Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Str Sep 02, 2020 5:11 pm

Duchovné pozadie II. svetovej vojny. Odhalenie neuveriteľných skutočností!


Položili ste si niekedy otázku, kde sa v nemeckom národe vzalo presvedčenie, že je výnimočný? Že má nejaké mimoriadne poslanie? Že má stáť nad všetkými národmi sveta? Takéto tušenie a neskôr aj presvedčenie sa predsa nedá len tak vymyslieť. Musí mať nejaký reálny základ.

A reálny základ skutočne má. Je však duchovný. A v duchovnom slova zmysle mal byť aj uskutočnený.

Duchovný rozmer výnimočnosti nemeckého národa ale nebol Nemcami poznaný a pochopený, a preto sa všetko obrátilo nesprávnym smerom. A síce k domnienke o vlastnej nadradenosti, na ktorej bolo postavené zvrátené právo zlikvidovať všetkých menejcenných a zaujať ich životný priestor.

Z toho, čo malo byť veľké, vznešené, ušľachtilé a prinášajúce všetkým národom zeme požehnanie, sa teda napokon stalo niečo obludné, zvrátené a neľudské, čo prinieslo našej planéte vojnový konflikt apokalyptických rozmerov.

Kde sa stala chyba? Čo sa pokazilo?

Aby sme to pochopili, bude treba začať iným národom, ktorý bol duchovne povolaný k veľkým veciam. A to bol národ židovský. V ňom sa mal narodiť Mesiáš a Spasiteľ sveta, k čomu skutočne aj došlo.

Avšak cirkevná vrchnosť židovského národa Mesiáša nespoznala a dala zavraždiť toho, kto sa zaň prehlasoval, a koho učenie a zázraky potvrdzovali oprávnenosť jeho prehlásenia.

Židovský národ zavraždil Mesiáša namiesto toho, aby prijal jeho učenie, snažil sa podľa neho žiť a pod vedením Ježiša Krista sa stal prvým národom sveta, žijúcim podľa Slova Božieho. Týmto spôsobom by medzi všetkými národmi zeme zažiaril ako jasné svetlo. A všetky národy by ho nasledovali. Tak sa mal stať z národa povolaného k veľkým veciam národ vyvolený, ktorý dokázal tieto veľké veci aj naozaj uskutočniť.

Kristus však počas svojho pôsobenia videl všetky chyby a nedostatky židovského národa, tušil aký osud ho čaká a uvedomoval si, že za nastávajúcim zlyhaním povolaného národa stojí vo veľkej miere jeho duchovná nezrelosť. Kvôli tejto nezrelosti ani nemohol povedať všetko, čo povedať chcel. Preto predniesol nasledovné slová, ktoré sú zaznamenané v evanjeliách: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli /nepochopili/. Keď však príde On, Duch Pravdy, uvedie vás do plnej Pravdy! On Ma oslávi, lebo z Môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je Moje. Preto som povedal, že z Môjho vezme a zvestuje vám! A keď príde, ukáže svetu čo je hriech, čo je spravodlivosť a čo súd.“

To znamená, že v ďalekej dobe, kedy bude ľudstvo duchovne oveľa zrelšie, má prísť Duch Pravdy a zvestovať mu celú Pravdu.

Kolesá osudu sa začali otáčať a nový povolaný národ, do ktorého stredu mal raz prísť Duch Pravdy, začal byť pripravovaný na svoje veľké poslanie.

To poslanie bolo úplne rovnaké, ako v prípade židovského národa. Nemecký národ mal v prvom rade spoznať Ježišom zvestovaného Ducha Pravdy, mal prijať jeho učenie, čiže Pravdu Božiu, Ježišom ľudstvu zasľúbenú, mal začať podľa tejto Pravdy žiť, na základe čoho by zažiaril medzi všetkými národmi ako jasné svetlo. A ostatné národy by ho nasledovali. Nemecký národ mal teda viesť ľudstvo duchovne!

Ale ako sa vraví, pod svietnikom býva najväčšia tma. To znamená, že tam, kde malo zavládnuť najväčšie svetlo, bol zo strany jeho protipólu, zo strany síl temna vyvíjaný silný tlak, aby sa to nepodarilo a aby sa všetko zvrhlo.

A tak, ako židovský národ nespoznal Mesiáša, rovnako i nemecký národ nespoznal Ducha Pravdy. Nespoznal svojho pravého duchovného vodcu, ktorého Posolstvo mal nasledovať, a tým splniť svoju svetlú a vznešenú úlohu, ku ktorej bol povolaný.

Namiesto toho uveril falošnému vodcovi, ktorý to pôvodné, veľké a ušľachtilé obrátil v niečo obludné, pokrivené a z vrátené.

Nemecký národ bol k svojej veľkej duchovnej úlohe pripravovaný celé stáročia, a v hodine splnenia stáli za nim pomáhajúce sily celého vesmíru. Bolo to čosi nevídaného, a nemecký národ cítil a vnímal, že sa stáva stredobodom vesmírneho diania. Túto skutočnosť aj vyjadril známymi slovami: „Gott mit uns!“ Boh je s nami!

Sila všetkých podporujúcich vyžarovaní univerza, prúdiacich k nemeckému národu po dlhé desaťročia bola tak strhujúca, že v jej zneužití si fašistické Nemecko neuveriteľne rýchlo, a takmer bez boja, podmanilo celú Európu. Lebo i keď došlo k zneužitiu podporujúcich vesmírnych vyžarovaní, ich tok nebolo možné zastaviť len tak zo dňa na deň.

No a medzi iným mali Nemci i podporu živej Cnosti hrdinského boja. S jej pomocou vybudovali disciplinovanú a železnú armádu, ktorá bola takmer neporaziteľná.

Cnosť hrdinského boja je v našom univerze niečo, čo je živé. Ide o celkom reálnu, živú bytosť, jestvujúcu v jemnejšej úrovni bytia, než je tá naša fyzická. Táto živá vedomá bytosť stelesňuje ideál hrdinstva a vnútorne podporuje, vedie a usmerňuje všetkých ľudí, ktorí sa v pozemských pomeroch snažia o naplnenie ideálu hrdinského a rytierskeho boja za dobro a za správnu vec.

No a táto Cnosť stála i za nemeckým národom a podporovala ho. S jej pomocou slávili Nemci svoje prvé veľké víťazstvá. Táto Cnosť stála za nemeckým národom, pretože bol predurčený k veľkému duchovnému víťazstvu. Avšak nemecké zverstvá, vzdialené od ideálu hrdinského a rytierskeho boja za správnu vec mali za následok, že Cnosť ideálu hrdinstva dala od nich ruky preč. Nemci stratili morálne právo na víťazstvo a Cnosť hrdinstva prešla na stranu síl, bojujúcich proti nemeckému fašizmu.

Nemci nespoznali Ducha Pravdy, neuverili jeho Posolstvu a odmietli posvätný boj za víťazstvo Svetla a dobra na zemi, ku ktorému boli povolaní. Namiesto toho iba primitívne usilovali o pozemskú svetovládu. Nemecký národ preto stratil svoju povolanosť a vesmírne sily, ktoré ho dovtedy podporovali, sa obrátili proti nemu a postavili sa predovšetkým na stranu ruského národa, ktorý niesol najväčšiu ťarchu druhej svetovej vojny, a ktorý predstavoval jedinú reálnu silu, schopnú poraziť nemecký fašizmus.

A tak, ako ako predtým cítili Nemci, že ich podporujú sily vesmíru, tak isto, keď sa karta obrátila, cítili aj Rusi, že za nimi v ich boji stojí posvätná sila. Rusi cítili, že sú to oni, čo majú morálne právo na víťazstvo. A tiež cítili podporu Cnosti hrdinského boja, stojacu za nimi a podporujúcu ich.

Toto hrdinstvo sa v radoch ruských vojakov prejavilo nesčíselne krát a v rôznych formách a podobách. V podpore Cnosti hrdinského boja a v presvedčení morálneho práva na víťazstvo obetovali tisíce ruských vojakov vlastné životy, idúc neraz proti mnohonásobnej presile a na istú smrť.

Veľká vlastenecká vojna má v dejinách Ruska doposiaľ výnimočné miesto, pretože išlo o neopakovateľné obdobie v histórii tohto národa, kedy ho v jeho spravodlivom boji podporovali sily vesmíru a ruský národ to jasne cítil a vnímal.

V tušení týchto súvislostí vznikla známa pieseň, z ktorej doteraz mrazí, a v ktorej sa hovorí o tom, ako ruský národ povstáva v posvätnej vojne na smrteľný boj. Pieseň dokonale vystihuje strhujúce a víťazné prúdenie vesmírnych síl, podporujúcich spravodlivý boj proti silám deštrukcie a temna. Vypočujete si ju, nechajte ju pôsobiť na svoj cit a všetko toto v nej nájdete:

https://www.youtube.com/watch?v=8Y4_2Qa0QQs

I mnohé ruské vojnové filmy z obdobia druhej svetovej vojny nesú v sebe tušenie všetkých, vyššie uvedených skutočností. Takých filmov je viacero. Na mňa osobne nedávno silne zapôsobil jeden, v ktorom jasne vidieť obetavé hrdinstvo ruských vojakov, ale zároveň aj to, ako Nemci, hoci úplne na záver mohli vyhrať, v rozhodujúcej chvíli vnútorne zakolísali a ustúpili. Ustúpili, a potom už ustupovali až do Berlína, pretože Cnosť hrdinského boja a morálneho práva na víťazstvo už nestála za nimi a nepodporovala ich. Pozrite si ho:

https://www.youtube.com/watch?v=K5lBbsIXaX8

Vznešená Cnosť hrdinského boja sa však opäť približuje k zemi! A to spolu so silami Svetla, ktoré ju majú konečne očistiť od všetkého, čo je Svetlu a dobru vzdialené. Ktoré majú zem očistiť od všetkého duchovne laxného a ľahostajného, od všetkého duchovne menejcenného a duchovne mŕtveho.

Lebo Duch Pravdy, ktorého náš svet nepoznal, ľudstvo upozornil na to, že sa blíži čas konečného zúčtovania celého nášho bytia. Že Stvoriteľ všehomíra vystaví každému z ľudí účet za to, akým spôsobom využil svoje bytie. Či k požehnanému úsiliu o hodnoty večné, alebo len k nízkemu úsiliu o hodnoty dočasné. Či k naplňovaniu hodnôt ducha, alebo len k naplňovaniu hodnôt pozemských. Či k rozvíjaniu duchovného poznania, obsiahnutého v Slove Ježiša Krista a v Posolstve Kristom zvestovaného Ducha Pravdy, alebo len k poznávaniu vecí pominuteľných a k honbe za pozemským prospechom a pozemskými pôžitkami.

Na planéte Zem dochádza k rozhodujúcemu boju medzi silami Svetla a silami temna, a ten je možné vnímať aj na pozadí koronavírusovej krízy. Sily Svetla smerujú ľudí počas tejto krízy k zamysleniu sa nad sebou a nad zmyslom vlastného bytia. Svetlé sily nabádajú ľudí k zásadnému hodnotovému obratu a k duchovnému obrodeniu.

Naopak, sily temna sa usilujú zneužiť koronavírusovú krízu k absolutnému ovládnutiu ľudstva a k jeho úplnému zotročeniu.

Posledný boj nastáva a morálne právno na víťazstvo stojí jednoznačne na strane Svetla. Vzchop sa preto človeče a s hrdinskou odvahou bojuj o svoje bytie! S hrdinskou odvahou bojuj o svoje právo žiť naďalej vo stvorení. Zo všetkých síl svojej duše sa primkni k hodnotám ducha, ktoré sú hodnotami dobra, spravodlivosti, čistoty a lásky k ľuďom i k Stvoriteľovi. Jedine tak sa postavíš na stranu Svetla, ktorá zvíťazí, pretože jedine za ňou stojí hrdinská Cnosť víťazného boja za správnu vec.

Tvoja ľahostajnosť a tvoja tupá orientácia iba na hodnoty materiálne ťa však spája s temnotou, ktorá bude porazená a zničená. A ty potom budeš musieť zahynúť spolu s ňou.

Rozhodujúci boj započal! O víťazovi je už rozhodnuté! Iba každý z nás má ešte možnosť rozhodnúť sa, na ktorú stranu sa pridá, a aký konečný osud tým pádom sám sebe nachystá.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Sep 08, 2020 4:44 pm

Žena a pôvab! Duchovne kontroverzná letná téma!


Ako sa z hľadiska mravnosti veľmi výstižne hovorí, leto je žatvou diabla. Je žatvou diabla prostredníctvom ľahkého letného odevu, ktorý dráždivo odhaľuje telo. A vo vnútri pozorovateľa potom vyvoláva tomu zodpovedajúce nečisté myšlienky a pocity.

Žiaľ, taká je realita, avšak milióny ľudí to považujú za klad a nie za zápor. Milióny ľudí v tom vidia radosť z krásy telesnosti a vnímajú to ako korenie života.

Ako svetlý protipól bude preto určite dobré povedať si niečo o pravom pôvabe ženy. A aby sme lepšie pochopili, čo vlastne znamená pojem „pôvab“, porovnáme si ho s pojmom „krása“.

Základný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že pôvab môže byť len jeden, zatiaľ čo krása býva dvojaká. Ak vyslovíme slovo „pôvab“ v súvislosti so ženou a uvedomíme si, čo to v našom vnútri vyvoláva, zistíme, že je to čosi ušľachtilé. Že je to čosi vznešené, vysoko stojace a nedotknuteľné. Pojem „pôvab“ v sebe totiž skutočne nesie silný duchovný náboj, a preto môže byť pôvab ženy len jeden. Pravý! Nesúci pečať duševnej ušľachtilosti!

A úlohou každej ženy v našom univerze je, aby bola pôvabná! Aby sa duševná ušľachtilosť, ktorou je naplnená, prirodzeným spôsobom prejavovala v jej pôvabe. Toho nevyhnutným predpokladom však je, že žena sa bude snažiť o dosiahnutie vlastnej duševnej ušľachtilosti, čo nie je možné inak, ako prostredníctvom jej vnútornej orientácie na vysoké, vznešené, ušľachtilé a nadčasové hodnoty. Na hodnoty ducha! Na hodnoty, ktoré majú súvis s večnosťou a so Stvoriteľom.

Jedine vnútornou orientáciou ženy na tieto hodnoty môže dospieť k veľkosti svojej duševnej ušľachtilosti. Vo všeobecnosti totiž platí, že nás ľudí tým najzásadnejším spôsobom vnútorne formuje to, o čo sa usilujeme. Ak sa preto usilujeme o vysoké, ušľachtilé a nadčasové hodnoty, a na ne sa orientujeme, stávame sa vnútorne ušľachtilými a spejeme k večnosti.

Ak sa ale usilujeme len o hodnoty oveľa nižšie, dočasné, prízemné, materiálne a málo ušľachtilé, vnútorne sa stávame nízko stojacimi a naše bytie nespeje k večnosti, ale len k dočasnosti.

Znamená to teda, že pôvab ženy vyrastá z jej vnútornej ušľachtilosti. Ak žena dosiahne aspoň určitého stupňa duševnej ušľachtilosti, nevyhnutne sa to prejaví v podobe jej pôvabu. A pretože pôvab býva spojený s vnútornou orientáciou na nadčasové hodnoty, je sám nadčasový. To znamená, že pri ňom nie je vôbec rozhodujúci vek. Pôvab je spojený s každým vekom. Rovnako pôvabná môže byť mladá žena, zrelá žena, ale aj stará žena.

Takýmto spôsobom má byť pôvabná každá žena. Jej vnútorná duševná ušľachtilosť, zhmotnená do podoby pôvabu, má pôsobiť na všetkých okolo nej a nabádať ich a viesť ich k duševnej ušľachtilosti. Toho je schopná ženská bytosť akéhokoľvek veku a akéhokoľvek typu krásy, ak v sebe nesie ušľachtilosť duše. Žena je teda vo svojej podstate svetlá bytosť, ktorá ak stojí správne, je schopná iba svojim zjavom a svojou prítomnosťou povznášať všetko k Svetlu.

Rukolapným dôkazom tejto skutočnosti je, že kdekoľvek sa objaví pravá žena, všade tam sa muži snažia byť o trochu lepší. Snažia sa byť galantnejší, ohľaduplnejší a snažia sa slušnejšie vyjadrovať.

Žena káže iným o ušľachtilosti bez toho, že by musela kázať! Je pôvab to robí za ňu!

Žena nabáda k Svetlu a k snahe byť lepší bez toho, že by musela niečo povedať! Činí tak bez slov, iba svojim zjavom! Iba svojim pôvabom!

Ďalším dôkazom obrovskej moci ženy je aj to, že temný luciferský princíp udrel v prvom rade na ňu, pretože vedel, že práve ona je uholným kameňom, na ktorom všetko stojí alebo padá. A preto ju vystavil pokušeniu márnivosti a ješitnosti, čím sa už dostávame k druhému pojmu, ktorý si bližšie objasníme. K pojmu „krása“. Kým pôvab je len jeden, krása, ako už bolo naznačené v úvode, môže byť dvojakého druhu. Môže byť krása ušľachtilá a povznášajúca, alebo krása nízka a strhávajúca nadol.

Krása ušľachtilá a povznášajúca je spojená vždy s pôvabom. Z neho prirodzene vyrastá, a preto o nej platí bezo zvyšku všetko to, čo sme si už povedali o pôvabe. Tento druh krásy poznáme podľa toho, že robí ľudí lepšími a má schopnosť povznášať nahor.

Druhý typ krásy je krása bez vnútornej ušľachtilosti. Je to krása, poznamenaná ješitnosťou a márnivosťou. Je to krása, ktorej chýba duševná ušľachtilosť, smerujúca k pravým, vysokým a nepominuteľným hodnotám. Je to krása, ktorej majiteľky sú zamerané k hodnotám druhoradým, nízkym a pominuteľným. Je to krása tela a zmyslov. Je to krása, ktorá nepovznáša, ale dráždi a v mužoch vyvoláva nepekné a nečisté myšlienky. Je to krása premysleného módneho odhaľovania telesných vnád. Je to krása, ktorá chce byť „sexi“, ktorá chce upútať pozornosť mužov a márnivo sa vyhrievať na výslní ich pozornosti, pričom jej vôbec nevadí, že ide o pozornosť nízku, zmyselnú, hrubú a nemravnú.

Táto krása stojí v službách diabla! Stojí v službách luciferského princípu pokušenia ku zlému. A muži radi podliehajú tomuto pokušeniu, opájajú sa touto krásou a svoju dušu zapredávajú nečistému a zlému.

Táto krása je cestou do pekiel a do zatratenia. Je cestou do pekiel pre tú ženu, ktorá ju prijala za svoj ideál a pre toho muža, ktorý ju prijíma a k nej vzhliada. Nesmierne bohatou je preto diablova žatva v letných dňoch, kedy všade vládne jeho princípom márnivosti poznačená, jedovatá a nízka krása, strhávajúca k bránam pekelným jej ženské nositeľky a jej mužských ctiteľov.

Ženám, ktorých tieto slová vnútorne zasahujú a nenechávajú ich ľahostajnými, nech je ešte úplne na záver pripomenuté toto: Márnivosť a ješitnosť sú cestou k nehanebnosti! To však nie je poslaním ženy! To je úkladom temna!

Poslaním ženy je byť pôvabnou! Pôvabnou takým spôsobom, že každý jej pohyb, každý jej posunok a každé jej slovo bude odrazom jej vnútornej duševnej ušľachtilosti. Jedine v tomto spočíva pravá ženská moc a pravá ženská veľkosť. Jedine takýmto spôsobom má v našom univerze pôsobiť vznešená bytosť, zvaná ženou!

Cui bono? Komu to prospeje? Túto otázku by si teda vo vzťahu k svojmu vzhľadu mala položiť každá žena. Prospeje to mne samej, mojej ješitnosti a márnivosti? A tým pádom temnote, ktorá sa skrýva za každým osobným egoizmom? Alebo to prospeje niečomu vyššiemu? Niečomu ušľachtilejšiemu a svetlejšiemu, čo človeka presahuje?

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 14, 2020 5:04 pm

O kompetencii kresťanských ideológov hodnotiť iných


O kresťanských cirkvách je známe, že majú svoje centrum pre štúdium siekt, a v ňom sa venujú skúmaniu rôznych mimo kresťanských, alebo aj neštandardných kresťanských duchovných smerov a prúdov. Činnosť tejto inštitúcie spočíva vo vyhodnocovaní toho, v čom konkrétne sú posudzované duchovné smery nekompatibilné s pravoverným kresťanstvom. Hlavným účelom jej odborného posudku je pomoc kresťanskej laickej verejnosti, aby sa vyvarovala najrozmanitejším duchovným nástrahám, ktoré na ňu číhajú.

A pretože mňa osobne zaujímalo jej hodnotenie a jej názor na určitý duchovný smer, so záujmom som si preštudoval jej posudok. A práve to je dôvod, prečo vznikol tento text. Spomínaný odborný posudok sa totiž vyznačoval priam do očí bijúcou, základnou duchovnou negramotnosťou. Vyznačoval sa smutným nepochopením základných duchovných zákonitostí, ktoré by predsa mali byť každému, naozaj duchovnému človeku v dnešnej dobe už úplne jasné.

O čo konkrétne ide? Ide o karmu a reinkarnáciu, ktoré kresťanstvo neakceptuje a považuje za blud.

Žiaľ, ale opak je pravdou, pretože smutným, a v dnešnej dobe už neakceptovateľným bludom, je práve popieranie karmy a reinkarnácie. A čo je ešte zvlášť paradoxné je skutočnosť, že pri koreňoch kresťanstva bolo učenie o reinkarnácii, čiže o opätovnom príchode ľudskej duše na zem do fyzického tela, úplne prirodzenou súčasťou duchovného poznania prvých kresťanov. Dokonca aj v evanjeliách môžeme nájsť viaceré, priame i nepriame zmienky o existencii tohto poznania.

Celkom konkrétne napríklad v stati, v ktorej učeníci hovoria Ježišovi, že pred príchodom Mesiáša má prísť opäť prorok Eliáš, aby mu pripravil cestu. A Kristus im na to odpovedal: „Eliáš už prišiel, ale vy ste ho nespoznali a urobili ste s ním čo ste chceli“. A vtedy učeníci pochopili, že im hovorí o Jánovi Krstiteľovi.

Inými slovami povedané, v Jánovi Krstiteľovi prišiel na zem opätovne prorok Eliáš, čo si ešte dnes môže každý nezaujatý a vecne skúmajúci čitateľ prečítať v evanjeliách.

Duchovné poznanie o reinkarnácii bolo teda úplne prirodzenou súčasťou prvotného kresťanstva, a tak tomu bolo niekoľko prvých storočí po Kristu. Konkrétne až do koncilu v roku 553, na ktorom bola okrem iného prerokovávaná aj otázka reinkarnácie. Princíp reinkarnácie mal svojich zástancov i odporcov, a tak nakoniec, aby sa vec definitívne vyriešila, sa pristúpilo k hlasovaniu. Nepatrnou väčšinou hlasov zvíťazili odporcovia reinkarnácie, na základe čoho bolo potom toto poznanie vyčiarknuté z kresťanskej vierouky. I keď, ako už bolo spomenuté, v evanjeliách o ňom zostali zmienky.

Skúsme sa však pozrieť na danú problematiku trochu inak. A síce, z hľadiska skutočnej pravdy, pretože hrubá negácia tejto duchovnej zákonitosti, ktorá bola akceptovateľná v roku 553, je už absolútne neakceptovateľná v súčasnosti, kedy má byť ľudstvo duchovne znalé.

Celá táto otázka je totiž otázkou vzťahu k Pravde, čiže k tomu, ako sa veci naozaj majú a ako fungujú. Lebo to, ako sa veci majú a ako fungujú je predsa dielom Stvoriteľa. Jedine Stvoriteľ sám vložil do chodu univerza všetky zákonitosti. A negovať ich hlasovaním, a potom ich vymazať ako nejestvujúce, je absolútny nonsens. Je to pyšné stavanie vôle človeka nad Vôľu a určenie Stvoriteľa. To však v konečnom dôsledku neprináša škodu Stvoriteľovi, ale jedine človeku samotnému, ktorý má tým pádom fatálne medzery v pochopení fungovania najzákladnejších zákonitostí nášho univerza.

Kresťanský koncil v roku 553 sa mýlil, a súčasné, novodobé kresťanstvo 21 storočia naďalej zotrváva v tomto dávnom omyle. Kto však sám nestojí pevne v Pravde, nie je vôbec schopný objektívnym spôsobom posudzovať pravdivosť vecí tak, ako sa o to pokúšajú rôzne kresťanské centrá pre štúdium siekt. Kresťanstvo totiž nemá v tomto smere, ale žiaľ, i v mnohých iných smeroch oporu v Pravde, ale opiera sa iba o vlastné domnienky, tvrdenia, dogmy a nariadenia. A nemá oporu ani vo vlastnom vnútornom cítení jednotlivcov, pretože jeho voľnosť a slobodu spútava dogmami, omylmi a nemennými pravdami.

A práve na vnútorné cítenie čitateľa tohto textu by som chcel teraz apelovať. Chcel by som apelovať na jeho slobodu ducha, ktorý sa v ňom prejavuje cítením, a ktorý mu preto môže v jeho cite vnútorne napovedať, čo je Pravda. Lebo náš duch stojí v pravde Ducha Božieho, a preto, sám stojac v Pravde, dokáže rozlišovať to, čo je pravdivé. Len mu treba dať priestor a slobodu, a nenechať ho už dopredu spútať rozumovými argumentami a hotovými názormi kvázi kompetentných.

Skúsme sa preto teraz práve z tohto uhla pohľadu pozrieť na problematiku karmy a reinkarnácie.

Pojem karma hovorí o príčinnosti dejov a javov. Hovorí o tom, že všetko, čo sa v našom univerze deje, sa nedeje len tak náhodne, ale je to vždy zákonitým dôsledkom tomu zodpovedajúcich a predchádzajúcich príčin.

Vo stvorení všetko funguje na báze príčiny a dôsledku. Ukážme si dva príklady: Ak ma dnes bolí hrdlo znamená to, že som včera rozhorúčený vypil pohár ľadovej vody. Moja bolesť hrdla je preto dôsledkom, ktorému predchádzala konkrétna príčina. Alebo, ak sa trebárs momentálne cítim fyzicky a psychicky dobre znamená to, že som bol pred chvíľou na príjemnej prechádzke v prírode.

A takto by sa dalo pokračovať donekonečna, pretože zákonitosť príčiny a dôsledku platí ako vo veľkých, tak i v malých veciach. Platí ako v oblasti vnútornej, psychickej a neviditeľnej, tak i v oblasti vonkajšej, fyzickej a zjavnej. Osud, alebo karma, čiže všetko čo sa nám deje, je teda vždy len zákonitým reťazením dôsledkov, ktoré prežívame na základe im predchádzajúcich príčin.

Ak preto niekto koná pozitívne, či už v oblasti fyzickej a viditeľnej, alebo v oblasti duševnej a neviditeľnej, dôsledkom toho bude pozitívna karma, alebo pozitívny osud, ktorý ho očakáva.

Ak ale niekto koná negatívne, či už v oblasti fyzickej a viditeľnej, alebo v oblasti duševnej, myšlienkovej a neviditeľnej, nevyhnutným dôsledkom toho bude negatívna karma, alebo negatívny osud, ktorý ho očakáva.

Ale pretože ľudia o týchto veciach nevedia, alebo nechcú vedieť, konajú veci dobré i zlé, čoho dôsledkom je osud, v ktorom ich stíhajú veci dobré i zlé.

Všetko dianie v našom univerze je teda neustálym reťazením príčin a dôsledkov. A táto skutočnosť nie je otázkou nejakej viery v karmu. Je to otázkou vlastného osobného nezaujatého posúdenia, či veci okolo nás takýmto spôsobom skutočne fungujú. Ak však budeme pozorne pozorovať život okolo nás, a do tohto pozorovania zapojíme aj svoje cítenie zistíme, že to ani inak byť nemôže.

No a reinkarnácia, alebo opätovný príchod duše do pozemského tela, je len logickým pokračovaním zákonitosti karmy, pretože reťazenie príčin a dôsledkov nekončí našou smrťou. Pokračuje aj po nej na druhom svete, čiže v jemnejšej úrovni bytia. A to, či po smrti pôjdeme do úrovní svetlých, alebo temných, bude vždy len zákonitým dôsledkom toho, ako sme na zemi žili, čo v podstate uznáva aj kresťanstvo.

Kto sa po smrti dostane do svetlejších úrovní, môže sa ďalej rozvíjať v nastúpenej ceste dobra, a napokon môže vojsť do večného kráľovstva nebeského.

Kto sa však nedostane do svetlejších úrovní, nie je hneď zatratený, ale stále má možnosť sa rozvíjať a smerovať k Svetlu. A okrem toho dostáva ešte aj možnosť opätovného pozemského vtelenia jeho duše naspäť do fyzickej úrovne, aby sa mohol práve tu na zemi výrazným spôsobom posunúť duchovne vpred. A aby sa po svojej ďalšej fyzickej smrti už mohol dostať do svetlejších úrovní, a napokon až do kráľovstva nebeského.

V Biblii sú zaznamenané slová, ktoré povedal Hospodin o Márii: „Poznal som ju skôr, ako sa narodila“. Nie len osobnosť Márie, ale osobnosť každého z nás so všetkými jej kladmi a zápormi je sformovaná už dávno pred našim narodením. A každé naše pozemské zrodenie je len dôsledkom toho, aká táto naša osobnosť je. Je dôsledkom dokonalej a zákonitej príčinnosti, prostredníctvom ktorej sa rodíme presne do takej rodiny, do takého národa, do takej sociálnej a spoločenskej situácie, a v takom zdravotnom stave, ktoré sú dôsledkom príčin, určených charakterom našej osobnosti.

A ak sme hovorili o Márii z Nazareta, práve pre charakter jej osobnosti, vnímaný Stvoriteľom dávno pred jej pozemským zrodením a dokonale vyhovujúci Božiemu zámeru, sa stala fyzickou matkou Ježiša Krista, čím bola omilostená spomedzi všetkých ľudí. Neudialo sa tak teda na základe nejakého náhodného výberu, ale jedine na základe konkrétnych osobnostných predpokladov.

Je to prosté, jasné a logické, a dáva to zároveň odpoveď na ľuďmi často kladené otázky typu: Prečo sa niekto narodil v dostatku a iný v chudobe? Prečo sa niekto narodil zdravý a iný chorý? Prečo trpia deti?

To všetko nie sú nijaké náhody! Nie je to nijaká ľubovôľa Hospodina! To všetko sú zákonité deje na báze príčiny a dôsledku, a v nich sa absolútne dokonalým spôsobom naplňuje veľká a univerzálna Spravodlivosť Najvyššieho.

Naše stvorenie nie je stvorením náhod! Je stvorením zákonitého diania a každému z nás sa v ňom dostáva presne toho, čo si zaslúži. A vo stvorení ako celku, čiže v jeho materiálnej i jemnej úrovni, sa tiež naplňuje dokonalá Spravodlivosť Najvyššieho. A preto každý nevedomý, ktorý si na zemi prispôsobuje spravodlivosť podľa seba a koná nespravodlivo, na to tvrdo doplatí, pretože vo svojich obmedzených kalkuláciách berie do úvahy len pozemskú úroveň.

Je nesmiernou chybou kresťanstva, že odmieta akceptovať všetky tieto skutočnosti. Je nesmiernou chybou kresťanstva, že stojí na pozíciach cirkevného koncilu z roku 553, ktorý vymazal princíp reinkarnácie a karmy z kresťanskej duchovnosti v domnení, že táto zákonitosť tým prestane existovať. Nie je to však nič iného, ako smiešna a naivná snaha ľudí opravovať fungovanie univerza, v ktorom sa dokonalým spôsobom samočinne naplňuje Voľa a Spravodlivosť Stvoriteľa.

Preto konečne precitni človeče, a v nádhernom, dokonalom stvorení nášho Pána neži ako slepý a nevedomý.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 21, 2020 5:27 pm

O zhubnej ľudskej ješitnosti a jej katastrofálnych dôsledkoch v dejinách

Je treba si priznať, že sami na seba sa pozeráme vždy oveľa zhovievavejšie, ako na iných. Že sa vždy vnímame v lepšom svetle a máme tendenciu ospravedlniť u seba to, čo by sme neospravedlnili u iných. Že si prispôsobujeme realitu tak, ako nám to osobne najlepšie vyhovuje. Ješitnosť, samoľúbosť a domýšľavosť tvoria určitú prirodzenú súčasť nášho ega. A nie len nášho ega, ale aj ega iných ľudí! Ega celého ľudstva!

Ak si však ľudia nie sú tejto vlastnej tendencie vedomí, ak si to nepriznávajú, ak s tým nebojujú, absolútne tomu prepadajú a stávajú obeťami svojej ješitnosti, domýšľavosti a samoľúbosti. Nimi ovládaný jedinec už potom nie je schopný vnímať skutočnú realitu, pretože ju vidí akoby v krivom zrkadle. Preto dotyčný nežije v realite pravej, ale v realite nepravej a skrivenej, prispôsobenej svojmu vlastnému pokriveniu. A to je cesta do skazy a do nešťastia.

Ale aby sme len neteoretizovali, pozrime sa, čo tento stav spôsobil v dejinách a čo spôsobuje v súčasnosti.

Už v dobe príchodu Ježiša Krista boli ľudia tak výrazne postihnutí ješitnosťou, domýšľavosťou, samoľúbosťou a s nimi spojenou pýchou, že ani Kristus, prichádzajúci priamo od Stvoriteľa, nedokázal splniť ich nároky. Nedokázal splniť ich požiadavky na to, ako má očakávaný Mesiáš vyzerať, čo má robiť a čo má hovoriť. Ľudia žili v tomto smere vo svojich vlastných predstavách a neboli schopní vnímať realitu takú, aká v skutočnosti bola. A pretože sa Kristus, ako pravý Mesiáš, nezhodoval s ich vlastnou predstavou Mesiáša, zavraždili ho! Vražda Syna Stvoriteľa bola dôsledkom ľudskej ješitnosti, domýšľavosti, samoľúbosti a nimi vytvorených predstáv a nárokov na Spasiteľa, ktoré nebol schopný naplniť ani samotný Spasiteľ. Takúto, samoľúbo vysokú mienku, má o sebe ľudstvo!

Ale pôsobenie skazonosnej ješitnosti neskončilo ani po smrti Krista! Naopak, plne sa prejavilo aj u jeho vlastných stúpencov a nasledovníkov! Tí totiž chceli tiež vidieť Krista iného, než v skutočnosti bol. Chceli v ňom vidieť zázračnú bytosť, stojacu nad prírodnými zákonmi. Nechceli v ňom vidieť obyčajného človeka, ktorý sa narodil na zemi ako človek, žil a pôsobil ako človek a ako človek aj zomrel. Ľudia nechceli prijať, že práve v tomto spočívala obrovská obeť Božieho Syna, ktorý vstúpil dobrovoľne do fyzického tela, a tým sa dobrovoľne podrobil všetkým fyzikálnym a prírodným zákonom, vládnucim na zemi.

Stúpenci a nasledovníci Krista boli postihnutí ješitnosťou do takej miery, že odmietli považovať poslanie Spasiteľa za splnené tým, že nám priniesol Slovo Pána. Že od svojho nebeského Otca priniesol Slovo Pravdy, aby nám v ňom ukázal, ako máme žiť, čo máme robiť a ako máme myslieť, aby sme mohli dôjsť k spáse. Aby sme mohli dospieť k mieru plnému životu na zemi, a po svojom odchode zo zeme do kráľovstva nebeského.

Ľudská ješitnosť potrebovala niečo viac! A preto urobila z vraždy Mesiáša na kríži čosi úplne iné, než to v skutočnosti bolo. Zo surovej vraždy Syna Stvoriteľa, ktorá bola reálnym odmietnutím osoby a učenia Ježiša Krista, urobila plánovaný akt spásy. Zo vzbury voči Stvoriteľovi a z vraždy jeho Syna urobila ľudská ješitnosť Boží zámer, prostredníctvom ktorého boli samoľúbi a domýšľaví pozemskí ľudia spasení. Takáto, ich ješitnosti dokonale vyhovujúca, nepochopiteľná obeť Krista im bola oveľa bližšia, ako skutočná, prostá a jednoduchá pravda, že človek môže byť spasený iba tým, že jedná a myslí v súlade s učením Božieho Syna. Takýmto katastrofálnym spôsobom kriví ľudská ješitnosť vnímanie skutočnej reality!

A poďme ďalej a priblížme sa trochu viac k našej súčasnosti. V evanjeliách je zaznamenané, že učeníci mnohokrát správne nechápali, čo im Ježiš hovoril, nad čím si on často povzdychol: „Ešte aj vy ma nechápete?“ A preto tiež často učeníkom v ústraní vykladal správny význam svojich slov.

Avšak Kristus videl, že ich nechápavosť je následkom ich duchovnej nezrelosti, a tá je zase následkom celkovej duchovnej nezrelosti ľudstva. Kvôli tomu nemohol Pán ľuďom zvestovať všetko, čo im zvestovať chcel. Preto povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli /nepochopili/. Keď však príde On, Duch Pravdy, uvedie vás do plnej Pravdy! On Ma oslávi, lebo z Môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je Moje. Preto som povedal, že z Môjho vezme a zvestuje vám! A keď príde, ukáže svetu čo je hriech, čo je spravodlivosť a čo súd.“

Ježiš teda zasľúbil a zvestoval príchod pomocníka, Ducha Pravdy, ktorý príde v dobe, kedy bude ľudstvo natoľko duchovne zrelé, že bude môcť pochopiť plnú Pravdu.

A toto zasľúbenie sa stalo realitou, pretože Duch Pravdy naozaj prišiel a ukázal svetu čo je hriech a čo sú nespočetné ľudské omyly a polopravdy. Ukázal im čo je spravodlivosť, čo súd a prečo súd prichádza. Sprostredkoval im celú Pravdu v jej komplexnosti a celistvosti.

Avšak aj Duch Pravdy a jeho dielo narazilo na zemi na starú známu ľudskú ješitnosť, domýšľavosť a samoľúbosť, ktoré chcú všetko vedieť lepšie, a ktoré ignorovali Posolstvo Ducha Pravdy práve pre svoju neschopnosť vnímať realitu takú, aká je, pretože nekorešponduje s ich vlastnými, ješitnými predstavami o realite. A preto bolo dielo Ducha Pravdy a jeho osoba podrobené morálnej vražde a odsúdeniu.

A teraz sa dostávame už k našej najaktuálnejšej súčasnosti. Dostávame sa k žatve, k ovociu a k dôsledkom, ktorý takýto prístup ľudí k Posolstvám zo Svetla nevyhnutne prináša. Ľudstvu prichádza účet za vraždu Syna Božieho! Prichádza mu účet za morálnu vraždu Ducha Pravdy a ignorovanie jeho Posolstva! Prichádza mu účet za život, odtrhnutý od Vôle Najvyššieho, manifestovanej v Ježišovom Slove a v Posolstve Ducha Pravdy! Preto sa ľudstvo dostáva do fázy, kedy naň začínajú dopadať najrozličnejšie údery, ktorých účelom je otriasť jeho ješitnosťou, domýšľavosťou, samoľúbosťou a pýchou, aby sa konečne zbavilo tohoto pokrivenia duše a mysle, a začalo sa pozerať na realitu jasným zrakom.

Prvá svetová vojna a druhá svetová vojna boli apokalyptické svetové vojnové konflikty, aké naša civilizácia dovtedy nepoznala. Čoraz viacej sa množia prírodné katastrofy a prírodné anomálie. Hromadia sa najrozličnejšie predpovede apokalyptického diania, ktorému má byť naša civilizácia vystavená.

Ale mnohí, v snahe zľahčovať tieto skutočnosti hovoria, že všetko toto tu už predsa bolo, že sa nič mimoriadneho nedeje, a že sa všetko len v rôznych obmenách stále opakuje.

Áno, všetko už síce bolo, ale nikdy nie tak zhustené a skoncentrované, ako v súčasnosti. Ja osobne si napríklad spomínam na minulé leto, kedy panovali extrémne horúčavy. V rozhlase vtedy každých pár po sebe idúcich dní hovorili, že boli zaznamenané teplotné rekordy, najvyššie od začiatku meraní, čiže najvyššie za sto rokov. Avšak tieto rekordy, aj v rôznych iných oblastiach prírodného diania, už neprichádzajú raz za sto rokov ako v minulosti, ale prichádzajú v rozpätí niekoľkých rokov, alebo dokonca mesiacov, či týždňov. V rozpätí niekoľkých rokov prichádza sto ročná, alebo tisícročná voda, alebo enormné horúčavy a podobne.

Áno, všetko toto tu už bolo, ale nie je možné si nevšimnúť, ako sa to všetko v dnešnej dobe neuveriteľne časovo zhusťuje.

A všetkým slepým, hluchým a pochybovačným mohla už dávno otvoriť oči rana, ktorú zasadil nášmu svetu koronavírus. Udrelo to ako blesk z jasného neba a dokonale to otriaslo celou našou civilizáciou. Milióny ľudí boli vytrhnuté z bežného fungovania a zahnané do karantény, aby premýšľali o tom, čo sa to vlastne deje a k čomu to smeruje. Aby v tom všetkom spoznali výstražne zdvihnutý prst Boží! Aby v tom spoznali jeho zásah, ktorý ich má prebudiť z ich ješitnosti, domýšľavosti a samoľúbosti! Zásah, ktorý ich má prebudiť z ich smrteľného duchovného spánku, aby ešte včas nastúpili cestu k vlastnému hodnotovému obratu, a aby sa duchovne obrodili. Aby utrpenie, bolesť a smrť, ktoré v súčasnej koronavírusovej kríze postihli desaťtisíce, napokon nemuseli prísť až k nim samotným, a ľadovo chladnou ruku ich zovrieť okolo ich vlastného krku.

Svetové dianie dosahuje bodu smrteľnej vážnosti a Stvoriteľ chce, aby táto vážnosť bola ľuďmi poznaná! Stvoriteľ chce, aby už ľudia konečne duchovne precitli, a aby s najhlbšou vážnosťou siahli po Slove Ježiša Krista a po Posolstve Grálu od Ducha Pravdy, a svojim životom a myslením ich premenili v čin. Lebo Stvoriteľ chce mať už konečne na tejto planéte skutočné, pravé, duchovné ľudstvo, a nie tú paródiu na ľudstvo, blúdiace v ateizme, materializme a v najrozličnejších dogmatických omyloch, ktoré tu živorilo doposiaľ a ničilo všetko okolo seba.

Varujme sa preto ako smrteľného jedu všetkej ješitnosti, domýšľavosti, samoľúbosti a pýchy, ktoré sú hlboko zakorenené v našich dušiach, a ktoré nám umožňujú žiť v klamlivej realite. Ale len dovtedy, kým napokon na nás s plnou váhou nedopadne skutočná realita Ducha s jej železnou Spravodlivosťou, a ako duchovne mŕtvych, a preto vo stvorení nepotrebných, nás definitívne zničí.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Sep 28, 2020 6:59 pm

Moderné ľudstvo spí a sníva svoj sen o materializme! Prebuďme sa!


Dávne indické náboženské systémy hovoria o svete materiálnom, o svete hmoty, ako o svete ilúzie. Vyjadrujú ho pojmom „májá“, čiže ilúzia. Starí Toltékovia o ňom zase hovoria ako o hustom dyme, ktorý nám bráni poznať skutočnú realitu.

Ak sa moderný človek stretne s takouto kategorizáciou prirodzene nesúhlasí, pretože pre neho, ani pre ľudí okolo neho, nie je svet žiadnou ilúziou, ani žiadnym dymom. Naopak, je absolútne reálnym, ba dokonca až bolestne hmatateľným. Veď ak predsa narazíte do hrany stola, alebo do nejakej inej veci, bolestne vás to zraní a vy si na vlastnej koži uvedomíte, že hmota nie je je žiadna ilúzia, ani žiaden dym, ale až príliš hmatateľná realita, ktorá nás každodenne presviedča o svojej reálnosti.

Z tohto dôvodu sa materialisti pozerajú s odmietaním na všetky podobné náboženské tvrdenia a považujú ich za nereálne blúznenie. Podľa nich sú práve ony ilúziou a dymom, prostredníctvom ktorého duchovne vyšinutí ľudia spochybňujú reálnosť toho, čo je ako jediné reálne a skutočné. A to je hmota!

A tým pádom sú materialisti s náboženstvami veľmi rýchlo hotoví. Je to pre nich len blud, ktorým sa nemá zmysel vôbec zaoberať.

Ako je to však v skutočnosti? Kto má pravdu? Skúsme sa trochu hlbšie pozrieť na tieto zaujímavé a zásadné otázky.

Materiálny svet nie je naozaj nijakou ilúziou. Je úplne reálny. Ale pozor! Nie je to jediná realita tak, ako sa domnievajú materialisti. Okrem neho totiž existuje aj niečo iné. Okrem reality materiálnej existuje aj realita nemateriálna, alebo inak povedané, realita Ducha.

Poznanie komplexnej pravdy bytia a poznanie skutočnej reality, ktorá nás obklopuje, spočíva v uvedomení si existencie dvoch svetov. V uvedomení si sveta hmoty a sveta ducha.

No a práve človek, žijúci na zemi, v sebe spája tieto dve reality. Jeho telo, jeho myseľ, jeho emócie, jeho duša a jeho duševné hnutia, to všetko je hmotného charakteru. Nech už ide o hmotu najhrubšiu v prípade jeho tela, alebo celého fyzického sveta, alebo o hmotu jemnejšiu v prípade jeho mysle, jeho emócií a jeho duševných hnutí.

Okrem toho však človek v sebe nesie aj najhlbšiu podstatu bytia, ktorá je duchovná. A tá sa v nás prejavuje čistými citmi.

Citové prežívanie má v sebe každý človek, a práve ono je realitou ducha! A práve preto môžeme realitu Ducha vnímať jedine prostredníctvom čistých citových hnutí. Jedine tak sa k nej môžeme priblížiť, chápať ju a vnímať ju.

Pre porozumenie toho, čo bolo povedané, sa skúsme hlbšie zamyslieť na tvrdením, že Boh je Láska. Čo je však láska? Láska je predsa cit! Je to hlboké citové prežívanie, čo znamená, že k Láske Božej, a s ním stotožnenej Pravde Ducha, sa je možné približovať jedine prostredníctvom citu. Jedine prostredníctvom hlbokého citového prežívania, ktoré k nám k nej môže otvoriť bránu.

Aj ľudská láska je podobného druhu. Nikto ju nikdy nevidel, nezvážil a neohmatal. Každý ju však môže cítiť. A ak ju cíti, prežíva šťastie. Ak ju ale necíti a nikdy necítil, je vnútorne vyprahnutý, citovo prázdny, a tým pádom nešťastný a nenaplnený. Láska, nech už ku komukoľvek je tým, čo napĺňa náš život a dáva mu pravú, najhlbšiu hodnotu. Láska je však cit a to znamená, že v jej čistej podobe je vždy prejavom ducha.

Zásadnou chybou však je, že ľudia uviazli len v materiálnej realite. Že uviazli len v realite vlastného tela, vlastnej mysle, vlastných emócií a vlastných duševných hnutí, považujúc túto hrubú, alebo jemnejšiu hmotnosť za to jediné, čo reálne existuje. Tým ale zúžili komplexnosť materiálno duchovného bytia jedine na jeho materiálny rozmer. Celé bytie zúžili len na matériu. Ju považujú za to jediné, čo existuje.

A samojedinosť matérie povýšili na božstvo a na akúsi modlu, ktorej sa klaňajú. Matéria, spojená s ich fyzickou existenciou a hmotným svetom okolo nich, sa pre nich stala všetkým. Na základe tohto presvedčenia žijú a myslia. Toto presvedčenie určuje ich hodnoty, ich ciele i to, čo považujú za zmysel života. A zmysel života vidia len v rámci svojej fyzickej existencie, čiže v tom, ako sú si schopní kvalitne a intenzívne fyzicky užiť života.

Na základe presvedčenia o absolútnej samojedinosti hmoty vzniklo takmer všetko, čo vytvoril súčasný moderný svet. Toto je základná platforma spôsobu jeho myslenia. Približne deväťdesiat percent všetkého duševného bohatstva ľudstva stojí na tomto základe. Všetky odvetvia našej činnosti sú tým preniknuté. Či už filozofia, matematika, fyzika, technika, literatúra, film, divadlo, politika, spoločenské aktivity, alebo verejný a osobný život. Všetko toto je v súčasnosti postavené na presvedčení a vychádzajúce z presvedčenia, že materiálne bytie je tým jediným, čo existuje a čo má hodnotu. Na tomto základe a v tomto presvedčení sa všetko okolo nás odohráva, a na základe toho fungujú i životy jednotlivcov. Jednoducho povedané, ľudstvo žije v akomsi sebou samým vytvorenom sne samojedinosti matérie. Na tejto báze usporiadalo celú svoju existenciu, a na tejto báze je utváraná samotná štruktúra a spôsob jeho myslenia.

A práve tento myšlienkový a duševný svet ľudí, postavený na presvedčení samojedinosti existencie hmotného sveta je ilúziou, v ktorej ľudstvo uviazlo a žije. To je tá „májá“, čiže ilúzia, o ktorej hovoria staré indické texty. To je tá hustá dymová clona, pre ktorú nevidíme skutočnosť tak, ako o tom hovoria starí Toltékovia.

Ilúzia a dym nie je teda hmota samotná, ako sa povrchne a prvoplánovo domnievajú materialisti. Ilúziou, nešťastím, dymom a kliatbou je všetko duševné bohatstvo ľudstva, postavené na falošnom základe, že hmotný svet je tým jediným, čo existuje. V tomto sne a v tejto ilúzii žije súčasný materialistický svet! Je to však len úbohá ilúzia, ním samým vytvorená a odtrhnutá od skutočnej reality. Od reality bytia, ktoré v sebe zahrnuje ako materiálnu skutočnosť, tak i skutočnosť Ducha.

Preto milióny ľudí na našej planéte prežívajú svoje životy v ilúzii a v hustom dyme, na nesprávnom základe postaveného, myšlienkového a duševného sveta, ktorý im zastiera pohľad na skutočnú pravdu bytia. Ktorý im znemožňuje pochopiť, že za pravdou matérie sa skrýva pravda Ducha.

O tejto pravde Ducha hovoria všetky náboženské systémy. Na ňu sa snažia poukázať a na ňu sa snažia upozorniť, aby sme sa konečne prebudili z nášho sna a z našej ilúzie. Aby nám hustý dym namáhavo nazhromaždeného duševného balastu ľudstva donekonečna nezastieral výhľad na komplexnú pravdu bytia, spočívajúcu v jej materiálno duchovnom rozmere.

A úplne prvým krokom k tomu, aby sme konečne spoznali komplexnú realitu a prekonali ilúziu, v ktorej v súčasnosti žijeme, je si vôbec vnútorne pripustiť možnosť existencie reality Ducha. Toto je totiž niečo, čo si vnútorne materialisti ani len nedokážu pripustiť, pretože sú tak hlboko ponorení do svojej ilúzie.

Ak ale dokážu pripustiť, že to môže byť len ilúzia a začnú si vnútorne uvedomovať, že by všetko mohlo byť inak, už len pripustenie tejto možnosti a vnútorná práca s ňou im môže sprístupniť cestu k prehliadnutiu doterajšej, ich osobnosť obmedzujúcej ilúzie, aby sa im v ich vnútri začala postupne vynárať večná, žiarivá a mieru plná realita Ducha. Realita Ducha, ktorá tu vždy bola a vždy bude! Iba my sami sme svojim iluzórnym presvedčením o jej neexistencii stratili možnosť dostať sa k nej, spojiť sa s ňou a byť konečne šťastnými a naplnenými.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 05, 2020 5:15 pm

Čím si židia zaslúžili svoju výlučnosť, ktorú však stratili?

Židovský národ sa stal v dávnych dobách národom povolaným. Povolaným spomedzi všetkých národov sveta. Stal sa duchovne povolaným. Ale žiaľ, nakoniec nesplnil to, k čomu bolo povolaný. Stalo sa tak presne v zmysle slov: je veľa povolaných, ale len málo vyvolených. Vyvolení sú totiž tí, ktorí dokázali aj skutočne reálne naplniť svoje povolanie k niečomu veľkému. To ale židia nedokázali.

Poďme však pekne po poriadku a ukážme si, prečo mal židovský národ v minulosti takéto výsadné postavenie. Jeho výnimočnosť spočívala v napojení smerom nahor. Alebo ešte výstižnejšie vyjadrené, vo výške napojenia smerom nahor.

Nad našim hmotným a fyzickým svetom sa totiž nachádza viacero jemnejších úrovní, alebo svetov. Bezprostredne nad najhrubšou hmotnosťou, v ktorej v súčasnosti žijeme, existuje druhý svet. Ide o úroveň hmoty jemnejšej, než je tá naša fyzická. Tam odchádzajú duše ľudí po smrti, čiže po odložení fyzického tela.

Smrťou sa naša duša vyzlieka z tela ako zo šiat a nahá, obnažená, to jest taká, aká v skutočnosti je, odchádza na druhý svet do jemnohmotnej úrovne, kde je zaradená presne podľa svojej hodnoty. Kvalitné, čiže pozitívne, cnostné a ušľachtilé ľudské duše sú zaradené do vysokých jemnohmotných úrovní a nekvalitné, čiže negatívne, necnostné a neušľachtilé ľudské duše sú zaradené do nízkych jemnohmotných úrovní. Tieto úrovne pomenovali súhrnne všetky náboženstvá veľmi výstižnými a jednoduchými pojmami: nebo a peklo.

Nad druhým svetom, čiže nad úrovňou jemnohmonosti, sa však nachádza ďalšia, ešte jemnejšia úroveň. Ide o úroveň kráľovstva nebeského. Táto úroveň má mnoho pomenovaní, ako trebárs ríša Ducha, indické Védy ju nazývajú úrovňou poznania a Budha ju nazval nirvánou. Nazýva sa tiež večnosťou, ríšou Svetla a podobne. Do nej odchádzajú maximálne zdokonalené ľudské duše, ktoré dozreli k svojej dokonalosti vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, aby potom, po opustení hmotnosti, ďalej pokračovali vo večnom, radostnom a tvorivom bytí.

Dosiahnutie tejto méty je skutočným zmyslom života každého z nás. Je tým jediným na čom naozaj záleží. Každý iný, ľuďmi vymyslený "zmysel života" je len ich vlastnou predstavou, za ktorou sa ženú, a kvôli ktorej strácajú drahocenný čas, určený na dosiahnutie a naplnenie skutočného zmyslu nášho bytia, spočívajúcom v dosiahnutí večného kráľovstva nebeského.

Ale to stále ešte nie je všetko, pretože nad úrovňou kráľovstva nebeského sa nachádza ešte jemnejšia úroveň. Je to božská ríša. Ide o nesmierne rozľahlú a vznešenú úroveň, do ktorej však už nemá prístup žiadna ľudská osobnosť, pretože človek je bytosť duchovná, a jeho miesto je vymedzené iba v hraniciach duchovnej ríše. No a nad božskou ríšou sa nachádza Stvoriteľ samotný.

Takto to vyzerá z pohľadu zo zeme smerom nahor. Nad pozemskou úrovňou máme teda úroveň jemnej hmotnosti s peklom a nebom, nad ňou úroveň večného kráľovstva nebeského, nad ňou božskú ríšu a nad ňou Stvoriteľa. Toto všetko sa nachádza nad nami, obrazne vyjadrené, nad našimi hlavami. My sme teraz na zemi ako na dne oceána, ale keď naša duša odloží fyzické telo a začne stúpať nahor, pochopí, spozná a uvedomí si existenciu všetkých týchto úrovní.

Avšak len vtedy, keď je cnostná a môže naozaj stúpať, pretože keď nie je cnostná, zostane uväznená a nevedomá v nízkych úrovniach jemnej hmotnosti.

Všetko toto je nutné poznať, aby sme pochopili, v čom spočívala výnimočnosť židovského národa. A ona spočívala, ako už bolo v úvode naznačené, vo výške napojenia smerom nahor.

Indické védy a budhizmus mali napojenie do úrovne Svetla poznania, do nirvány, ako to oni nazývajú, čiže do úrovne večnej ríše Ducha a do kráľovstva nebeského. Je to úroveň vznešená a vysoká, predstavujúca vrchol všetkého, čo môže človek pri svojom maximálnom duchovnom zdokonalení dosiahnuť. Ak sa človek dokáže skrze svoj cnostný pozemský život vnútorne spojiť s touto úrovňou a s bytosťami tam žijúcimi, môže odtiaľ čerpať všetko, čo duchovne potrebuje, aby správnym spôsobom stúpal vo svojom vývoji nahor, a po odložení svojho fyzického tela mohol vstúpiť do tejto úrovne. To je prípad Budhu a mnohých iných indických védskych majstrov, jogínov, alebo takzvaných „svätcov“. Ich učenie bolo čerpané z večnej ríše Ducha a pozemským ľuďom ukazovalo cestu, ako sa do tejto ríše dostať. V tomto sa skrýva veľkosť a vznešenosť indickej duchovnosti.

Výnimočnosť židovského národa však spočívala v jeho oveľa vyššom napojení. V napojení priamo na Stvoriteľa a Tvorcu všetkého. V napojení na Hospodina, Pána svetov a zástupov. Spočívala v pochopení, že jedine On je tým Najvyšším, čo vôbec jestvuje. Aj hoci v tom čase, alebo už dávno pred tým existovala v Indii prepracovaná filozofia Véd, vnútorné zrenie židovského národa dokázalo nájsť napojenie až k samotnému Stvoriteľovi.

Treba však povedať, že mnohé národy sveta mali tušenie o existencii jediného Stvoriteľa, a ich tušenie bolo viac alebo menej jasné, avšak v tom čase dokázal jedine židovský národ vstúpiť do priameho vnútorného kontaktu s Najvyšším.

Kontakt so Stvoriteľom a vzťah k nemu! To bolo v tých časoch na zemi niečo nevídané! A práve preto sa stal židovský národ povolaným spomedzi všetkých národov.

Keď sa Ježiša pýtali, čo je pre život človeka na zemi najdôležitejšie, hovoril o dvoch veciach. Na prvom mieste spomenul lásku k Stvoriteľovi a na druhom mieste lásku k blížnemu. Hovoril o tom, že sa máme naučiť milovať svojho Pána celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou silou. Hovoril o ňom ako o našom veľkom spoločnom Otcovi nebeskom, ku ktorému máme s dôverou vnútorne vzhliadať. Všetko toto hovorí o budovaní úzkeho vzťahu duše človeka k jedinému Stvoriteľovi, tróniacemu vysoko nad všetkými svetmi a úrovňami. O budovaní lásky k Nemu. Takéto niečo nenájdete vo východných náboženstvách, zatiaľ čo budovanie vzťahu k Hospodinovi a hľadanie lásky k Nemu je podstatou Starého i Nového Zákona.

No a práve pre túto svojou výšku napojenia smerom nahor boli židia povolaní k veľkým veciam. Boli povolaní k duchovnému vedeniu civilizácie. Svoju veľkú úlohu však mohli naplniť jedine prostredníctvom skromnosti a pokory, a nie prostredníctvom ješitnosti, domýšľavosti a samoľúbosti, ktoré sú tak veľmi rozšírené medzi všetkými ľuďmi našej planéty.

Ich ješitnosť im znemožnila poznať Mesiáša, a ich domýšľavosť a samoľúbosť ho dohnala k smrti na kríži. Židovský národ tragicky zlyhal, pretože práve pod vedením Ježiša Krista a jeho Slova sa mal stať národom, ktorý sa z národa povolaného stane národom vyvoleným. Ktorý svojim životom podľa učenia Ježiša Krista ukáže všetkým národom sveta vzor toho, ako majú žiť ľudia správne na zemi.

V tomto všetkom židovský národ sklamal, avšak paradoxne, napriek tomu sa domnieva, že jeho výlučnosť stále trvá. Pyšne ľpie na svojej výlučnosti a na svojej dávnej povolanosti, ktorá je však už absolútne neaktuálna.

Smutným svedectvom jeho omylu, spočívajúcim v zámene duchovného vodcovstva civilizácie za vodcovstvo materiálne sú „Protokoly Sionských mudrcov“. V nich sa dopodrobna píše, ako dosiahnuť reálnej nadvlády židovstva nad svetom. A i keď mnohí tvrdia, že „Protokoly Sionských mudrcov“ sú podvrh, zarážajúce je, že mnohé z toho o čom sa v nich píše, sa aj reálne uskutočňuje.

Aj preto nie sú židia v obľube! Svoje obrovské duchovné, mentálne, organizačné, podnikateľské a iné schopnosti totiž nevyužili k šíreniu vlády Svetla, ale naopak, zneužili ich, aby sa oni sami stali vládcami. Preto židia dávno stratili svoje povolanie k veľkým duchovným činom, a toto povolanie prešlo na iný národ, ktorý to tiež neuniesol a zlyhal.

Išlo o národ, ktorý namiesto duchovnej svetovlády usiloval o svetovládu mocenskú, a uvrhol celý svet o nešťastia. Aj v tomto národe bolo totiž živé tušenie o jeho výnimočnosti, ale jeho výnimočnosť nebola zrealizovaná správnym, čiže duchovným spôsobom, ale nesprávnym snažením o ovládnutie a podmanenie si celého sveta. Ale to je už úplne iná téma.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 12, 2020 4:38 pm

Najdôležitejšia vec pri koronavírusových opatreniach chýba!


Keď v minulých dobách čelili naši predkovia pandémiám veľkého rozsahu, pristupovali k ním úplne iným spôsobom, než my dnes. Videli v nich totiž v prvom rade podnet k pokániu. Videli v nich výstražne zdvihnutý prst Boží, upozorňujúci ich na to, že robia niečo zle. Že žijú nesprávne a že to treba zmeniť.

Každé pokánie však začína sebareflexiou. Sebareflexiou vo vzťahu k tomu, čo robíme zle z hľadiska mravnosti, morálky a duchovných zákonitostí. Naši predkovia sa snažili v prvom rade poznať práve toto! Práve v tomto sa snažili zjednať nápravu! To bolo ich „proti krízové“ opatrenie číslo jeden!

My sa síce tiež pýtame, čo sme urobili zle, ale nie z hľadiska mravných a duchovných súvislostí, ale len tak, ako vždy z hľadiska materiálneho. Hovorí sa napríklad o čínskych mokrých trhoch a o katastrofálnej hygiene, ktorá tam vládne, ako o možnej príčine vzniku koronavíru Covid-19. Existujú rôzne konšpiračné úvahy, ktoré hovoria že ide o umelo vyrobený vírus, a samozrejme, existujú ešte aj mnohé ďalšie teórie.

Avšak základná otázka, čo robíme zle z hľadiska mravnosti, morálky a rešpektovania duchovných zákonitostí, keď sme nútení niečo podobného prežívať, takáto otázka nikde nezaznieva. Takúto otázku si ľudia dneška vôbec nekladú. Takáto otázka je pre nich bezpredmetná a nemá nijaký význam. Z hľadiska moderného človeka 21. storočia by bolo vyslovene smiešne, keby niečo podobného zaznelo na stretnutiach krízového štábu.

Ale práve táto otázka a odpoveď na ňu je tým najdôležitejším, čo by sme mali vedieť, a čo by malo všade zaznievať. Práve naša sebareflexia vo vzťahu k tomu, čo robíme zle z hľadiska mravnosti, morálky a rešpektovania duchovných zákonitosti vo vzťahu k príčinám vzniku koronavírusovej krízy je tá najzásadnejšia. Práve jej pochopenie a náprava týchto vecí je tým, k čomu sme v skutočnosti krízou tlačení.

Lebo v skutočnosti sa za všetkými možnými a potencionálnymi materiálnymi príčinami skrýva prvotná príčina, ktorou je prekračovanie mravných a duchovných zákonov Toho, bez ktorého Vôle v našom univerze ani len jediný lístoček zo stromu nespadne.

No a my sa teraz pokúsme zo symboliky vonkajšieho diania, súvisiaceho s koronavírusovou krízou vydedukovať a poznať, k čomu konkrétnemu nás jej prostredníctvom tlačí a usmerňuje Vôľa Vyššej Moci.

Skôr ale, než začneme, by sme si mali uvedomiť, že to, čo sa okolo nás deje, nie je vôbec náhodné. Je to vždy zákonité, podliehajúce zákonu príčiny a dôsledku. A vždy to v sebe nesie určitú symboliku.

No a práve reč symboliky predstavuje hlbší rozmer, ktorý zvonka, na základe vonkajších dejov a situácií, preniká do vnútra a poukazuje na vnútorné deje. Jeho cieľom je upozorniť na skryté, vnútorné a skutočné súvislosti vonkajších dejov.

Lebo všetko okolo nás má rozmer vonkajší a viditeľný, ako aj rozmer vnútorný, neviditeľný, ale zásadný. A práve skrytý vnútorný rozmer je tým kľúčovým, čo určuje charakter vonkajších dejov a udalostí. Aký je teda charakter a podstata toho vnútorného, taký je na základe neho charakter i podstata toho vonkajšieho.

Ako sa to prejavuje a čo to znamená v súvislosti s koronavírusom?

Koronavírus kladie na nás všetkých z vonkajšieho hľadiska zvýšené nároky na hygienu a čistou. A to vo forme zvýšenej hygieny rúk, ako aj vo forme ochrany pred zvonka prichádzajúcim rizikom infekcie prostredníctvom nosenia ochrannej rúšky.

Čistota a ochrana! Ak symbolicky zvnútorníme tieto dva podnety, ktoré na nás zvonka kladie koronavírus, dostaneme požiadavku čistoty a ochrany nášho vnútra. To vonkajšie je totiž, ako sme si povedali, odkazom na to vnútorné a je jeho symbolikou. Je odkazom a symbolikou toho vnútorného, o ktoré ide predovšetkým!

A práve to vnútorné máme držať v oveľa väčšej čistote a ochraňovať to pred všetkými negatívnymi vplyvmi. Práve k tomu nás v skutočnosti zvonka smerom dovnútra tlačí koronavírus! To sa nám snaží povedať! To je zámerom a cieľom Vyššej Moci, stojacej za ním!

Ľudská bytosť sa má konečne začať oveľa intenzívnejšie snažiť o čistotu vlastného vnútra a o jeho ochranu pred všetkými zlými, nečistými a negatívnymi vonkajšími vplyvmi. Máme sa už konečne začať viac snažiť o čistotu svojej mysle, o čistou svojich emócií, svojich pohnútok, svojho chcenia, svojej vôle a svojho srdca.

Tlak koronavírusovej krízy nás smeruje k hygiene nášho vnútorného života a k ochrane tejto hygieny, pretože za všetkými jej možnými potencionálnymi materiálnymi príčinami stojí jediná prvotná príčina, spočívajúca vo Vôli Vyššej Moci, ktorá tlačí na ľudstvo, aby sa stalo mravnejším, morálnejším a duchovnejším.

Vonkajšia symbolika koronavírusovej krízy nás smeruje k vnútornej práci na sebe! K životnej nevyhnutnosti vnútornej práce na sebe, spočívajúcej v zachovávaní čistoty nášho vnútra a v trvalej ochrane tejto čistoty! To sa v súčasnosti stáva základnou podmienkou prežitia vo stvorení!

Jedine ten, kto toto pochopí a začne to v sebe aj vnútorne realizovať, jedine ten bude v bezpečí počas súčasnej krízy i počas ďalších udalostí, ktoré budú prichádzať. Len toto môže ľuďom poskytnúť záruku bezpečia! Len vtedy, keď sa budeme snažiť o čistou nášho vnútra a o jeho ochranu pred všetkými nečistými a negatívnymi vplyvmi, len vtedy urobíme pre seba maximum! K tomuto nás tlačí súčasné dianie, o ktorého najvnútornejšom duchovnom rozmere ľudia nič nevedia a nechcú nič vedieť.

Pretože všetky slová, nabádajúce ľudí k duchovnému obrodeniu, čiže k tomu, aby sa stali lepšími, čistejšími, spravodlivejšími a duchovnejšími sa ukázali byť ako kontraproduktívne, nadišiel čas činov. Už nie slová, ale reálne dianie nás bude bolestivo presviedčať a tlačiť k tomu, aby sme sa stali v prvom rade vnútorne, a potom i navonok lepšími, spravodlivejšími a duchovnejšími. A tento tlak udalostí a vonkajšieho diania sa bude stupňovať do takej miery, že ľudia budú donútení vstúpiť do svojho vnútra a urobiť si v ňom konečne poriadok. Urobiť si v ňom poriadok, očistiť ho a už potom trvalo dbať o jeho čistotu a trvalo ju ochraňovať.

Jedine takýto ľudia budú chránení! Ostatní budú nechránení a vydaní všetkému zlému napospas, aj keby mali rúšku dvadsaťštyri hodín denne a úzkostlivo dodržiavali všetky hygienické požiadavky. Budú nechránení, pretože nechceli pochopiť, že v konečnom dôsledku a v prvom rade ide predovšetkým o hygienu a čistotu ich vnútra a o jej ochranu. Ide o čistou ich mysle, čistotu ich chcenia, ich vôle, ich pohnútok, ich prianí, ich emócií a ich cítenia. Ak toto nemajú sú nečistí tak, ako keby si vôbec nikdy neumývali ruky a nenosili žiadnu ochrannú rúšku. A preto si ich to nečisté nakoniec nájde a zničí ich.

Len ten, kto usiluje o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútra a snaží sa ju trvalo chrániť, len ten môže ochrániť svoje bytie pred skazou. Kto ale takéto úsilie nevyvinie, ten vo veľkom začínajúcom očistnom procese nášho stvorenia svoje bytie nezachráni, pretože jeho vnútorná nečistota ho nakoniec doženie do nešťastia.

Aby k tomu nemuselo dôjsť, treba mať nestále na pamäti toto zásadné ponaučenie: Udržujte krb svojich myšlienok čistý, lebo jedine to je cesta k mieru a k šťastiu.

To ale znamená, že ak krb svojich myšlienok z akýchkoľvek dôvodov čistý mať nebudeme, pôjdeme cestou katastrof a nešťastí.

Ak teda koronavírusovú krízu aj jej tlak smerom zvonka dovnútra správne pochopíme, a vnútorne zrealizujeme, môže sa nám stať cestou k mieru a šťastiu. Ak však jej tlak vnútorne správne nepochopíme a nezrealizujeme, stane sa nám cestou k nešťastiu a skaze.

Záver: Popri všetkých hygienických opatreniach myslite aj na čistotu vlastného vnútra.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 19, 2020 6:33 pm

Vietor! Stojí za ním neznáma inteligencia, zabezpečujúca fungovanie sveta!


Žijeme vo svete, ktorý je oveľa fascinujúcejší, než sa nazdávame. Za jeho normálnym, prostým a nenápadným chodom sa pre nás doposiaľ skrývajú neuveriteľné a nepoznané záhady. Skrývajú sa za tým, čo nazývame prírodou a prirodzenosťou. Ale pretože ľudia čoraz viacej strácajú spojenie s prírodou a prirodzenosťou, a orientujú sa iba na techniku a elektroniku, rýchlo strácajú aj tú schopnosť porozumenia tejto oblasti, ktorú nadobudli a vlastnili naši predkovia. Dnes sa nám preto zdá ich minulé poznanie niečím bájnym, vymysleným a rozprávkovým.

Je paradoxné, že človek chce odhaľovať tajomstvá vesmíru a iných planét, zatiaľ čo prechádza absolútne bez pochopenia okolo tajomstiev, ktoré ho obklopujú v jeho bezprostrednej blízkosti, a ktoré každodenne utvárajú a formujú prírodné dianie okolo neho. A takto je tomu aj s inteligenciu vetra, o ktorej budeme bližšie hovoriť.

Aby sme ale vôbec pochopili, o čom je vlastne reč, s vysvetľovaním bude treba začať úplne od začiatku.

Existuje Stvoriteľ, ktorý je najvyššou Inteligenciou. Je Inteligenciou stvoriteľskou. No a táto, nám nepochopiteľná Inteligencia, existujúca od večnosti do večnosti, sa rozhodla tvoriť a vytvoriť stvorenie. Stvorenie, čiže obrovský priestor pre život biliónov najrozličnejších vedomých bytostí.

Najvyššia Inteligencia Božia však nestvorila a nesformovala stvorenie sama a bezprostredne, ale stvorila najskôr nižší druh inteligencie. Stvorila inteligenciu výkonnú, aby táto, na Boží príkaz a podľa jeho Vôle, začala sama vytvárať, formovať a budovať stvorenie. No a práve tvorivá práca výkonnej inteligencie stojí za všetkým, čo vo stvorení vzniklo a jestvuje.

Výkonná inteligencia sformovala rôzne úrovne stvorenia. I našu hmotnú a materiálnu úroveň, a to od jej prvopočiatku až do súčasnosti. Hmotnosť formovala z drobných prachových častíc, ktoré postupne koncentrovala do väčších celkov, a z nich vytvárala planéty prostredníctvom gravitácie.

Výkonná inteligencia potom formovala povrch planét, a medzi nimi aj našu planétu. Postupne na nej pripravovala podmienky pre život tak, ako pripravuje roľník pôdu pre výsadbu. A keď bolo všetko pripravené, zasadila prírodná výkonná inteligencia do tejto pôdy semená života, o ktoré sa starala a smerovala ich vo vývoji od najjednoduchších foriem života až k tým najzložitejším. Až nakoniec bol prírodný život na našej planéte pripravený prijať semená ľudského ducha. A výkonná prírodná inteligencia napomáhala aj ich rastu tak, ako sa dobrý záhradník stará o rastliny vo svojej záhrade.

No a ľudský rod na úsvite vekov, vo svojej jednoduchosti a prirodzenosti, bol schopný vnímať výkonnú inteligenciu, stojacu za prírodným dianím. Dávni ľudia vnímali inteligenciu, stojacu za správou vôd. Vnímali prírodnú výkonnú inteligenciu, stojacu za správou rastlín a stromov. Vnímali prírodnú výkonnú inteligenciu, stojacu za správou živlu ohňa, zeme, vetra a tak ďalej. A tejto prírodnej výkonnej inteligencii, stojacej za správou rôznych druhov prírodného diania, dali konkrétne mená a nazvali ju „bohmi“, i keď mnohé dávne civilizácie už tušili, že je to len výkonná sila, stojaca v službách najvyššej Božej Inteligencie.

Mnohým sa to bude zdať neuveriteľné, ale dokonca aj v evanjeliách sa nachádza zmienka o tom, že všetko v našom stvorení funguje práve takýmto spôsobom. Hovorí sa o tom v príbehu o Ježišovi, ktorý sa plavil so svojimi učeníkmi v loďke po mori a zaspal. Zrazu zadul silný vietor a začali sa vzdúvať veľké vlny až hrozilo, že sa loďka prevráti. Vtedy učeníci prišli za Ježišom a riekli mu: „Pane, ty si tu spíš a nedbáš, že hynieme“. A on vstal, pohrozil vetru a moru, a okamžite zavládlo veľké ticho.

Čo sa stalo? K čomu došlo? Božia Inteligencia, ktorej vtelením bol Kristus, dala príkaz výkonnej prírodnej inteligencii, stojacej za správou vodného živlu a vetra, a tento príkaz bol okamžite splnený. Vietor stíchol a more sa upokojilo. A mimochodom, i Ježišovo chodenie po mori bolo podobného druhu.

No a teraz, po tomto nevyhnutnom úvode, sa už dostávame priamo k vetru a k jeho, ľudským očiam neviditeľnému a skrytému poslaniu, ktoré poslušne naplňuje, a tým zabezpečuje jestvovanie pozemského ľudstva na našej planéte.

Ako teda už vieme, vietor nefúka len tak, ale jeho činnosť je riadená prírodnou výkonnou inteligenciu. Základnou funkciou vetra je osviežovať ovzdušie prostredníctvom nevyhnutnej cirkulácie vzduchu. Vietor zabezpečuje prúdenie vzduchu a je zároveň nositeľom zmeny počasia. Prináša tichý dážď, alebo búrku, prináša ochladenie, alebo oteplenie a podobne.

My sa však pozrime na avizovanú, skrytú funkciu vetra. Prejavuje sa zvlášť pri silných búrkach, hurikánoch a orkánoch, ktorým takmer vždy predchádza ťažké a dusivé ticho. Atmosféra je nabitá a doslova hustne. A potom začne fúkať vietor, prinášajúci búrku, a spolu s ňou hromy a blesky. Často to spôsobí hotovú spúšť, a keď všetko pominie, nastáva opäť ticho. Ale už nie to ťažké a dusivé ako predtým, ale svieže a radostné. Človek má dojem, ako keby sa všetko osviežilo a očistilo. Oveľa lepšie sa nám dýcha a dokonca aj viditeľnosť je lepšia.

Toto všetko sa však deje nie len na fyzickej a hmotnej úrovni, ale aj na úrovni subtílnejšej. Na úrovni hmotnosti jemnejšej, ktorú síce my našim fyzickým zrakom nevnímame, ale vnútorne, duševne ju cítime. Ide o jemnejšiu úroveň, v ktorej sa okolo našej planéty zhmotňuje myšlienková energia ľudí. Ako totiž vieme, žiadna energia sa nestráca, a naše myslenie je tiež energiou. Našim myslením teda produkujeme určitú energiu a ona vytvára okolo našej planéty energetické zhluky.

Zhluky ľudskej myšlienkovej energie môžeme rozdeliť na dva základné druhy. Na pozitívne a negatívne.

Pozrime sa najskôr na zhluky negatívnej ľudskej myšlienkovej energie. Tie sa zdržujú a hromadia v určitých oblastiach okolo našej planéty. Vytvárajú ťažkú, dusivú, myšlienkovo energetickú atmosféru, a negatívnym spôsobom pôsobia spätne na svet ľudský. Negatívne pôsobia na ľudskú psychiku a myšlienky, ktoré podnecujú k opätovnému vytváraniu negativity.

V prípade zhlukov pozitívnej myšlienkovej energie je to podobné, avšak jej energetické zhluky nezaťažujú a nenabádajú k zlému, ale naopak, oblasť, kde sa sústreďujú povznášajú, presvetľujú a oblažujú. Vytvárajú radostnú atmosféru a pozitívnym spôsobom spätne ovplyvňujú k tvorbe pozitívnych myšlienok.

No a tu sa dostávame ku koreňu celého problému, pretože žiaľ, ľudia o týchto skutočnostiach nevedia, a preto nebdejú nad čistotou a ušľachtilosťou svojho myslenia a svojho vnútorného života. Preto vytvárajú obrovské množstvo negatívnej myšlienkovej energie, ktorá dusí, ťaží a disharmonizuje jemnohmotné prostredie okolo našej planéty. Ak by sa s tým nič nedialo, neustále ľuďmi plodená myšlienková negativita by nás čoskoro všetkých duševne a psychicky udusila. Ľudia by sa utopili a zadusili v sebou samým vytvorenom oceáne skazenej myšlienkovej energie. Ľudia by zahynuli v oceáne zla, vytváranom ich myšlienkami závisti, chamtivosti, nenávisti, bezohľadnosti, egoizmu, klamstva, podvodu, vypočítavosti, neresti, zvrátenosti a ešte mnohého iného.

No a práve funkciou vetra na jemnejšej úrovni je rozmetať na kusy tento ľudský, myšlienkovo energetický hnoj, a aspoň dočasne od neho oslobodiť našu planétu, kým ho ľudia opäť nevytvoria a neprivolajú späť. Mali by sme byť preto vďační vedomej inteligencii, ovládajúcej vietor, búrky, hromy a blesky, pretože všade tam kde prichádzajú, ničia zároveň ľuďmi na myšlienkovej úrovni splodené zlo, a tým zabezpečujú, aby bola naša planéta ešte vôbec obývateľnou.

Žiaľ, takto to dnes s nami vyzerá, pretože nevieme, že našou základnou ľudskou povinnosťou je udržiavať krb svojich myšlienok čistý, a tým formovať iba zhluky ušľachtilej a pozitívnej myšlienkovej energie, ktoré budú náš svet iba povznášať a nabádať ho k ďalšej myšlienkovej a vnútornej pozitivite. K myšlienkovej čistote a ušľachtilosti, aby sme v ich energetickom vplyve konečne vybudovali pozemský raj. Aby sme konečne vybudovali pozemský odlesk kráľovstva nebeského na zemi.

Namiesto toho však, v nezriadenosti a nečistote vlastného vnútorného života, vytvárame pozemské kráľovstvo amorálnosti, ľudskej nízkosti, plytkosti a tisícorakého zla, nad ktorým sa prevaľujú jedovaté mračná negatívnej myšlienkovej energie.

A preto, z času na čas, ako milosť Pána, prichádzajú vietor, búrka, hromy a blesky, aby rozbili a rozohnali tieto jedovaté mračná a dobro, ešte žijúce na našom svete, sa mohlo aspoň na určitú chvíľu sčerstva nadýchnuť a nemuselo byť definitívne zadusené. Toto je nepoznaná funkcia vetra, búrky, hromov a bleskov. Ich údery by ale vôbec nemuseli byť také prudké a tak často prinášajúce aj fyzické ničenie, keby ľudia viac dbali na ušľachtilosť vlastného vnútorného života.

Prichádza ale doba, v ktorej Pán neučiní tak, ako v príbehu z evanjelií a neutíši rozbúrené živly. Práve naopak, najvyššia Inteligencia povstane vo všetkej svojej moci a prikáže živlom zeme, aby definitívne a nenávratne rozmetali zhluky negatívnej myšlienkovej energie. A aby tentokrát neušetrili ani tých, ktorí tieto zhluky vytvárajú a neustále nanovo privolávajú.

A potom zavládne mieru plné ticho a zem bude obnovená a panenská, ako nikdy predtým. A tvoriť na nej, dokonca aj v myšlienkach, bude možné už len dobro. A každý, kto by chcel tvoriť inak, opäť po starom, bude ihneď rozpoznaný a vytrhnutý zo zeme ako burina zo záhrady, aby sa na nej zlo opäť nerozmohlo.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 176
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Predchádzajúci

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 6 hostia

cron