich postoji je až príliš jasne čitateľný zásadný nedostatok presahu vnímania dobra až k dobru všeobecnému. V ich konaní je jasne čitateľný obmedzený egoizmus, ohraničený úzkoprsým vnímaním dobra iba pre ich vlastný národ. A práve toto egoistické a úzkoprsé ponímanie dobra prinieslo celému svetu nesmierne zlo a nešťastie.

V týchto skutočnostiach spočíva kľúč k pochopeniu príčin vzniku všetkých vojen v histórii našej civilizácie. Vojny vždy vznikali a vždy budú vznikať práve z úzkoprso obmedzeného vnímania dobra len na dobro osobné, rodinné, alebo národné. Práve v tejto obmedzenosti duševného obzoru ľudí, bez nevyhnutného presahu až k všeobecnému altruizmu, je skrytá odveká príčina všetkých vojen.

A preto každého osobne, koho vnímanie dobra sa pohybuje iba v týchto hraniciach, možno považovať za zločinného strojcu vojnového vraždenia, pretože svojim vlastným dielom viny prispieva k postupnému bujneniu takéhoto egoisticky prízemného dobra. A to vždy doposiaľ v histórii nakoniec vyvrcholilo vojnou.

Strojcom mieru a porozumenia medzi národmi je len ten, kto vo svojom vedomí dokázal vnútorne preklenúť hranicu osobného a národného dobra až k dobru všeobecnému a celosvetovému. K dobru a právu na dobro pre všetkých jednotlivcov a pre všetky národy sveta bez rozdielu. Strojcom mieru a porozumenia je len ten, kto sa nijako nevymedzuje spôsobom „ja a oni“, alebo „my a oni“, ale všetko a všetkých vníma len vo všeobsiahlosti pojmu „my“.

Žiaľ, realita je taká, že najbohatšie národy moderného sveta žijú ešte stále na úrovni pralesného zákona práva silnejšieho, a prostredníctvom svojej vojenskej, alebo ekonomickej sily dosahujú vlastného, egoistického dobra na úkor mnohých iných národov sveta. Tie ničia, zotročujú a podmaňujú si ich buď vojensky, alebo ekonomicky.

Avšak takéto egoistické dosahovanie dobra najvyspelejších krajín nášho sveta, neváhajúcich presadzovať svoje životné záujmy hoci aj tisíce kilometrov od vlastných hraníc, je obrovským zlom a nešťastím pre národy, na ktoré dopadá ich egoizmus.

No a ty človeče, čítajúci tieto riadky, neprilievaj svoj vlastný diel oleja do tohto ohňa egoizmu úzkoprsého a obmedzeného vnímania dobra. Neživ toto zlo a nestávaj sa tak aj ty spoluzodpovedným za vojny, ktoré z toho nakoniec vzídu.

Naopak! Postav sa proti tomu tým, že tvoje ponímanie dobra dosiahne hranice dobra všeobecného. Postav sa proti tomu tým, že sa konečne naučíš milovať a mať v úcte každého zo svojich blížnych, nech už sa nachádza v ktoromkoľvek národe, alebo hoci aj na opačnom konci sveta. Lebo jedine týmto spôsobom môžeš prekonať odveký, nízky egoizmus, ako elementárnu príčinu všetkých vojen, aby si nakoniec mohol prispieť svojim vlastným dielom k vybudovaniu civilizácie trvalého mieru. Tá totiž môže vzniknúť len na základoch uctievania všeobecného, ničím neobmedzeného, altruistického dobra pre všetkých jednotlivcov a všetky národy bez rozdielu.

PS. Nedávno prebehla na Slovensku veľká, celonárodná anketa o najväčšieho Slováka. Jej víťazom sa stala najvýznamnejšia osobnosť slovenského národa. Podobnú iniciatívu som zachytil aj v rámci opatrovateľských služieb. Jej cieľom má byť dosiahnutie vyššej miery spoločenského ocenenia tejto veľmi ťažkej a záslužnej činnosti.

Ja osobne však vnímam podobné ankety veľmi skepticky. Sú podľa mňa len jasným potvrdením sklonu ľudí upínať sa na nízke, úzkoprsé a ohraničené vnímanie sveta. Je totiž absolútny nonsens zvoliť v nejakom celonárodnom hlasovaní jedinú osobnosť, ako toho najväčšieho Slováka v dejinách. Je to absolútny nezmysel, pretože tisíce najrozličnejších osobností, ale i obyčajných ľudí, o ktorých sa vôbec nevie, prispeli svojim dielom k tomu, že slovenský národ sa nakoniec osamostatnil a dostal na tú pozíciu, na akej stojí v súčasnosti.

Ego človeka a obmedzenosť nízko ohraničeným vnímaním dobra však ľuďom znemožňuje vnímať realitu v celej jej širokospektrálnej obsažnosti. Znemožňuje im oceniť všetky významné, menej významné, ale aj prosté osobnosti, ktoré prispeli k duševnému, duchovnému a materiálnemu pozdvihnutiu slovenského národa.

Skutočná pravda je však jedine takouto širokospektrálnou, avšak chorobné ego a kŕčovitá obmedzenosť nízkym ponímaním dobra chcú silou mocou vtesnať všetku túto širokospektrálnosť do rúk zopár jednotlivcov, alebo dokonca jedného jediného človeka. To je však v skutočnosti len egoistický konštrukt a symbol obmedzenosti, odmietajúci vnímať realitu v jej veľkosti a stále prejavujúci tendenciu vtláčať ju do jednotlivostí.

A takéto isté je to aj pri všetkých ostatných anketách! Neexistujú nijakí jednotliví víťazi opatrovateľskej práce, slávnostne vyhlásení na nejakom galavečere. Existuje však tisíce víťazov opatrovateľskej práce, ktorí sa každodenne a bez zbytočného potlesku venujú bezvládnym a potrebným.

Neexistuje žiadna najkrajšia žena, najkrajšia pieseň, najkrajší obraz, najlepší učiteľ a podobne. To všetko je len úbohým znižovaním širokospektrálnosti a bohatosti skutočnej reality. Túto realitu sa však snaží malosť ľudskej duše vždy podvedome znižovať, a tak prispôsobovať sebe samej a svojej vlastnej malosti. A dokonalou vonkajšou manifestáciou toho, že je to naozaj tak, sú všetky podobné ankety.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 22, 2019 5:40 pm

Vitajte v dobe teroru väčšiny menšinami!


Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe, v ktorej sa javy, stojace mimo normu, začínajú presadzovať ako norma pre celú spoločnosť. Na základe toho sa však potom, relatívne normálna spoločnosť, stáva sama postupne nenormálnou.

Buďme konkrétni a ukážme si dva príklady. Na Slovensku prebehla nedávno intenzívna kampaň za to, aby všetci budúci prváci museli povinne absolvovať rok v predškolskom zariadení. Zdôvodňovalo sa to tým, že to veľmi pomôže deťom zo znevýhodneného prostredia, najmä deťom z rómskej komunity, ktoré získajú základné sociálne a hygienické návyky. A v nemalej miere i základy slovenského jazyka.

Ide o ukážkový príklad terorizovania väčšiny menšinou, ktoré sa stretlo s odporom mnohých rodičov. Sú totiž toho názoru, že rodič má právo rozhodovať o živote svojho dieťaťa, a pokiaľ sa oň zodpovedne stará a chce si ho v predškolskom veku ponechať doma, štát mu nemá právo niečo povinne nariaďovať.

Celá kauza je ukážkovým príkladom toho, ako v dnešnej zvláštnej dobe doplácajú čestní, poctiví a zodpovední na nezodpovedných a neporiadnych, ktorých nezodpovednosť sa stáva rozhodujúcim kritériom pre vznik zákona, dopadajúceho v rovnakej miere na všetkých bez rozdielu.

A pozrime sa na ďalší príklad, ktorý ešte radikálnejším spôsobom zasahuje do normálneho života väčšiny, práve na základe z normy vybočujúceho správania sa menšiny. Ide o homosexualitu a gender ideológiu.

Všetci vieme, že v normálnej, heterosexuálnej spoločnosti existujú a vždy existovali určité skupiny, ktoré vnímajú vlastnú sexualitu trochu inak. Ide o ľudí, ktorí sa necítia doma či už vo svojom mužskom, alebo ženskom tele. Vnútorne sa teda cítia byť iní, než to z hľadiska zovňajšku vyzerá. Podla toho sa mnohokrát správajú a jednajú, čo vo väčšinovej spoločnosti zákonite vzbudzuje minimálne rozpaky.

Samozrejme, že nie je správne, aby títo ľudia boli väčšinovou spoločnosťou nejako perzekvovaní, ale nie je správny ani opačný extrém, keď je v dnešnej dobe týmito menšinami perzekvovaná celá spoločnosť.

Ako? Trebárs práve v tej najcitlivejšej oblasti, a síce, pri výchove a formovaní detí. Deje sa tak na školách, kde pri výchove ku gender tolerancii sú normálne deti často nútené vžívať sa do myslenia homosexuálnych jedincov, alebo sú dokonca informované o spôsobe homosexuálneho pohlavného styku v súvislosti s ochranou, ktorú je treba pri ňom používať.

Takéto niečo je tým najhorším terorom mimo normy stojacej menšiny na normálnu väčšinu. Dieťa totiž častokrát nemá o týchto veciach ani len tušenia a úplne prirodzene si žije svoj život v rámci všeobecnej normy. A do jeho nevinnosti je surovo zasahované tým, že sa nie len že predčasne zoznamuje s niečím „iným“, ale že je dokonca násilne nútené vžívať sa do tohto „iného“.

Keby boli deti iba veľmi citlivo informované o týchto skutočnostiach, bolo by to v poriadku. Ale ako už bolo spomenuté, prax je taká, že sú v rámci výuky ku gender tolerancii nútené hrať trebárs v motivačných scénkach stretnutie a nadväzovanie vzťahu homosexuálnej dvojice. Alebo sú „znalými“ a „múdrymi“ informovaní o tom, že pohlavie, s ktorým sa narodili, nie je vôbec niečím záväzným. Že je v tomto smere možné si voľne vyberať zo širokej ponuky, podľa svojich osobných predstav. Lebo človek má byť slobodný a nesmie byť ničím obmedzovaný.

Takýmto spôsobom však deti začínajú pochybovať o svojej vlastnej sexuálnej orientácii a to zdravé, normálne a úplne prirodzené je v nich spochybňované, atakované a terorizované niečím, čo vo vzťahu k väčšinovej populácii stojí mimo normu.

Je takéto niečo normálne? Je to zdravé? Nie je to vari iba chorobné upadanie do extrémov v tom zmysle, že kým v minulosti boli homosexuálne a inak zmýšľajúce menšiny terorizované väčšinou, dnes je scestnými názormi týchto menšín terorizovaná väčšina? Nie je nenormálne, že to, čo stojí mimo normu, sa pretláča ako norma pre tých, ktorých by nič takého nikdy nenapadlo?

Akým spôsobom však správne riešiť tieto problémy?

Existuje len jediný správny spôsob ich riešenia, opierajúci sa o pochopenie duchovných súvislostí a zákonitostí.

Čo to konkrétne znamená z hľadiska našich dvoch spomenutých príkladov?

V prípade snahy o uzákonenie povinnej školskej dochádzky paušálne pre všetky deti to znamená, že rodičia, ktorí sa príkladne starajú svoje deti stoja duchovne a osobnostne oveľa vyššie, ako rodičia, ktorí sa o ne zodpovedne nestarajú. Ak však chce niekto vytvoriť zákon, platný pre všetkých, a príčinou jeho vzniku je chovanie nezodpovedných, musí sa jeho uplatňovanie aj na tých zodpovedných stretnúť s oprávneným odporom.

Jednoduché riešenie problému spočíva v tom, že k zodpovednejšej výchove detí nezodpovedných rodičov môže štát pristupovať aj nátlakovo. Zodpovedným rodičom však má byť vo vzťahu predškolským zariadeniam ponechané právo ich osobného, slobodného rozhodnutia.

No a aké je správne duchovné riešenie problému homosexuality?

V prvom rade si každý, kto sa v mužskom tele cíti ako žena a v ženskom tele ako muž musí uvedomiť, že to nie je prirodzené, a že teda je v prvom rade nejaká chyba v ňom samotnom. A túto chybu je treba hľadať a pracovať na jej odstránení tak, aby sa všetko skôr, alebo neskôr mohlo dostať opäť do normálu.

Jedine v tomto spočíva konštruktívny prístup k veci. A každý, kto chce takýmto konštruktívnym spôsobom svoj problém riešiť, môže sa v tomto smere ponoriť do skúmania duchovných súvislostí a zákonitostí, ktoré mu ukážu cestu. Lebo kto naozaj vážne hľadá, celkom zaručene aj nájde.

Je však veľkým nešťastím pre každého jedinca, nachádzajúceho sa vo vnútornom rozpore medzi svojim cítením a vlastným fyzickým telom, ak uverí tomu, že takýto stav je úplne prirodzený. Že takáto inakosť je jednoducho normálnou, a preto treba bojovať, aby bola aj spoločnosťou vnímaná ako normálna.

Celá tragédia spočíva v tom, že namiesto toho, aby sa dotyčný sústredil na vlastný, osobný boj so svojou odchýlkou, sústreďuje sa na vonkajší boj za to, aby jeho inakosť bola spoločnosťou akceptovaná ako normálna. Aby to bolo spoločnosťou brané ako niečo prirodzené, hoci to takým nie je, ani nikdy nebude, pretože prirodzené môže byť len to, čo nie je vo vnútornom rozpore so sebou samým.

Ak ale spoločnosť na normalizáciu niečoho, čo stojí mimo normu pristúpi tak, ako sa to deje v súčasnosti, klame samu seba. A zároveň duchovne škodí všetkým „inak“ orientovaným ľuďom. Škodí im tým, že im berie motiváciu a dôvod duchovne pracovať na sebe a na opätovnom nastolení stavu prirodzenej vnútornej harmónie so sebou samým.

A presne tento istý princíp platí i pri súčasnej kauze ospravedlňovania a obhajovania pedofílie v denníku Sme. Nie väčšinová spoločnosť má mať pochopenie a prispôsobovať sa, ale naopak, jedinci postihnutí pedofíliou musia pochopiť, že sú odchýlkou od normy, a musia vnútorne začať na sebe pracovať takým spôsobom, aby sa oni sami opäť dostali do normálu. Človek sa totiž nemá podvoľovať svojim chybám a slabostiam, alebo sa nebodaj snažiť o ich celospoločenskú akceptáciu, ale má so svojimi chybami a slabosťami bojovať, aby nad nimi mohol nakoniec zvíťaziť. To je jediný správny postoj.

Na našej planéte jestvuje množstvo problémov, ktoré čakajú na svoje riešenie. Ľudia ich však riešia po svojom, čiže tak, ako oni sami považujú za najlepšie. A tak sa často mnohé problémy, riešené takýmto čisto ľudským spôsobom, stávajú nakoniec ešte väčšími problémami, vytvárajúcimi ešte väčšie pnutie podobne, ako napríklad pri snahe o paušálne uzákonenie povinnej predškolskej dochádzky, pri celoplošnom presadzovaní sexuálnej „inakosti“ ako normy, alebo pri ospravedlňovaní pedofílie.

Z tohto dôvodu by si preto mali ľudia už konečne uvedomiť, že všetky naše problémy možno optimálne riešiť a vyriešiť jedine v zohľadnení duchovných súvislostí a zákonitostí, jestvujúcich v našom univerze, ktorým podlieha celé naše bytie.

Všetkým, vnútorne otvoreným jedincom, ktorí chcú v tomto smere vykročiť správnou cestou, môže ako neoceniteľná opora v poznávaní duchovných zákonitostí poslúžiť výnimočné dielo s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Júl 30, 2019 6:11 pm

Niet dôležitejšieho poznania, ako je toto! Spamätajte sa!


Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.

No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.

Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.

Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.

Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.

Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.

Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.

A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.

A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!

V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.

A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.

Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.

A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.

Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.

Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.

Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.

Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.

Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.

A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!

Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 05, 2019 5:32 pm

Popis procesu degenerácie ľudskosti v človeku


Naša najvnútornejšia podstata je duchovná a pochádza z duchovnej ríše, ktorá sa nachádza nad hmotnou časťou univerza. Duchovná podstata vstupuje do hmotného sveta za účelom vývoja. Za účelom osobnostného a duchovného dozrievania.

Vstupom do hmotnosti sa duch zahaľuje hmotným telom a to znamená, že v tom najzákladnejšom členení sa pozemský človek skladá z dvoch podstát. Z podstaty telesnej, vonkajšej a fyzickej, a z podstaty najvnútornejšej, čiže duchovnej.

Duchovná podstata v nás sa prejavuje čistým citom a naša hmotná podstata sa prejavuje rozumom. Alebo inak povedané, náš čistý cit je rečou ducha a náš rozum je rečou hmoty.

Ale pretože človek je bytosť duchovná, prichádzajúca do hmotnosti z duchovnej ríše, je tým pádom určená správna hierarchická štruktúra jeho dvoch podstát.

Na vrchole našej vnútornej hierarchie má stáť čistý cit, čiže hlas nášho duchovného jadra. Pozemský človek má byť teda bytosťou citu. Veď nakoniec aj naše svedomie, ktoré sa nás snaží v každodennosti života upozorňovať, ako máme správne jednať, je elementom citu.

Rozum má byť zložka podriadená. Má stáť v službách čistého citu. Cit má viesť a rozum má duchu pomáhať formovať hmotnosť v súlade s hodnotami ducha. A hodnotami ducha je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ušľachtilosť, ľudskosť a iné, podobné cnosti. Takto je to normálne, takto je to správne a takto by to malo byť.

Ale žiaľ nie je, pretože u ľudí pod vplyvom hmoty došlo k postupnej tragickej zámene hierarchického usporiadania citu a rozumu, čiže ducha a hmoty.

A práve v tejto nešťastnej zámene môžeme nájsť príčinu všetkého zla vo svete. Tá príčina spočíva v nadradení rozumu nad čistý cit, čiže v nadradení našej hmotnej podstaty nad našu podstatu duchovnú.

Rozum sa stal v ľuďoch vedúcim. Stal sa pánom a to citové v nás zatlačil do úzadia. S človeka sa stal iba človek rozumu, ktorý zabudol na svojho ducha. Tým stratil kontakt s vlastným svedomím a už nevie, kým vlastne je. Nevie, že je zrnko ducha, ponorené do hmotnosti za účelom dozrievania, ktoré má prostredníctvom rozvíjania hodnôt Ducha smerovať k výšinám kráľovstva nebeského.

Zlo vzniká na zemi preto, lebo človek je už schopný vidieť všetko len hmotársky a rozumovo. Len racionálnym spôsobom obmedzene.

Chýba veľkosť ducha a všade vládne malosť a úzkoprsosť rozumu. Preto sa rozmáha rozumové sebectvo, egoizmus, zištnosť, vypočítavosť, chladné kalkulovanie a bezohľadný racionalizmus.

A tento rozumový človek, ktorý už nie je schopný vnímať vôbec nič mimo rámca hmotného, sa postupne začal takýmto spôsobom pozerať aj na náboženstvá, ktoré boli ľuďom darované z Ducha, aby ich duchovne viedli nahor.

Rozumový človek ich strhol, oklieštil a sploštil. Konkrétny príklad môžeme nájsť trebárs v evanjeliách, v podobe zákonníkov a farizejov. Celý život študovali Písma, ale bolo to len čisto rozumové. Keď totiž prišiel Ježiš a priniesol učenie z Ducha, popudzovalo ich to, nepochopili to a brojili proti nemu.

Alebo iný príklad. A síce náboženstvo Aztékov. V jeho začiatkoch je čitateľné pravé poznanie, spočívajúce v tom, že srdce človeka je najdôležitejšie. Že najdôležitejšie je jeho čisté, dobré, spravodlivé a ušľachtilé srdce. Že jedine takýto človek je Bohu milý.

S postupným odsúvaním ducha v podobe čistého citu do úzadia a nadobúdaním prevahy rozumu začalo u Aztékov degenerovať aj toto pravé poznanie. Až nakoniec rozum, úplne odtrhnutý od citu, a teda od ducha, to dotiahol až tak ďaleko, že Aztékovia ako obeť božstvu vytrhávali ešte bijúce srdce z hrudí ľudí a kládli ho na obetný oltár. Tento príklad je naozaj názornou ukážkou toho, ako dokázal človek rozumu zmaterializovať pôvodné, vznešené a pravé duchovné pravdy, a spraviť z náboženstva tragickú karikatúru.

A takýmto katastrofálnym spôsobom nadvláda rozumu v človeku zmaterializovala a sploštila nie len náboženstvá, ale úplne všetky oblasti života.

Všetko zlo na svete má na svedomí človek chladného rozumu, ktorý zapudil svojho ducha, prejavujúceho sa čistým citom.

To človek chladného rozumu s okliešteným citom zdiera iných, kradne, zotročuje, vraždí, plánuje vojny, baží po moci a po svetovláde! To človek chladného rozumu bez citu drancuje zem a prírodu! Ničí vodu a vzduch a nemá stále dosť. To človek rozumu má ruky od krvi, a to práve on spotvoril náboženstvá na svoj vlastný obraz.

Príčina svetového zla teda tkvie v nesprávne nastavenej, vnútornej hodnotovej hierarchii. Ak ľudia opäť nenadradia čistý cit nad rozum, tento svet nemôže zachrániť absolútne nič, pretože nech by prišiel akýkoľvek dokonalý spoločenský systém, akákoľvek dokonalá filozofia, či akékoľvek dokonalé náboženstvo, ľudia rozumu nakoniec pokrivia, znehodnotia a zdegenerujú všetko. A všetko, nech by to bolo akokoľvek dobré, nakoniec podriadia svojej mocichtivosti a svojim bezohľadne nenásytným rozumovým snahám presne tak, ako je tomu v súčasnosti.

Odstránenie zla je teda možné jedine správnym nastavením hierarchickej štruktúry každej jednotlivej ľudskej bytosti, ktorá musí učiniť tento nevyhnutný krok sama za seba.

Na základe všetkých týchto skutočností vyvstáva zásadná otázka: ako by sme sa mohli stať opäť ľuďmi čistého citu? Ako sa stať opäť skutočne ľuďmi a nie otrokmi rozumu, akými sme dnes? Ako prispieť k opätovnému nadradeniu toho citového, čiže duchovného v nás nad rozum?

Lebo kráľovstvo nebeské, do ktorého máme raz vojsť, ako do cieľa svojho bytia, je kráľovstvom Ducha. A kráčať k nemu môžeme len vtedy, keď sme duchovní. Duchovní, čiže živí v cite. A keby sme sa takými stali už tu na zemi, boli by sme aj tu na zemi schopní vybudovať pozemský odlesk kráľovstva nebeského. Kráľovstva dobra, spravodlivosti, lásky, ľudskosti a ušľachtilosti.

Takže ako nato? Ako oživiť vlastné čisté cítenie a postaviť ho na najvyššie miesto našej osobnosti?

Súčasný vnútorný život väčšiny populácie sa podobá kalným vodám, plným balastu a nízkosti. V našom vnútri sa totiž zaoberáme najrozličnejšími nečistotami. A práve kvôli svojmu nečistému vnútru, ktoré si tak ľahkomyseľne pestujeme, nie sme schopní vnímať impulzy ducha v podobe čistého citu a svedomia. Alebo ich vnímame len veľmi slabo, ako čosi nejasné za špinavým sklom okna. Tým špinavým sklom je náš nečistý vnútorný život, ktorý kalí naše čisté cítenie.

Prispieť k odstraňovaniu príčiny zla v nás samotných, ale aj v celosvetovom meradle môžeme teda jedine tým, že začneme dbať na čistotu a ušľachtilosť nášho vnútorného života. Že sa vedome prestaneme zapodievať nečistými myšlienkami a že budeme vo svojom vnútri rozvíjať iba dobré chcenie.

Týmto spôsobom začneme čistiť ono špinavé okno, ktorým bol náš doterajší vnútorný život, a tým pádom začneme čoraz jasnejšie vnímať podnety nášho čistého citu a svedomia.

Tak potom, prostredníctvom svojho pevného chcenia k dobrému a prostredníctvom svojej snahy o zachovávanie čistoty myslenia nakoniec nadviažeme spojenie so svojim čistým citom. To jest, so svojim duchom, ktorý nás začne od tej chvíle viesť hlasom čistého citu a svedomia k výšinám Ducha.

Tieto podnety čistého citu by sa potom mali stať pre nás určujúce. Nimi by sme sa mali riadiť a na základe nich by sme sa mali vo všetkom rozhodovať. Tak sa staneme pravými ľuďmi, ktorými sme dovtedy, pod nadvládou rozumu neboli.

Až potom môže začať náš osobný duchovný vzostup a tiež aj postupné zlepšovanie pomerov na zemi. Lebo vonkajšie pomery sú vždy v podstate len vonkajším odzrkadlením toho, akí vnútorne sme. Ak sme ľudia rozumu, odrazom toho bude svet rozumovej úbohosti, v akom žijeme v súčasnosti.

Ak sa ale staneme ľuďmi čistého citu, odrazom toho bude svet predchnutý hodnotami ducha, o akom sa nám dnes ani nesníva. A cesta k nemu vedie jedine prostredníctvom prvého a nevyhnutného kroku, ktorým je vedomé zachovávanie čistoty a ušľachtilosti nášho osobného vnútorného života. Ktorým je zachovávanie čistoty nášho chcenia a čistoty nášho myslenia.

PS. V súčasnosti napríklad existuje názor, že západné národy sú už národmi čisto materialistickými a že duchovne živé sú iba slovanské národy. Na tomto tvrdení bude čosi pravdy, ale je to pohľad až príliš čiernobiely.

Veď predsa aj na západe je možné nájsť ľudí skutočným spôsobom duchovných a naopak, medzi Slovanmi existuje množstvo materialisticky orientovaných zradcov a judášov.

Objektívna pravda je ale taká, že jedine na každom jednotlivom človeku osobne záleží, aké je jeho vnútorné hierarchické usporiadanie. Či teda je človekom ducha a čistého citu, alebo bytosťou chladného racia a hmoty.

Na druhej strane je však tiež pravdou, že oveľa viac racionálne obmedzených ľudí sa v súčasnosti nachádza na západe, a viac duchovne otvorených ľudí na východe. Viď príslovečná slovanská srdečnosť, ktorá je vlastnosťou citu, čiže ducha.

Absolútne všetky národy sveta sú však vo svojej podstate dobré. I každý ľudský jedinec je vo svojej podstate dobrý. Ľudia a národy sa ale môžu stať materialistickými a hodnotovo zdegenerovanými vtedy, ak v sebe nadradia rozum nad čistý cit. To jest hmotu nad ducha.

No a žiaľ, k čomusi takémuto sa postupne dopracovali západné národy, ktoré pre svoj blahobyt a pre svoje plné bruchá zabudli na svojho ducha. Vybudovali si svoj materialistický raj už tu na zemi. Ibaže to má samozrejme háčik, spočívajúci v tom, že ich raj na zemi je v mnohých prípadoch na úkor iných, ktorých zdierajú. Alebo je na úkor celej planéty, ktorá už prestáva byť schopná ďalej znášať vysoké nároky blahobytného, západného štýlu života.

A tak sa žiaľ, pre svoju orientáciu iba na hmotu a rozum, stali západné národy takmer duchovne mŕtve. Ich duch vyhasína a vládne už len rozum, so všetkými príznačnými znakmi duchovnej degenerácie, ako je gender ideológia voľnej zameniteľnosti pohlaví, alebo homosexuálne partnerstvá povýšené na normu.

Východné národy sú ešte duchovne živé, pretože prostredníctvom citu sú ešte aspoň čiastočne schopné vnímať svojho ducha. Nie sú ešte v takom vysokom štádiu duchovného úpadku ako západ, a preto sa prirodzene bránia rozličným zvrátenostiam, odtiaľ ku nim prichádzajúcim.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 12, 2019 6:19 pm

Biblický názor na multikultúrne miešanie národov


Ak sa pozrieme do Biblie, konkrétne do Starého zákona, židovský národ je v ňom vyslovene varovaný pred tým, aby uzatváral manželstvá s príslušníkmi iných národov Kanaánu a nemiešal sa s nimi.

Jednou z hlavných príčin bolo, že takýmito zmiešanými manželstvami sa zároveň miešalo aj náboženské povedomie. Miešala sa pravá viera židov v Stvoriteľa s vierou rádovo oveľa nižšou. A síce, s vierou v rôzne modly a bôžikov. To malo za následok kalenie čistej a pravej duchovnosti židov.

Ak budeme vychádzať z týchto skutočností, nachádzajúcich sa v Biblii a aplikujeme ich na našu súčasnosť, tak nám z toho vyplynie nasledovné:

Jestvuje Stvoriteľ a jeho Vôľa je pre všetko vo stvorení rozhodujúca. Jej poznanie a dodržiavanie je pre ľudí maximálne blahodárne, pretože ich vedie nahor nie len duchovne, ale aj pozemsky.

No a jednoznačnou Vôľou Stvoriteľa vo vzťahu k jeho vlastnému povolanému národu bolo, aby sa nemiešal s inými národmi, pretože mu to musí nevyhnutne priniesť duchovnú škodu. Židovský národ mal teda žiť po boku iných národov Kanaánu, mohol sa s nimi stýkať, ale nemal sa s nimi miešať.

Ak potom tento princíp zovšeobecníme vo vzťahu ku všetkým ostatným národom sveta znamená to, že každý z nich má zostať kompaktný a má sa čo najmenej miešať z inými, pretože takéto miešanie spôsobuje duchovnú škodu.

Národy majú byť spolu v kontakte, majú vzájomne spolupracovať, majú sa stýkať, majú sa obohacovať, ale každý z nich má zostať sám sebou, aby jeho príslušníci, predstavujúci určitú veľmi špecifickú duchovnú rovnorodosť, mohli vo vzájomnom posilňovaní sa v tejto rovnorodosti optimálne duchovne napredovať. Veľmi výstižne sa to dá pripodobniť k základnej škole, kde sa v jednotlivých ročníkoch nachádzajú žiaci rovnako mentálne a osobnostne zrelí. Akékoľvek vzájomné ľubovoľné miešanie žiakov jednotlivých ročníkov by však muselo nevyhnutne vytvoriť absolútny chaos.

To znamená, že akýkoľvek multikulturalizmus, či už umiernený, alebo extrémny, narušuje duchovnú kompaktnosť a vzájomnú rovnorodosť príslušníkov jednotlivých národov, čo má za následok, že ich optimálny duchovný vzostup sa spomaľuje, alebo celkom zastavuje.

Materiálne, alebo akékoľvek iné výhody z takéhoto multikultúrneho miešania vyplývajúce nie sú argumentom, pretože vo vzťahu k ľuďom, ako k duchovným bytostiam, je najrozhodujúcejší jedine ich optimálny duchovný vývoj. A práve z hľadiska neho je maximálne žiaduce rešpektovanie toho, čo reprezentuje Vôľu Stvoriteľa. A Vôľa Stvoriteľa vo vzťahu k židovskému národu, a teda zovšeobecnene aj k ostatným národom sveta je, aby sa vzájomne nemiešali. Takto to odporúča Biblia a takáto je Vôľa Najvyššieho.

Človek má samozrejme svoju vlastnú vôľu a preto môže ísť svojimi vlastnými cestami. Ako sa ale ukáže, jeho vlastné cesty ho skôr alebo neskôr musia priviesť do nešťastia, aj keď sa krátkodobo môžu zdať ako výhodné.

Človek a jeho vôľa sú totiž nedokonalé, kým Stvoriteľ a jeho Vôľa sú dokonalé. A jedine rešpektovaním toho, čo je dokonalé, a teda pre človeka ako pre duchovnú bytosť to najlepšie, môžeme spieť k harmónii a šťastiu, ku ktorým nás vždy vedie a bude viesť Vôľa Najvyššieho.

Naopak, rešpektovanie našej vlastnej vôle je zradné v tom, že zo začiatku sa nám môže zdať ako výhodné a prínosné, avšak na konci nás bude vždy čakať len skaza a nešťastie. Chaos, skaza a nešťastie, ktorých sme sa mohli vyvarovať prostým rešpektovaním Vôle Najvyššieho.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 19, 2019 6:06 pm

Človeče! Ty sebecký ničiteľ prírody!


Neviem, či ste zachytili správu, že od 29 júla 2019 začína žiť ľudstvo na ekologický dlh. To znamená, že týmto dňom sme v rámci roka 2019 vyčerpali všetky obnoviteľné zdroje, a od tohto dátumu až do konca roka budeme čerpať zdroje, ktoré už príroda nie je schopná sama obnoviť. Od tohto dňa teda začína naše bezohľadné a trvalo nezvratné drancovanie. Pravda je totiž taká, že v súčasnosti potrebujeme na uspokojenie všetkých svojich potrieb prírodné zdroje dvoch planét, čo značí, že životná úroveň ľudí a ich potreby výrazne prevyšujú možnosti našej planéty.

V kolobehu povinností pravdepodobne mnohí túto informáciu nezaregistrovali. Čo sme ale zaregistrovali úplne všetci sú úmorné letné horúčavy, doprevádzané suchom. Boli časy, kedy bolo leto krásnym a príjemným obdobím, na ktoré sme sa tešili. V súčasnosti sa však naopak stáva obdobím, nesmierne únavným a zaťažujúcim, takže mnohí, ktorí vyslovene nemusia, v najväčších horúčavách radšej ani nevychádzajú von.

Avšak neustále rastúca neznesiteľnosť letných horúčav, aké u nás nikdy predtým nebývali, nie je ničím iným, ako odpoveďou prírody na neznesiteľnosť a neudržateľnosť drancujúceho prístupu ľudí k nej. A je to odpoveď tak pádna a tak rukolapná, že ju neprehliadne nikto. Ani tí, čo nevedia, že sme už v tomto roku začali žiť na ekologický dlh. Na absolútne každého z nás bez výnimky tvrdo dopadajú negatívne dôsledky toho, ako sa my sami správame voči prírode.

Sebectvo ľudí je však bezmedzné, pretože sú iba nemnohí, ktorí chápu tento súvis. Ktorí si uvedomujú toto vzájomné prepojenie. A je iba málokto, kto je ochotný a schopný vyvodiť z toho aj nejaké osobné dôsledky. Osobné dôsledky v zmysle obmedzenia vlastných nárokov a potrieb na takú mieru, aká bude pre prírodu prijateľná a udržateľná. Hovorí sa tomu osobná uhlíková stopa.

Pre milióny ľudí našej zeme sú ale toto všetko len obyčajné informácie, ktoré pustia jedným uchom dnu a druhým okamžite von tak, ako tisíce iných informácií. Pre milióny ľudí konštatovanie týchto skutočností nič neznamená a osobne sa ich nijako netýka. Nie sú ochotní vyvodiť osobnú zodpovednosť za katastrofálne horúčavy, za sucho, za každodenné vymieranie najrozličnejších živočíšnych druhov, za drancovanie dažďových pralesov, z ktorých za jedinú minútu ubudne plocha o veľkosti futbalového ihriska, a tak ďalej, a tak ďalej.

Ľudia sú hodnotovo orientovaní na konzumný spôsob života a v ňom má miesto iba čoraz väčší ekonomický rast a čoraz väčšie uspokojovanie vlastných materiálnych potrieb. V ňom je absolútne nemysliteľné nejaké dobrovoľné uskromňovanie sa. Veď predsa celá spoločnosť je postavená na spotrebe a rôznych službách, zameraných na uspokojovanie ľudského užívania si. Musel by byť predsa blázon ten, kto by sa dobrovoľne obmedzoval. A zvlášť vtedy, keď na to má! Keď si to môže dovoliť. Veď žijeme len raz, a preto si je treba života poriadne užiť.

Avšak ty, bezohľadný konzumný slepec, uváž jednu vec! Skús sa zamyslieť nad tým, aký býva osud toho, kto žije dlhodobo na dlh. Len si skús predstaviť, že bývaš v nejakom byte a neplatíš nájom. Ako dlho myslíš, že ti to bude tolerované? Budeš viacnásobne upozornený, a keď svoje dlhy nevyrovnáš a nezačneš pravidelne platiť nájomné, z bytu ťa vyhodia!

A presne tak isto, ty konzumný sebec, zaslepený svojim užívaním si, žiješ na ekologický dlh a príroda našej planéty ťa už dlhšiu dobu upozorňuje, aby si si bral len toľko, koľko ti môže dať. Upozorňuje ťa na to horúčavami, aké tu nikdy doposiaľ nebývali. Upozorňuje ťa na to suchom! Upozorňuje ťa na to prudkými a ničivými prívalovými dažďami! Upozorňuje ťa na to neúrodou a zdražovaním potravín! A upozorňuje ťa na to ešte mnohými inými vecami, ktoré ty nechceš vidieť.

Ty totiž chceš len stále nerušene pokračovať vo svojom konzumnom bláznovstve a nič iného ťa nezaujíma. Vedz však, ty sebec, že nakoniec dopadneš tak, ako každý iný, kto žije na dlh a koho jednoducho skôr, alebo neskôr vyhodia z bytu. A tak raz aj teba, ekologického zločinca a ničiteľa, vyhodí mocná Matka príroda zo svojho podnájmu na planéte Zem! Ba čo viac, bude ti upreté právo ďalej prebývať v celom tomto stvorení, pretože prázdnota a úbohosť konzumného materializmu sa do teba zažrali tak hlboko, že ich uctievaním si sa stal len bezduchým ničiteľom všade tam, kde sa nachádzaš. A preto, aby si už nemohol ďalej škodiť a ničiť, ti táto možnosť bude vzatá, a tebe nezostane celkom nič, len plač a škrípanie zubov.

Pamätaj, ty bezducho konzumný sebec, že jedine sem ťa privedú tvoje materialisticky prázdne hodnoty, ktoré si uctieval, a pre ktoré si vo svojej egoistickej slepote neváhal ničiť všetko okolo seba.

Ľudia nášho sveta uznávajú ničivé a rozvratné hodnoty, ktoré ich vedú a privedú k zničeniu a k rozvratu. Ak však chcú tomuto zničeniu a rozvratu zabrániť, musia zmeniť hodnoty, ktoré uznávajú. Musia sa preorientovať na hodnoty, ktoré nevedú k zničeniu, ale k harmónii a rozkvetu.

A k harmónii a rozkvetu vedú jedine hodnoty ducha! Vedie k nim jedine rozvíjanie a uctievanie hodnôt ducha!

Hodnoty ducha nie sú hodnoty materiálne, ktorých neprimerané nadobúdanie ničí a drancuje našu planétu! Hodnoty ducha nie sú peniaze, majetky, moc, sláva, konzum a užívanie si!

Hodnotou ducha je úsilie o spravodlivosť, čestnosť, dobro a ušľachtilosť! Hodnotou ducha je úsilie o pochopenie skutočného zmyslu vlastného života! Hodnotou ducha je hľadanie odpovedí na základné existenčné otázky, a síce kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme. Hodnotou ducha je úsilie o približovanie sa k Stvoriteľovi. A čím väčšie budú ľudia vyvíjať úsilie o dosahovanie hodnôt ducha, tým bude na zemi lepšie, krajšie a harmonickejšie.

V tomto spočíva obrovský rozdiel oproti hodnotám matérie. Obrovský rozdiel, ktorý je dôkazom zásadnej neplnohodnotnosti a nedostatočnosti materiálno konzumných hodnôt, pretože čím viac sa ľudia zameriavajú na ich dosahovanie, tým je na svete horšie. Tým je na svete viac sebectva, chamtivosti, bezohľadnosti, závisti, nečestnosti, nevraživosti, násilia a biedy. Tým viac ľudia drancujú a ničia prírodu na celej planéte. To znamená, že to funguje úplne opačne, ako pri snahe o hodnoty ducha.

Človeče, spamätaj sa a hodnotovo sa obroď, aby s tebou Majiteľ sveta nakoniec nezatočil, ako so zlým nájomníkom, ktorý chcel žiť iba na dlh.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 26, 2019 6:09 pm

Zhora nechcený kult osobnosti Ježiša Krista!


Slepý kult osobnosti je škodlivý vždy a v každom prípade. To znamená, že jednoznačne vtedy, keď ide o osobnosti negatívne, ale žiaľ aj vtedy, keď ide o osobnosti pozitívne. V pozitívnom prípade je totiž kult osobnosti zameraný prednostne na osobu ako takú a nie na to, čo v skutočnosti ľuďom prináša.

Uveďme si príklad: V malom mestečku sa pred dvesto rokmi narodil filozof európskeho formátu, ktorý prednášal na mnohých významných univerzitách. Po čase urobili jeho krajania z jeho rodného domu múzeum. V ňom sa môže návštevník dozvedieť, z akej rodiny dotyčný pochádzal, kto bol jeho otec a matka, čím sa živili, koľko mal súrodencov, kde študoval, kedy a s kým sa oženil, koľko mal detí, kde pracoval, aké pocty získal a kedy a kde zomrel.

Návštevník múzea sa len veľmi okrajovo dozvie, v čom konkrétne spočíval významný filozofický prínos dotyčného v rámci európskej a svetovej filozofie. Avšak k celkovému pochopeniu jeho filozofického učenia a filozofického odkazu sa už nedostane takmer nikto.

Tak vzniká precedens v tom zmysle, že to, kvôli čomu sa dotyčný vôbec stal osobnosťou sa stáva okrajové, zatiaľ čo to, čo ľuďom v súvislosti s ním najviac utkvie, sú rôzne zaujímavé okolnosti z jeho osobného života. Takýto je typicky ľudský prístup k osobnostiam.

A presne tento istý, čisto ľudský prístup bol uplatnený aj vo vzťahu k osobnosti Ježiša Krista. A bol uplatnený o to viac, o čo jedinečnejší a pohnutejší bol jeho život, doprevádzaný najrozličnejšími nevšednými udalosťami a zázrakmi. A nakoniec tragickou smrťou a neuveriteľným zmŕtvychvstaním. To všetko bolo tak výnimočné, na rozdiel od bežných ľudí, že sa časom začala upriamovať pozornosť práve na to. Týmto spôsobom však žiaľ došlo k tomu, že to najpodstatnejšie a najdôležitejšie, kvôli čomu vôbec Ježiš prišiel na zem, bolo vzrastajúcim kultom jeho osobnosti potlačené do úzadia.

Ježiš Kristus bol Poslom od Boha! Na zem prišiel preto, aby nám priniesol Posolstvo priamo od neho. Posolstvo čisté a neskalené, ukazujúce ako správne žiť tak, aby náš život smeroval k Pánovi. Aby sme poznali jeho Vôľu a žili svoje životy v súlade s ňou, pretože len to nás môže priviesť k pozemskému šťastiu, ako i k bránam kráľovstva nebeského.

Príchod Ježiša na zem sa stal nutným preto, lebo ľudia stratili správnu cestu, vedúcu do kráľovstva nebeského, ktorú im kedysi ukázal Mojžiš. A stratili ju preto, lebo do Mojžišovho učenia postupne primiešavali svoje vlastné názory a vylepšenia, takže to nakoniec nebola cesta k Svetlu, ale boli to už „len náuky ľudské“ tak, ako to Ježiš vytkol zákonníkom a farizejom.

Kvôli tendencii miešať do všetkého to svoje vlastné, rozumovo ľudské, stratili teda ľudia cestu k Svetlu a speli k záhube. Speli to temnoty, pretože Mojžišov Zákon s ich rozumovými vylepšeniami stratil schopnosť viesť ich nahor.

A preto sa stal životne nutným príchod Krista, aby svojim učením opäť vytýčil správny smer. Ako vyslanec priamo od Stvoriteľa, prinášal jeho Posolstvo čisté. V ňom bolo jasne ukázané, ako máme správne žiť, myslieť a jednať, aby sme svojim bytím bezpečne smerovali ku kráľovstvu nebeskému. V tomto spočíval skutočný zmysel príchodu Ježiša Krista na zem! A týmto spôsobom, teda v čisto vecnej rovine učenia, ktoré vedie k Svetlu, malo byť ľuďmi prijaté všetko, čo im Ježiš prinášal. Jeho učenie mali prijať ako čisté Posolstvo od Stvoriteľa, mali s veľkou vážnosťou premýšľať nad jeho obsahom, a mali sa snažiť podľa neho žiť, pretože to je to najhlavnejšie a najpodstatnejšie. Takto sa veci majú v tej najprirodzenejšej vecnosti.

Avšak kresťanské cirkvi namiesto toho, aby pochopili a vyučovali to, v čom tkvie podstata, spočívajúca v Posolstve od Stvoriteľa a v živote v súlade s ním, začali postupne na jeho úroveň stavať aj to, čo sa udialo v pozemskom živote Krista. A tak, z prirodzeného sklonu ľudí pripisovať premrštený význam všetkému pozemskému, začalo byť postupne to pozemské z Ježišovho života kladené vo svojej dôležitosti na úroveň jeho Posolstva, ktoré bolo kľúčové.

Tak sa postupne začal budovať pozemský kult osobnosti Krista. Vecná podstata jeho učenia a jeho kľúčového významu pre ľudí sa začala strácať, a kult jeho osobnosti začal naberať na sile, hoci v samotných evanjeliách môžeme nájsť dôkazy o tom, ako Ježiš odmietal všetko, čo smerovalo k vyzdvihovaniu jeho osobnosti. Vždy poukazoval jedine na svojho Otca. Keď mu raz napríklad niekto povedal: „Učiteľu dobrý...“, ohradil sa voči tomu a riekol, že v skutočnosti je dobrý len Pán. Ježiš bol teda absolútne posledným z tých, ktorý by si želal, aby bola vyzdvihovaná jeho osoba a všetko, čo s ňou súvisí.

Ale ľudia tak napriek tomu učinili! To pozemsky osobné postavili na rovnakú úroveň, ako to kľúčové, ktorým bolo prinesenie Posolstva od Stvoriteľa. Až nakoniec, pod vplyvom utrpenia a tragickej smrti Krista na kríži, to ľudsky a pozemsky osobné dokonca prevážilo nad to hlavné a kľúčové.

Tento posun vo vnímaní mal v ďalšom nevyhnutom reťazení za následok, že na pozemské utrpenie Krista a jeho smrť začalo byť nazerané ako na niečo, čo bolo Stvoriteľom chcené. Ako na niečo, v čom samotnom spočívala spása. Ako na niečo, čo bolo hlavnou príčinou jeho príchodu na zem.

A v tomto nesprávnom sa pokračovalo stále ďalej v tom zmysle, že ak teda prišiel Ježiš na zem trpieť a umrieť na kríži, nakoľko on sám bol bez viny, musel trpieť za iných. Za viny ľudstva! A tak žiaľ došlo k tomu, že skutočný zmysel Kristovho pozemského príchodu bol nakoniec posunutý niekam úplne inam, čím bola ľuďom opäť zahmlená pravá a jasná cesta k Svetlu. Pravá a jasná cesta k Výšinám, ktorá spočíva v prijatí Ježišovho Posolstva a v živote v súlade s ním. V tomto jedinom sa skrýva spása!

Tragédia Kristovho utrpenia a smrti je vecou samou osebe. Nešlo však o hlavnú vec, ale len o dôsledok hlavnej veci, ktorou bolo prinesenie Božieho Posolstva ľuďom na zem, ukazujúceho im cestu k spáse. Išlo o prinesenie Svetla do temnôt zeme a Ježiš vedel, že temnota a jej temné ľudské nástroje sa nevyhnutne nenávistne obrátia proti nemu. Vedel, že ho pravdepodobne čaká utrpenie a smrť, ale aj napriek ich hrozbe prišiel z lásky k ľuďom a priniesol im životne dôležité Posolstvo ich Otca, ktorého nasledovanie je jedinou cestou k spáse. Ak by totiž táto cesta nebola ľudstvu ukázaná, muselo by zahynúť. Zahynúť pozemsky i duchovne.

A preto človeče, kráčaj cestou k spáse, ktorú ti ukázal Kristus! Cestou, ktorú ti ukázal aj napriek obrovskému osobnému utrpeniu, ktoré mu spôsobilo temno a jeho poskokovia. Tvoj Spasiteľ sa nezľakol tohto utrpenia a podstúpil ho preto, aby ti mohol priniesť to jediné, čo ťa môže priviesť k spáse. Aby ti mohol sprostredkovať čisté Slovo Božie, predstavujúce Vôľu Najvyššieho. Túto Vôľu sa snaž spoznávať, snaž sa podľa nej žiť a budeš spasený. V ničom inom pre teba spásy niet!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 02, 2019 6:27 pm

O výnimočnosti pohľadu dávnych židov na Stvoriteľa


Židovský národ v minulosti, zvlášť podotýkam v minulosti a nie v súčasnosti, mal výsadné postavenie spomedzi všetkých národov sveta. Nestalo sa tak však z nejakej ľubovôle. Podobnú pozíciu mohol zaujať hocijaký iný národ, ktorý by sa bol schopný významne duchovne povzniesť tak, ako sa to podarilo práve židom. Podarilo sa im to ale spôsobom, aký by si asi žiaden národ neprial. A síce, v prežívaní bezvýchodiskovej bolesti a utrpenia.

Ako konkrétne?

Židia trpeli v egyptskom jarme a ich utrpenie sa čoraz viacej stupňovalo. Stali sa z nich otroci a zaobchádzalo sa s nimi ako so zvieratami. Dostali sa do situácie, v ktorej si uvedomovali, že nikto a nič z nášho materiálneho a fyzického sveta im už nemôže pomôcť. Každé racionálne, rozumové a logické zvažovanie možnosti obratu k lepšiemu sa ukazovalo ako beznádejné. Na vlastnej koži a do hĺbky duše bola nimi prežitá nedostatočnosť rozumu a čisto materiálneho snaženia.

Ale ako múdre úslovie hovorí, keď sa pred nami zavrie jedna brána, niekde inde sa nám otvorí druhá. Len ju treba nájsť. A pretože pred neľudsky trpiacim židovským národom sa zatvorila brána nádejí v akúkoľvek materiálnu a rozumovo racionálnu pomoc, otvorila sa pred nim brána iná.

Brána k užšiemu kontaktu s Božstvom! K nemu sa začali židia vo svojej bezvýchodiskovej situácii čoraz viacej upínať. K nemu, ako k jedinej možnej pomoci začali čoraz intenzívnejšie a vrúcnejšie smerovať svoje modlitby.

A tak napokon došlo k tomu, že židia získali taký vzťah a takú mieru poznania a chápania Stvoriteľa, akú nemal nijaký zo vtedajších národov sveta. A práve na základe svojho úzkeho prepojenia so Stvoriteľom a fixovania sa naň, sa postavil židovský národ na duchovný piedestál ľudskej civilizácie, pretože jeho pochopenie a vnímanie Božstva bolo najbližšie k skutočnej Pravde.

No a napokon došlo aj k tomu, že jeho modlitby boli vyslyšané. Z Výšin im bol poslaný pomocník v osobe Mojžiša, ktorý ich nakoniec vyviedol z Egyptského otroctva a zároveň im sprostredkoval Vôľu Najvyššieho v podobe Desatora prikázaní. Nimi bola židom, ale aj celému svetu ukázaná cesta k pozemskému šťastiu, ale zároveň aj cesta ku kráľovstvu nebeskému.

Všetko to, čo sa udialo medzi židmi a Hospodinom, sa udialo na základe neomylnej logiky zákonov stvorenia. Celkom konkrétne na základe zákona rovnorodosti. Len najvyššia možná miera duchovnosti určitého pozemského národa totiž umožnila nadviazať spojenie s Najvyšším.

A práve tieto účinky zákona duchovnej rovnorodosti, fungujúceho vo stvorení, nám dávajú jasnú odpoveď na to, ktorý národ na zemi sa v danom čase skutočne vnútorne dostal na takú výšku, aby mohol nájsť spojenie so Stvoriteľom. Lebo mnohí si myslia, že oveľa duchovnejším smerom je napríklad budhizmus, alebo indické Védy. Tieto náboženstvá majú samozrejme svoje veľké prednosti. Majú však aj svoje nedostatky, ale žiadne z nich nemá takú pevnú väzbu priamo k Stvoriteľovi, akú boli schopní nadobudnúť dávni židia.

Ak napríklad niekto načúva slovám súčasných prívržencov budhizmu, alebo indických Véd, slovo Boh sa v nich vyskytuje minimálne a veľmi okrajovo. Keď však nahliadneme do Starého Zákona, takmer všetko v ňom sa odvíja od vzájomného vzťahu jednotlivcov, alebo celého národa k Stvoriteľovi. Takúto fixáciu a takúto väzbu priamo nahor, k Najvyššiemu, ako k jedinému východisku všetkého bytia, v budhizme vôbec nenájdeme. A nenájdeme ju ani v indických Védách. Ale práve nájdenie, získanie a budovanie tohto vzťahu postavilo židovský národ na duchovný vrchol.

O tom, že je to tak, svedčia aj prvé dve prikázania z Desatora, ktoré jasne hovoria o potrebe vzťahu a úcty človeka k Stvoriteľovi. No a samozrejme, Ježiš, ako Syn Najvyššieho, pokračuje v tomto smerovaní a napríklad svoju modlitbu modlitieb – Otčenáš, začína práve upriamením človeka k nebeskému Otcovi.

Jadro celého Starého Zákona a všetko to, o čom hovorili proroci zhutnil Ježiš, ako súhrn toho najpodstatnejšieho pre človeka, do dvoch prostých bodov. Prvým je naučiť sa milovať svojho Stvoriteľa celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou. A druhým je naučiť sa milovať svojho blížneho, ako seba samého.

V týchto dvoch vetách je v priamočiarej jednoduchosti povedané všetko, čo človek naozaj potrebuje. V prvom rade si potrebuje vybudovať živý, úprimný, láskyplný a srdečný vzťah k svojmu Stvoriteľovi, a v druhom rade si potrebuje vybudovať živý, láskyplný, úprimný a srdečný vzťah k svojim blížnym. Z toho jasne vidíme, že dávne židovstvo a neskôr kresťanstvo, ktoré prebralo jeho štafetu, sú hlavne a predovšetkým o vzťahu. A to v prvom rade o vzťahu k Stvoriteľovi, čo napríklad v budhizme, alebo v indických Védách absolútne chýba.

Budovaním tohto vzťahu vzniká totiž vlákno, ktorým sa naša osobnosť spája so Stvoriteľom. A práve táto vzájomná väzba je jedinou skutočnou istotou v našom neistom svete, ktorú máme. Ak sa jej budeme držať v premenlivosti nášho bytia a v rôznych životných búrkach, bude nás ona vždy držať nad hladinou a nedá nám utonúť. A nakoniec, keď odložíme svoje fyzické telo, naša láska a náš vzťah k Stvoriteľovi sa stane pre nás cestou, vedúcou ku Svetlu.

Je však strašné, ak niekto nemá nijaké vlákno, ktoré by ho spájalo so Stvoriteľom. Potom totiž nemá absolútne nijakú istou a absolútne nijaký pevný bod, o ktorý by sa mohol oprieť. Potom ho nemá čo podržať v premenlivosti bytia, ani v najrozličnejších životných búrkach. A keď nadíde chvíľa jeho pozemského smrteľného zápasu, nebude ničoho, čo by ho po jeho fyzickej smrti viedlo k Svetlu.

A preto bude vydaný napospas temnote! A temnota ho obklopí, pevne pritiahne k sebe a nakoniec zničí jeho osobnosť. Osobnosť, ktorá sa dobrovoľne sama vzdala Svetla. Osobnosť, ktorá si nevybudovala žiaden vzťah k Stvoriteľovi, pretože pre ňu boli oveľa dôležitejšie vzťahy k tisícom iných, nízkych a rádovo bezvýznamných vecí.

A táto fatálna neschopnosť rozlíšiť to, čo je podstatné, od toho, čo je podružné, zničí a naveky zahubí všetkých, ktorí jej podliehajú. Lebo všetko iné bolo pre nich dôležité a podstatné, len nie to skutočne najdôležitejšie a najpodstatnejšie.

Na čo sme teda vo svojej slobodnej vôli zamerali svoje chcenie, to sa stane našim osudom! Osudom života v prípade vybudovania vzťahu k Zdroju všetkého Života. A osudom zničenia a skazy v prípade ignorovania akéhokoľvek vzťahu k Zdroju všetkého Bytia.

Ak si niekto nevie predstaviť, aká má byť a čo konkrétne má znamenať láska k Stvoriteľovi, tak je to v prvom rade snaha o dôkladné poznanie jeho Vôle, a následne snaha o dodržiavanie tejto Vôle v každodennosti vlastného života. Takto vyslovene konkrétne a reálne sa má prejavovať naša láska k Najvyššiemu. Má sa teda prejavovať v našom živote v súlade s Vôľou Najvyššieho. Poznanie Vôle Pána je možné nájsť v učení Ježiša Krista, alebo trebárs vo veľmi detailnom vysvetlení v diele „Vo Svetle Pravdy“.

Človeče, čo si ty sám slobodne zvolíš, toho sa ti nakoniec aj dostane! A dostane sa ti toho preto, lebo si to ty sám tak chcel! Potom však už budeš márne plakať a prosiť! Potom už nič nezmeníš!

Zmeň sa preto teraz, kým je ešte čas a upriam svoju dušu k Pánovi! Upriam ju k poznaniu jeho Vôle a k snahe o tvoj vlastný život v súlade s ňou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 09, 2019 5:34 pm

Čo stojí na nesprávnom základe padne!


Keď človek niekedy počúva slovenský rozhlas, až žasne nad širokou škálou toho, čo ľudia robia, o čo sa zaujímajú a čo ich baví. Existujú stovky najrozličnejších aktivít, ktoré sa za jediný deň objavia v rôznych rozhlasových reportážach. Stovky rôznych osobností z oblasti vedy, umenia, politiky, zdravotníctva, športu a iných oblastí prezentujú na rozhlasových vlnách svoje profesionálne úspechy i svoj osobný život. V rozhlase je zároveň cielene vytváraná atmosféra pohody, úspechu a snahy o úspešné vyriešenie všetkých, ešte existujúcich problémov.

Čo je však do očí bijúce je skutočnosť, že všetko toto sa pohybuje len v určitom rozmedzí, bez snahy dosiahnuť až na dno - do hĺbky. Až k skutočnej podstate veci, alebo problému. V tomto smere akoby stála akási presne stanovená, nepísaná hranica, ktorá sa neprekračuje.

A preto, aj napriek mnohému hodnotnému a inšpirujúcemu, zostáva všetko určitým spôsobom viac, alebo menej povrchné, pretože práve takto to vytvára dojem pohody a istej miery bezkonfliktnosti, čím sa jednotlivé relácie stávajú počúvateľnými pre najširšie masy poslucháčov. Čosi hlbšie, idúce naozaj na doraz, by totiž na poslucháčov vyvíjalo príliš vysoký tlak a príliš vysoké duševné a osobnostné nároky, čo by sa nakoniec prejavilo negatívne na číslach počúvanosti. A práve preto sa v pozadí všetkej tejto širokospektrálnej rozhlasovej produkcie predsa len skrýva plytkosť a prázdnota. A to v zmysle nedostatočnosti ťahu smerom najhlbšej podstate vecí, problémov a celého života ako takého.

No a tento stav má samozrejme svoju príčinu. Je ňou skutočnosť, že absolútne všetko vo svete ľudskom je postavené iba na racionálno materialistickom základe. Len na racionalisticky materialistickej platforme. A podstatou tejto platformy je iba čisto pozemský prospech, čisto pozemský blahobyt, čisto pozemský úspech a čisto pozemské zužitkovanie života. To je všetko, čo ponúka táto platforma. To je všetko, čo sa zmestí do jej rámca. A jej hranicami sú obmedzené takmer všetky filozofické, umelecké, či dokonca duchovné snaženia, pretože sa opierajú len o materiálnu skúsenosť a jej racionalistický výklad. Áno, aj duchovné snahy sú tým poznačené, pretože práve rozumová racionalita je spôsobom, akým sú vnútorne uchopené.

Všetko je potom teda len akože! Len odtiaľto potiaľ, bez skutočnej hĺbky! A hĺbka tomu chýba preto, lebo to nestojí na pravej, to jest duchovnej platforme. Na pravom, duchovnom základe. A práve preto, že toto chýba, musí všetko nevyhnutne kĺzať iba po povrchu, bez pravej hodnotovej hĺbky a obsažnosti.

Ak si totiž vezmeme pojem duchovno a duchovné, tak dnes sa to vo všeobecnosti obmedzuje len na nejaké vnútorné rozochvenie trebárs pri návšteve chrámu a podobne, avšak žiaľ, bez výraznejšieho dosahu na každodenný život. Duchovnu je v ľudskom vnútri, alebo aj navonok vyhradený len veľmi malý priestor, zatiaľ čo všetko, čo sa dnes robí, buduje, stavia, projektuje, tvorí, ba dokonca, na čo sa i myslí, všetko toto je reálne postavené iba na racionálne materialistickom základe.

To však, čo nám ponúkajú produkty takéhoto racionalistického materializmu nás nemôže v nijakom prípade vnútorne naplniť. A preto človek, ako bytosť v jadre duchovná, zostáva v dnešnej dobe vnútorne hladný, smädný a prázdny. A je tomu tak celkom logicky preto, že vo všetkom, čo jestvuje, sa to duchovné vôbec nevyskytuje.

Pre lepšie pochopenie si uveďme jednoduchý príklad. Predstavme si veľký listnatý strom, ktorý má mohutný kmeň a z tohto kmeňa vyrastá mnoho konárov, rozrastajúcich sa až do tých najdrobnejších konárikov. Avšak miazga, sila a tým pádom život sa dostávajú ku všetkým týmto jednotlivým konárikom len cez mohutnosť kmeňa, z ktorého vyrastajú a od ktorého sú závislé.

A presne takáto je aj realita okolo nás. Kmeň, cez ktorý prúdi miazga, sila a život je duchovná podstata bytia. Jedine ona vyživuje všetku vonkajšiu, fyzickú a materiálnu mnohorakosť javov a dejov, ktoré poznáme. A preto je pochopiteľné a logické, že všetko to vonkajšie a viditeľné by sa malo aktívne opierať o tento vlastný duchovný základ. Z neho by malo čerpať a na ňom budovať. Preto by mal každý človek, ako drobný konárik tvoriť, stavať, budovať, pracovať, ba dokonca myslieť jedine na duchovnom základe.

Budovať a myslieť na duchovnom základe znamená robiť všetko, čo v živote robíme, len vo vzťahu k naplneniu skutočného, duchovného zmyslu bytia. To znamená, že človek by mal robiť všetko len zo zreteľom na večnosť a vo vzťahu k večnosti, z ktorej prišiel a do ktorej sa má vrátiť. Toto by sa malo stať rozhodujúce a toto by sa malo stať kritériom všetkých vecí. Na takomto základe a takýmto spôsobom by malo byť na zemi ľuďmi vytvárané všetko, čo vzniká. Malo by to byť duchovne hodnotné, čiže preniknuté a prestúpené duchovnými hodnotami, ako je spravodlivosť, čestnosť, ľudskosť, morálka, ušľachtilosť a podobne. Toto je základ, na ktorom má stáť ľudská civilizácia a toto je duchovná platforma, z ktorej má všetko vznikať.

Ak sa teda opäť vrátime k slovenskému rozhlasu, nie že by bolo zlé vedieť, ako sa napríklad pečie dobrý koláč. Nie že by bolo zlé vedieť, ako ošetriť ovocné stromky. Nie že by bolo zlé vedieť, aká bude premiéra v národnom divadle. Nieže by bolo zlé vedieť stovky iných zaujímavých a užitočných vecí tak, ako sa o nich hovorí v slovenskom rozhlase, ale žiaľ, je maximálne zlé, ak sa tieto podružné veci a vedomosť o nich stáva prioritou, zatiaľ čo ľudia beznádejne tápu v skutočných prioritách vlastného bytia. Veď predsa väčšina z nich nemá vôbec zodpovedané také zásadné otázky, aký je vlastne pravý zmysel ich života? Na čo žijú na zemi? Čo bude po smrti? Či jestvuje Stvoriteľ? A ako správne a hodnotne žiť?

Ľudia teda nestavajú svoje životné priority na vlastnom duchovnom zušľachtení, na rozvíjaní duchovného poznania a na dosahovaní ľudskej duchovnej veľkosti tak, ako by to malo po správnosti byť. Ich prioritou je dosahovanie veľkosti a úspechov jedine v širokej oblasti rôznych druhov materiálneho dobra v podobe pozemského úspechu, peňazí, majetkov, slávy, moci, kariéry, osobného renomé, osobného prospechu a podobne.

Ale všetko toto, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je vo svojej obmedzenosti, stojacej na materialisticko rozumovom základe, cestou k nízkemu a zlému. Cestou k ekologickému kolapsu našej planéty, cestou k vojnám a k teroru, cestou neustále sa zvyšujúceho rozdielu medzi bohatými a chudobnými, cestou k nárastu nenávisti a extrémizmu, cestou k bujneniu ľudského egoizmu, cestou k permanentne sa opakujúcim krízam a cestou k mnohým iným smutným a tragickým veciam.

Avšak paradoxne, akékoľvek zlepšenie tejto situácie sa hľadá vždy len na materialisticky racionálnom základe, čiže spôsobom, ktorý má tento skutkový stav na svedomí a ktorý ho sám spôsobil.

Riešenie a vyriešenie všetkých zmienených problémov však spočíva jedine v presune celého ľudského bytia na duchovný základ. To znamená, že prioritou nášho osobného života i života celej spoločnosti sa má stať duchovné zušľachtenie. Má to byť hodnotový prerod smerom k hodnotám cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a morálky, ktoré sa majú stať jednotlivcami i celou spoločnosťou cenené viac, ako všetko ostatné. Prioritou sa má stať rozvoj duchovného poznania, ktoré nám dá jasné a pravdivé odpovede na to, čo je skutočným zmyslom nášho bytia, čo sa sa nami stane po smrti, kto je Stvoriteľ, ako sa prejavuje jeho súcnosť vo stvorení a čo táto skutočnosť so všetkými jej dôsledkami znamená pre človeka jednotlivca i pre celé ľudstvo.

Toto je duchovný základ, na ktorom máme stáť a od ktorého sa má odvíjať všetko ostatné. Potom bude totiž to všetko ostatné poznamenané pravým poznaním a bude sa to rozvíjať práve na základe pravého poznania. Jedine potom budú všetky veci na našom svete pravé, to jest také, aké byť majú a aké vždy byť mali. Čiže stojace na pravom základe a vyrastajúce z pravých základov. Jedine toto má budúcnosť a jedine toto má šancu trvalo sa rozvíjať.

Ak ale tento posun neuskutočníme a ako jednotlivci a i celá spoločnosť budeme naďalej zotrvávať na nesprávnom a nedostatočnom, materialisticko racionálnom základe, budeme musieť na vlastnej koži veľmi bolestne prežiť, kam nás to napokon všetkých privedie. A možno ten čas nie je už ani tak ďaleko!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 16, 2019 6:23 pm

Asertívne jednanie z duchovného hľadiska


Otázka: „Čo si myslite o asertívnej komunikácii? Vo svojej funkcii v práci mám totiž potrebu komunikovať asertívne. Žiaľ, prišiel som ale na to, že pri určitých ľuďoch jednoducho nemá zmysel byt dobrý a milý. Skúšam byť asertívny, ale cítim v duši chlad a bojím sa, že to nie je tá pravá cesta. Veľmi ma preto zaujíma, aký je duchovný pohľad na túto problematiku?“

Odpoveď:

V istom zmysle ide o dobrú vec so snahou byť na jednej strane vnímavý voči ľuďom, a na druhej strane, v komunikácii s nimi ústretový. Zdá sa mi však, že tieto pekné ciele sú vytýčené len čisto rozumovo racionálnym spôsobom. Že do asertívneho jednania sa človek núti len rozumovým úsilím.

Lebo aj keď ide o veci relatívne dobré, takéto čisto rozumové snaženie obmedzuje slobodu ducha. Berie voľnosť duchu, ktorý keď nie je obmedzený striktnými rozumovými mantinelmi, sám jasne cíti, ako v každej situácii a vo vzťahu ku každému človeku správne jednať.

Keby sme totiž žili takýmto spôsobom a dali slobodu svojmu duchu, stali by sa v podstate bezpredmetnými tie stovky kníh, napísaných o osobnom, či profesionálnom raste. Kníh o tom, ako správne komunikovať s inými, ako sa stať úspešným a podobne.

Duchovne živý človek podvedome tuší a cíti, že v snahách o asertívne jednanie nie je čosi v poriadku. A tuší to správne. To sa totiž ozýva jeho duch, ktorý cíti, že snaha o striktne asertívne jednanie je jednostrannosťou, ktorá nekorešponduje s viacrozmernosťou života. A to preto, lebo realita vyžaduje tvorivé a živé uplatňovanie jednak princípu lásky (asertivity), a jednak princípu spravodlivosti. Inými slovami povedané, človek má byť na jednej strane asertívny, ale na druhej strane musí byť schopný vzhľadom k situácii, ktorá to vyžaduje, obrazne povedané, buchnúť aj päsťou do stola.

O Ježišovi sa napríklad hovorilo, že bol Láskou. Ale predsa len v určitej situácii, ktorá to vyžadovala, poprevracal stoly peňazomencom na nádvorí chrámu a vyhnal ich odtiaľ bičom.

Myslím, že práve v tomto spočíva podstata vnútorného rozporu, ktorý cítia vnímaví ľudia pri svojej snahe o asertívne jednanie. Lebo v realite, v ktorej žijeme, musia byť harmonicky a vo vzájomnej, neoddeliteľnej previazanosti uplatňované dva základné princípy bytia. A to princíp lásky a princíp spravodlivosti.

Ak teda človek cíti, že v určitej situácii musí, hoci aj pomerne drsným spôsobom uplatniť i princíp spravodlivosti, má tak urobiť a nesmie si potom vyčítať, že nebol dostatočne asertívny.

Lebo na našej zemi žijú skutočne ľudia rozličnej duchovnej zrelosti a my musíme dať v tomto smere slobodu svojmu duchu. To jest svojmu citu, ktorý nám vždy ukáže, ako máme v danej situácii a voči danému človeku správne jednať. Či prostredníctvom princípu lásky (asertivity), alebo prostredníctvom princípu hoci aj prísnej spravodlivosti.

Tento rozdiel budeme vždy jasne cítiť, ak nespútame svojho ducha najrozličnejšími rozumovými poučkami, ktoré nemôžu nikdy vystihnúť širokospektrálnosť skutočnej reality.

Každému, kto sa nachádza v podobnej situácii a rieši podobnú dilemu, môže k správnemu pochopeniu veľmi napomôcť nižšie pripojený text, ktorý pochádza z významného duchovno filozofického diela s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Náboženstvo lásky

Náboženstvo lásky je nesprávne chápané pre mnohostranné pokrivenie a znetvorenie pojmu láska; lebo najväčšia časť pravej lásky je prísnosť! To, čo sa teraz nazýva láska, je skôr všetko iné než láska. Keď sa všetkým tým takzvaným láskam neúprosne ide na koreň, tak tam neostane nič iné než sebectvo, samoľúbosť, slabosť, pohodlnosť, domýšľavosť alebo pudy.

Ozajstná láska nebude dbať na to, čo sa druhému páči, čo mu je príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť iba podľa toho, čo druhému prospieva! Nezáleží na tom, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.

Keď je teda napísané: „Milujte svojich nepriateľov!“, tak to znamená: „Robte to, čo im prospieva! Teda ich aj karhajte, ak inak nemôžu dôjsť k poznaniu!“ Tým im preukážete službu. Len pritom musí vládnuť spravodlivosť; lebo láska sa nedá oddeliť od spravodlivosti, sú zajedno! Nemiestna ústupčivosť by znamenala pestovať chyby nepriateľov ešte viac, a tým ich nechať ďalej kĺzať po šikmej ploche. Bola by to láska? Naopak, tým by človek na seba uvaľoval vinu!

Z náboženstva lásky sa na základe nevyslovených prianí ľudí stalo náboženstvo ochabnutosti, podobne ako sa osoba zvestovateľa Pravdy, Ježiša Krista, strhávala do precitlivenosti a povoľnosti, akou nikdy nebol. Práve pre svoju všelásku bol medzi rozumovými ľuďmi drsný a vážny. Jeho zármutok, ktorý na neho často doliehal, bol vzhľadom na jeho vznešenú misiu a oproti nej stojaci vtedajší ľudský materiál len samozrejmý. S precitlivenosťou však nemal vôbec nič spoločné.

Náboženstvo lásky bude po odstránení všetkých znetvorenín a dogmatických obmedzení učením najprísnejšej konzekventnosti, v ktorej sa nenájde slabosť a nelogická povoľnosť.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 23, 2019 5:44 pm

Hrozivé nešťastie v Tatrách a jeho ešte hrozivejšia symbolika


Búrka, ktorá sa strhla vo štvrtok popoludní 22. augusta 2019 v Tatrách sa stáva čiernym dňom v ich histórii. Na slovenskej strane bol usmrtený jeden človek a niekoľkí boli zranení, avšak epicentrom nešťastia sa stala poľská strana, kde zahynuli štyria ľudia a 157 bolo zranených.

K čomu konkrétne došlo na poľskej strane západných Tatier?

Turisti vystupovali na vrch Giewont, ktorý je pre Poliakov akýmsi pútnickým miestom. Na jeho vrchole stojí veľký 15 metrový železný kríž a cesta k nemu je lemovaná železnými reťazami, ktorých sa pridržiavajú ľudia, stúpajúci na vrchol. V búrke sa však táto cesta stala pre desiatky turistov doslova pascou bez možnosti úniku, pretože blesk udrel priamo do kríža a jeho sila bola zvedená do železných reťazí. Štyria ľudia zahynuli okamžite a 157 ich bolo druhotne zasiahnutých bleskom. V piatok popoludní, čiže o deň neskôr, bolo ešte v nemocniciach hospitalizovaných 34 ľudí s ťažším stavom a traja boli nezvestní.

Toľko v stručnosti k nedávnej tragickej udalosti, ktorá však v sebe zároveň nesie priam desivú symboliku a je výstrahou pre celé ľudstvo.

Skôr ale, ako prejdeme k objasňovaniu týchto skutočností treba vedieť, že mnohé z toho, čo sa okolo nás deje, v sebe skrýva hlbokú symboliku a hlboké posolstvo. Lebo je naivným ten, kto si myslí, že žijeme vo svete náhodného diania. Naopak, žijeme vo svete zákonitého diania, ibaže ľudia sú vo všeobecnosti tak egocentricky upriamení iba na svoje vlastné ciele, túžby a žiadosti, že fungovanie týchto zákonitostí nevnímajú a preto ani nevidia, čo im chcú svojou vlastnou rečou povedať a sprostredkovať. Na čo ich chcú upozorniť a pred čím ich chcú varovať. Mali by sme preto konečne otvoriť oči a oveľa pozornejšie vnímať bezprostredné udalosti okolo nás a učiť sa dešifrovať ich posolstvá.

To je však žiaľ pre človeka dnešnej doby, zahľadeného do obrazoviek počítačov, mobilov, tabletov, televízorov a so sluchátkami na ušiach veľmi ťažké, ak nie priam nemožné. Ľudia žijú v svojom vlastnom svete kultúry, hudby, filmov, literatúry, internetu, či rozhlasového vysielania, a preto nie sú vôbec schopní vnímať symbolickú reč zákonov univerza, fungujúcich v okolitom dianí.

A preto budú možno prekvapení, možno zhrození a možno až pobúrení z toho, čo sa teraz dozvedia práve v súvislosti so symbolikou nedávnej tragédie na poľskej strane Tatier. Ale to posolstvo je tak závažné, že o ňom nie je možné mlčať!

Ide o posolstvo duchovné, pretože kríž na hore Giewont je symbolom duchovnosti kresťanstva. Kresťanstva súhrnne ako takého, nech už ide o katolíkov, evanjelikov, alebo pravoslávnych. No a práve do tohto symbolu kresťanstva udrel blesk, a ten bol následne odvedený do reťazí, lemujúcich cestu k nemu, čo malo za následok 157 zranených a smrť štyroch osôb.

Zo symbolu spásy zasiahla skaza všetkých, čo k nemu kráčali! Toto je priam neuveriteľné posolstvo, sprostredkované ľuďom zákonmi univerza. Je to mimoriadne drsné upozornenie na to, že v rámci kresťanstva nie je čosi zásadného v poriadku! Že prostredníctvom toho, v čom kresťania vidia spásu, k ním naopak prichádza zničenie! Toto nám naznačujú zákony univerza, ktoré sú vždy iba poslušnými vykonávateľmi Vôle Najvyššieho, a my sa teraz pokúsme ich symboliku detailnejšie dešifrovať.

Kríž je v kresťanstve symbolom presvedčenia, že Ježiš Kristus prišiel na zem preto, aby zomrel na kríži a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním spasil svet. Preto sa pre kresťanov stal kríž symbolom spásy.

Ale v skutočnosti tomu tak nie je a nikdy nebolo! V skutočnosti nie je kríž vôbec symbolom spásy, ale symbolom surovej vraždy Božieho Syna, ktorého smrť nebola Stvoriteľom chcená! Lebo Ježiš neprišiel zomrieť na kríži!

Ježiš prišiel od Stvoriteľa preto, aby ľuďom priniesol jeho Posolstvo! Posolstvo lásky! Posolstvo správneho a bohumilého života človeka vo stvorení! Posolstvo, najčistejším spôsobom ukazujúce Vôľu Stvoriteľa vo vzťahu k človeku. Vo vzťahu k tomu, ako má myslieť, hovoriť a konať, aby bol pozemsky šťastný a po svojej smrti spasený.

Jedine kvôli sprostredkovaniu tohto Posolstva prišiel Ježiš na zem! Lebo jedine v živote a v myslení v súlade s ním sa pre každého z nás skrýva spása!

V temnote zeme sa však Posolstvo Svetla, vytrhávajúce ľudí zo spárov temnoty a ukazujúce opäť jasne cestu k Svetlu, stretlo s prirodzenou nenávisťou temnoty voči všetkému svetlému. A nenávisť temnoty a jej prisluhovačov sa usilovala o fyzickú likvidáciu Posla zo Svetla, a tým o elimináciu jeho svetlého Posolstva, ktoré sa začínalo šíriť po zemi. A preto bol Ježiš temnom neustále prenasledovaný a nakoniec dohnaný k ceste utrpenia a k smrti na kríži.

Jeho smrť však chcelo temno a nie Boh! Stvoriteľ neposlal na zem svojho Syna, aby ho zavraždili! Poslal ho k svojim nájomníkom na planéte Zem, aby im ukázal svoju Vôľu. Vôľu Majiteľa všetkého, v ktorej dodržiavaní a rešpektovaní spočíva jediná cesta človeka k spáse.

Nájomníci Zeme sa však zlovoľne obrátili proti jeho Vôli a proti jeho Synovi a zavraždili ho! A vo svojej slepej sebestrednosti, v sebapreceňovaní, a tiež vo svojej snahe o seba ospravedlnenie, urobili z tejto vraždy, ktorá bola v skutočnosti vzburou proti Stvoriteľovi, jeho spasiteľský zámer. Vražda Syna Božieho má byť teda akousi zmiernou obetou. Má byť zmierením ľudstva so Stvoriteľom.

Avšak len v najšialenejšej logike je možné usilovať o zmierenie s niekým tak, že mu zavraždíte jeho syna! Tento čin ľudstvo vôbec nezmieril so Stvoriteľom! Týmto činom naopak na seba uvalilo obrovskú vinu!

Lebo Krista, ktorý prišiel na zem z lásky k ľuďom, aby im priniesol Posolstvo od ich nebeského Otca, ktorého plnenie pre nich predstavuje jedinú cestu k spáse, tohto nevinného Krista vrátili ľudia nazad jeho Otcovi zmučeného a surovo zavraždeného. A svoj do neba volajúci zločin ešte dones považujú za akt zmierenia s Pánom. Za akt zmiernej obety! A na tomto zvrátenom a falošnom presvedčení postavili svoje náboženstvo a svoje vnímanie spásy. Preto je symbol kresťanského kríža dodnes vnímaný, ako symbol spásy.

Avšak v očiach Pána je to naopak len symbol surovej vraždy jeho nevinného Syna! A práve preto do tohto symbolu vraždy v Tatrách udrel blesk, aby sa nad tým ľudia konečne zamysleli. Aby si uvedomili, že spása nespočíva v Kristovej smrti na kríži, ale jedine v živote podľa jeho Posolstva, kvôli hlásaniu ktorého bol nenávistne pribitý na kríž.

Dogmatická viera v zmiernu obetu Krista na kríži predstavuje železné reťaze, ktoré spútavajú duše veriacich, naivne a bez premýšľania prijímajúcich to mylné a falošné, čo je im cirkvami predkladané. A práve preto, že kríž nie je symbolom spásy, ale symbolom vraždy, udrel do neho blesk a bol rozvedený do pomyselných reťazí železných dogiem, čím zasiahol všetkých, ktorí sa ich v klamlivej viere pridržiavajú. A turisti, čo zomreli, ale aj tí, čo utrpeli rôzne zranenia, sú symbolom duchovnej vražednosti viery vo falošnú spásu, v ktorej svet uviazol. V tomto tkvie podstata toho, čo nám bolo tlmočené nešťastím v Tarách.

Jednou vecou totiž je, ako svoju cestu k spáse vnímajú ľudia vo svojich pomýlených predstavách a druhou vecou je, ako je to videné zhora, to jest samotným Stvoriteľom. A Stvoriteľ dal prostredníctvom svojich verných služobníkov, spravujúcich prírodné dianie kresťanskému svetu jasne najavo, že ich predstava spásy je falošná a nesprávna! Že sú to len životu nebezpečné, železné dogmy, spútavajúce ľudské duše v ich vzostupe. Že spása nespočíva v ničom inom, iba v živote v súlade s učením Krista, ktoré reprezentuje Vôľu jeho Otca.

Na tieto mimoriadne závažné veci je náš svet už dávno upozorňovaný, ale bezvýsledne. Ignorovanie Pravdy však nie je možné trvalo, a preto žiaľ, prichádza na rad oveľa tvrdšia rétorika. Snažme sa preto konečne pochopiť skutočnú Pravdu a snažme sa zariadiť podľa nej, pretože sa blíži doba, v ktorej bude Pán a jeho služobníci, spravujúci prírodné dianie, pomýlené ľudstvo veľmi bolestivo smerovať k jej pochopeniu. A zároveň k životu v súlade s ňou.

Človeče, nekráčaj slepo vlastným bytím! Vedz, že mnohé z toho, čo sa deje okolo teba je symbolikou, a tá sa ťa snaží nasmerovať na správnu cestu. Uč sa to vnímať, uč sa to poznávať a uč sa to chápať! Neži ako slepý, aby ťa z tvojej slepoty nemuseli bolestivo prebúdzať údery bleskov v očistných búrkach, ktoré sa blížia k zemi, a v ktorých môžeš aj duchovne zahynúť, ak sa neprebudíš!

Nad Tatrou sa blýska! Hromy divo bijú!

Do hluchoty duší a sŕdc bijú blesky hnevu Hospodina, aby oslobodili ľudského ducha, spútaného železnými reťazami falošnej viery, a on mohol začať slobodný a voľný radostne stúpať k Svetlu!

PS. Tento článok nie je zneužitím nešťastia v Tatrách! Naopak! Je snahou o to, aby jeho obete neboli zbytočné! Snahou o to, aby to celé v tichosti neupadlo do zabudnutia, a aby z tohto istého dôvodu nemuselo dôjsť k ďalším podobným nešťastiam.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 30, 2019 6:11 pm

Ostrá kritika teológie!


Je smutné, že existuje mnoho oblastí, v ktorých sa súčasné kresťanstvo odkláňa od pôvodného učenia Ježiša Krista. A jedným z nich je práve teológia. Ide v podstate o určitý druh filozofie a filozofovania, so snahou o rozumovo racionálne rozpitvávanie viery a jej mnohých jednotlivostí. Vysoká teológia nie je niečo, čo by bolo prístupné najširším masám veriacich. Ale nie preto, že by snáď bola skrývaná a utajovaná, ale preto, že je tak mimoriadne komplikovaná a intelektuálne náročná.

Ale toto všetko, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je v ostrom rozpore so slovami Krista, ktorý nás nabádal k niečomu úplne inému! K tomu, aby sme boli ako deti!

Čo znamená jeho odporučenie? Znamená, že k Výšinám vedie jedine cesta čistého detského srdca a jednoduchej, nekomplikovanej a priamej detskej mysle. Znamená to, že skutočnú Pravdu bytia je možné chápať jedine takýmto spôsobom, pretože skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a prirodzená. A preto prístupná absolútne každému človeku bez rozdielu!

Naopak, komplikovanosť, zložitosť a prílišná učenosť iba zahmlievajú cestu k Pravde, pretože sa ju snažia vidieť zložitejšou, než v skutočnosti je. Ba čo viac, takýto prístup úplne znemožňuje jej chápanie! To, čo ľudia takýmto rozumovo komplikovaným spôsobom získavajú, sú len ich vlastné ľudské názory tak, ako to kritizoval už Ježiš vo svojej dobe slovami: „Vaše náuky sú len náuky ľudské!“

Konečne preto treba pochopiť, že skutočná Pravda je prostá, jednoduchá a nekomplikovaná, čo je na míle vzdialené od prehnanej komplikovanosti najrozličnejších teologických rozumových konštrukcií. A práve preto je možné Pravdu vnímať a poznať jedine v prostej, nekomplikovanej jednoduchosti srdca a mysle, akú majú deti. Ide tu totiž o účinky vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého k sebe nachádza cestu iba to, čo je rovnaké a vzájomne rovnorodé.

A zákon rovnorodosti sa vo vzťahu k poznaniu Pravdy bytia a poznaniu Stvoriteľa prejavuje ešte aj iným spôsobom. A síce tak, že najvnútornejšie duchovné jadro našej osobnosti, to skutočné „ja“, o ktoré ide predovšetkým, sa v nás prejavuje čistými citmi. To znamená, že jedine za pomoci čistých citov je človek schopný vnímať, poznávať a chápať všetko to, čo k nám prichádza z výšin Ducha.

A toto, jeho duchom skrze čistý cit uchopené duchovné poznanie, pochádzajúce z výšin Ducha, potom človek môže prostredníctvom spolupráce s rozumom zaodieť do slov. Môže ho zhmotniť do slov. Takto by to malo fungovať a takto by mal človek formovať svoje poznanie Pravdy i poznanie Stvoriteľa. Jedine takýmto spôsobom sa totiž dokonale naplňujú účinky veľkého vesmírneho zákona rovnorodosti, na základe ktorého duchovné jadro človeka, prejavujúce sa v nás čistými citmi, môže nadviazať kontakt a spojenie so vznešenou Pravdou Ducha. Jedine takto ju môže tušiť, vnímať a porozumieť jej.

Človek však okrem citových impulzov ducha vlastní aj rozum, aby prostredníctvom neho poznával hmotný svet a mohol ho ovládať. A prostredníctvom rozumu a rozumových znalostí sa ľudia skutočne stali takmer neobmedzenými vládcami hmotného sveta. A to preto, lebo opäť na základe vesmírneho zákona rovnorodosti je práve náš rozum rovnorodý s hmotou. Preto k nej nachádza cestu, preto jej rozumie, chápe ju a ovláda ju.

Žiaľ, na základe úspechov rozumu v ovládaní hmotného sveta, začali postupne ľudia mimoriadnym spôsobom nadhodnocovať jeho význam. Začali sa opierať predovšetkým oň a časom to došlo až tak ďaleko, že mienka rozumovej zložky ich osobnosti sa pre nich stala rozhodujúcou aj vo veciach ducha. Aj duchovná oblasť, duchovné pravdy i Stvoriteľ ako taký začali byť vnímané, poznávané a uchopované rozumom.

Ale keďže rozum je na základe zákona rovnorodosti rovnorodý jedine hmote, muselo dôjsť k tomu, že vznešenosť, veľkosť a žiarivosť Pravdy Ducha bola rozumovo sploštená, oklieštená, ohraničená a obmedzená.

A tak to, čo pochádzalo z Výšin Ducha, ako potrava a oblaženie pre ducha človeka, sídliaceho v jeho srdci, bolo rozumom znehodnotené a stratilo schopnosť povznášať ducha. Stratilo to schopnosť viesť človeka k výšinám Ducha.

Tak sa z duchovných učení pôsobením rozumu stali náuky duchovne mŕtve a učenci, ktorí ich hoci aj celý život študovali, sa stali neschopní vnímať, poznávať a porozumieť skutočným pravdám Ducha. A preto títo ľudia, napríklad biblickí zákonníci a farizeji, neboli vôbec schopní chápať učenie Ježiša Krista. Jeho učenie však bolo oveľa bližšie masám obyčajných ľudí, ktorí v sebe predsa len ešte niesli určitú mieru prostoty, prirodzenosti a nekomplikovanosti srdca.

A práve kvôli tomu volá Ježiš k nám všetkým, aby sme boli ako deti, pretože inak nebudeme môcť vôjsť do kráľovstva nebeského. To znamená, že sa máme viac riadiť svojimi čistými citmi, ktoré sú impulzmi nášho ducha, a prostredníctvom ktorých sa stávame schopnými vnímať a uchopiť Pravdy Ducha.

Všetko je tak nesmierne jednoduché, iba človek sám si to skomplikoval. Veď predsa o pravde srdca a čistého citu netreba vôbec uvažovať! Netreba o nej vôbec hĺbať! O pravde srdca a čistého citu netreba robiť žiadne teologické konferencie!

Pravda srdca, čiže pravda ducha, predsa v každom človeku vždy jasne žiari v čistote jeho citu! Ním sa riaďme a ním preciťujme hodnotu i pravdivosť vecí. Tu netreba vskutku o ničom premýšľať! Tu treba iba proste žiť a jednať v slobode ducha! V slobode čistého citu, ktorý sa ozýva v našom srdci!

Akékoľvek myšlienkové hĺbanie o tom veci iba zbytočne komplikuje a zahmlieva! A žiaľ, práve na takomto myšlienkovom hĺbaní, analyzovaní a komplikovaní je postavené to, čo sa nazýva teológiou. Teológia je rozumová snaha o vyjadrenie právd Ducha, čo však na základe vesmírneho zákona rovnorodosti nie je možné.

Ale pretože ľudia vo svojom vnútri enormným spôsobom nadhodnotili vlastný rozum, v jeho pýche, v pýche rozumu odsúvajú bokom cestu detskej prostoty. Skutočná pravda i skutočné poznanie Stvoriteľa musí byť podľa názoru ľudí, upadnuvších do preceňovania rozumu, oveľa zložitejšie a oveľa intelektuálne náročnejšie. Len týmto spôsobom je to podľa nich naozaj veľké. A preto, aby mohli dosiahnuť tejto iluzórnej veľkosti, vzniklo čosi takého, ako je teológia. Len ona môže podľa ich názoru odkryť najskrytejšie tajomstva bytia, pretože poznávacím znamením skutočnej múdrosti je práve miera obtiažnosti pochopenia. A preto tento druh ľudí realizuje svoje „poznanie“ a svoju „múdrosť“ práve v rámci zložitosti teológie.

Toto je však cesta falošná! Je to cesta pýchy rozumu, ktorý svojimi nehodnými rukami siaha na pravdy Ducha a splošťuje ich, okliešťuje ich a zužuje ich. Je to cesta pýchy rozumu, ktorý z veľkosti učenia Ducha vytvoril iba svoje vlastné náuky ľudské.

V ostrom protiklade k tomu znejú slová veľkého Majstra: „Buďte ako deti!“

Jedine v detskej a prostej čistote srdca a citu je skrytá cesta k pochopeniu Pravdy bytia, i k pochopeniu Stvoriteľa! Jedine detská a prostá čistota srdca a citu je pravou cestou k Svetlu!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 07, 2019 5:24 pm

Arogancia politikov dosahuje vrcholu! Však, pán Osuský!


Ľudia si už zvykli na to, že opoziční a koaliční politici sa neraz dostávajú do vzájomných, veľmi ostrých slovných výmen a sporov. Už sa to považuje za normálne a s blížiacimi sa voľbami to ešte viac graduje. A neraz to graduje až do vzájomných urážok, avšak to, k čomu došlo nedávno pri podobnej potýčke, prekročilo všetky medze.

A prekročilo ich tým, že už nešlo o obvyklé, vzájomné urážanie sa dvoch strán, ale bezprecedentné urážky dopadli aj na stranu tretiu. Na stranu voličov. Na nezanedbateľnú časť národa, ktorý v slobodných demokratických voľbách volil tak, ako to považoval za dobré, a za charakter jeho voľby ho nemá právo nikto urážať.

O čo konkrétne ide?

Pri nedávnom pokuse o odvolanie premiéra Pellegriniho povedal poslanec Sulíkovej strany SaS, lekár Peter Osuský premiérovi, že jeho voliči „majú len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno“.

Nad slovami pána doktora a pána poslanca sa je hodné pozastaviť a podrobnejšie si ozrejmiť, čo svojim výrokom vlastne adresoval nezanedbateľnej časti národa a za čo ho považuje.

V prvom rade si je treba uvedomiť, že v osobe pána Osuského sa stretli dva druhy arogancie. Už takmer bežná arogancia a nadradenosť lekára, s aroganciu a nadradenosťou poslanca parlamentu, ktorý sám seba nevníma ako služobníka národa, ale naopak, ako výnimočnú osobnosť, nadradenú národu.

Za druhé si je treba uvedomiť, že či už v opilosti, alebo v emocionálnom rozrušení pri hádke, človek nechtiac často povie to, čo si skutočne myslí. A to je prípad pána Osuského.

No a za tretie si je treba uvedomiť, že to, akým spôsobom posudzujeme iných, a ako sa na nich dívame, vydáva v konečnom dôsledku vždy svedectvo o nás samotných a o charaktere nášho vlastného myslenia. Čiže v tomto prípade svedectvo o vnútornej arogancii, nadradenosti a povýšenectve človeka, ktorý je presvedčený o tom, že on sám, ako aj tí, ktorí majú podobné názory, sú oveľa hodnotnejšími ľuďmi, ako tí, čo majú názory odlišné.

Ak sa pozrieme na konkrétne počty tých, ktorých sa týka výrok pána Osuského, tak ide v prvom rade o voličov strany Smer. Tá má v súčasnosti preferencie okolo 20 percent, čo premenené na reálne čísla predstavuje približne milión ľudí.

Ale poďme ešte ďalej a uvedomme si, že voliči strán, ktoré sa nachádzajú v súčasnej koalícii so Smerom na tom asi taktiež nebudú oveľa lepšie, pretože sa predsa nachádzajú v jednom spolku s tými, „čo majú len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno“.

Ide o stranu Most-Híd 4 percentá a Slovenskú národnú stranu 7 percent, čo je spolu 11 percent, čiže okolo 500 000 tisíc ľudí.

No a nevyhnutne do toho treba započítať aj voličov strany Mariána Kotlebu, ktorí z hľadiska charakteristiky ich inteligencie budú na tom podľa úsudku pána Osuského ešte oveľa horšie, pretože s nimi nechcú spolupracovať ani Smer, ani Slovenská národná strana, ani Most-Híd. Ich volebné preferencie sú približne 10 percent, čo je ďalších 500 000 tisíc ľudí.

V súhrne to všetko predstavuje niečo vyše dvoch miliónov obyvateľov Slovenska, čiže dá sa povedať, skoro polovičku národa. Podľa pána doktora a pána poslanca Osuského teda polovička národa patrí do kategórie ľudí, „čo majú len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno“. Takúto má teda pán Osuský mienku o Slovákoch.

Tendencia urážať a zosmiešňovať jednoduchý ľud sa v súčasnosti stáva akýmsi športom v elitných opozičných kruhoch. Pani poslankyňa Janka Cigániková svojho času napríklad prehlásila, že „je obyčajným ťuťmákom každý, kto málo zarába“. A keďže relatívne málo, čiže určite menej ako zarába ona, zarába väčšina národa, sú to podľa nej všetko iba neschopní ťuťmáci.

Ale pani poslankyňa našťastie aj názorne ukázala, ako sa stať solvetným. V prvom rade tak, že sa stanete poslancom a z daní ťuťmákov ich budete urážať a vysmievať sa im do očí. No a do parlamentu sa môžete dostať trebárs prostredníctvom šteklivých, eroticky ladených fotografií tak, ako pani Cigániková, čím ukázala, že čosi také, ako je mravnosť pre ňu veľa neznamená.

Známe sú tiež nelichotivé slová pána Trubana na adresu „robošov“ a dobre známe je i zosmiešňovanie štúrovcov, pri ktorom sa trochu pozastavíme. Z hľadiska liberálov je zosmiešňovanie slovenských národovcov logické z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo štúrovci boli ľudia vysokých morálnych a mravných kvalít, čo je už dnes prežitok, viď pani Cigániková. A za druhé preto, lebo štúrovci nehľadali svoje vlastné dobro, ale zo všetkých síl sa snažili o dobro slovenského národa. A to aj za cenu osobného strádania, čo je už tiež prežitok a smiešnosť.

Aj štúrovci vo svojej dobe mali tisíc dôvodov, prečo by mohli vlastným národom pohŕdať, ale oni boli praví služobníci národa, ktorí sa ho snažili viesť a pozdvihovať, a nie zosmiešňovať a ironizovať tak, ako to robí súčasná, liberálno opozičná elita.

Týmto ľuďom nejde o národ, ktorým otvorene pohŕdajú, ale len o to, by sa vyšvihli nahor a charakterom svojej politiky podporovali predovšetkým záujmy nadradenej elity. Jednoduchý ľud je podľa nich len obyčajný „planktón“ tak, ako sa o ňom vyjadril náš milý pán herec Maroš Kramár. Je to len hlúpy „planktón“, ktorý slúži za potravu veľkým rybám.

A jedine o tieto veľké ryby ide! To je elita národa! A táto elita a jej priaznivci žijú najmä v Bratislave a v ostatných veľkých mestách. Všetko ostatné je len „planktón“. Všetko ostatné sú bytosti, „čo majú len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno“.

Elita tiahne k elite! A tak pseudo intelektuálna a pseudo umelecká bratislavská kaviarenská elita a jej priaznivci celkom prirodzene inklinujú k svetovej elite USA a západnej Európy, ako ku svojmu veľkému vzoru a ideálu. A tento ich vzor a ideál s elitársky arogantnou nadradenosťou šliape po najrozličnejších národoch sveta, vyhráža sa im, uvaľuje na nich sankcie a ekonomicky a vojensky ich ničí. A to všetko pod zdaním práva, pretože ide predsa národy, ktorých obyvateľstvo „má len prvú signálnu sústavu a bliká im svetielko, keď dožerú seno“. A preto im musia z prirodzenej podstaty veci vládnuť tí, čo na to majú. Čiže elita!

A tak to má byť aj u nás doma na Slovensku! Aj tu má vládnuť pseudo intelektuálna a pseudo umelecká, liberálna elita a jej poskokovia a priaznivci. Elita, ktorá Slovensko ochotne prenechá drancovaniu svetových elít, len nech sa ona sama má dobre. Veď národ, to sú podľa nej v podstate aj tak len primitívi, ktorí majú makať, držať hubu a krok.

Takto by to malo byť podľa gusta liberálnych politických opozičných kruhov a liberalizmom presiaknutých médií, pretože presne toto vyjadril pán doktor a pán poslanec Osuský svojimi slovami, ak sa do ich významu a zmyslu hlbšie ponoríme.

A ty, národ slovenský poznaj, za čo ťa určité elitné, spoločensko politické kruhy majú! A v nadchádzajúcich voľbách sa zariaď podľa toho!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 6 hostia

cron