Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Mar 26, 2019 6:39 pm

Druhé kolo prezidentských volieb! Slováci, neignorujte ich a choďte voliť! Je to dôležité!


Keďže značná časť obyvateľstva sa nezúčastnila prvého kola prezidentských volieb, tí, čo sa zúčastnili patria medzi zodpovednejšiu časť národa. Avšak mnohí z nich, najmä voliči Štefana Harabina, sú rozčarovaní z jeho neúspechu a nehodlajú sa zúčastniť druhého kola. Sú totiž toho názoru, že už je v podstate jedno, či bude prezidentom Zuzana Čaputová, alebo Maroš Šefčovič, pretože uznávajú veľmi podobné hodnoty a rozdiely medzi nimi sú nepatrné. Ide o hodnoty probruselské, proliberálne, prozápadné a proamerické. A rovnaký názor zdieľajú aj voliči Mariána Kotlebu, ktorí sa taktiež nehodlajú zúčastniť druhého kola.

Takýto názor je však nesmiernou chybou a obrovským omylom! Lebo v skutočnosti nie je vôbec jedno, kto bude nakoniec prezidentom! A my si teraz ukážme, prečo to nie je jedno a prečo treba ísť znovu zodpovedne voliť.

Slovenský národ si mal možnosť zvoliť v prvom kole prezidentských volieb oveľa kvalitnejšieho, a hlavne pronárodne orientovaného prezidenta, než sú tí dvaja, ktorí sa dostali do druhého kola. Polovička národa však vôbec nešla voliť a druhá polovička dala najviac hlasov Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi.

Netreba sa však nad tým vôbec rozhorčovať, ani hnevať, pretože sa tak udialo na základe železnej duchovnej zákonitosti. Túto zákonitosť veľmi výstižne definoval Sergej Nikolajevič Lazarev slovami: „To, čo sa deje štátu, nie je určované politikmi, ale energiou samotného štátu, to jest jeho ľudu. Aj keby sa teda objavil nejaký politik, ktorý bude vyzdvihovať najskvelejšie ideály, reálna skutočnosť bude vždy zodpovedať energetike štátu.“

A presne takto isto, doslova a do písmena, sa stalo v prvom kole slovenských prezidentských volieb, ktoré ukázali, že národ ešte vnútorne hodnotovo nedozrel k tomu, aby postavil do svojho čela skutočne hodnotného, a najmä pronárodne orientovaného kandidáta, ktorý by naozaj obhajoval jeho záujmy.

Slovenský národ dokázal, že je ešte stále pod veľkým vplyvom mainstreamových médií a rôznej inej masívnej reklamy. Na základe nich sa rozhodoval a posunul do druhého kola dvoch poskokov západu. Jedného väčšieho a absolútneho (Čaputová) a druhého o trochu menšieho (Šefčovič).

Takáto je voľba slovenského národa na základe jeho momentálnej duchovnej a hodnotovej zrelosti, a to je treba akceptovať. To je totiž oná energia národa, ktorá o všetkom rozhoduje tak, ako o tom hovorí Lazarev.

Z hľadiska hodnotovo a duchovne zrelšej časti populácie je však táto voľba väčšiny národa voľbou medzi väčším, alebo menším zlom. Lenže vnútorne zrelí ľudia musia stáť nohami pevne na zemi, to znamená, že musia brať veci také, aké sú. Ale zároveň musia byť ochotní pomáhať vlastnému národu v každej situácii, v ktorej sa ocitol na základe vlastnej vnútornej nezrelosti.

A preto, keď na základe rozhodnutia národa zostáva v druhom kole prezidentských volieb už len voľba medzi väčším a menším zlom, je povinnosťou vnútorne zrelších ľudí zabrániť väčšiemu zlu.

Už naši dávni múdri predkovia riešili túto dilemu v jednej zo slovenských ľudových rozprávok. A my tento ich postoj môžeme v prípade nadchádzajúceho, druhého kola prezidentských volieb vnímať, ako vyslovené odporučenie.

V spomínanej rozprávke sa hovorí, ako sa vydal mladý kráľovič do sveta, a na svojej ceste prežíval rôzne skúšky. A ako tak raz išiel na svojom zázračnom, hovoriacom tátošovi, všimol si na zemi pierko. Spýtal sa teda svojho tátoša, či ho má zdvihnúť, alebo nie. A on mu odvetil: „Keď ho zdvihneš, bude zle! Ale keď ho nezdvihneš, bude ešte horšie!“

A presne táto istá pravda platí aj pre druhé kolo slovenských prezidentských volieb, čo doslovne znamená: Keď zvolíte Šefčoviča, bude zle! Ale keď ho nezvolíte, bude ešte horšie!

Šefčovič je typický bruselský aparatčík s mierne liberálnou agendou, zatiaľ čo Čaputová je poslušnou bábkou americkej neoliberálnej elity. Tá ju finančne podporila, vyniesla na výslnie, a preto jej bude slepo slúžiť. Čaputová je prepojená so záujmami slovenskej neoliberálnej opozície, z ktorej vzišla, zatiaľ čo Šefčovič je kandidátom vládnej strany Smer, ktorá sa v politike snaží lavírovať tak, aby uspokojila aj západ, ale aby aspoň do určitej miery sociálne pomáhala vlastnému národu.

Politika Smeru nie je neoliberálnym kruhom západu po vôli. Vytvára totiž predsa len určitú bariéru, zabraňujúcu ďalšiemu bezbrehému rabovaniu nášho štátu západom. Dôkazom toho boli protivládne demonštrácie, organizované na pozadí vraždy Jána Kuciaka, za účelom zvrhnutia pre západ nepohodlnej a nedostatočne povoľnej vlády Smeru. V predčasných parlamentných voľbách mala vzniknúť nová, liberálna vláda, zloženej z terajšej opozície, ktorá by bola nešťastím pre slovenský národ, ale veľkým šťastím pre západných chamtivcov. Tí sa totiž chcú zmocniť ešte aj posledných zvyškov toho, čo v našom národe zostalo.

Z tohto pohľadu nie je teda vôbec jedno, či bude prezidentom kandidát neoliberálnych kruhov, ktoré sa pod hlavičkou hnutia „Za slušné Slovensko“ snažili o štátny prevrat, alebo bude prezidentom kandidát Smeru Šefčovič.

Západu to nie je vôbec jedno! Veď sa len pozrite, akú masívnu kampaň robia preto, aby bola zvolená práve Čaputová. A nám Slovákom to má byť jedno?

Vážení voliči slovenskej republiky! Dajte na múdrosť svojich predkov. Tí nám v spomínanom rozprávkovom príbehu zanechali svoje odporúčanie, ktoré sa dokonale hodí práve pre druhé kolo našich prezidentských volieb.

Keď sa teda kráľovič pýtal svojho múdreho, hovoriaceho tátoša, či má pierko zodvihnúť, alebo nie, ten mu odpovedal: „Keď ho zodvihneš, bude zle! Ale keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!“ A po jeho slovách kráľovič nakoniec pierko zodvihol!

A preto vedzte, milí slovenskí voliči, že keď budete voliť Šefčoviča, bude síce zle, ale keď ho nebudete voliť, bude ešte oveľa horšie. A preto, podľa vzoru rozprávkového kráľoviča, ktorý pierko zdvihol, voľte Šefčoviča. Tým totiž budete môcť zabrániť oveľa väčšiemu zlu, ktoré by inak muselo nevyhnutne prísť.

A zabrániť tomuto väčšiemu zlu nie je vôbec tak málo, ako sa nám dnes mnohí snažia nahovoriť. Snažia sa nám totiž nahovoriť, že je v podstate jedno, koho budeme voliť, a preto môžeme pokojne zostať doma a voľby ignorovať. Ale to len preto, aby sme svojimi hlasmi nezabránili väčšiemu zlu, ktoré sa chystá zmocniť nášho národa a vysať ho úplne.

Vážení rozčarovaní voliči, ktorí ste sklamaní z toho, že si slovenský ľud nezvolil toho najlepšieho prezidenta, aký sa nachádzal medzi prezidentskými kandidátmi. Nelámte palicu nad svojim národom a choďte voliť! Lebo voľba, ktorú máte v druhom kole k dispozícii, predstavuje momentálnu zrelosť nášho ľudu. Na niečo lepšie zatiaľ žiaľ ešte nemá.

Choďte preto voliť menšie zlo a nevystavujete svoj národ väčšiemu zlu, než si zaslúži. Majte s ním trpezlivosť, ako ju mali rôzne veľké osobnosti našej dávnej i nedávnej histórie. A on, keď nebude neustále bitý chamtivo číhajúcim zlom, časom nakoniec postupne hodnotovo dozreje a dospeje k tomu, že dokáže rozpoznať tých, ktorí mu chcú naozaj dobre. A týchto ľudí dokáže nie len rozpoznať, ale si ich aj napokon zvoliť do najvyšších riadiacich funkcií svojho štátu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Apr 02, 2019 4:34 pm

Je možné chodiť po vode? Poznajte mechanizmus zázraku!


Aj v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.

Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.

Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.

No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.

My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.

Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.

No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.

Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.

A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.

No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.

Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.

Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.

No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.

Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“

Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.

Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:

Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.

Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.

Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.

Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“

To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.

Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“

A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“

To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.

Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.

Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.

Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.

Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.

Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.

Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.

Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.

Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.

PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?

V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.

Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.

Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Apr 08, 2019 5:59 pm

Ako sa zázračne uzdraviť? Návod

Kto chce sám na sebe prežiť zázračné uzdravenie, musí splniť tri podmienky. Prvá podmienka je poznať, prečo ochorel. Presnejšie povedané poznať, aká je duchovná príčina choroby, ktorá ho postretla.

Lebo ľudská bytosť je ľudskou bytosťou nie len preto, že tak vyzerá, ale hlavne preto, že sa tak chová. Že tak myslí a jedná.

Ak však človek dlhodobo nejedná a neuvažuje správne, alebo ak vnútorne prepadá rôznym depresiám, strachom, úzkostiam a iným negativitám, stavia sa proti zákonom univerza. A protichodnosť jeho postavenia sa časom nevyhnutne premietne do celkom konkrétneho ochorenia. Do choroby, ktorá mu na fyzickej úrovni ukazuje mieru a charakter jeho odklonu od požiadaviek zákonov univerza na bytosť, zvanú človek.

Kto sa preto chce naozaj uzdraviť, musí v prvom rade poznať vnútorné, psychosomatické príčiny vlastnej choroby a musí sa ich snažiť odstrániť.

V dnešnej dobe internetu je to veľmi ľahké, pretože stačí iba zadať do vyhľadávača „duchovné príčiny chorôb“ a okamžite sa dá získať základný prehľad, ktorý si môže človek podľa potreby ešte rozšíriť. No a potom, s týmto poznaním, môže vnútorne zapracovať na svojej osobnej zmene k lepšiemu. V tomto spočíva prvý a nevyhnutný krok k nášmu uzdraveniu.

Druhou podmienkou je vrúcna prosba smerom nahor, k Najvyššiemu. To samozrejme predpokladá vieru v dobrotivého a milujúceho Stvoriteľa, na ktorého sa je možné v dôvere obrátiť so svojou prosbou o pomoc.

A keď to bude skutočne prosba pokorná a nie nejaké požadovanie bez pokory, zhora, zo Svetla sa nám môže dostať pomoci v podobe liečivej, hojivej, budujúcej a víťaznej sily Pána. Tá začne prúdiť do našej, vo vrúcnej prosbe otvorenej duše, až ku konkrétnemu chorému miestu na našom fyzickom tele.

Celé si je to možné pripodobniť k princípu lievika. Predstavme si široký otvor lievika, nachádzajúci sa nad úrovňou hlavy a jeho úzky otvor, smerujúci k miestu na fyzickom tele, kde nás trápi choroba.

Naša pokorná prosba smerom nahor a naša viera v túto pomoc aktivuje liečivú silu Svetla, ktorá ku nám začne prúdiť. Na základe tohto nášho postoja sa otvorí horná, široká časť lievika, začne do seba nasávať prúd liečivej sily a smerovať ju ku konkrétnej chorobe.

Čo je však veľmi dôležité vedieť, je zohľadnenie časového faktora. To znamená, že človek musí zotrvať v dôvere v zázračné uzdravenie prostredníctvom liečivej sily Svetla určité časové obdobie. Určitý čas, potrebný k tomu, aby sa liečivá sila v nás mohla plne rozvinúť a naše fyzické uzdravenie dotiahnuť do úspešného konca.

Je to podobné, ako keď kedysi kráčal Peter po mori v ústrety Ježišovi. Ak by bol mal pevnú vieru po celý čas, bol by k nemu došiel. On však prešiel len krátky úsek, potom sa ho zmocnila malovernosť a začal sa topiť.

A rovnako aj prosiaci človek musí vydržať vo svojej hlbokej dôvere vo vyliečenie prostredníctvom sily Svetla určitý čas. To znamená, že tak, akoby Peter vo svojej pevnej viere došiel po mori od loďky až k Ježišovi, tak má dôjsť človek, vo svoje pevnej a neochvejnej viere bez malomyseľnosti, od choroby až k uzdraveniu.

Ak ale začne po nejakej dobe upadať do pochybností, on sám bráni svojou malovernosťou tomu, aby sa v ňom liečivé účinky Svetla plne rozvinuli a víťazne prejavili.

Liečivá sila Svetla je skutočne schopná človeka zázračne uzdraviť. Na základe našej prosby bude ku nám prúdiť. Ale potom zostáva už len na nás, aby sme nenarušovali, a nakoniec aj celkom neznemožnili jej pôsobenie našou nedôverou, malomyseľnosťou a pochybnosťami.

Každý, kto sa rozhodne ísť touto cestou totiž rýchlo zistí, ako veľmi sa v ňom začne búriť rozum a najrozličnejšími pochybnosťami sa bude snažiť zákerne otriasť dôveru človeka v konečné vyliečenie prostredníctvom sily Svetla. Tento boj s vlastnými pochybnosťami však musíme vybojovať a ustáť.

Tretia podmienka spočíva vo vytváraní živých citových foriem radostného očakávania uzdravenia prostredníctvom liečivej sily Svetla.

Aj keď totiž človek má dôveru i vieru vo Svetlo a jeho pomoc, často býva pod tlakom choroby vnútorne úzkostný. Vnútorne spútaný obavami a strachom. A tieto, človekom vytvárané a živené, citové formy strachu a úzkosti formujú okolo neho obal, ktorý znemožňuje prenikanie liečivej sily Svetla.

Je totiž treba vedieť, že každé naše citové hnutie sa spája so základnou, neutrálnou, živou silou, prúdiacou univerzom a živá, neutrálna sila, prenikajúca citmi človeka, dáva vznikať živým citovým formám. Tieto živé citové formy sa zdržujú v našej blízkosti a žijú svojim vlastným životom. A sú presne takého charakteru, akého charakteru bolo naše pôvodné citové hnutie.

V základnom členní sú teda buď pozitívneho, alebo negatívneho druhu. Tým pádom sa okolie človeka stáva buď pozitívnym, alebo negatívnym. A naše bezprostredné, živé okolie potom samozrejme zodpovedajúcim spôsobom spätne ovplyvňuje našu osobnosť.

Súvis s našou témou spočíva v tom, že ak pod tlakom choroby začneme vytvárať úzkostné, bojácne a iné negatívne citové formy, tie sa prostredníctvom živej, neutrálnej sily stávajú živými a obklopia nás.

Tým sa však okolo nás vytvára určitý negatívny obal, cez ktorý k nám nemôže prenikať pozitívna liečivá sila Svetla, o ktorú sme prosili. A to potom bráni nášmu uzdraveniu, ku ktorému nemôže dôjsť preto, lebo negatívny obal okolo nás to znemožňuje.

Aj keď to samozrejme býva niekdy veľmi ťažké, pod tlakom choroby by sme nemali vytvárať negatívne citové formy strachu, úzkosti a obavy. Naopak, mali by sme sa vzchopiť a dokázať udržiavať svoje cítenie pozitívne a radostné, v očakávaní pomoci, prichádzajúcej v podobe liečivej sily Svetla.

A tieto radostné citové formy očakávania blízkeho uzdravenia, tieto radostné formy očakávania pomoci zo Svetla sa stanú prostredníctvom živej neutrálnej sily, prúdiacej univerzom živými, a vo svojej živej, svetlej radostnosti obklopia okolie človeka. A nie len že jeho samého budú potom spätne ovplyvňovať pozitívnym spôsobom, ale zároveň vytvoria obal, rovnorodý prichádzajúcej sile Svetla, o ktorú sme prosili. A pretože tento obal budú tvoriť svetlé, radostné a pozitívne citové formy, nebude pôsobiť ako prekážka, ale naopak, ako nejaký uvítací výbor, očakávajúci príchod pomoci zo Svetla, ktorý bez problémov vpustí liečivú silu do širokého otvoru lievika, spomínaného na začiatku. Naši múdri predkovia podvedome tušili tieto skutočnosti a vyjadrili ich úslovím: Veselá myseľ, polovica zdravia!

Keď píšem tieto riadky, mimovoľne sa mi vybavuje scéna z dokumentárneho filmu o druhej svetovej vojne, ako vojaci dvoch ruských armád obkľučujú dobyvačnú armádu poľného maršála Paulusa pod Stalingradom. Vybavuje sa mi, ako vojaci bežia k sebe, objímajú sa a uzatvárajú kruh obkľúčenia.

Veľké nemecké armádne zoskupenie ešte nejaký čas kládlo odpor, avšak zima, hlad a bezvýchodisková situácia ho zlomili a Nemci nakoniec kapitulovali.

Aj našom prípade to prebieha veľmi podobne. Choroba je totiž dobyvačnou armádou, ktorá vtrhla do nášho organizmu a chce ho zničiť. Avšak na pomoc s týmto nepriateľom ku nám, na našu vrúcnu prosbu, prichádza zhora liečivá armáda sily Svetla.

A oproti nej, zdola, smerom od nás, jej beží v ústrety armáda našich vlastných, pozitívnych a radostných citových foriem očakávania zázračného uzdravenia, ktoré sme sformovali prostredníctvom živej sily svojim cítením.

Tieto dve armády, jedna zhora a druhá zdola, sa blížia k sebe, obkolesujú chorobu, až sa nakoniec spoja. Nepriateľská, dobyvačná armáda choroby sa ocitne v kliešťach obkľúčenia. V obkľúčení môže ešte určitý čas klásť odpor, ale ak zovretie nepovolí, bude postupne čoraz viacej chradnúť a slabnúť, až nakoniec kapituluje.

A potom nadíde deň víťazstva! Deň veľkého víťazstva dvoch armád dobra nad dobyvačnou armádou choroby! Zo srdca prajem všetkým chorým zažiť takéto víťazstvo.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Apr 15, 2019 6:30 pm

Intenzívne prežívajte každý okamih! Neodchádzajte zo zeme chudobní!


Najdôležitejším v našom živote je intenzívne prežívanie všetkého, čomu sme v každej jednotlivej chvíli vystavení. Inými slovami povedané, máme byť vždy vnútorne naplno v každom okamžiku prítomnej chvíle. Lebo jedine to, čo sa do nášho vnútra a do našej osobnosti zapisuje každým takýmto autenticky prežitým okamžikom nám prináša to najcennejšie, kvôli čomu sme na zemi. A to je skutočné prežívanie života!

Jedine takýmto spôsobom môžeme mať zo života taký úžitok, aký máme mať. Preto nám tiež kedysi Kristus odporučil, aby sme sa snažili byť ako deti. To znamená, aby sme absolútne všetko bezprostredne prežívali tak, ako ony.

Žiaľ, túto najjednoduchšiu a najprostejšiu vec však už ľudia nedokážu. Sú totiž presvedčení, že zo života budú mať oveľa viac, keď to, čo ich postretlo, dokážu podrobne zanalyzovať. A to či už vo vzťahu k minulosti a k tomu čo bolo, alebo vo vzťahu k budúcnosti a k tomu, čo bude. Touto analýzou, ktorú mnohí považujú za najdôležitejšiu esenciu života, sa však staviame mimo autentické prežívanie.

Nijaké analýzy minulosti, ani prognózy budúcnosti nie sú totiž tak dôležité a rozhodujúce, ako bezprostredné, intenzívne a detským spôsobom spontánne prežívanie každého okamihu. Do tejto pozície a do toho stavu sa preto treba usilovať vedome dostať, aby sme mali z vlastného života úžitok. Aby sme svoj život skutočne žili a nestali sme sa je len jeho pozorovateľmi, ktorým skutočný život uniká pomedzi prsty.

A keď raz nakoniec z neho odídeme a odložíme svoje fyzické telo, spolu s jeho zánikom zaniknú aj všetky naše rozumové kalkulácie o živote, pretože všetky myšlienky a analýzy sú produktom materiálneho rozumu, a spolu so smrťou materiálneho tela zanikajú.

Zostáva iba to, čo bolo bezprostredne prežité a svojim intenzívnym prežitím sa zapísalo do nášho ducha. Jedine toto nám zostane, a to si náš duch odnesie so sebou, ako zásadnú esenciu našej pozemskej existencie.

Snažme sa byť teda ako deti a prežívať všetky okamihy života tak intenzívne a bezprostredne, ako ony. Treba si totiž veľmi hlboko uvedomiť, že oveľa hodnotnejší život prežíva ten, kto sa dokáže úprimne radovať z lúky kvetov, ako ten, kto dokáže všetky tieto kvety druhovo zaradiť a pozná aj ich latinské názvy.

PS. Samozrejme, že sa môžeme poučiť z toho, čo sme prežili v minulosti, a tiež môžeme myslieť na budúcnosť a plánovať si ju. Ale prítomný okamžik by sa pre nás mal stať dominantný. A to kvôli tomu, aby sme zo svojho života naozaj niečo mali. Aby z neho niečo mal náš duch, ktorý si môže všetko privlastňovať len prostredníctvom autentického a bezprostredného prežívania.

Preto mu to doprajme! Aby raz nakoniec nemusel odísť na druhý breh chudobný na prežitia, a nemusel sa kvôli tomu potom ešte raz vrátiť na zem a doháňať zameškané.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Apr 23, 2019 6:22 pm

Venované spisovateľom a národu


Každý človek bez výnimky má v sebe dve stránky. Tú lepšiu, pozitívnejšiu a ušľachtilejšiu, a tú horšiu, negatívnejšiu a skazenejšiu. V každom z nás sa skrýva niečo dobré, ale zároveň aj niečo zlé. V každom z nás sa nachádza niečo svetlé, ale zároveň aj niečo temné.

No a spisovateľ je človek, ktorý prostredníctvom slova dokáže zahrať na jednu z týchto dvoch základných strún ľudskej osobnosti. A to buď na strunu dobra, pozitivity, svetla a ušľachtilosti, alebo na strunu temnoty, negativity a nízkosti. Týmto spôsobom môže potom podľa svojho osobného rozhodnutia stimulovať v ľuďoch, čiže vo svojich čitateľoch buď to svetlejšie, alebo to temnejšie.

A spisovatelia to samozrejme aj robia, ale je smutné, že vo väčšine prípadov sa snažia rozochvievať práve temnú a nízku stránku ľudskej osobnosti. A robia tak z čisto zištných dôvodov, aby ich diela boli viac čítané a viac predávané. Preto sú ich výtvory plné násilia, vulgarizmov, naviazanej sexuality a opisov mnohých iných dekadentných zvráteností.

Takouto nízkosťou nadväzujú okamžite kontakt s nízkou stránkou osobnosti čitateľa, stimulujú ju a pohrávajú sa s ňou. Ide o vedomú manipuláciu s osobnosťou človeka, prostredníctvom jeho temnej stránky tým, že sa mu ako potrava, pobavenie a príjemné vzrušenie predhadzuje najrozličnejšia nízkosť.

A temná stránka osobnosti nevedomého čitateľa na tieto temné stimuly reaguje, siaha a živí sa nimi. Sýti sa nimi a ukája sa nimi. Tým sa však človek stáva postupne horším, pretože v sebe vyživuje temnú stránku svojej osobnosti, ktorá je vedome podnecovaná a stimulovaná mnohými tvorcami súčasnej modernej úpadkovej literatúry. No a takýmto spôsobom jednosmerne vykoľajený človek potom čoraz častejšie siaha po podobnom druhu literatúry a jeho osobnosť je ňou čoraz viacej deformovaná smerom k nízkosti.

Toto však nie sú spisovatelia, ale zločinci, ktorí účelovo manipulujú temnou stránkou ľudskej osobnosti a kvôli svojmu vlastnému prospechu a pochybnej sláve strhávajú čitateľov do čoraz väčšej nízkosti, čím ich osobnostne degradujú. Takejto zločinnej literatúry sú dnes plné kníhkupectvá a na základe nej vznikajú mnohé filmové scenáre a mnohé divadelné hry.

Skutočný a pravý spisovateľ je však niekto úplne iný! Je to človek, ktorý veľmi dobre vie o dvoch stránkach našej prirodzenosti, avšak on, na rozdiel od toho, čo sa kvôli peniazom a kvôli sláve robí dnes, sa rozhodol v ľuďoch vedome stimulovať to svetlejšie, lepšie, pozitívnejšie a ušľachtilejšie. Rozhodol sa literárne tvoriť tak, aby bola v čitateľoch aktivovaná a povzbudzovaná lepšia stránka ich osobnosti. Tým sa potom ľudia stávajú vnútorne lepšími, pretože pomaličky rastie, mohutnie a silnie ich lepšia stránka a naopak, čoraz viacej sa zmenšuje, ubúda a stráca to temné, čo sa nachádza v každom z nás.

Takúto moc má pravý spisovateľ, pravá literatúra, pravý film a pravé divadlo. Majú moc robiť ľudí lepšími, ušľachtilejšími a svetlejšími. Jedine toto je účelom každého skutočného a pravého umenia.

Darwin prišiel na to, že život na našej planéte sa postupne vyvíjal od nižších foriem života k vyšším, až dospel k človeku.

Ale pozor! Presne takýmto istým spôsobom prebieha v našom univerza aj evolúciu ducha! A aj ona prebieha postupne od najnižších foriem dobra, morálky a mravnosti k čoraz vyšším formám pozitivity a ušľachtilosti. Začína od mravne a nízko stojaceho živočícha a končí zrelou, mravnou a duchovne vysoko stojacou osobnosťou, bohatou na tie najvznešenejšie cnosti a kvality.

No a každý, kto sa svojou vlastnou mierou, svojim vlastným spôsobom a na základe svojich vlastných schopností usiluje o to, aby veľký, duchovno evolučný vývoj správne pokračoval, každý takýto človek, či už je spisovateľom, alebo nie, je požehnaním pre svoje okolie i pre celú spoločnosť.

Avšak každý, kto akýmkoľvek spôsobom pracuje proti prirodzenému prúdu duchovnej evolúcie, každý, kto vsádza na nízke v človeku, podporuje a stimuluje to, každý takýto jedinec, či už je spisovateľ, alebo nie, je zločinným škodcom. Je škodcom, ktorý sa snaží brzdiť prirodzený vývoj! Je škodcom, ktorý sa z rôznych osobných a zištných dôvodov snaží oddaľovať, alebo dokonca celkom znemožniť to, aby ľudia dozrievali do plnej veľkosti vlastného človečenstva. Aby raz dospeli k plnému rozvinutiu všetkého toho svetlého, dobrého a vznešeného, čo sa v nich skrýva. Snaží oddaľovať, alebo celkom znemožniť to, aby spoločenstvo takýchto ušľachtilých ľudských jedincov nakoniec spoločne vybudovalo ríšu dobra, mieru, spravodlivosti a porozumenia na našej planéte.

A hoci svet je plný podobných zločincov, obyčajní ľudia, alebo v našom prípade čitatelia, by mali vedieť, že tomuto všetkému nie sú vydaní len tak na milosť a nemilosť. Mali by vedieť, že oni sami môžu na základe svojej slobodnej vôle rozhodovať, ktorú z dvoch stránok svojej osobnosti nechajú rozochvievať vonkajšími podnetmi. Či to bude ich temná, alebo naopak ich svetlá stránka. Či budú prijímať zvonka do svojho vnútra, do svojho vedomia a do svojej osobnosti iba svetlé stimuly, alebo naopak, svoje vnútro, svoje vedomie a svoju osobnosť dobrovoľne vystavia všetkým stimulom nízkeho druhu.

Každý ľudský jedinec, na základe vlastnej slobodnej vôle teda sám rozhoduje o tom, či bude kráčať pravou cestou evolúcie ducha smerom k maximálnemu rozvinutiu všetkého toho najlepšieho a najušľachtilejšieho v sebe, alebo v určitom bode zvrtne kormidlo smerom nadol, práve prostredníctvom aktivácie a stimulácie toho nízkeho v sebe. Jedna cesta je cestou do pekiel a druhá cesta je cestou do nebies! Jedna cesta je cestou smerom k výšinám ducha a druhá cesta je cestou temnoty, deštrukcie a zničenia!

V dnešnom svete sa nachádza tisíce pokušení, ktoré nás budú navádzať k zlému a vytrvalo brnkať na temnú strunu našej osobnosti. My však môžeme tomuto všetkému povedať nie! My to môžeme vnútorne odvrhnúť a zapudiť! My to nemusíme nechať na seba vplývať! My nemusíme počúvať hlasy najrozličnejších pokušiteľov, nabádajúce nás k zlému, nízkemu a neušľachtilému! My sa môžeme vedome orientovať len na dobré! My môžeme nechať stimulovať a rozvíjať len svetlú stránku svojej osobnosti!

A túto svetlú stránku má absolútne každý z nás bez výnimky! Na každom z nás však záleží, do akej miery na ňu presunie svoj dôraz. Do akej miery sa na ňu zameria. Presne tak, ako o tom hovorí známe indiánske úslovie: „Vo vnútri každého človeka sa nachádzajú dvaja vlci. Jeden dobrý a jeden zlý. A vyhrá ten, ktorého živíš!“ A ja iba dodám, že keď v nás vyhrá ten zlý, nakoniec nás roztrhá a zožerie!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Apr 29, 2019 5:51 pm

Uverte v zázrak a stane sa vám!


Tisícročná ľudská skúsenosť, podopretá racionalitou rozumu hovorí, že po vode sa chodiť nedá. Že je to absolútny nezmysel. V evanjeliách sa však píše, že keď budeme mať silnú vieru, môžeme po nej kráčať tak, ako kedysi Peter.

Človek má teda na výber dve možnosti, a je len na ňom, ktorej uverí. Či uverí realite Ducha, alebo realite racia a hmoty. A v čo uverí, za čo sa vnútorne postaví, to sa pre neho naozaj stane realitou.

Prečo o tom hovoríme? Nie preto, aby sme sa naučili chodiť po vode, ale preto, že tieto skutočnosti majú oveľa širší význam. Majú zásadný význam pre celé naše bytie a jeho základnú hodnotovú orientáciu.

Onen zásadný význam spočíva v našej voľbe medzi realitou Ducha a jej hodnotami, alebo medzi realitou matérie a jej hodnotami. A každý z nás, stojac medzi týmito dvomi realitami a ich hodnotovými systémami, sa svojou vierou a svojim presvedčením prikláňa k jednej z nich.

Ale pozor! Jedna z nich je vyslovene obmedzujúca, a preto formujúca z človeka bytosť obmedzenú. Ak sa totiž prikloníme k realite hmoty a jej hodnotám, ak sa prikloníme k rozumovej racionalite, ktorá vychádza z materiálnej reality, toto všetko vytesňuje na okraj a potláča realitu Ducha.

Ak sa ale prikloníme k realite Ducha, táto nevylučuje realitu hmoty, avšak stojac nad ňou, jej dokáže vládnuť a dokáže ju ovládať.

Hodnotami reality hmoty sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, konzum a užívanie si. Hodnotami reality Ducha sú spravodlivosť, čestnosť, dobro, ušľachtilosť, ohľaduplnosť a čistota. A jedine na tebe človeče záleží, ktorú z nich si vyberieš, za ktorú sa postavíš a ktorej hodnoty budeš uznávať a napĺňať. A to, čo si si vybral, sa stane nakoniec tvojim osudom! Osudom dočasného blaha v realite hmoty, po ktorom príde fyzická, a nakoniec aj duchovná smrť. Alebo osudom nehynúceho bytia v realite Ducha, ktorej hodnoty dobra, lásky a spravodlivosti nikdy nezahynú a zostávajú večné aj vtedy, keď sa zrúti celý hmotný vesmír.

Čo si teda človeče vyberieš, to sa stane tvojim osudom. A aby ti bol tento výber čo najviac uľahčený vedz, že si v skutočnosti vyberáš medzi životom a smrťou. Medzi životom vo večnosti Ducha a medzi smrťou v dočasnosti hmoty. Všetko teda zváž a vyber si dobre!

PS. Keď niekdy navštívite nejaký vodný tok, alebo jazero, skúste prísť až k samému okraju vody. A skúste pokračovať v chôdzi po vodnej hladine.

Uvidíte, ako sa v tom momente vo vašom vnútri vzbúri všetko to rozumovo racionálne a bude sa vás snažiť všemožne presvedčiť, že sa to nedá a že ste blázon, keď o tom vôbec uvažujete. Že ste blázon, ak vôbec pripúšťate túto možnosť.

Táto možnosť je však reálna presne tak, ako sa to uvádza v evanjeliách. Ale tá búrka, ktorá začne zúriť vo vašom vnútri pred prvým krokom po vodnej hladine, bude pre vás jasným svedectvom toho, ako veľmi a akým zásadným spôsobom si to rozumovo racionálne v nás zotročilo našu osobnosť. Ako nás pripútalo k hmote a k tomu, čo sa fyzicky dá, alebo nedá.

Bude to svedectvom, ako to rozumovo materialisticky racionálne v nás nechce za žiadnu cenu dopustiť, aby sme sa oslobodili z jeho područia a v neochvejnom presvedčení a pevnej viere v moc Ducha sa nestali skutočnými pánmi nad hmotným svetom.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Máj 07, 2019 6:30 pm

Kresťanstvo gnostické, alebo židovské? Ktoré je hodnotnejšie?


V dnešnej dobe je zvykom, že sa ľudia striktne vyhraňujú. Že sú za jedno a proti druhému. Že na jednom vidia iba klady a na druhom iba zápory. Takýto prístup je však veľmi vzdialený od pravdivého a zrelého vnímania reality. A realita je taká, že všetko tu na zemi má okrem svojich nesporných kladov celkom určite aj nejaké zápory.

No a presne takto je tomu aj so stúpencami gnostického kresťanstva a kresťanstva so židovskou tradíciou. Objektívnou pravdou je ale to, že aj v jednom aj v druhom sa nachádza veľa pozitívnych a inšpiratívnych vecí, ale žiaľ, zároveň aj veľa omylov a chýb. Skúsme sa preto teraz objektívne pozrieť na oba tieto druhy kresťanstva a ukážme si ich klady, ale aj ich zápory.

Gnostické kresťanstvo je kresťanstvo, jestvujúce už pred narodením a verejným účinkovaním Ježiša Krista. Ako je to možné? Pomenovanie kresťan a kresťanstvo je odvodené od pojmu Kristus. No a práve gnostickí kresťania boli stúpencami kozmického princípu Krista. Podľa nich každý jedinec, ktorý sa začne vážne usilovať o ušľachtilosť a o dosiahnutie kráľovstva nebeského, sa prostredníctvom svojej osobnej úprimnej snahy duchovne a vnútorne spája s týmto kozmickým princípom. A ním mu je potom ukázaná jeho osobná cesta, ktorou má vo svojom živote kráčať tak, aby duchovne rástol a stále viac a viac sa približoval k dosiahnutiu vlastnej spásy.

Grécke slovo gnosis znamená poznanie. A tak človek, v spojení s kozmickým princípom Krista poznáva, kadiaľ vedie jeho osobná cesta nahor. Poznáva, čo konkrétne má vo svojom živote robiť a hlavne, akým sa má stať, aby reálne duchovne napredoval. Je to cesta rozvíjania dobra, cti, ušľachtilosti, spravodlivosti a všetkých ostatných cností.

Podstatu gnostického kresťanstva je možné rozdeliť do dvoch základných pilierov. Prvým pilierom je výklad sveta, a to v zmysle odpovedí na základné otázky ľudskej existencie. To znamená: kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme?

Podľa gnostického kresťanstva pochádzame z duchovnej ríše. Túto ríšu sme opustili v akomsi nevedomom, nezrelom, alebo detskom stave a ponorili sme sa do hmotného sveta. Účelom nášho pobytu v hmotnosti je rozvinutie nevedomého zrnka ducha, ktoré v sebe máme, prostredníctvom cností a dobra až do takej miery, že sa staneme zrelou duchovnou osobnosťou. No a na základe toho sa potom budeme môcť vrátiť nazad do ríše Ducha a žiť tam už natrvalo, ako zrelé duchovné bytosti, plne rozvinuté vo všetkých cnostiach.

Druhým pilierom gnostického kresťanstva je poznanie existencie duchovného, kozmického princípu Krista, ukazujúceho každému jednotlivému človeku správne smerovanie do ríše Ducha. A to tým, aký má byť, ako sa má správať v hmotnom svete, ako má myslieť, cítiť a jednať, a aké cnosti má rozvíjať, aby čo najrýchlejšie duchovne dozrieval, a svojim bytím s istotu smeroval k opätovnému návratu do ríše Ducha.

Gnostický kresťan je teda stúpencom kozmického princípu Krista, ktorý ho vnútorne a duchovne smeruje nahor, na jeho osobnej ceste do kráľovstva nebeského. Ide o smerovanie, vedenie a poznanie výsostne individuálne, pretože každý človek je iný, a preto musí každý sám nájsť svoju vlastnú cestu do raja.

Gnostické kresťanstvo je teda predovšetkým o osobnom a individuálnom smerovaní každého jednotlivého človeka do ríše Ducha, a to prostredníctvom jeho osobného napojenia na kozmický princíp Krista, ktorého poznanie a poznávanie (gnósis) ho vedie do raja.

Veľká chyba gnostického kresťanstva však spočíva v jeho neschopnosti prijať fakt, že ním uznávaný, kozmický princíp Krista vstúpil, z obrovskej milosti Božej do materiálneho a fyzického tela, aby sa s ľuďmi na zemi dostal do vyslovene osobného kontaktu, a formou ich vlastného, ľudského slova im ukázal, ako majú správne žiť, myslieť, cítiť a hovoriť, aby sa dostali do kráľovstva nebeského.

Táto neuveriteľná skutočnosť je výstižne vyjadrená v evanjeliách: „A Slovo telom sa stalo a prebývalo medzi nami“. Vznešené a pravečné Slovo Božie, totožné s kozmickým princípom Krista tak, ako ako ho vníma gnostické kresťanstvo, teda prijalo formu ľudského tela a v osobe Ježiša Nazaretského prišlo na zem, až bezprostredne k ľuďom.

To, čo sa teda dovtedy vznášalo len vo svete ideí, ako neosobný, čisto duchovný princíp, vzalo na seba podobu materiálneho ľudského tela a tvárou v tvár človeku mu jasne ukázalo správnu cestu do kráľovstva nebeského.

Preto Kristus riekol: „Ja som Cesta, Pravda a Život“. To znamená: Moje slová, ktoré vám prinášam, sú ukazovateľmi cesty do raja. Oni totiž priamo sú touto Cestou! A sú tiež Pravdou bytia a ich naplnenie človeku zaručuje večný Život v ríši Ducha.

Osobnosť a učenie Ježiša Krista boli teda fyzickou manifestáciou Cesty, Pravdy a Života, ku ktorým sa utiekali gnostickí kresťania, ako ku kozmickému princípu Krista.

No a práve z tohto dôvodu dáva židovské kresťanstvo Ježišovi Nazaretskému pomenovanie Kristus, pretože jeho osobnosť naozaj považuje za reálnu, fyzickú manifestáciu kozmického princípu Krista.

Nesmiernosť tejto veľkej Božej milosti však nebolo gnostické kresťanstvo schopné vôbec pochopiť a jeho súčasní prívrženci to nie sú schopní pochopiť doteraz.

No a práve neschopnosť toho pochopenia je veľkým mínusom gnostického kresťanstva a naopak, veľkým plusom kresťanstva so židovskou tradíciou.

Ale židovstvo, a z neho vychádzajúce kresťanstvo so židovskou tradíciou má tiež svoje veľké svoje mínusy. Židovské náboženstvo, ktoré prišiel Ježiš reformovať, bolo totiž ovládnuté ľuďmi rozumu. A títo ľudia rozumu, ktorí sa vzdialili od vnímania a porozumenia Ducha, sa stali poslušnými nástrojmi Temnoty. Od počiatku brojili proti Ježišovi, ktorého učenie, prichádzajúce z Ducha svojim rozumom už nechápali, a nakoniec sa im ho podarilo zavraždiť.

A keď Temnota nedokázala ani vraždou Ježiša jeho učenie eliminovať, neustala vo svojom snažení a infiltrovala sa prostredníctvom ľudí rozumu aj do kresťanstva. A títo jej verní služobníci v radoch kresťanstva sa usilovali znehodnotiť učenie Ježiša Krista tak, aby už nebolo cestou k Svetlu. Usilovali sa ho zavraždiť po druhý krát tak, že pokrivia jeho učenie.

A rozumoví ľudia v kresťanskej cirkvi, ako poslušné nástroje v rukách Temnoty, ho aj skutočne skrivili. A to hlavne tým, že jediný zmysel Ježišovho príchodu na zem, spočívajúci v prinesení Slova Pravdy, ukazujúceho ľuďom správne smerovanie ich bytia, zamenili za celkom iný zmysel. Ním mala byť jeho smrť na kríži, podstúpená za vykúpenie ľudstva.

A tak nakoniec spása začala byť časom skutočne videná predovšetkým v prijatí a akceptovaní zmiernej obety Krista na kríži a nie prednostne v tom, v čom jedinom skutočná spása spočíva. A síce, vo vlastnom každodennom živote v súlade so Slovom Pravdy, čiže v súlade s kozmickým princípom Krista, ktorý Ježiš priblížil ľuďom tým najosobnejším a najbezprostrednejším možným spôsobom. Priamo tvárou v tvár!

Súčasné pohľad mnohých kresťanov na smrť Krista na kríži, ako na kľúčový bod a jediný, hlavný zmyslel jeho príchodu je teda nesprávny a chybný, pretože svojim spôsobom odvádza pozornosť iným smerom. A síce od života v súlade s učením Krista, v čom jedinom spočíva skutočná spása.

Svoju spásu si teda musí vybojovať každá jednotlivá ľudská individualita sama za seba! To je to najdôležitejšie a najpodstatnejšie! Jedine na základe takéhoto vážneho a dlhodobého snaženia môže byť potom človeku darované zhora práve toľko potrebnej Božej milosti, aby mu mohla byť nakoniec otvorená zlatá brána kráľovstva nebeského.

Aj gnostické kresťanstvo, aj kresťanstvo so židovskou tradíciou má teda svoje prednosti a svoje nedostatky. Múdry človek je však schopný vziať si z každého to konštruktívne, budujúce a duchovne inšpirujúce, a využiť to k vlastnému, osobnému duchovnému rastu a vzostupu.

Nemúdry človek má však tendenciu prikloniť sa vo svojej selektívnej nemúdrosti buď na stranu gnostického kresťanstva, alebo na stranu židovského kresťanstva. A všetko dobré a správne vidí potom iba v tom druhu kresťanstva, na ktorého pozíciach stojí. A všetko ostatné odsudzuje ako falošné a zlé. Nechce totiž pochopiť, že vo všetkých ľudských snaženiach tu na zemi je niečo dobré, ale zároveň aj niečo zlé. Úlohou múdreho človeka je rozpoznať to dobré a riadiť sa tým. Ale zároveň musí rozpoznať aj to zlé a nesprávne, a zavrhnúť to.

No a účelom toho textu je, aby sme sa stali múdrymi. Aby sme sa stali ľuďmi mysliacimi a kriticky zvažujúcimi nie len vo vzťahu k rôznym formám a podobám kresťanstva, ale absolútne ku všetkému, čo nám život prináša.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Máj 13, 2019 5:39 pm

Ľudia! Odkiaľ pochádzajú a prečo prišli na svet?


Ľudské bytosti nie sú z tohto sveta! Nie sú zo sveta hmotného a materiálneho, v ktorom žijú v súčasnosti. Sú zo sveta nehmotného a nemateriálneho! Sú z ríše Ducha! Tam je ich pôvod! Tam je ich domovina! Tam je ich pravá vlasť! Tam sa raz majú vrátiť!

Prečo ale ľudské bytosti opustili svoju domovinu, svoju pravú vlasť a vstúpili do sveta materiálneho?

Skúsme sa preniesť do ríše Ducha, do ríše Svetla, nachádzajúcej sa vysoko nad všetkou hmotou, v ktorej blčí jasný plameň veľkého Ducha Božieho. A v obrovskej intenzite jeho žiary môže obstáť jedine to, čo sa bezvýhradne zachvieva vo Vôli Pána a v jeho zákonoch.

Lebo práve kvôli tomuto bezvýhradnému zachvievaniu sa všetkých bytostí vo Vôli Najvyššieho je raj rajom. Jedine kvôli tomu je kráľovstvo nebeské ríšou Svetla, šťastia, harmónie, mieru a večného, radostného tvorenia.

No a na najspodnejšom okraji tejto ríše Svetla sa nachádzajú drobné iskričky vedomia. Drobné, nepatrné iskričky ducha, ktoré však v obrovskom tlaku, sile a žiare plameňa večne blčiaceho, veľkého Ducha Božieho, nie sú schopné dôjsť k vlastnému seba uvedomeniu.

Ale hoci to v tomto tlaku nedokážu, predsa len prejavujú túžbu po seba uvedomení. Túžbu, ktorá sa formuje do podoby akejsi trvalej prosby.

Aby mohli drobné iskričky ducha začať svoju púť k nadobudnutiu sebauvedomenia plne rozvinutej, duchovnej osobnosti, bolo im dovolené vykročiť jediným možným smerom. Smerom nadol, do hmotnosti. Do hmotnosti, ktorá v porovnaní s ríšou Ducha predstavuje výrazný stupeň ochladenia a zmierenia tlaku.

Tými drobnými zárodkami svetla a ducha sme my ľudia. Vo svojej túžbe po seba uvedomení vstupujeme do hmotného sveta, aby sme sa prostredníctvom dobra a ušľachtilých cností postupne zmenili v zrelú duchovnú osobnosť. Aby sme prostredníctvom poznávania Vôle Najvyššieho, jeho zákonov a života v súlade s jeho zákonmi postupne nadobúdali schopnosť odolávať sile tlaku blčiaceho Ducha vo večnej ríši Svetla. Tam totiž môže obstáť len bytosť s najvyššou mierou dobra a ušľachtilých cností, ktoré získala a plne rozvinula počas svojho pobytu v hmotnosti.

Ale skúsme sa ešte raz vrátiť na začiatok, čiže k momentu, kedy duchovný zárodok vstupuje do hmotnosti. Najskôr vstupuje do hmotnosti, ktorá je duchovnej ríši najbližšie, do takzvanej jemnohmotnosti. Tam si na seba berie jemnohmotný šat, vo všeobecnosti nazývaný dušou. Duchovný zárodok si teda svojim vstupom do jemnohmotnosti oblieka jemnohmotné telo asi tak, ako si trebárs my obliekame košeľu a nohavice.

No a v tomto svojom duševnom zahalení sa čoraz viac približuje k najhrubšej hmotnosti, až sa nakoniec do nej fyzicky zrodí, čím si na predchádzajúcu jemnohmotnú košeľu a nohavice oblečie materiálny kabát, ktorým je naše fyzické a hrubohmotné telo.

Pozemský človek v sebe teda obsahuje všetky časti, alebo úrovne, ktorými sem na Zem smerom zhora prišiel. Samotným jadrom a podstatou ľudskej bytosti je iskrička ducha, pochádzajúca z duchovnej ríše. Ďalej je to jemnomotné telo, ktoré nazývame dušou a nakoniec telo hrubohmotné, v ktorom žijeme v hmotnom svete.

Skutočným účelom nášho života na Zemi je jedine to, aby sme prostredníctvom svojho úsilia o dobro a plné rozvinutie všetkých vysokých a ušľachtilých cností postupne dozrievali v plne duchovne seba vedomou a zrelú osobnosť. A keďže náš pozemský čas je veľmi krátky, mali by sme ho rozhodne využiť týmto jediným správnym spôsobom.

Naše duchovné jadro sa teda nachádza v hmotnom svete na Zemi zahalené vo dvoch obaloch. V obale hrubohmotného tela, ktoré môžeme pripodobniť ku kabátu a v obale jemnohmotného tela, ktoré môžeme pripodobniť ku košeli a nohaviciam.

No a tieto dva hmotné obaly kladú značný odpor pri presadzovaní záujmov duchovného jadra v hmotnom svete. Avšak práve našim prekonávaním toho odporu, našim prekonávaním protitlaku hmoty dozrieva a silnie náš pôvodne nezrelý duchovný zárodok, čím sa postupne stáva schopným ustáť silu tlaku, nachádzajúcu sa v duchovnej ríši.

Podstata duchovného vývoja teda spočíva v tom, že v protitlaku hmoty máme dokázať presadzovať záujmy ducha. Záujmy dobra, cti, spravodlivosti, ušľachtilosti a života v rešpektovaní Vôle Najvyššieho. Ak sa ako ľudia namáhame v tomto smere, našou námahou rastie, silnie, mohutnie a dozrieva naše duchovné jadro.

Až napokon, prostredníctvom nášho nepretržitého konania dobra a ušľachtilosti zosilnie natoľko, že bude schopné vstúpiť ako plne si seba vedomé do ríše Ducha, pretože už dokáže odolať tlaku Božieho Ducha, vynucujúceho bezvýhradné zachvievanie sa každej bytosti vo Vôli Najvyššieho. To bude znamenať konečné zavŕšenie duchovného vývoja v hmotnosti. To bude znamenať začiatok novej, nádhernej časti nášho bytia vo večnej ríši Svetla kráľovstva nebeského.

Smrť každého človeka na Zemi, intenzívne usilujúceho o dobro teda znamená zahájenie cesty späť. Fyzickou smrťou totiž odkladá len vonkajší kabát svojho hrubohmotného tela a ocitne sa ako duša v jemnohmotnosti. Tam začne okamžite stúpať do najvyšších sfér jemnohmotnosti, kde sa napokon ešte zdokonalí a dozrie tak, že bude schopný odložiť aj svoj jemnohmotný obal a ako čistý, zrelý a ľudský dokonalý duch vstúpiť do nádhery ríše kráľovstva nebeského.

Tou istou cestou, ktorou sme teda kedysi prišli z ríše Ducha do hmotnosti, sa musíme do ríše Ducha vrátiť naspäť. Len z jediným veľkým a zásadným rozdielom! Z ríše Ducha sme vyšli ako nevedomí a nezrelí, avšak nazad sa máme vrátiť ako plne si seba vedomí a duchovne zrelí.

A na záver ešte jedna mimoriadne dôležitá vec. Čas, určený na to, aby sme toho dosiahli nie je nekonečný. Je totiž vymedzený dobou trvania hmotného sveta. A hoci táto doba je obrovská, nie je nekonečná, pretože napokon predsa len dôjde k zániku okolitého hmotného vesmíru, a to ako jeho jemnohmotnej, tak aj hrubohmotnej časti.

Osobnosť každého človeka, ktorý sa neusiloval o dobro, nerozvíjal cnosti a nesnažil sa žiť podľa Vôle Najvyššieho však zostane spojená s hmotou, pretože práve hmota a hmotné záujmy boli pre neho všetkým. A preto musí aj jeho postihúť osud všetkého, čo je hmotné, čiže osud zániku hmotného sveta, od ktorého sa nedokázal včas odpútať, pretože sa o to vôbec nesnažil, alebo sa snažil iba nedostatočne.

Ak si ale niekto myslí, že doba zániku hmotného sveta je ešte ďaleko, nemal by žiť v omyle!

My ľudia totiž prežívame najväčšiu časť svojho bytia práve v prostredí jemnohmotného sveta, kde vládne prísna zásada rovnorodosti. Kde sú ľudské duše prísne rozdelené do rovnorodých jemnohmotných úrovní, presne zodpovedajúcich všetkým ich chybám a nedostatkom.

No a v tomto prostredí, kde má každý rovnaké chyby a necnosti, sa ľudské duše len veľmi pomaly posúvajú nahor vo svojom vývoji. Niet tu totiž pozitívnych vzorov, ktoré by mohli nasledovať tak, ako je to na Zemi. V jemnohmotnosti musia prísť k pochopeniu svojho vlastného nesprávneho jednania a zmýšľania ľudské duše samé od seba, a samé od seba musia zatúžiť byť lepšími. A to môže trvať z nášho pozemského pohľadu aj celé stáročia, či dokonca tisícročia.

Až teda vlastným poznaním určitej svojej chyby a úprimnou snahou o jej odstránenie môže duša postúpiť ďalej, aby sa v novom rovnorodom prostredí začala zbavovať a zbavila ďalšej zo svojich chýb. Ale pretože mnohé z našich chýb sú v nás veľmi pevne zakorenené, treba pri tom nevyhnutne počítať s veľkým časovým rozmedzím. Preto sa v Novom Zákone naliehavo upozorňuje, že „času je málo“, čím je myslená práve obrovská časová náročnosť nášho pobytu v jemnohmotnosti, kde sa vzhľadom k prísne rovnorodému prostrediu, bez pozitívnych vzorov, posúvajú ľudské duše duchovne nahor len veľmi pozvoľna.

Naše fyzické zrodenie na zemi je preto obrovskou milosťou! Milosťou, spočívajúcou v tom, že sa dostávame do rôznorodého prostredia, kde môžeme nájsť veľa pozitívnych vzorov a veľa duchovných inšpirácií, ktorých nasledovaním môžeme urobiť obrovský duchovný posun nahor. Ba dokonca, v tom najideálnejšom prípade, sa môžeme dostať až celkom na dosah kráľovstva nebeského.

V tomto spočíva obrovská príležitosť, ktorú sme dostali svojim zrodením na Zemi! A preto by ju nikto nemal premárniť! Preto by sme ju nemali premárniť našou orientáciou iba na hmotné tak, ako sa to žiaľ bežne deje.

Ak sa totiž nesnažíme práve tu a teraz odkladať svoje chyby a duchovne napredovať, pretože uznávame iba veci hmotné a v takomto stave zomrieme, odídeme do jemnohmotnosti zaťažení mnohými chybami a tam, v prísne rovnorodom prostredí, bez pozitívnych vzorov uviazneme na celé tisícročia. A v pasci najrozličnejších nízkych jemnohotných úrovní môžeme uviaznuť tak výrazne, že sa ani nenazdáme a zastihne nás tam nevyhnutný rozklad hmoty. A tento rozklad sa potom stane aj osudom našej vlastnej osobnosti, ktorá sa nestihla včas oslobodiť z hmoty, pretože sa o to vôbec neusilovala.

Využime teda drahocenného času svojho súčasného pozemského bytia k duchovnému vzostupu! Lebo vzhľadom k tomu, koľko ešte máme chýb, ako aj vzhľadom k tomu, akými ľudsky dokonalými sa máme stať, aby sme mohli vstúpiť do bezpečia ríše Ducha, nemá nikto z nás času nazvyš.

A preto človeče, usiluj zo všetkých svojich síl k Svetlu Ducha Božieho! Usiluj o dobro, spravodlivosť, čestnosť, ušľachtilosť a ľudskosť!Usiluj o poznanie Vôle Najvyššieho a život v súlade s jeho Vôľou. Nič iného nesmie byť momentálne pre nikoho na Zemi dôležitejšie!

Človeče spamätaj sa! Lebo čas je už naozaj blízko!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Máj 20, 2019 6:25 pm

O hlbokom omyle stúpencov gnostického kresťanstva


Gnostické kresťanstvo je kresťanstvom, uznávajúcim kozmický princíp Krista. Ide o všeobsiahly, božský princíp, jestvujúci nad hmotným svetom. Tento princíp pôsobí svojim vyžarovaním zhora smerom nadol k ľuďom a vnútorne ich nabáda k tomu, aby poznali, čím v skutočnosti sú. Že sú zrnkami ducha, ponorenými do hmotného sveta za účelom duchovného dozrievania, a že skutočným zmyslom ich bytia je nadobudnutie takej vysokej miery zdokonalenia v cnostiach, že budú môcť navždy opustiť hmotnosť a vstúpiť do večnej ríše Ducha.

Gnostickí kresťania, žijúci dávno pred narodením Ježiša Nazaretského sa nazývali kresťanmi preto, lebo uznávali tento neosobný, božský princíp Krista. Vnútorne sa naň snažili naladiť a spojiť sa ním. No a prostredníctvom toho spojenia boli potom vnútorne vedení na ich osobnej a individuálnej ceste ceste do ríše Ducha – do kráľovstva nebeského.

Gnostickí kresťania však stoja v tvrdej opozícii voči kresťanom so židovskou tradíciou. Tí podľa nich prostredníctvom fyzickej osoby Ježiša Krista zmaterializovali všeobsiahly, kozmický princíp a strhli ho do hmoty. A táto materializácia spôsobila, že už nie je uctievaný, ani vnútorne hľadaný skutočný, božský, všeobsiahly kozmický princíp, ale naopak, je uctievaná osoba Ježiša Krista, ako Boha v materiálnom tele. Je to podľa nich tá najväčšia tragédia ľudstva, pretože týmto spôsobom došlo k zbožšteniu hmoty. Týmto spôsobom upadol svet do uctievania hmoty a matérie, čomu plne prepadla najmä západná civilizácia.

Uctievanie hmoty sa stalo hlavným princípom kresťanského sveta, čo v zbesilej honbe za matériou a jej pôžitkami malo za následok všetko zlo vo svete. Čo malo za následok dobyvačné vojny a vraždenie, podmaňovanie si jednotlivcov a celých národov, vykorisťovanie, zotročovanie, lúpeže, vraždy, podlosť a všetko ostatné.

Zlepšenie situácie vo svete, ktorý z tohto dôvodu smeruje k absolútnemu vydrancovaniu zeme, k stále novým vojnám a k sebazničeniu spočíva v zrieknutí sa Krista v materiálnom tele, pretože práve touto vierou dochádza k zbožšteniu hmoty. Lebo zlepšenie situácie vo svete spočíva jedine v opätovnom návrate k pravej duchovnosti, prostredníctvom uctievania pôvodného, kozmického princípu Krista.

Gnostickí kresťania však vo všetkých týchto svojich tvrdeniach nemajú pravdu a hlboko sa mýlia! A my si teraz ukážme, v čom konkrétne spočíva ich omyl.

V prvom rade je to v ich chápaní materializácie Ježiša, čo je nepochopením základných duchovných skutočností. Ukážme si to na príklade človeka. Človek je duchovná bytosť a jeho duch vstupuje do materiálneho tela. Avšak jeho vstupom do materiálneho tela sa duch nezmaterializuje. To znamená, že sa nestotožní s telom. Duch a telo sú síce spojené, ale zostávajú od seba navždy oddelené. Duch, vstupujúci do hmotnosti berie na seba len záhal fyzického tela.

Je to veľmi podobné, ako keď idete v zime von a oblečiete si kabát. Jeho oblečením sa predsa nestávate kabátom. Ste s ním síce dočasne spojený, ste akoby jedným, ale ste od seba navzájom stále oddelení. Jednoducho kabát je kabát a vy ste vy! A keď prídete opäť dovnútra vyzlečiete ho a zavesíte na vešiak.

No a presne tento istý princíp platí aj vo vzťahu ducha a tela, kedy telo je iba kabátom ducha. A ten po ukončení svojej pozemskej misie odloží, pretože sa so svojim vonkajším obalom nikdy nestotožnil.

Na základe uvedených skutočností je prejavom najvyššej duchovnej nevedomosti stotožňovať osobnosť človeka s jeho materiálnym telom, čiže s tým, čo vidíme. Takýmto spôsobom uvažujú len materialisti, ktorí sú presvedčení, že človek je len fyzické telo s určitými základnými psychickými funkciami.

Skutočný človek je však iba duch! Fyzické telo je len jeho vonkajší obal, slúžiaci mu na to, aby sa mohol prejaviť v hmotnosti. Aby v nej mohol žiť, duchovne rásť a duchovne dozrievať.

No a presne takto isto je to aj s kozmickým princípom Krista. Nepatrná časť tohto veľkého, všeobsiahleho, božského princípu si ako kabát obliekla na seba vonkajší obal fyzického tela, aby sa mohla prejaviť v mrazivej temnote nevedomosti na zemi. Vstupom kozmického princípu Krista do fyzického tela však z vyššie uvedených dôvodov nedošlo k žiadnej materializácii.

Tieto dve veci sa predsa vzájomne nikdy nezmiešali. Telo bolo len materiálnym obalom a v jeho vnútri sa nachádzal kozmický princíp Krista, ktorý tak dostal príležitosť prejaviť sa v hmotnosti. A po splnení svojej pozemskej misie jednoducho iba odložil vonkajší obal fyzického tela a opäť sa plne stotožnil so všeobsiahlosťou kozmického princípu Krista.

Všetky tvrdenia o materializácii sú preto hlbokým omylom! A to omylom tak elementárnym, že sa to zdá byť až účelovou lžou a vedomým zavádzaním! Je to totiž až smiešne, ale v skutočnosti ten, kto tvrdí, že Ježišov príchod bol zmaterializovaním kozmického princípu Krista v podstate tvrdí, že on sám sa stáva kabátom a absolútne sa s ním stotožňuje, kedykoľvek si ho oblečie.

Veľmi dôležité je ale aj poznanie odpovede na otázku, prečo vôbec musel tento všeobsiahly, božský princíp vstúpiť do pozemského tela? Čo bolo toho príčinou?

Keby všetko fungovalo tak ako má, naozaj by stačilo vnútorne napájanie ľudí na všetko prestupujúci, božský kozmický princíp Krista, a oni by prostredníctvom neho mohli byť vedení nahor, do ríše Ducha. Ale toto žiaľ prestalo byť vinou ľudí možné!

Súčasťou ľudskej osobnosti sú totiž dve základné zložky. Zložka citovo duchovná a zložka materiálne rozumová. A tieto dve zložky v človeku majú vzájomne spolupracovať tak, že to citovo duchovné má mať prednostné postavenie a to materialno rozumové má stáť na druhom mieste. Má stáť v službách ducha.

To znamená, že vo vnútri ľudí má vládnuť duch a tento duch sa potom, prostredníctvom citu je schopný spájať s kozmickým princípom Krista, ktorým môžu byť ľudia vedení.

Na zemi však došlo k tomu, že ľudia postupne začali čoraz viacej stavať do popredia materiálno rozumovú zložku svojej osobnosti, čo malo za následok postupné odsúvanie citovo duchovnej zložky do úzadia. Až sa napokon stalo, že rozumovo materiálna zložka úplne ovládla ľudskú osobnosť a oklieštila to citovo duchovné do takej miery, že sa to už nebolo schopné vôbec, alebo len minimálne prejavovať.

Tým ale ľudia stratili kontakt s kozmickým princípom Krista a neboli ho schopní vôbec vnímať, alebo ho vnímali len čiastočne a veľmi obmedzene. Tak začala celá ľudská civilizácia smerovať do nešťastia rozumového materializmu. Život na zemi sa začal čoraz viacej vzďaľovať od naplňovania pravého zmyslu bytia, ktorým je smerovanie osobnosti človeka do kráľovstva Ducha.

Zhora bola pozorovaná táto falošná cesta, vedúca do nešťastia materiálneho i duchovného. Vedúca do úplnej záhuby! A pretože schopnosť ľudí neskreslene vnímať podnety kozmického princípu Krista, ktorý im mohol ukázať správny smer bola stratená, zostala už len jediná možnosť záchrany. Spočívala v tom, že nepatrná časť tohto všeobsiahleho, kozmického princípu si oblečie vonkajší záhal ľudského tela a v podobe človeka, Ježiša Nazaretského, prinesie na zem Slovo Pravdy. V ňom ľuďom daruje stratené poznanie kozmického princípu Krista, pretože oni sami ho už prestali byť schopní vnútorne vnímať.

Desivé nešťastie, ktoré by ľudskú civilizáciu muselo na jej takto zvolenej falošnej ceste stretnúť bolo teda zažehnané učením Ježiša Nazaretského, ktorý nám pre našu vlastnú neschopnosť musel priniesť poznanie kozmického princípu Krista vo forme nášho vlastného, ľudského slova. Tým bolo našej civilizácii ukázané správne smerovanie a odvrátená jej cesta do záhuby. Ale len v tom prípade, že to pochopíme a týmto smerom aj reálne pôjdeme.

A skutočne mnohí poznali v Ježišovom učení všeobsiahlosť kozmického princípu Krista. Pochopili, že ich tým najčistejším spôsobom vedie do kráľovstva nebeského, a preto vo svojich životoch a vo svojom myslení nastúpili na túto cestu.

Žiaľ, v osobnostiach mnohých ľudí sa však rozrástla ich rozumovo materiálna zložka až do takej miery, že už neboli schopní poznať kozmický princíp Krista ani cez Ježišovo učenie. Že už neboli schopní poznať nič duchovné a stali sa bytosťami rozumovo materiálne obmedzenými. Stali sa racionalistickými a materialistickými karikatúrami človeka!

A práve tento typ ľudí usiloval Ježišovi o život! Tento typ ľudí ho zavraždil a tento typ ľudí tvrdo a nemilosrdne prenasledoval prvých kresťanov.

Keď však ani prenasledovanie, ani vraždenie neprinášalo želaný cieľ, ktorým bolo definitívne odstránenie poznania kozmického princípu Krista, obsiahnutého v Ježišovom učení a počet kresťanov stále rástol, rozumovo materialistickí nepriatelia Svetla Ducha zmenili taktiku. Infiltrovali sa medzi kresťanov a učenie Ježiša Krista o láske k blížnemu zámerne pokrivili rôznymi účelovými dogmami tak, aby už nebolo čistou cestou k výšinám. A zároveň ho začali efektívne zneužívať na dosahovanie svojich rozumovo materiálnych cieľov a zámerov.

A tak sa Ježišovo učenie stalo len krásnym výstavným štítom, za ktorým sa skrývala tá najväčšia podlosť, túžiaca po moci a po ovládaní druhých. Túžiaca po peniazoch a po dosahovaní materiálnych cieľov. A to pod zámienkou ušľachtilosti, dobra, harmónie, ľudských práv, svetového mieru a podobne. Presne tak, ako sa to deje až do dnešných dní.

Preto je v súčasnosti od seba potrebné odlišovať dva základné typy ľudí. A síce tých, čo sú ešte živí duchom a čo sa snažia žiť v súlade s kozmickým princípom Krista, ktorého poznanie nám sprostredkoval Ježiš svojim učením. A potom tých, čo sú duchovne a citovo mŕtvi. V nich vládne už len materialisticko rozumová racionalita, snažiaca sa dosiahnuť svoje zištné, čisto materialistické ciele akýmkoľvek spôsobom. Podvodom, klamstvom, bezohľadnosťou, násilím, vojnou, vraždou, vykorisťovaním, alebo zaštíťovaním sa rôznymi krásnymi ideálmi, či už humanizmom, ľudskými právami, demokraciou, svetovým mierom, potrebou migrácie, alebo ideálmi rôznych náboženstiev.

A potom je tu ešte tretí typ ľudí, ktorým je to všetko v podstate jedno a ktorí sa názorovo svojim životom len tak vezú. Je to oná všeobecná, konzumná väčšina.

Záver: Zlo vo svete nespôsobil pozemský príchod Ježiša Krista! Tento akt nebol žiadnym hrubým zmaterializovaním kozmického princípu a nemal za následok prehnané uctievanie hmoty! Odvrátením sa od osoby Ježiša a jeho učenia nebude svet lepší!

Skutočná príčina zla spočíva v tragickej zámene dvoch základných zložiek našej osobnosti! V ovládnutí ľudskej psychiky zložkou materiálne rozumovou a v potlačení zložky citovo duchovnej.

Náprava sveta a odstránenie zla spočíva jedine v zmene tejto, v súčasnosti zle nastavenej, vnútornej hierarchie. Lebo v každom človeku má vládnuť iba to ľudsky citovo duchovné! Rozum má duchu slúžiť! Nikdy to nesmie byť naopak, pretože inak budeme kráčať cestami zla a nešťastia tak, ako je tomu dnes.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod king v Pia Máj 24, 2019 2:48 pm

http://www.kobeshoes.us.com
http://www.coachcanada-outlet.ca
http://www.michaelkors--outlet.us.com
http://www.fivefingersshoes.us
http://www.edhardy-outlet.name
http://www.vibramfivefingers.us.org
http://www.greenbaypackersjersey.us
http://www.guccihandbags.us.org
http://www.airmaxplus.org
http://www.giuseppe-zanotti-outlet.org
http://www.uggsoutletonlineclearance.us.com
http://www.instylerionicstyler.com
http://www.christianlouboutinoutletdiscount.us.com
http://www.coachoutletonlinestore.ca
http://www.nikeoutletfactory.us.com
http://www.ubiqshoes.us
http://www.poloralph.org
http://www.valentinooutlet.us.com
http://www.coach-outletstore.us.org
http://www.louisvuittonlvoutlet.us.com
http://www.canadagooseoutlet-stores.name
http://www.michaelkorsoutletfactorystore.us.com
http://www.coach-outletcanada.ca
http://www.edhardyoutlet.us
http://www.canada--goose.ca
http://www.true-religionoutletstore.us.com
http://www.coachoutletsstore.us.com
http://www.filashoes.us.com
http://www.pandorajewelryoutlet.in.net
http://www.oaklandraidersjerseys.us
http://www.pandora-charms.us.org
http://www.airmax90.us.com
http://www.coachoutletcoachs.us.com
http://www.polooutletfactorystores.us.com
http://www.philadelphiaphilliesjerseys.us
http://www.adidasshoes.us.org
http://www.coachoutletbags.us.com
http://www.canada-gooseoutletstore.name
http://www.uggbootsoutlet.ca
http://www.yeezyboost-350.us.com
http://www.malone-souliers.us.com
http://www.nikeflipflops.org
http://www.jordanretro.name
http://www.airhuaracheuk.org.uk
http://www.coachfactory-outletonline.us.org
http://www.airmax2017.us.com
http://www.guccioutletstores.us.com
qqq
king
 
Príspevky: 831
Registrovaný: Sob Jan 06, 2018 2:35 am

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Máj 27, 2019 6:27 pm

Človek a Zem! Účastníci nezmieriteľného zápasu dobra so zlom


Predstavme si veľký obraz, ďaleko presahujúci rozmer čisto pozemskej reality. Predstavme si sily Svetla, nachádzajúce sa vo výšinách a sily temnoty, nachádzajúce sa v hlbinách. Sily Svetla sú silami dobra, silami bielej, silami mieru, silami života, silami harmónie, silami porozumenia, silami spolupráce, silami čistoty a silami krásy.

Sily temnoty sú silami zla, silami čiernej, silami vojny, silami vraždenia, silami deštrukcie, silami sváru, silami smrti, silami konfrontácie, silami vytvárania napätia, silami nečistoty a silami ošklivosti.

No a uprostred, medzi týmito dvomi protichodnými pólmi síl sa nachádza naša Zem. Zem, ako priestor vplyvu Svetla a jeho hodnôt a zároveň ako priestor vplyvu temnoty a jej hodnôt.

Ľudia, žijúci na Zemi vnútorne a podvedome zachytávajú oba tieto vplyvy a na základe svojej slobodnej vôle orientujú vlastný život jedným, alebo druhým smerom. Buď smerom k Svetlu, alebo smerom k temnotám.

Tým sa stávajú buď služobníkmi Svetla, snažiacimi sa na Zemi presadzovať svetlé hodnoty, alebo služobníkmi temna, snažiacimi sa presadzovať temné hodnoty.

Je samozrejme ľahko pochopiteľné, že tak, ako je Svetlo nepriateľom temnoty, tak je aj temnota nepriateľom Svetla. Je to nezmieriteľný boj, pričom každá strana v ňom bojuje sebe vlastnými prostriedkami. Svetlo prostriedkami Svetla a temno prostriedkami temna.

Svetlo, verné svojej podstate žiari. Vyžaruje do priestoru Zeme svoje svetlé hodnoty a na slobodnej vôli ľudí ponecháva, či svetlo, dobro a vznešenosť týchto hodnôt poznajú a budú ich nasledovať.

Temno, verné svojej temnej podstate vyžaruje taktiež do priestoru Zeme svoje temné, pokrivené, falošné a pomýlené hodnoty, ktoré ľudia zachytávajú a nasledujú ich. Popri tom sa ale tiež snaží zákerne kriviť všetky hodnoty svetla asi tak, ako keď niekto obráti smerovaciu tabuľu náročky nesprávnym smerom.

V strete záujmov, čiže na Zemi sme teda ako na akomsi bojisku medzi Svetlom a temnotou, pričom temnota sa snaží zničiť, pokriviť a pokrútiť všetko, čo je svetlé. Porozumenie sa snaží zničiť vyvolávaním konfliktov. Mier sa snaží zničiť úsilím o vyvolanie vojny a vraždenia. Spoluprácu sa snaží nahradiť bezohľadným ovládaním a parazitovaním na iných. Morálku sa snaží zničiť nemorálnosťou. Čistou sa snaží zničiť nečistotou. Krásu sa snaží zničiť vyzdvihovaním ošklivosti. Ohľaduplnosť sa snaží nahradiť bezohľadnosťou. Duchovné učenia, vedúce ku Svetlu, sa snaží prekrútiť tak, aby sa stali len slepou uličkou, alebo aby namiesto Svetla viedli k temnote.

Temnota sa teda snaží zničiť, poškvrniť a obrátiť v pravý opak všetko, čo je svetlé. A často to robí tak rafinovane, že navonok ponechá veciam vzhľad svetlosti, avšak vnútorne ich pokriví takým spôsobom, že smerujú k temnote. No a ľudia, ktorí sú povrchní a nedajú si pozor, majú klamlivý dojem, že kráčajú k Svetlu. Že robia niečo dobré a pozitívne, ale všetko je naopak.

A preto sa okolo nás v súčasnosti nachádza veľmi veľa veci, ktoré majú vonkajší vzhľad svetlosti a pozitívnosti, avšak za ľúbivým a na efekt vypočítaným zovňajškom sa skrýva tá najzlovestnejšia temnota. Je tomu tak preto, aby to povrchní ľudia prvoplánovo prijali ako návnadu a tá ich potom stiahla do temných hlbín.

A tak sa za slovami o demokracii a ľudských právach skrýva snaha podmaniť si, ovládnuť a zotročiť. Tak sa za slovami o hájení mieru skrýva túžba po vojne a vyprovokovaní vojnového konfliktu. Tak sa za slovami o slobode a rovnoprávnosti pre všetkých skrýva snaha presadiť v spoločnosti pomýlenú sexuálnu orientáciu, ako je homosexualita, ktorá má byť vnímaná, ako niečo úplne prirodzené a normálne. Ba dokonca ako niečo, čo je ešte normálnejšie, ako štandardná heterosexualita.

Tak sa za peknými slovami o takzvanej rodovej rovnosti skrýva snaha o odstránenie všetkých zastaralých rodových stereotypov, spočívajúcich v základnom členení na muža a ženu, zo zvrátenou ponukou množstva ďalších rodov podľa slobodného výberu.

Tak sa za snahami o modernosť, realizmus a autenticitu vo výtvarnom umení, v literatúre, vo filme, alebo v divadle skrýva presadzovanie nemorálnosti, zvrhlosti a hnusu. Preto umenie dneška stratilo svoj pôvodný zmysel povznášať a zušľachťovať, ale naopak, strháva svojich konzumentov, ale aj tvorcov hlboko nadol.

A tak sa za pokryteckými slovami o ochrane prírody a ekológii skrýva presadzovanie súčasného, extenzívneho typu poľnohospodárstva, ktoré aplikuje do pôdy obrovské množstvo chémie a pesticídov, čím znehodnocuje nie len pôdu, ale aj spodnú, pitnú vodu.

A v tomto veľkom boji medzi silami Svetla a silami temna na Zemi má každá strana svojich oddaných služobníkov. Na jednej strane stoja ľudia, vedome usilujúci o svetlé hodnoty, ktorí sa snažia nasmerovať ostatných k ich nasledovaniu. Na druhej strane stoja zase ľudia, čo úplne prepadli temnu a snažia sa, aby jedine temnota úplne ovládla vedomie väčšiny obyvateľstva.

A v strede, medzi týmito dvomi tábormi sa nachádzajú masy obyčajných ľudí, ktoré žijú svoj každodenný život. Tieto masy nemožno označiť za vyslovene zlé, ale ani za vyslovene dobré. Možno ich označiť za priemerné.

Žiaľ, tieto masy samé a dobrovoľne kráčajú do náručia temna, pretože pre pohodlných ľudí dnešnej doby je oveľa ľahšie pasívne sa podvoliť vlastným slabostiam, necnostiam, nedostatkom a malosti vlastnej duše, ako aktívne usilovať o Svetlo a zachovávanie svetlých hodnôt vo svojom živote. A práve preto masy prepadávajú temnotám a bez odporu sa nimi nechávajú strhávať nadol. To ich totiž nestojí žiadnu námahu. Tomu sa stačí len bezmyšlienkovite podvoliť.

Tomu však, kto sa vedome, alebo nevedome, ako väčšina obyvateľstva podvoľuje deštruktívnym silám temna a dostáva sa do ich područia, tomu to musí nakoniec privodiť deštrukciu jeho osobnosti. Lebo temnota sa môže všetkým svojim verným odmeniť len hrôzami temnoty, i keď ich je dočasne na Zemi schopná vyniesť na výslnie.

Je to totiž presne ako v starých rozprávkach, v ktorých temno ponúkne svojim potencionálnym služobníkom všetky poklady sveta, len nech mu upíšu svoju dušu. A keď jeho službe a jeho záujmom zapredajú svoju dušu, dá im majetky, kariéru, peniaze, moc, slávu, postavenie, bohatstvo a všetko ostatné, čo si je len možné na svete priať. Avšak nakoniec temno uchváti dušu dotyčného a zničí ju. Zničí ju, pretože v konečnom dôsledku nie je schopné ničoho iného, ako deštrukcie a ničenia.

Na každom z nás záleží, kam budeme smerovať loď nášho súčasného bytia, ako aj bytia nášho národa, ale aj celej našej civilizácie. Príklonom k svetlým hodnotám sa my osobne, ale aj celá naša planéta bude stávať svetlejšou, ľahšou a bude stúpať ako balón, nadľahčený ušľachtilosťou cností a dobra smerom k výšinám Svetla, šťastia a mieru.

Alebo potom, príklonom k temnote a jej hodnotám sa budeme my osobne, ale aj naša planéta stávať čoraz temnejšími a ťažšími, aby sme nakoniec, ako vrece naplnené záťažou našich necností a nemorálností klesli hlboko nadol, do náručia temnoty, ktorá nás s definitívnou platnosťou objíme, zovrie a udusí, pretože práve toto plne zodpovedá jej povahe.

Na každom z nás záleží, či sa rozhodneme pre hodnoty Svetla, prostredníctvom ktorých budeme svojou osobnosťou kotviť dobro a ušľachtilosť na Zemi, a tým seba samého i našu Zem povznášať smerom k Svetlu.

Alebo sa naopak rozhodneme pre hodnoty temnoty, prostredníctvom ktorých budeme svojou osobnosťou kotviť na Zemi sily úskoku, podvodu, nespravodlivosti, zla, nemorálnosti a deštrukcie, a týmto spôsobom seba samého i našu Zem strhávať do spárov temnoty so všetkými nevyhnutnými katastrofálnymi dôsledkami pre našu vlastnú osobnosť, i pre celú našu civilizáciu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jún 03, 2019 6:22 pm

Odhalenie pravdy! Francúzska revolúcia žltých viest z duchovného hľadiska


Hneď na začiatku si je treba uvedomiť, že existujú dva druhy revolúcií. Prvým z nich sú revolúcie, ktoré dokonale vyhovujú nadnárodnému kapitálu a úzkemu, elitnému klubu najbohatších nášho sveta.

Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.

A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.

A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.

Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.

Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.

Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.

Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.

Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.

A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.

Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.

Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.

Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.

Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.

Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.

No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.

Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.

A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.

Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“

Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.

V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Jún 11, 2019 6:22 pm

Odhalenie tajomstva pravého života a pravej modlitby


To, čo ľudia doposiaľ považovali za modlitbu, boli len nutné predstupne pravej modlitby, ktorá spočíva v niečom, k čomu sme zatiaľ ešte nedospeli. V niečom, čo tu na zemi vôbec neexistuje a k čomu snáď dozrelo len zopár jednotlivcov.

Pravá modlitba totiž nie je čosi, čo je oddelené od života. Čosi, na čo si nájdeme čas, aby sme to praktizovali v nejakom chráme, alebo doma. Tým samozrejme nemá byť povedané, že takýto druh modlenia nemá svoj význam a nie je potrebný, ale treba zdôrazniť, že to ešte nie je skutočná modlitba.

Skutočná modlitba je totiž modlitba, uskutočnená životom samotným! Pravá modlitba je život sám, ako súvislá reťaz jednotlivých činov nášho každodenného života. Je to radostné, tvorivé a čisté jednanie s pohľadom upretým nahor, s vedomým úcty k Najvyššiemu. Lebo len jemu ku cti majú slúžiť všetky jednotlivé činy, ktoré konáme v našej každodennosti.

A uctievať ho môžeme jedine tak, že všetko naše jednanie, všetky naše činy, ale i všetky naše myšlienky, ktoré sú v podstate taktiež činmi v jemnejšej rovine bytia, že všetko toto sa bude vždy pohybovať iba v rámci Vôle Najvyššieho. Jedine tým to bude bohumilé. Jedine vtedy to budú činy, slúžiace Najvyššiemu ku cti. Jedine vtedy sa to stane radostnou a pravou modlitbou činu.

Všetko, čo takýmto spôsobom človek vykoná, všetko, čo takýmto spôsobom vysloví a na čo takýmto spôsobom myslí, sa stáva pravou modlitbou činu, zachvievajúceho sa v rámci hraníc, určených Vôľou Najvyššieho.

Avšak základným predpokladom toho, aby sa mohol človek modliť takýmto pravým spôsobom je poznanie Vôle Najvyššieho. Poznanie hraníc, ktoré nám vo stvorení vymedzuje. A tieto hranice správneho ľudského jednania nám boli jasne vytýčené Desatorom prikázaní, ako aj učením Ježiša Krista.

Žiaľ, je neblahou vlastnosťou ľudí prispôsobovať si všetko ku svojmu vlastnému obrazu. Presnejšie povedané, ku svojej vlastnej pohodlnosti. A preto bolo počas stáročí rušivo zasahované aj do pôvodného učenia Ježiša Krista v rámci jeho výkladu. To malo za následok jeho zastretie a zahmlenie až do takej miery, že stratilo schopnosť viesť ľudí nahor tým, že im čistým spôsobom tlmočí Vôľu Najvyššieho. Vôľu Najvyššieho, v ktorej hraniciach sa majú pohybovať všetky city, slová a myšlienky ľudí, čím sa stanú pravou, sviežou a živo sformovanou modlitbou. Modlitbou činu vo forme celého nášho jednania, nerozlučne spojenou so životom samotným.

K tomu je ale nevyhnutné poznanie Vôle Pána, a teda hraníc, ktoré nám ľuďom jasne vymedzuje, aby sme sa práve ich rešpektovaním stali skutočne ľuďmi.

A pretože táto Vôla bola vinou ľudí v rámci učenia Ježiša Krista a výkladu jeho slov zakalená, musel byť zásadný ukazovateľ správnej cesty bytia nanovo vytýčený. Museli byť opäť jasne a zrozumiteľne vytýčené hranice Vôle Najvyššieho, aby sa jednanie ľudí, pohybujúce sa v ich rámci, mohlo stať pravou modlitbou.

A preto každý, kto naozaj chce, má možnosť nájsť čisté poznanie Vôle Pána v diele „Vo Svetle Pravdy“. V diele, ktoré ju ľuďom sprostredkováva v nepokrivenej podobe. V skutočnosti však nejde o nič iného, ako iba o to, čo už raz povedal Ježiš. Je to len zbavené všetkých ľudských nánosov a skreslení.

Je vecou každého jednotlivého človeka, aby tieto skutočnosti sám preskúmal. Informovanie sa u druhých a zavrhnutie tohto zdroja bez vlastného skúmania je tou najtragickejšou chybou, akou môže človek urobiť. A to preto, lebo sa pri svojom hodnotení a odmietnutí spoliehal na iných. Každý musí ale skúmať sám, pretože každý ponesie zodpovednosť len sám za seba. Zodpovednosť za vlastné bytie a za cestu, ktorou ním pôjde.

A buď pôjde cestou poznania Vôle Pána, do ktorej rámca vtesná všetko svoje konanie a myslenie, aby z nich takýmto spôsobom urobil pravú modlitbu radostného činu, alebo sa zo zotrvačnosti, z tradície, či jednoducho z lenivosti myslieť rozhodne ísť cestou ľuďmi pokrivenej Vôle Pána, ktorá ho nepovedie k výšinám, ale do slepej uličky.

O materialistoch a ateistoch tu hovorené byť nemá, pretože tí sa už rozhodli ísť svojou cestou so všetkými dôsledkami, ktoré im to prinesie.

Celá vec je však nesmierne vážna preto, lebo nastáva čas, kedy každý z nás musí učiniť zásadné životné rozhodnutie, kam bude smerovať loď svojho bytia. Musí sa rozhodnúť, či ju bude smerovať nahor, k trvalému šťastiu, radosti a mieru, alebo naopak nadol, do noci hrôzy. A to žiaľ, už bez akejkoľvek možnosti opätovnej zmeny smeru.

A tak preto práve dnes stojí každý z ľudí pred rozhodujúcim míľnikom svojho bytia. Buď konečne dozrie k pravej modlitbe, uskutočnenej radostným a čistým jednaním vo svojom každodennom živote, pohybujúcim sa v rámci hraníc, vymedzených Vôľou Najvyššieho, alebo vo svojej neochote vážne skúmať tieto životne dôležité skutočnosti bude pokračovať cestou ľuďmi značne skreslenej a pokrivenej Vôle Najvyššieho, ktorá ho nepovedie k výšinám.

Prvá cesta je cestou dňa a druhá cesta je cestou noci. Prvá cesta je cestou Svetla a druhá cesta je cestou temnoty. Prvá cesta je cestou radosti a druhá cesta je cestou bolesti. Prvá cesta je cestou života a druhá cesta je cestou smrti. Prvá cesta je cestou večného bytia a druhá cesta je cestou večného zatratenia.

Čas dozrel a ty, človeče, si musíš vybrať! Zváž preto dobre, a hlavne samostatne, čo si vyberieš, pretože jedine ty sám budeš podrobený svojej voľbe a z nej vyplývajúcemu osudu, ktorý si tak pre seba pripravíš.

A pamätaj človeče, že aj tvoj nezáujem o všetky tieto veci je už tvojim výberom a tvojou voľbou, ktorej dôsledky ponesieš.

Avšak vy, ľudia otvorení duchom, poznajte pravú cestu nahor a odhodlane po nej vykročte. Kráčajte po nej prostredníctvom vášho každodenného jednania v súlade s Vôľou Najvyššieho, aby ste týmto spôsobom, to jest v pravej modlitbe radostného činu, mohli dôjsť napokon až tam, k zlatým bránam kráľovstva nebeského.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Jún 18, 2019 6:18 pm

Každý z nás je zvrchovaným vládcom dvoch ríš


Bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali, je každý z ľudí neobmedzeným vládcom v dvoch obrovských ríšach. A to v ríši svojich vlastných, živých citových foriem, a zároveň v ríši svojich vlastných myšlienkových foriem.

Keď sa vám to zdá málo a keď sa vám to zdá zanedbateľné, nadsadené, ba až smiešne, veľmi sa mýlite!

Ak totiž v tejto chvíli, ako bytosti hmotného sveta vládneme v týchto jemnejších a subtílnych ríšach ako neobmedzení králi a robíme si v nich prakticky čo chceme, našou smrťou, čiže našim odchodom z fyzického sveta sa všetko radikálne zmení. Svoje telo totiž zanecháme tu na zemi, a naša duša sa so svojou jemnosťou a subtílnosťou stane vlastnou konzistenciou rovnorodá týmto ríšam.

To znamená, že po našej smrti sa pre nás stanú tieto ríše absolútne rovnako hmatateľnou a vnímateľnou realitou, ako ju poznáme tu na zemi. A preto sa svet nami samými vytvorených citových a myšlienkových foriem stane celkom reálnym prostredím, do ktorého vstúpime a ktoré nás plne pohltí. Stane sa nám realitou, kde budeme musieť žiť a kde budeme prežívať buď šťastie a radosť, alebo nešťastie a bolesť. A to presne podľa druhu toho, čo sme na zemi svojimi citmi a myšlienkami každodenne formovali. A tak sa pre jedných stane posmrtný vstup do nimi samými vytvorených ríš citových a myšlienkových foriem požehnaním, zatiaľ čo pre druhých sa naopak stane prekliatím.

Ľudia by si konečne mali hlboko uvedomiť, že po ich smrti ich čaká jedine taká realita, akú každodenne vytvárali a formovali svojimi citmi a myšlienkami. Preto nebudú môcť reptať, v akom postavení sa tam ocitnú, aké budú ich sociálne pomery, aký bude ich zdravotný stav a celková vitalita, ako sa ku ním bude správať ich okolie, ako sa im bude dariť a akú kvalitu bytia budú prežívať. To všetky si totiž oni sami jasne určili predošlou kvalitou, alebo nekvalitou svojho cítenia a myslenia, keď ešte žili na zemi.

Z týchto skutočností potom celkom logicky vyplýva, že ak chce človek prežívať harmóniu, a je úplne jedno, či už tu na zemi, alebo po odchode z nej, mal by rozhodne dbať na kvalitu svojich citov a myšlienok. Mal by dbať, aby všetky jeho city a myšlienky boli dobré, čisté, spravodlivé, čestné a ušľachtilé. Týmto spôsobom bude totiž automaticky, ako neobmedzený vládca, v určitom zmysle podobný veľkému Tvorcovi, formovať svoje dve vlastné obrovské ríše citových a myšlienkových foriem do podoby dobra, čistoty, spravodlivosti a ušľachtilosti. A tam potom odíde po svojej smrti.

Avšak city a myšlienky takéhoto pozitívneho druhu budú mať nesmierne pozitívny vplyv už aj na jeho pozemské bytie. Lebo v skutočnosti aj naše súčasné pozemské bytie a náš ďalší osud v ňom sa už tu a práve v tejto chvíli formujú do podoby toho, akého druhu a akej kvality sú naše city a myšlienky, ktoré dennodenne vytvárame. Lebo prostredníctvom svojich citov a myšlienok nie sme len vládcami dvoch záhrobných ríš, ale aj vládcami a správcami nášho osudu tu na zemi! Aj ten sa formuje a utvára jedine vo vzťahu ku kvalite, ako aj nekvalite našich citov a myšlienok, ktorým dávame každodenne vznikať a ktorými sa ustavične zapodievame.

Akí sú však ľudia v toto smere ľahostajní! Akí sú v tomto smere nevedomí! Akí sú v týchto zásadných veciach nesmierne plytkí a povrchní!Ako neuveriteľne podceňujú to, čo má pre celé ich bytie rozhodujúci význam! A ako sa im to všetko nakoniec veľmi trpko vypomstí! A to nie len po ich fyzickej smrti, ale už aj tu na zemi! A ako málo dbajú, alebo skôr vôbec nedbajú o čistou svojho citového chcenia, ako aj o čistou svojho chcenia myšlienkového.

Neznalosť zákona však neospravedlňuje! Ľudí nijako neospravedlňuje ich fatálna nevedomosť a má na nich ťažký dopad nie len po smrti, ale už aj v ich živote na zemi.

Aby sme urobili aspoň čiastočnú a elementárnu osvetu v tomto smere, ukážme si podrobnejšie, ako tieto veci fungujú. A pozrime sa najskôr na ľudské citové chcenie.

Našim univerzom prúdi základná, božská sila. Môžeme ju nazvať aj silou neutrálnou, pretože nie je ani dobrá, ani zlá. A človek sa s ňou dostáva do kontaktu práve svojim citovým chcením. Každé naše silné citové hnutie, alebo citové chcenie je totiž kľúčom, ktorým odomykáme prístup k základnej, živej sile, prúdiacej univerzom.

To znamená, že ak niečo chceme, hoci si to možno ani vedome neuvedomujeme, už toto naše prvotné citové chcenie bez toho, že by ešte vôbec došlo k mozgu a sformovalo sa do konkrétnej myšlienky – práve tento prvotný poryv nášho citového chcenia je tým, čo nachádza spojenie so živou, základnou silou. Týmto spôsobom získava človek svoju citovo formotvornú schopnosť a stáva sa tvorcom. Lebo základná, živá sila, ktorá sa okamžite vlieva do každého jeho citového chcenia, mu dáva schopnosť plodiť a vytvárať živé citové formy, presne zodpovedajúce druhu jeho citového chcenia.

Celé si to môžeme predstaviť tak, že každým aktom svojho citového chcenia splodíme v jemnom, ale reálnom svete citových foriem dieťa, čiže živú citovú formu. Tá žije v našej blízkosti a je presne taká a chová sa presne tak, akého druhu bolo naše citové chcenie. Buď je to teda citová forma zlá a potom sa chová rovnako, ako zlé a nevychované dieťa, čiže nízko, negatívne, alebo vulgárne. Alebo je to potom dobrá citová forma a chová sa ako dobré dieťa, čiže láskavo, nezištne, dobroprajne a pozitívne.

Toto je teda spôsob, akým každodenne, bez toho že by sme si to uvedomovali, formujeme a zaľudňujeme vlastnú, obrovskú ríšu citových foriem, ktorá sa pre nás stane skutočnou realitou po našej fyzickej smrti, a ktorá nesmierne zásadným spôsobom ovplyvňuje náš osud už počas pozemského života.

No a rovnakým spôsobom to funguje aj pri našom myslení a vytváraní myšlienkových foriem. Tu je však treba vedieť, že naše myšlienky nemajú schopnosť napájať sa na živú, základnú silu, prúdiacu univerzom, takže na rozdiel od citových foriem nie sú živé. Ale aj napriek tomu majú myšlienky svoju silu a vytvárajúcu celú ríšu myšlienkových foriem, ktorá potom svojim charakterom zásadným spôsobom ovplyvňuje celé naše bytie po fyzickej smrti. Ale samozrejme, aj počas pozemského života.

Pri poznaní všetkých týchto skrytých, ale nesmierne zásadných skutočností nezostáva nič iného, ako zvolať: Človeče, udržuj čistým a ušľachtilým krb svojho citového chcenia! Človeče, udržuj čistým a ušľachtilým aj krb svojho myšlienkového chcenia! Človeče, udržuj čistým a ušľachtilým celý svoj vnútorný život, aby si neprišiel do nešťastia! Aby si neprišiel do nešťastia po svojej fyzickej smrti a aby ťa nešťastie nakoniec nemuselo dostihnúť, tiesniť a biť už aj v tomto tvojom súčasnom pozemskom živote.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jún 24, 2019 6:33 pm

O tajomnej formotvornej schopnosti človeka



Ľudia majú znalosť a sú informovaní o rôznych veciach. Ale aj napriek veľmi veľkej šírke ich záberu im uniká to najpodstatnejšie a najzásadnejšie. A síce ich vzťah a postoj k základnej, alebo inak povedané, božskej sile, ktorá prúdi univerzom.

S touto silou totiž prichádzajú do kontaktu mnohokrát za deň a prostredníctvom nej formujú a dávajú vznikať mnohým veciam a dejom. Avšak žiaľ bez toho, že by o tom vôbec vedeli. A tak, na základe svojho nevedome ľahkomyseľného prístupu dávajú vznikať veciam, ktoré nie sú vôbec pozitívne, a ktoré negatívne ovplyvňujú ich okolie, ako aj ich vlastnú osobnosť.

Aby sme neboli v tejto dôležitej veci tak nevedomými a ľahkomyseľnými, akými sme dnes, pozrime sa detailnejšie na nepoznané tajomstvo tohto fenoménu.

Našim univerzom prúdia rôzne druhy síl a energií. A spolu s nimi i tá najzásadnejšia a najdôležitejšia. A síce už spomínaná, základná božská sila. No a každý z nás ľudí s ňou vstupuje do kontaktu prostredníctvom svojho citového chcenia. Akonáhle teda niečo cítime, alebo niečo chceme, akonáhle sa naše citové chcenie orientuje celkom určitým smerom, okamžite nadväzuje kontakt so základnou, živou silou. Tá sa vlieva do nášho citu a on sa tým pádom stáva živým.

Základná božská sila teda oživí naše cítenie, a ono sa okamžite sformuje do živého citového útvaru, presne zodpovedajúceho druhu nášho citového chcenia.

To znamená, že ak chceme napríklad niekomu urobiť radosť, do nášho chcenia sa vleje božská sila a vytvorí krásnu, dobroprajnú, živú citovú formu radosti, ktorá smeruje k dotyčnej osobe. Dostane sa do jej blízkosti a veľmi pozitívne na ňu vplýva svojou radostnosťou. A verná sebe samej sa v nej snaží vzbudiť rovnako radostné city.

Ale žiaľ, presne tento istý mechanizmus platí aj v prípade zlého chcenia. Ak trebárs cítime k niekomu nenávisť, do nášho citového chcenia sa taktiež okamžite vleje základná božská sila a vytvorí nenávistnú citovú formu, smerujúcu k dotyčnej osobe. A táto nenávistná citová forma sa zdržuje v jej blízkosti a negatívne ju ovplyvňuje smerom k nenávisti.

Tieto skutočnosti nie sú vidieť. Sú voľným okom neviditeľné, ale reálne prebiehajú na úrovni citových energií. Lebo základný fyzikálny zákon hovorí, že žiadna energia sa nestráca. A presne tak je tomu aj s energiou našich citov.

Každým svojim citovým chcením vytvárame prostredníctvom základnej sily určitú živú citovú formu, ktorá pôsobí na svoje okolie a na všetko, s čím príde do styku. A pôsobí buď pozitívne, radostne a budujúco, alebo negatívne, nenávistne a ničivo. Iba na našom chcení záleží, čo budeme prostredníctvom živej božskej sily v našom univerze vytvárať. Táto sila totiž nie je ani dobrá, ani zlá. Je to proste iba živá, neutrálna sila, ktorá vlieva život všetkému, čo chceme. Jedine my samotní svojim dobrým, alebo zlým citovým chcením usmerňujeme božskú silu buď k dobrému, alebo k zlému.

Stvoriteľ teda vlieva do stvorenia svoju základnú silu a vo veľkej dôvere ponecháva na ľuďoch samotných, aby s ňou hospodárili. Aby s ňou hospodárili a využívali ju správne, prostredníctvom svojho dobrého citového chcenia a vytvárali živé citové formy radosti, šťastia, harmónie, porozumenia, prajnosti, dobra, pomoci ohľaduplnosti, spravodlivosti, ľudskosti a ušľachtilosti. Aby tieto, jednotlivcami vytvárané, živé citové formy potom pozitívne vplývali na ostatných a v užšom i širšom okolí šírili ušľachtilé hodnoty. Jedine takým spôsobom mala byť a má byť našim citovým chcením využívaná základná božská sila.

Avšak ľudia namiesto toho, aby z nej pre seba a pre iných vytvorili svet šťastia a harmónie, si z nej svojim zlým chcením sami pre seba i pre iných vytvorili popravisko. Svojim negatívnym citovým chcením totiž formujú z božskej sily citové formy nenávisti, závisti, neprajnosti, neušľachtilosti, zvrhlosti, chamtivosti, nespravodlivosti, nečestnosti, a tak ďalej, a tak ďalej. A tieto negatívne citové formy vplývajú na jednotlivcov i na celý náš svet tomu zodpovedajúcim spôsobom. Ľudia svojim zlým chcením zneužívajú božskú silu a formujú z nej pre seba i pre iných nešťastie a skazu.

Okrem chcenia citového, nachádzajúceho spojenie so základnou silou, schopnou vytvárať živé citové formy, či už negatívneho, alebo pozitívneho druhu, má človek aj chcenie rozumové. Jeho rozumové chcenie však už nenachádza spojenie so základnou, božskou silou, prúdiacou univerzom. Preto myšlienkové formy nie sú tak vitálne a takým zásadným spôsobom ovplyvňujúce osud jednotlivcov a svetového diania, ako živé formy citového chcenia.

A predsa má aj tento nižší druh myšlienkovej energie nesmierne veľký dosah na to, či naša planéta bude miestom pozitívnym, alebo naopak miestom, plným negativity.

Žiaľ, myšlienkové chcenie ľudí nie je príliš ušľachtilé, čo má za následok vytváranie nie príliš ušľachtilých, ba až nízkych myšlienkových foriem. A tie ovplyvňujú samotných tvorcov, ale aj ich okolie smerom k neušľachtilosti a nízkosti.

Súhrnne to teda znamená, že každý z ľudských jedincov žije v akejsi dvojitej bubline, alebo v akomsi obale, skladajúcom sa z dvoch vrstiev. Prvú vrstvu tvoria živé formy citového chcenia a druhú vrstvu o trochu menej vitálne formy myšlienkového chcenia. A tento dvoj obal okolo nás pôsobí, alebo vyžaruje dvomi smermi. Smerom k našej vlastnej osobnosti a zároveň smerom k nášmu okoliu, čiže k smerom k osobnostiam iných ľudí. No a toto pôsobenie presne zodpovedá charakteru citových a myšlienkových foriem, ktoré sme vytvorili a ktoré sa v obaloch okolo nás nachádzajú. Ak sú to formy nášho pozitívneho citového a myšlienkového chcenia, ovplyvňujú nás i naše okolie pozitívnym spôsobom. Ak sú to ale formy negatívneho citového a myšlienkového chcenia, ovplyvňujú nás i naše okolie negatívnym spôsobom.

Každý z ľudí je teda ako kráľ, okolo ktorého stále krúži suita radcov. Tými radcami sú ním samým vytvorené citové a myšlienkové formy. Ak sú dobré a pozitívne, máme v nich dobrých a múdrych radcov. Ak sú ale zlé a nízke, máme v nich zlých a nemúdrych radcov. Tí dobrí nás vedú k dobru a tí zlí nás strhávajú do zlého.

Kto má zlých radcov, je pre neho veľmi ťažké dostať sa spod ich zlého vplyvu, pretože v ňom podporujú len zlé a nízke. Neustále ho k tomu nabádajú, aby ho strhli celkom nadol a úplne zničili.

Je ťažké oslobodiť sa z tohto väzenia zla, ktoré sme si sami pre seba sformovali svojim zlým citovým a myšlienkovým chcením. Ale oslobodenie je možné! Oslobodenie je nevyhnutné, ak nechceme v ustavičnom nabádaní nami samými sformovaných, negatívnych citových a myšlienkových foriem, klesať stále nižšie a nižšie, až do temnoty, z ktorej už niet návratu.

Oslobodenie spočíva v poznaní obrovskej zodpovednosti, ktorú máme v našej možnosti využívať neutrálnu božskú silu. Využívajme ju preto odteraz len k dobru, aby nás jej zlé a negatívne zneužitie nakoniec nezničilo. A využívať ju k dobrému môžeme jedine prostredníctvom nášho dobrého citového chcenia a dobrého myšlienkového chcenia.

Dbajme naň! Dbajme odteraz veľmi úzkostlivo, aby sme vytvárali iba dobré citové a myšlienkové formy, a tým prispievali k pozdvihovaniu seba samých a svojho okolia.

Dbajme úzkostlivo, aby sme nevytvárali nízke a zlé citové i myšlienkové formy, prostredníctvom ktorých budeme pre seba i pre iných formovať popravisko. Popravisko, na ktorom nám nakoniec ostrá oceľ gilotíny zákonov Pána zotne našu vlastnú, nehodnú hlavu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron