Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Štv Máj 21, 2020 3:24 pm

Znepokojujúce state z evanjelií


V evanjeliách môžeme nájsť state, ktoré nekorešpondujú s oficiálnym učením kresťanských cirkví. Medzi ne patria aj tie, ktoré popierajú učenie, že Kristus prišiel na zem preto, aby sa obetoval na kríži a svojou obetou spasil svet.

V protiklade s kresťanským tvrdením existujú totiž názory, že tomu tak vôbec nebolo. Že Kristus prišiel hlavne preto, aby priniesol čisté Božie Slovo, a že spása spočíva jedine v dodržiavaní Pánovho Slova a v živote v súlade s ním. Existujú názory, že smrť Krista na kríži nebola vôbec zámerom Stvoriteľa. Že to bola zo strany ľudí len obyčajná vražda, ktorá mala odstrániť nepohodlného nositeľa Pravdy a jeho, pre temnotu nebezpečné učenie, ukazujúce ľuďom cestu k spáse. Ukazujúce im, ako majú správne jednať, myslieť a žiť, aby mohli dôjsť k spáse, ale aj k šťastnému a plnohodnotnému životu už na zemi.

No a práve o tom, že s Kristovou smrťou môže byť všetko inak, o tom, že jeho smrť nebola Stvoriteľom chcená, že to bola obyčajná vražda, ktorá ľudstvo nespasila, ale zaťažila ťažkou vinou, práve o tom svedčia niektoré, vyššie spomínané, znepokojujúce state z evanjelií. A znepokojujúce sú z toho dôvodu, že za vraždu Syna Stvoriteľa príde ťažká odplata. No a my sa teraz pozrime bližšie práve na tieto state.

Prvá z nich opisuje, ako kráčal Kristus zbičovaný, zakrvavený, s tŕňovou korunou na hlave a pod ťažkým bremenom kríža na Golgotu. A ženy, lemujúce cestu a pozorujúce tento výjav nad ním plakali. Pán im však povedal: „Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a svojimi deťmi. Lebo ak sa toto deje so zelenou ratolesťou, čo sa bude diať so suchými?“

Kristus teda hovoril o ťažkých dôsledkoch za tento čin. Hovoril o tom, že ak ľudstvo na zemi spôsobuje neľudské utrpenie duchovne živému a nevinnému, a vraždí ho, čo sa asi bude diať v nevyhnutných spätných účinkoch zákonov stvorenia s tými, ktorí nie sú nevinní a sú duchovne mŕtvi? To znamená, že sa s nimi bude diať ešte niečo oveľa horšie! A preto nemáme plakať nad Kristom, ale sami nad sebou a svojimi deťmi.

Táto stať z evanjelií, hoci je viac ako zrozumiteľná, sa ostro vymyká oficiálnym výkladom kresťanských cirkví. Na plač žien totiž reagoval Ježiš úplne inak, než by sa na základe cirkevného výkladu očakávalo. Nepovedal im: „Neplačte nado mnou, pretože to, čo sa so mnou deje, je Vôľa Stvoriteľa. Moje utrpenie a smrť sú obetou za vaše hriechy a ja vás nimi spasím.“

Kristus teda v súvislosti s vlastným utrpením a smrťou nehovoril o spáse, ale naopak, hovoril o ťažkých dôsledkoch, ktoré má ľudstvo očakávať za tento čin. Kristova smrť na kríži nás teda nespasila, ale uvrhla na nás ťažkú vinu, za ktorú budeme musieť niesť zodpovednosť.

A teraz sa pozrime na druhú, podobne znepokojivú časť z evanjelií. Ide o podobenstvo o neverných vinohradníkoch.

Hovorí sa v ňom o tom, že istý človek prenajal svoju vinicu vinohradníkom a stanovil podmienky prenájmu. Po roku poslal k vinohradníkom sluhu, aby vyzdvihol dohodnuté nájomné. Vinohradníci však sluhu zbili a poslali naprázdno preč. Majiteľ vinice za nimi poslal ďalšieho sluhu, ale toho dokonca zabili.

A keď sa to opakovalo ešte viackrát, povedal si majiteľ vinice: „Ak nemajú rešpekt pred mojimi sluhami, pošlem k ním vlastného syna. Jeho snáď poslúchnu. A poslal k ním svojho syna.

Ale keď ho vinohradníci uvideli, riekli si medzi sebou: „Je to jeho syn, ktorý je dedičom vinice. Poďme a zabime ho, a vinica bude naša“. A tak aj učinili.

V závere podobenstva sa nachádza otázka: „Čo urobí majiteľ vinice s nevernými vinohradníkmi?“ Odpoveď znie: „Príde, zahubí ich a vinicu prenajme iným!“

Príde a zahubí ich!

Majiteľom vinohradu je Stvoriteľ a vinohradom je Zem, ktorú dal Pán ľuďom do prenájmu. Stanovenými podmienkami prenájmu je dodržiavanie Vôle Stvoriteľa ľuďmi na zemi. Jeho Vôľa je zakotvená v Desatore a nevyhnutným ovocím dodržiavania Desatora je dobro, spravodlivosť, ušľachtilosť, čestnosť a láska. Tieto cnosti sú nájomným, ktoré mali ľudia každoročne platiť Stvoriteľovi za svoje právo prebývať na zemi a vo stvorení.

Ale pretože ľudskí vinohradníci dohodnutý nájom vo forme dobra, spravodlivosti, ušľachtilosti, čestnosti a lásky Majiteľovi vinohradu neplatili, poslal za nimi svojich služobníkov – prorokov, aby ich na to upozornili. Ale ľudskí vinohradníci upozornenia služobníkov Pána ignorovali, a dokonca na nich útočili a zabíjali ich.

Nakoniec k nim Stvoriteľ poslal svojho Syna dúfajúc, že pred ním budú mať ľudia rešpekt. Ale oni jeho Syna surovo zavraždili. Táto vražda však bude mať pre ľudstvo neblahé dôsledky rovnako, ako mala pre vinohradníkov v podobenstve.

Kristova smrť na kríži teda nebola Stvoriteľom chcenou obetou, vykonanou na spásu ľudstva. Naopak! Zo strany ľudí to bola vzbura proti Bohu! Bola to vzbura proti Majiteľovi pozemskej vinice, ktorého Syna, nabádajúceho ľudstvo svojim učením na cestu spásy prostredníctvom lásky, spravodlivosti a ušľachtilosti, ľudia zavraždili.

Smrťou Krista nemohlo byť teda ľudstvo spasené, ale naopak, v zákone spätného účinku ho za to neočakáva nič dobré. A práve kvôli očakávaným negatívnym dôsledkom povedal Ježiš ženám, aby neplakali nad ním, ale nad sebou a svojimi deťmi. Aby plakali nad ľudstvom, ktoré sa takto strašne previnilo.

No a nakoniec všetky vyššie uvedené skutočnosti potvrdzuje osud samotného židovského národa. Židovský národ stál totiž vo svojej dobe Svetlu najbližšie, a preto sa doň narodil Syn Svetla. Židovský národ bol svojou duchovnou zrelosťou Bohu najbližšie, a preto sa doň narodil Syn Boží. Židovský národ predstavoval vo vtedajšej dobe vrchol duchovnej zrelosti na zemi, čím sa stal povolaným spomedzi všetkých národov a spomedzi celého ľudstva.

A preto práve židov, ako duchovných zástupcov celého ľudstva, môžeme v užšom slova zmysle vnímať, ako spomínaných vinohradníkov z podobenstva. Ako neverných vinohradníkov, ktorí sa zachovali tak, ako sa zachovali, a ktorí boli v zmysle záverečných slov podobenstva aj reálne zahubení ako národ. Krátko po Kristovej smrti totiž prestali ako národ s vlastným územím existovať. Boli rozohnaní do celého sveta a nekonečne prenasledovaní.

A presne to, čo sa stalo židom za ich neveru, môže v určitom časovom odstupe očakávať celé ľudstvo. Preto odkázal Kristus všetkým budúcim generáciám, aby plakali nad sebou a svojimi deťmi.

Ale všetko je hrozivejšie o to viac, že tie deti, čiže budúce generácie, urobili z vraždy Syna Stvoriteľa akt spásy. Urobili z nej obetu za hriechy ľudstva, prostredníctvom ktorej bol náš svet spasený. A tak si kresťanstvo hovie v presvedčení istej spásy a učí tomu i svoje deti, zatiaľ čo nad ich hlavami visí meč Božej Spravodlivosti, pripravený k úderu.

Ľudstvo však mohlo zostať tohto úderu ušetrené, keby správne pochopilo všetko, čo sa stalo v súvislosti so smrťou Ježiša Krista. Keby pochopilo a priznalo si svoju vinu. Keby sa snažilo kráčať cestou k spáse, ku ktorej je možné dospieť jedine prostredníctvom života, žitého v súlade s učením Ježiša Krista.

Kto však vidí podstatu spásy v niečom inom, kto ju vidí vo vražde Ježiša Krista ako v obeti za naše hriechy, ten nech už teraz začne plakať nad sebou a nad osudom celého ľudstva.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Máj 25, 2020 5:25 pm

O pozitívach koronavírusovej krízy a o poučení z nej


Ak sa človek pozorne pozerá okolo seba a trochu hlbšie uvažuje nad tým čo vidí, je mu čoraz jasnejšie, že za všetkým, čo sa deje v súvislosti s koronavírusovou krízou je oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Je totiž za tým vidieť majstrovský ťah šachového veľmajstra, ktorý hrá partiu s niekým, o niekoľko kategórii slabším. Tento šachový veľmajster vie celkom presne, čo jeho ťah vyvolá a ako bude musieť v odozve reagovať jeho súper.

Koronavírus je ťahom šachového Veľmajstra na šachovnici planéty Zem, ktorý donútil súpera, čiže ľudstvo, urobiť presne takú sériu protiťahov, aké boli jeho zámerom. Vyššia Moc donútila ľudstvo vykonať presne také opatrenia, aké boli jej zámerom. Tieto opatrenia a ich dôsledky majú totiž duchovne pozitívny účinok. Pozitívny účinok z hľadiska kritérií a požiadaviek vyššej Moci! Čiže z hľadiska toho, čo je pre ľudstvo skutočne dobré. Dobré v zmysle jeho posunu k lepšiemu a morálnejšiemu. Túto hodnotu v sebe skutočne nesú mnohé opatrenia, ktoré museli národy nevyhnutne vykonať v reakcii na koronavírusový ťah šachového Veľmajstra.

No a my si teraz tieto pozitíva skúsme prebrať jedno po druhom. Zároveň si však uvedomme, že v nich ide o niečo, čo je od nás požadované vyššou Mocou. A to nie len dočasne, počas koronavírusovej krízy, ale trvalo! To znamená, že ak nezačneme trvalo usmerňovať náš osobný život a spoločenské dianie týmto naznačeným smerom a budeme mať tendenciu vrátiť sa do stavu pred krízou, bude nasledovať ďalší ťah šachového Veľmajstra, ktorý nás bude opätovne nútiť správať sa a jednať tak, ako on požaduje.

Doteraz totiž všetko, čo sa dialo na zemi určovali ľudia. Ale nastáva doba, kedy iniciatívu začína preberať Vôľa vyššej Moci, ktorá bude svojimi ťahmi vynucovať a usmerňovať ďalší vývoj na zemi.

Poďme teda k pozitívam koronavírusovej krízy, na ktoré sa je treba pozerať z vyššie uvedeného hľadiska.

Pozitívum prvé: Zatvorenie barov, krčiem, pohostinstiev a herní.

Prečo? Úprimne si priznajme, že tieto miesta sú brlohom nízkostí a závislostí, ktoré majú na svedomí množstvo zničených životov a rozvrátených rodín. Navštevovanie týchto miest nerobí ľudí lepšími, ale horšími. Neposúva ich vyššie, ale v drvivej väčšine ich zráža nižšie.

Pozitívum druhé: Zatvorenie divadiel a iných masových kultúrnych podujatí. Trebárs koncertov a podobne.

Prečo? Pretože kultúra, ktorej pôvodnou úlohou je pozdvihovať, zušľachťovať a vychovávať sa spreneverila svojmu vznešenému poslaniu a robí pravý opak. Napríklad divadelná produkcia dneška je plná dekadencie, nemravnosti a vulgárnosti. Je to len samoúčelné hrabanie sa v najrozličnejších zápletkách, bez ambície robiť diváka lepším a cielene ho smerovať k vyšším a ušľachtilejším hodnotám. Moderní divadelní tvorcovia donekonečna a do dokonalosti cizelujú vonkajšou formu, ale vôbec im nevadí, že hre fatálne chýba hodnotnejší obsah a ušľachtilejší ideál.

A ak máme povedať pár slov ku koncertom, trebárs rockovým, metalových a podobne, tak tie sú takmer vždy spojené s alkoholom, drogami a mravnou neviazanosťou.

Pozitívum tretie: Zavretie hokejových a futbalových štadiónov, ako aj eliminácia všetkých ostatných masových športových aktivít.

Prečo? Pretože športové zápasy s veľkým množstvom divákov sa stali akýmisi novodobými gladiátorskými zápasmi, na ktoré chodia fanúškovia ventilovať svoje frustrácie z práce, z rodinného života a zo svojho hodnotovo nenaplneného bytia. Preto sú tribúny mnohých športových podujatí plné agresivity, hulvátstva a vulgarizmov. Rozhodne to nie je prostredie, do ktorého je vhodné vodiť menšie deti.

Pozitívum štvrté: Zatvorenie obchodov v nedeľu.

Prečo? Pretože nedeľa je deň sviatočný, ktorý je treba svätiť. V dobe vrcholu koronavírusovej krízy, kedy boli všetky obchody zatvorené, len potraviny otvorené, bola potreba voľnej nedele materialisticky zdôvodnená tak, že maximálne vyťažení zamestnanci potravín si aspoň jeden deň v týždni potrebujú oddýchnuť, a zároveň je treba v tento deň vydezinfikovať predajňu.

Mimoriadne dobrou správou však je, že niektoré z obchodných spoločnosti chcú pokračovať v tomto trende aj po kríze. Ide presne o ten krok a to poučenie, ktoré si z toho bolo treba zobrať. Je to ukážkový príklad toho, akým spôsobom by sme sa mali poučiť a preorientovať i vo všetkých ostatných prípadoch, pretože je to smer, ku ktorému nás tlačí ťah v úvode spomínaného, šachového Veľmajstra.

Pozitívum piate: Zavreté kostoly.

Prečo? Pretože ľudia si zvykli na pohodlnú formálnu vieru, pri ktorej im stačí vonkajšie dodržiavanie cirkevných nariadení a tradícií. Vieru, pri ktorej človek všetko prijíma bez nejakého hlbšieho uvažovania.

Ak je ale ľuďom táto vonkajšia formálna opora vzatá, nezostáva im nič iného, ako prevziať všetku duchovnú iniciatívu osobne. Osobne, s plnou duchovnou zodpovednosťou za seba a svoju vlastnú spásu.

Vyššia Moc nám totiž zavretím kostolov dáva na vedomie, že človek v skutočnosti nepotrebuje k spojeniu so Stvoriteľom žiadny spojovací medzičlánok. Že k Najvyššiemu má hľadať cestu každý osobne, a toto naše osobné úsilie o svoju spásu je niečím, čo za nás nemôže urobiť nikto iný. Už sa totiž konečne máme stať samostatnými a dospelými duchovnými osobnosťami, ktoré sa postavia na vlastné nohy, a v opore vlastného cítenia, myslenia a uvažovania sa vydajú na cestu k Najvyššiemu a k svojej spáse.

Pozitívum šieste: Nútené voľno a uzavretie ľudí do domáceho prostredia.

Prečo? Pretože život ľudí dneška je ustavičný zhon. Je naháňanie sa za povinnosťami, peniazmi a uspokojovaním svojich nikdy nekončiacich materiálnych potrieb.

Takmer nikto neuvažuje o hlbších súvislostiach bytia a skutočnom zmysle vlastného života. Každý sa len bezmyšlienkovite naháňa, aby mal stále viac. Alebo, aby vôbec prežil, pretože tí „šikovnejší“ si dokázali nahrabať toľko, že na tých menej šikovných sa už v takej miere nedostáva. Bezohľadnosť, chamtivosť, egoizmus, nenásytnosť a bezbrehý konzum vládnu svetu a ničia ľudí i prírodu.

Ľudstvo však bolo zastavené! Bolo zahnané do ústrania a dostalo príležitosť zamyslieť sa. Zamyslieť sa nad tým, či sú tieto hodnoty hodné človeka. Či človek nie je predsa len viac, ako matéria, a či by preto nemal hľadať aj iné hodnoty, ako materiálne. Hodnoty ducha, dobra, skromnosti, ohľaduplnosti, spravodlivosti, čestnosti a ušľachtilosti. Či potom keď zomrie, tak ako mnohé obete koronavírusovej krízy, od neho nebudú požadované práve tieto hodnoty. A či práve ich nedostatok neotravuje a neznehodnocuje život ľudí už tu na zemi, a po smrti ich neprivedie do duchovnej skazy.

O tom všetkom sme dostali príležitosť uvažovať. To všetko sme dostali príležitosť prehodnotiť. A to všetko sme dostali príležitosť zmeniť. Dostali sme príležitosť hodnotovo sa obrodiť a zmeniť seba samých i celú spoločnosť. To je zodpovedajúci protiťah, ktorý od nás očakáva šachový Veľmajster, totožný s vyššou Mocou. Ak ho však neurobíme, bude ťahať opäť On a dopad jeho ďalšieho ťahu na nás bude ešte zdrvujúcejší.

Pozitívum siedme: Zavreté školy.

Prečo? Pretože školy sa stali iba miestom jednostranného rozumového vymývania mozgov. Pretože v školách sa rozvíja len rozumová zložka osobnosti dieťaťa, zatiaľ čo rovnocenný rozvoj jeho citovej zložky je zanedbávaný. Predmety, ako je výtvarná výchova, hudobná výchova, alebo trebárs budovanie vzťahu k prírode, ktoré majú schopnosť stimulovať a rozvíjať citový rozmer osobnosti, sú odsúvané na okraj. Sú považované za zbytočné a existujú úvahy o ich zrušení.

Školský systém dneška vychováva jednostranne zmrzačené osobnosti, ktoré sú síce rozumovo zdatné, ale citovo, to jest morálne nestabilné a tápajúce. A preto sa nadobudnuté rozumové znalosti, s výrazným deficitom citovosti a morálky, stávajú ľudstvu viac kliatbou, ako požehnaním.

Koronavírus zatvoril školy na jar, kedy sa príroda v kráse prebúdza do nového cyklu. A práve kontakt s prírodou a nadväzovanie užšieho vzťahu s ňou, sa môže svojim stimulovaním citovosti, stať pre dnešnú počítačovú mládež oporným pilierom v budovaní potrebného protipólu voči školskej, rozumovo racionálnej jednostrannosti.

Pozitívum ôsme: Útlm priemyselnej výroby.

Prečo? Myslíte si, že je normálne mať každý polrok nový mobil a každý druhý rok nové auto? A takýmto spôsobom pristupovať ku všetkým predmetom našej spotreby? Myslíte si, že je normálne ničiť kvôli podobnému štýlu života vzduch, vodu a drancovať zem a prírodu?

Človek nesmie žiť na úkor možností našej planéty a na úkor jej drancovania! Človek má žiť v rámci jej možností a v súlade a harmónii s prírodou! Človek má byť skromný a nemá byť arogantným pánom, ale dobrým správcom, pretože raz bude musieť skladať účet do rúk pravého Majiteľa zeme za to, ako hospodáril. A každý, kto hospodáril sebecky, márnotratne a zle, bude vypudený z tejto zeme a zbavený práva žiť ďalej vo stvorení, pretože sa ho nenaučil múdro a s láskou spravovať, ale ho len ničil.

Učme sa preto byť skromní! Učme sa byť ohľaduplnejší voči prírode, voči vode, vzduchu i zvieratám, pretože nie len nám a našim potrebám patrí tento svet.

Pozitívum deviate: Zastavenie cestovania.

Prečo? Lebo cestovanie po svete v takej miere, ako bolo donedávna zaužívané, je len pánskou zábavkou, prostredníctvom ktorej sa v rámci turistického priemyslu presúva každoročne po celom svete obrovské množstvo ľudí, čo je v rámci automobilovej, autobusovej, a najmä leteckej dopravy, veľkou emisnou záťažou pre prírodu. I preto bola letecká doprava jediným ťahom šachového Veľmajstra okamžite položená na kolená.

Každoročné premiestňovania obrovského množstva ľudí z jedného konca sveta na druhý v rámci turistického ruchu, i v rámci migrácie za prácou a za väčším ekonomickým prospechom, je nesprávne aj z iného hľadiska. Z hľadiska osudového určenia vyššej Moci, na základe ktorého sa rodíme presne na tom kúsku zeme, kde je naše miesto. Ono a jeho bezprostredné okolie predstavuje najoptimálnejšie podmienky pre náš celkový telesný, duševný i duchovný vývoj. Nie je teda vôbec náhoda, kam sme sa narodili, a toto osudové určenie vyššej Moci by sme mali rešpektovať kvôli svojmu vlastnému dobru.

Pozitívum desiate: Zatvorenie a stráženie hraníc medzi štátmi.

Prečo? Pretože každý národ a štát je okrem iného vymedzený aj svojimi hranicami. A strážené hranice sú bariérou a ochranu pred zlými vonkajšími vplyvmi presne tak, ako keď si trebárs na noc zamykáme dvere svojich bytov, aby sme sa chránili a neboli vydaní komukoľvek a čomukoľvek napospas.

Čo dodať na záver? Mnohí sa tešia, že sa konečne všetko reštartuje a vráti nazad do starých koľají. Je určite dobré tešiť sa z toho, že koronavírusová kríza je na ústupe a čoskoro pominie.

Ale pozor! Nový reštart by mal byť v niečom zásadnom úplne iný! Mal by byť spojený s novým poznaním, pochopením a porozumením tomu, k čomu nás prostredníctvom tejto krízy dotlačil jediný ťah šachového Veľmajstra. Ním nám totiž ukázal, akým spôsobom by mali veci fungovať lepšie a morálnejšie. Všetky vyššie spomínané oblasti života spoločnosti by sa teda mali hodnotovo posunúť na vyššiu úroveň, než to bolo pred tým.

Znamená to teda, že ľudia by už nemali byť rovnakí, ako pred koronavírusovou krízou, ale mali by duchovné a morálne ponaučenie z nej vniesť do svojich životov. Mali by ho vniesť do svojho myslenia, do svojho konania a do svojej životnej hodnotovej orientácie. Zámerom Božieho šachového Veľmajstra je, aby sme práve toto učinili a dospeli k takémuto hodnotovému obrodeniu.

Celý svet si mal možnosť uvedomiť, čo tento Veľmajster dokáže. A celý svet by sa mal zachvieť úzkosťou pred tým, keby kvôli nášmu ignorantskému návratu k starému spôsobu života, muselo dôjsť k ďalším šachovým ťahom vyššej Moci. Ale už pravdepodobne s oveľa ďalekosiahlejšími a bolestnejšími dopadmi, ktoré nás budú učiť a tlačiť k správnemu životu na zemi i vo stvorení.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pia Jún 05, 2020 6:31 pm

Dar slobodnej vôle mnohých zničí!


Keby ste darovali niekomu auto, kto nevie šoférovať, a on by na ňom okamžite, bez akýchkoľvek znalostí začal jazdiť, mohol by sa vážne zraniť, alebo aj zabiť. To platí i o všetkých ostatných veciach, ktoré nevieme ovládať a správne s nimi zaobchádzať. A v dvojnásobnej miere to platí aj o našej slobodnej vôli.

Slobodná vôľa je darom od Stvoriteľa. A mnohí naivní ľudia, obdarení týmto darom sa často pýtajú, ako vôbec môže ten dokonalý a láskavý Stvoriteľ na ľudstvo dopúšťať najrozličnejšie nešťastia, vojny, bolesti, utrpenia, alebo choroby.

Keď je človek bezprostredne vystavený veľkému utrpeniu, začne hľadať nejakého vinníka. Niekoho, kto za to môže! A v takýchto vypätých chvíľach býva vždy naporúdzi Stvoriteľ, ktorý na nás dopúšťa všetko zlé.

Ako však môže Stvoriteľ, ktorý je Dobrom, dopúšťať na ľudí zlo? Zlo nie je dielom Najvyššieho! Zlo je dielom človeka, ktorý dáva podnet k jeho vzniku práve prostredníctvom nezvládnutia svojej slobodnej vôle!

Ako konkrétne?

Človek povstal z Dobra! Preto si každý z nás nesie ukryté vo svojom najhlbšom jadre posolstvo dobra v podobe svedomia a svojich čistých citov. A tento človek, ktorý vzišiel z Dobra a preto je jeho najvnútornejšie jadro dobré, bol Tvorcom poctený veľkou dôverou v podobe daru slobodnej vôle. Bol poctený schopnosťou absolútne slobodne rozhodovať o tom, akými cestami bude kráčať.

A vo svojej slobodnej vôli mal, a stále má na výber medzi dvomi kľúčovými cestami. Prvá z nich je cesta dobra. Cesta dobra, ktorú mu vždy ukazuje jeho najvnútornejšia podstata v podobe impulzov čistých citov a svedomia. Cesta dobra, ktorá je v súlade s najvyšším Dobrom. A ním je Stvoriteľ, jeho Vôľa a jeho Zákony.

Súlad človeka s Vôľou Stvoriteľa, súlad človeka so svojim vlastným svedomím a čistými citmi je cestou Ducha. Cestou šťastia, radosti, mieru a harmónie, ktoré ku každému človeku začnú prúdiť, ak sa zo svojej slobodnej vôle rozhodne ísť touto cestou.

Ale jestvuje aj druhá cesta, pre ktorú sa môžeme rozhodnúť. Je to cesta našej vlastnej vôle! Cesta ignorovania Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov! Cesta ľudského presvedčenia, že existuje ešte aj iný spôsob, ako dosiahnuť šťastia. Cesta domnienky, že ja, človek, to viem lepšie. Že ja sám viem najlepšie, ako dosiahnuť vlastného šťastia. No a nám darovaná slobodná vôla umožňuje každému jedincovi ísť po tejto ceste, ak sa pre ňu dobrovoľne rozhodol.

Táto cesta je však cestou nedokonalosti, vyplývajúcej z nedokonalej ľudskej vôle. Alebo presnejšie povedané, vyplývajúcej z ľudskej svojvôle! A to je presne tá cesta, na ktorej vzniká zlo!

Lebo len Stvoriteľ je Dobro! Len rešpektovanie jeho Vôle a jeho Zákonov je cestou Dobra. Každá iná cesta je nesprávna! A práve na takýchto nesprávnych cestách vzniká zlo! Zlo, ako nevyhnutný dôsledok nerešpektovania Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov! Zlo, ako nevyhnutný dôsledok vlastnej ľudskej svojvôle, pre ktorú sme sa sami dobrovoľne rozhodli.

Pre každého, kto chce vedieť, kde povstáva zlo a kde hľadať jeho príčinu, tak je to práve v tomto. V slobodnom rozhodnutí človeka ísť svojou vlastnou cestou, ktorá ignoruje cestu, ukázanú ľuďom Vôľou Stvoriteľa a jeho Zákonmi. A potom, keď na tejto, ľuďmi dobrovoľne vybranej, falošnej ceste, začne na jednotlivcov i na celé ľudstvo dopadať neblahé ovocie ich vlastného slobodného rozhodnutia, v bolestiach, v strastiach a v utrpení, ktoré to má za následok, začnú zo všetkého obviňovať Stvoriteľa. Stvoriteľa, ktorého Vôľu keby rešpektovali, nijaké zlo by nikdy nemuseli prežívať.

A preto, ak aj ty, človeče, budeš chcieť niekdy obviniť Stvoriteľa za to, čo na teba dopadá, skôr, ako začneš so svojimi obvineniami dobre uváž, či si sa v nedávnej, alebo v dávnejšej minulosti vždy snažil jednať iba v súlade s Jeho Vôľou. Ak si sa však nesnažil, potom ho neobviňuj, ale chlapsky prijmi všetky negatívne dôsledky tvojho minulého jednania. Prichádzajú k tebe totiž jedine preto, lebo ty sám si sa zo svojej slobodnej slobodnej vôle rozhodol ísť svojou vlastnou cestou a ignorovať to, čo ti ukazuje Vôľa Najvyššieho.

A hoci práve z tohto dôvodu prichádzajú na ľudstvo najrozličnejšie nešťastia, tragédie, vojny, choroby a biedy, existuje ešte čosi strašnejšie. Existuje to najstrašnejšie, čo sa človeku musí prihodiť pri nesprávnom využívaní daru jeho slobodnej vôle. Je to duchovná smrť! Je to večné duchovné zatratenie a definitívna duchovná záhuba!

V čom spočíva?

Každý z nás ľudí sa momentálne nachádza na určitej úrovni poznania Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov, a zároveň na určitej úrovni žitia vlastného života v súlade s Vôľou Stvoriteľa a jeho Zákonmi.

Vyjadrime si to trebárs na stupnici od 1 do 10. Ateisti a materialisti sa v tomto smere nachádzajú na stupni 0, pretože všetko duchovné ignorujú. Veriaci rôznych vierovyznaní sa v poznávaní a reálnom naplňovaní Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov nachádzajú na rôznych stupňoch, čo záleží od intenzity ich individuálneho ťahu smerom nahor. Jedni teda stoja na úrovni číslo 5, iní na úrovni číslo 6, a zase ďalší na úrovni číslo 7.

A tak je tomu tu na zemi, ale aj na druhom svete, kam odchádzajú naše duše po odložení fyzického tela. Tak je tomu teda tu, v najhrubšej hmotnosti, ale i tam, na druhom svete, v hmotnosti jemnejšej.

Hmotnosť však, s jej najhrubšou a fyzickou časťou, i s jej jemnejšou a subtílnejšou časťou, speje postupne od svojho vzniku ku svojmu zániku. Ide samozrejme o obrovský časový cyklus, počas ktorého sa majú ľudia duchovne rozvíjať tak, aby dosiahli dokonalého poznania Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov, ako i reálneho života v súlade s nimi. To znamená, aby dosiahli duchovnej zrelosti, čiže stupňa 10, ktorý ich oprávňuje k opusteniu hmotnosti a ku vstupu do večnej ríše Ducha, nachádzajúcej sa nad hmotnosťou. Tejto méty musia dosiahnuť skôr, ako dôjde k rozkladu hmotných svetov, aby z rozkladajúce sa hrubej a jemnej hmotnosti mohli včas uniknúť do bezpečia večnej ríše Ducha.

Na začiatku doby, kedy hrubá i jemná časť hmotnosti začali spieť k svojmu postupnému zániku, bolo ľuďom v učení Krista darované poznanie toho, ako má človek myslieť a žiť v súlade s Vôľou Stvoriteľa a Jeho Zákonmi, aby v tejto, začínajúcej kritickej dobe, bol schopný včas dosiahnuť stupňa 10, a tým uniknúť z rozkladajúce sa hmotnosti. Aj v súčasnej dobe sú ľudia v tomto smere poučovaní v diele „Vo Svetle Pravdy“, ktoré sa zaoberá touto vážnou problematikou.

Na slobodnej vôli každého človeka je však ponechané, akú vysokú mieru duchovného poznania je schopný absorbovať a koľko z neho je schopný uviesť do každodenného života. Nikto nikoho do ničoho nebude nútiť. A už vôbec nie Stvoriteľ samotný! Človek má predsa slobodnú vôľu a iba na jeho slobodnej vôli záleží, ako sa k týmto veciam postaví. Či vážne, so snahou dosiahnuť vo svojich duchovných znalostiach a v bohumilom živote stupňa 10, alebo ľahostajne, nechávajúc všetko bežať akoby v polospánku a duchovnej nevedomosti.

Tam, kam sa človek na stupnici od 1 do 10 zo svojej slobodnej vôle postaví, tam bude stáť. Je čisto na ňom, či tam, kde stojí, zostane natrvalo, alebo či sa bude snažiť dosiahnuť stupňa 10, a tak uniknúť z rozkladajúcej sa hmotnosti do večnej ríše Ducha. Či už na tomto, alebo na takzvanom druhom svete má možnosť vzdelávať sa v poznaní Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov, a zdokonaľovať sa v živote v súlade s nimi.

Či zostávajúci čas ľudia využijú k svojej záchrane, alebo budú všetko ľahostajne ignorovať je len na ich vlastnom slobodnom rozhodnutí. Ak to však budú ignorovať, zostanú vo svojej nevedomosti uviaznutí v hrubej, alebo jemnejšej hmotnosti, aby spolu s ňou nakoniec skončili v rozklade, a tým v definitívnom zatratení vlastnej osobnosti.

Toto všetko máme v rukách prostredníctvom našej slobodnej vôle. A práve preto sa pre mnohých stane ich slobodná vôľa nešťastím, ktoré ich privedie ku skaze. Nikto ich nebude presviedčať a nikto ich nebude nútiť. Zostanú stáť presne tam, kam sa zo svojej vlastnej slobodnej vôle postavia vo vzťahu k poznaniu Vôle Stvoriteľa a jeho Zákonov. Tam zostanú stáť dovtedy, kým ich vír zničenia hmotných svetov nestrhne so sebou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jún 08, 2020 5:39 pm

Doba súdu a v nej veľké Posolstvo Ducha Pravdy!


Svojho času prišiel na zem Ježiš Kristus, aby nám priniesol Božie Slovo. Slovo, pochádzajúce od Stvoriteľa, mohol totiž pozemským ľuďom čistým a neskresleným spôsobom sprostredkovať jedine ten, kto sám prichádza priamo od neho.

Na zemi bolo v tej dobe mnoho duchovných učení, ale vinou ľudí, vinou ich vlastného vylepšovania a pozmeňovania, stratili tieto učenia schopnosť viesť nahor k Stvoriteľovi. Stali sa slepou uličkou, vedúcou kamsi do stratena. A preto, ak malo byť ľudstvo duchovne zachránené, musel prísť niekto, kto by mu ukázal stratenú cestu k spáse.

Preto prišiel samotný Syn Najvyššieho a priniesol na zem Otcovo Slovo. A v tomto Slove nám bolo jasne ukázané, ako máme správne žiť, myslieť a jednať, aby sme kráčali cestou k duchovnej spáse, a aby sme viedli šťastný, mieru plný a plnohodnotný život už tu na zemi.

Ľudstvo tej doby bolo však duchovne nezrelé. Jeho nezrelosť spočívala v tom, že nebolo schopné spoznať veľkosť a výnimočnosť Slova, prichádzajúceho od Stvoriteľa. V tej dobe totiž existovalo v Izraeli množstvo duchovných učiteľov a ich učení, a duchovná nezrelosť ľudí by spôsobila, že učenie Ježiša by bolo len jedným z nich. Preto si Kristus spolu s Božím Slovom prinášal na zem aj Božiu moc, prejavujúcu sa schopnosťou konať neuveriteľné činy, nazývané zázrakmi.

Skutočným účelom schopnosti konať zázraky bolo podporiť váhu a dôležitosť Kristom prinášaného učenia. Zázraky mali byť dôkazom toho, že Ježiš nie je len nejakým obyčajným duchovným učiteľom, ako mnohí iní, ale je výnimočným, a preto je výnimočným aj jeho učenie.

Duchovná nezrelosť ľudí vtedajšej doby teda vyžadovala oporu zázrakov. Dokonca i niektorí Ježišovi učeníci boli k nemu privedení takýmto spôsobom. Napríklad Šimon Peter a jeho spoločníci Jakub a Ján, ktorí boli rybármi. Stalo sa to tak, že ich raz Pán vyzval, aby vyplávali na more a vhodili doň sieť. Ale oni mu povedali, že je to zbytočné, pretože celú noc sa snažili a nič neulovili. Veľkosť úlovku ich však tak ohromila, že po výzve, aby sa odteraz stali rybármi ľudí a Ježiša nasledovali, neváhali, a stali sa jeho učeníkmi.

Zázraky, a najmä zázraky uzdravovania, boli teda neoddeliteľnou súčasťou Ježišovho poslania, a pôsobili ako podporný prvok jeho Slova, ukazujúceho ľuďom cestu k spáse.

Žiaľ, dôsledkom duchovnej nezrelosti ľudí bolo však aj to, že učenie Ježiša Krista chápali v mnohých veciach nesprávne a nedostatočne. Toto nedostatočné a nesprávne pochopenie bolo problémom nie len u obyčajných ľudí, ale dokonca aj u jeho vlastných učeníkov. Svedectvom toho sú Ježišove slová, zaznamenané v evanjeliách: „Ešte aj vy mi nerozumiete?“

Pán Ježiš chcel v skutočnosti ľuďom povedať oveľa viac, než im povedal. Chcel im povedať celú Pravdu. Celú Pravdu o Stvoriteľovi, o jeho stvorení, o zákonoch Božích v ňom fungujúcich, o bytí človeka i o kráľovstve nebeskom. Ale Ježiš videl, že ľudia by tieto veci vôbec nepochopili, vzhľadom k ich vtedajšej duchovnej nezrelosti. Preto riekol:

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli /nepochopili/. Keď však príde On, Duch Pravdy, uvedie vás do plnej Pravdy! On Ma oslávi, lebo z Môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je Moje. Preto som povedal, že z Môjho vezme a zvestuje vám!“ Jn 15, 26-27; 16, 12-15.

To teda znamená, že Kristus ľudstvu zasľúbil príchod duchovného pomocníka, ktorý má pokračovať v jeho poslaní a priniesť svetu plnú Pravdu, ktorú im ešte on priniesť nemohol.

A stalo sa! V splnení dávneho prísľubu Ježiša Krista Duch Pravdy skutočne prišiel. A prišiel v dobe, v ktorej mali byť ľudia už natoľko duchovne zrelí, aby plne pochopili Pravdu, prichádzajúcu z Výšin. Mali byť už natoľko zrelí, že Pravdu mali poznať samu osebe, bez podpornej sily zázrakov. Mali ju poznať v tom, ako bola formulovaná a čo prinášala. Mali v nej poznať pokračovanie diela Ježiša Krista a jeho zavŕšenie. Sila Posolstva Ducha Pravdy sa mala prihovárať zrelému duchu človeka priamo a bezprostredne. Hĺbka, dôraznosť, veľkosť a ucelenosť jeho Posolstva mala zasiahnuť ľudí tak silne, že okrem toho už nebolo potrebné žiadnych iných dôkazov, ani zázrakov.

Posolstvo Ducha Pravdy bolo tiež ľuďom sprostredkované v správnom čase. V čase, kedy sa k našej časti stvorenia začína blížiť doba posledného súdu. V čase začínajúceho sa procesu posledného súdu ľudia obdržali Posolstvo Pravdy preto, aby boli znalí celej Pravdy, a v duchovnej opore tohto poznania mohli bezpečne prejsť mlynskými kameňmi posledného súdu.

Význam a dosah Posolstva Ducha Pravdy však spočíva aj v tom, že neprichádza len v čase začínajúceho posledného súdu, ale ono samo je súčasťou tohto súdu. Ono samo je kameňom uholným, na ktorom sa bude lámať duchovný osud každého človeka. A to v tom zmysle, či človek dosiahol takej duchovnej zrelosti, že v tomto Posolstve pozná pomoc, prichádzajúcu zhora a tejto pomoci sa radostne chopí, alebo vo svojej duchovnej nezrelosti zaostal natoľko, že v tomto Posolstve nie je schopný rozpoznať Kristom zoslanú Pravdu, prichádzajúcu zhora.

Je to teda celé presne tak, ako povedal Ježiš: „Kto verí vo mňa a v moje Slovo, nebude súdený! Kto však neverí vo mňa a v moje Slovo, už je odsúdený!“

No a v dnešnej prelomovej dobe po dvetisíc rokoch platí: Kto verí v Ježiša Krista, v jeho Slovo a v Posolstvo ním zvestovaného a zoslaného Ducha Pravdy, ten nebude súdený. Kto však neverí v Ježiša Krista, v jeho Slovo a v Posolstvo ním zvestovaného a zoslaného Ducha Pravdy, už je odsúdený!

Ľudí teda nebude nikto súdiť! Sudcami si budú oni sami! A to tým, aký postoj zaujmú k osobe Ježiša Krista, k jeho Slovu a k Ježišom zvestovanému Duchovi Pravdy a jeho Posolstvu.

Akýkoľvek postoj, ktorý my sami k týmto trom kľúčovým bodom zaujímame, dopadá totiž okamžite na nás samotných. Ľahostajnosť, ignorovanie, posmech, odsudzovanie, hanobenie a podobne, to všetko je odsúdením nás samých. Ale rovnako v pozitívnom slova zmysle aj prijímanie, premýšľanie, skúmanie, snaha o pochopenie, a snaha o formovanie vlastného života v súlade s týmito princípmi.

Vo všeobecnosti totiž vždy platilo a platí, že vo všetkom, o čom človek vyjadruje svoju mienku, je možné spoznať to, aký on sám vnútorne je. A preto každý súd, ktorý vynášame o iných, je pre bystrého pozorovateľa vždy odhalením nášho vlastného vnútra. Odhalením toho, akí my sami vnútorne sme a ako uvažujeme. A v prípade problematiky, ktorou sa zaoberáme, to platí dvojnásobne.

V splnení zasľúbenia Ježiša Krista bola teda na zemi zakotvená Pravda, a táto Pravda sa pre ľudí môže stať spásou, alebo naopak súdom a odsúdením. Záleží len na nich. Záleží len na ich vlastnom postoji. Dokonca aj tí, ktorí o týchto veciach vôbec nič netušia, k ním týmto spôsobom zaujímajú svoj postoj, pretože ak by boli duchovne sviežejšími a čulejšími, nemohol by ich v dnešnej vážnej dobe vôbec minúť kontakt s Pravdou. Ak ich ale minul a míňa, je to len ich vlastná chyba. Je to len ich vlažnosť, ľahostajnosť a absolútny nezáujem o duchovný vzostup.

Tak, ako kedysi Kristus nekompromisne kritizoval zákonníkov, farizejov, ako aj iné duchovné autority židovské národa, za všetko chybné, pokrivené a nesprávne, tak isto bolo i Ježišom zvestovaným Duchom Pravdy označené všetko nesprávne a pokrivené, čo sa nachádza v kresťanských cirkvách.

Tak, ako duchovné elity židovského národa brojili proti Ježišovi a označovali ho za rúhača, presne tak isto odsúdila vrchnosť kresťanských cirkví Posolstvo Ducha Pravdy.

Tak, ako hlavní predstavitelia židovskej viery vytýkali Ježišovi, že jeho učenie nie je v mnohom v súlade s Mojžišovým Zákonom, pretože pre vlastnú duchovnú skostnatelosť neboli schopní vybadať v rozdielnosti formy totožné jadro, presne tak isto zástupcovia kresťanskej cirkevnej vrchnosti vytýkajú Posolstvu Ducha Pravdy, že nie je v súlade s Ježišovým učením, pretože v rozdielnosti formy nie sú schopní vybadať to isté jadro.

A tak všetci tí, ktorí sú dnes proti Posolstvu Ducha Pravdy, sú presne tým istým typom ľudí, ktorí by v dobe Ježiša Krista kričali: „Ukrižujte ho!“

Je však len chybou ľudí, že Ježišovo učenie neučinili v sebe skutočne živým, a preto nedospeli do takej duchovnej zrelosti, ktorá by im umožnila rozpoznať v Posolstve Ducha Pravdy Slovo, prichádzajúce z Výšin.

V skutočnosti to však vôbec nie je tak zložité! V skutočnosti k tomu vôbec netreba nijakého náročného dlhoročného teologického štúdia. V skutočnosti k tomu treba len čistého, voľného, otvoreného a dogmaticky nezviazaného ducha. Človek takéhoto vnútra je schopný nájsť v Posolstve Grálu od Ducha Pravdy veľkosť, pochádzajúcu Zhora a prichádzajúcu na zem v naplnení zasľúbenia Ježiša Krista.

Avšak človek vnútra, zakaleného nečistotou, úzkoprsosťou, vnútornou neslobodou a bojazlivo zviazaného najrozličnejšou dogmatikou, v Posolstve Grálu od Ducha Pravdy nenájde nič, pretože sa bude báť otriasť klamlivou istotou najrozličnejších právd, ktoré sú v tomto Posolstve odhalené a demaskované ako nepravdy.

Len odvážne vpred je Bohu milé!

Majte teda odvahu konfrontovať vaše terajšie duchovné poznanie s poznaním, obsiahnutým v Posolstve Ducha Pravdy a sami uvidíte, či to, čo ste doteraz považovali za pravdu, bude schopné obstáť Vo Svetle skutočnej Pravdy.

Odvážne vpred je Bohu milé!

Nebojte s preto podstúpiť túto konfrontáciu! A to každý sám za seba, pretože jedine každý sám za seba nesie duchovnú zodpovednosť. Nespoliehajte sa v tomto smere na názory iných bez toho, že by ste sami skúmali. Kto totiž sám neskúma a riadi sa radmi iných, zostáva navždy neslobodným duchovným otrokom v područí druhých. A my predsa nemáme byť otrokmi! My máme byť slobodnými! Preto slobodne a samostatne skúmajme, lebo teraz ide skutočne o všetko. O celé naše bytie, alebo nebytie, pretože nezvratný proces posledného súdu už začal.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jún 15, 2020 3:14 pm

Koronavírus! Je skutočne začiatkom konca?


Ja osobne sa nezaoberám numerológiou, ale zhruba viem, o čo v nej ide. Prečo o tom hovorím? Pretože nedávno som mal rozhovor s jednou známou, ktorá sa venuje numerológii. Hovorili sme o rôznych veciach, a keď prišla reč na koronavírusovú krízu povedala mi, že Covid-19, presnejšie povedané číslo 19 s ním spojené, má z numerologického hľadiska veľmi zásadný význam a veľmi zásadnú výpovednú hodnotu. V čísle 19 sa totiž nachádza prvé, a zároveň aj posledné číslo numerologickej stupnice.

Pre úplných začiatočníkov by som chcel vysvetliť, že v numerológii sa čísla počítajú takto: ak máte trebárs číslo 259, rozkladá sa na čísla 2 + 5 + 9 a výsledné číslo je ich súčtom. V našom prípade je to číslo 16, a to sa opäť rozkladá na 1 + 6. Konečným výsledkom je teda číslo 7. Čiže číslo 259 sa zachvieva v sedmičke a číslo sedem nesie v sebe z hľadiska numerológie určité posolstvo. Tak, ako každé iné číslo z numerologickej stupnice.

Po tomto nevyhnutnom úvode sa teraz pozrime na číslo 19 a na posolstvo, ktoré z numerologického hľadiska sprostredkováva celému svetu.

Ako už bolo naznačené, jednotka predstavuje začiatok a deviatka koniec. Posolstvo čísla 19 v súvislosti s koronavírusom je preto veľmi jednoduché. Znamená: začiatok konca!

Ako to treba chápať?

Duchovne orientovaní ľudia vedia, že existuje mnoho proroctiev, predpovedajúcich koniec sveta. Sú to napríklad Sibyline proroctvá, Zjavenie Jánovo, čiže Apokalypsa, alebo trebárs známy Mayský kalendár, ktorý túto kritickú dobu situuje približne do roku 2012, kedy bol mnohými ľuďmi skutočne očakávaný koniec sveta.

Z hľadiska vývoja ľudstva na našej planéte žijeme teda vo veľmi výnimočnej dobe. Ide o dobu, v ktorej sa má skončiť stará paradigma myslenia a správania ľudstva, a začať paradigma úplne iná. Má začať zlatý vek našej civilizácie, postavený na preferovaní hodnôt ducha. Na zemi už teda nemajú vládnuť ako prvoradé hodnoty materiálne. Táto paradigma má padnúť a zahynúť, a spolu s ňou majú padnúť a zahynúť všetci jej služobníci, priaznivci a stúpenci, ktorí vo svojom uctievaní modly matérie, zisku a konzumu ubližovali ľuďom, zvieratám i prírode.

Na zemi má v tomto smere prebehnúť veľká očista, avizovaná aj v evanjeliách. Náš svet má byť očistený od všetkého balastu a budúcnosť má patriť už len tomu, čo je hodnotovo pravé. Tomu a tým, ktorí smerujú k rozvoju duchovného rozmeru bytia a k hodnotám s ním súvisiacim. K láske, spravodlivosti, ohľaduplnosti, skromnosti, ušľachtilosti a k hľadaniu vzťahu k Stvoriteľovi.

Staré ma teda zaniknúť a má vzniknúť nové! Avšak tesne pred pádom starého a začiatkom nového majú na ľudí začať dopadať všetky neblahé spätné účinky ich vlastného, negatívneho a pomýleného jednania, ako sa o tom hovorí napríklad v Apokalypse.

Materialistický svet a jeho hodnoty sa majú otriasť v základoch. Tým dostanú mnohí materialisticky orientovaní ľudia príležitosť pochopiť svoj omyl. Majú poznať hodnotovú nedostatočnosť, v ktorej žili, a preorientovať sa smerom k pravým, čiže duchovným hodnotám.

Údery očisty zároveň zasiahnu i všetko duchovne nepravé, falošné, dogmatické a pokrivené. Lebo aj to duchovné má byť očistené a má sa konečne zaskvieť čistou Pravdou, súc konfrontované lúčom Svetla skutočnej Pravdy. Temný záhal falošných ľudských predstáv o Pravde má byť rozbitý na prach. K tomuto všetkému má dôjsť, toto všetko sa má stať a toto všetko je očakávané.

A zrazu prichádza Covid-19 a skutočne otriasa svetom ľudským. Doslova ho zráža na kolená, zaháňa ľudí do karantény a núti ich premýšľať o svojom živote a prehodnotiť ho.

Číslo 19 v označení koronavírusu, s jednotkou na začiatku a s deviatkou na konci, je posolstvom ľudstvu, že nastáva začiatok konca starej paradigmy myslenia. Koronavírus Covid-19 je prvým úderom starému svetu, ktorý sa bude musieť pod tlakom tohto a ďalších nasledujúcich úderov preorientovať na úplne iný hodnotový systém, a ľudia na úplne iný zmysel života.

Ak rozložíme číslo 19 klasickým numerologickým spôsobom, ako 1 + 9, dostaneme číslo 10. A ak číslo 10 rozložíme opäť na 1 + 0, dostaneme výsledné číslo 1. Dostaneme jednotku, ako nový začiatok. Koronavírusom Covid-19 došlo teda k začiatku konca starého systému usporiadania vecí a po jeho konci začne niečo úplne nové. Začne úplne nová epocha na zemi. Bude to začiatok nového duchovného ľudstva, kladúceho hodnoty ducha na prvé miesto, a všetko materiálne až na druhé miesto. Kto toto pochopil a v tomto smere sa začne osobnostne meniť, toho bytie bude pokračovať, a ten sa bude môcť na zemi ďalej duchovne rozvíjať.

Kto však toto nepochopí, kto to bude ignorovať a vysmeje sa tomu, pretože sa kŕčovito fixuje iba na to staré a minulé, pre toho bude nevyhnutný koniec starého aj jeho osobným koncom. Koncom jeho osobného bytia, ktoré sa nebolo schopné vyšvihnúť na vyšší level, a preto ako čosi vývojovo neperspektívne jednoducho vyhynie tak, ako vyhynuli rôzne iné druhy, ktoré neboli schopné reagovať na nové evolučné výzvy.

Ako teda vidieť, to čo sa deje a čo sa má udiať je vtlačené aj do symboliky čísel. Iba je treba správne dešifrovať ich posolstvo.

Najdôležitejšie zo všetkého preto je, aby sme sa vážne zamerali na svoje duchovné obrodenie. To, ako sa správne duchovne obrodiť a akým sa treba stať svetu ukázal už Mojžiš v Desatore prikázaní. Ukázal nám to aj Ježiš vo svojom učení, postavenom na dvoch pilieroch. Na láske k blížnemu ako k sebe samému a na láske k Bohu. Touto cestou treba ísť, avšak v jej čistej, pravej, pôvodnej a neskreslenej podobe.

Ale pretože táto čistá a autentická podoba Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia bola ľuďmi zakalená a pokrivená, dostal náš svet v dobe súdu duchovnú oporu v podobe Posolstva Grálu. V ňom je možné nájsť pôvodnú podobu Mojžišovo i Ježišovo učenia, pretože Pravda je len jedna, a túto Pravdu je potrebné poznať, pochopiť a naplňovať.

V súčasnosti niet ničoho, čo je dôležitejšie ako toto, pretože nadchádzajúce dianie nás bude všetkých tlačiť k duchovnej premene, a my by sme preto mali presne vedieť, ako túto premenu v sebe správne uskutočniť, aby sme mohli obstáť ako duchovne perspektívni a nemuseli byť naveky stratení a zatratení.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Jún 23, 2020 6:21 pm

Křesťanský pohled na pandemii neodpovídá realitě!

Na téma koronavirus jsem napsal několik článků a reakce na ně byly různé. Pozitivní i negativní. Mezi nimi se nacházela také jedna negativní reakce, opírající se o standardní křesťanský pohled. Já osobně si však myslím, že tento pohled není správný a chci vysvětlit proč.

Ve výše zmíněné, negativní reakci na můj článek, citoval jeden ze čtenářů slova známého českého teologa Tomáše Halíka:

"Ve chvílích katastrof ožívají spící agenti zlého, pomstychtivého Hospodina, šíří strach a vytloukají z něj pro sebe náboženský kapitál. Jejich vize Stvořitele je už po staletí vodou na mlýn ateismu. V době kalamit nehledám Páně jako rozhněvaného režiséra, pohodlně usazeného za scénou našeho světa, nýbrž vnímám ho jako zdroj síly, působící v těch, kteří v takových situacích prokazují solidární a obětavou lásku – ano, i v těch, kteří k tomu nemají žádnou „náboženskou motivaci“. Bůh je pokorná a diskrétní láska."

Z určitými částmi textu souhlasím, avšak s jeho celkovým charakterem absolutně nesouhlasím, a svou proti argumentaci začnu poslední větou Tomáše Halíka. V ní tvrdí, že: "Bůh je pokorná a diskrétní láska". Toto ale není vůbec pravda! Toto je jen přání! Křesťané i všichni ostatní lidé by si z celého srdce přáli právě takového Stvořitele. Pokorného a diskrétní milujícího! Ale to je zásadní omyl a blud! Takový Stvořitel nikdy nebyl a nikdy nebude!

Proč? Protože Stvořitel je sice Láska, ale tato Láska je zásadně jiná, než si ji křesťanský svět představuje. Tato Láska je totiž nerozlučně spojena se Spravedlností! Spravedlnost a Láska tvoří spolu nerozlučitelnou jednotu přesně tak, jako tvoří jednotu biblického zjevení Starý Zákon Spravedlnosti a Nový Zákon Lásky. Proto ve vztahu k Nejvyššímu nemůžeme nikdy vzájemně oddělovat Lásku od Spravedlnosti.

A přesně v tomto spočívá klíčový omyl celého křesťanství! Křesťanství chce totiž vidět Stvořitele jen jako "pokornou a diskrétní lásku" a zavírá oči před přísností jeho Spravedlnosti. Vždyť přece Kristus sám zdůrazňoval, že nepřišel Zákon měnit, ale naplnit! Nebo jinak řečeno: doplnit! Ve Starém Zákoně Spravedlnosti přece nesmí být podle jeho slov změněna ani čárka! Tento Zákon však byl doplněn o Nový Zákon Lásky, aby společně tvořily harmonickou jednotu. Jednotu Spravedlnosti a Lásky! Jedině toto je pohled na Stvořitele, odpovídající pravdě! Odpovídající tomu, jak se věci opravdu mají!

Ve Starém Zákoně říká Stvořitel židům, že když se budou řídit jeho Vůlí, čili vždy a všude se budou řídit principem Dobra, bude se jim dařit a budou požehnáni. Pokud ale nebudou kráčet cestami jeho Vůle, to znamená že vždy a všude se nebudou řídit principem Dobra, nebude se jim dařit a namísto požehnání je stihne kletba.

A Nový Zákon je přesně o tom samém! V něm přinesl Ježíš lidstvu poznání principu Boží Lásky, ale ve Zjevení Jana, v Apokalypse se říká, že pokud lidé nebudou myslet a jednat v souladu s principem Lásky, nečeká je požehnání, ale kletba a zkáza.

Vše špatné, co lidi zraňuje, je důsledkem jejich vlastního nerespektování Vůle Stvořitele, na základě čeho na ně dopadají tomu odpovídající důsledky. Sem můžeme zařadit také různé přírodní katastrofy s množstvím obětí. Kdyby totiž lidé žili správně, čili v souladu se Spravedlností a Láskou, k těmto přírodním katastrofám by vůbec nedošlo, nebo pokud by k ním došlo, nikdo by v nich nezahynul, protože Shora by vše bylo zařízeno tak, aby byli lidé včas varováni a aby jim nebylo ublíženo.

Mnohé přírodní katastrofy jsou například důsledkem bezcharakterního ničení přírody, což je přečin vůči principu obecného Dobra a Lásky vůči všemu ve stvoření. Také války s obrovským množstvím obětí jsou důsledkem vzájemné lidské nelásky, bezohlednosti a sobectví. Vše špatné, co nás stíhá, je jen důsledkem našich vlastních pochybení a našeho vlastního oddálení se od naplňování principu Lásky a principu Spravedlnosti.

Lidé dávných dob to velmi dobře věděli! Proto když je postihlo nějaké neštěstí, v první řadě činili pokání a hledali chybu v sobě. To byl správný postoj!

A pokud v těchto kritických momentech, ve chvílích katastrof, které jsou téměř vždy důsledkem odklonu od Vůle Stvořitele, reprezentujícího skutečné Dobro, pokud v těchto chvílích vystoupí lidé, kteří mluví pravdu o tom co se děje, nejsou to žádní agenti pomstychtivého Stvořitele, šířící strach, protože Nejvyšší není pomstychtivý. Je však Spravedlností, jejíž důsledky bolestně dopadají na každého, kdo se na zemi a ve stvoření odklání od jeho cesty Lásky a Dobra, kterou nám ukázal v Mojžíšově Desateru a v Ježíšově učení.

Odmítnutí principu Spravedlnosti, jako nedílné součásti Stvořitele, udělalo křesťanství slabošským a změkčilým. Udělalo ho náboženstvím, které odmítá Pravdu takovou, jaká je, protože chce vidět v Stvořiteli pouze zosobnění svých vlastních přání. Chce v něm vidět pouze slabošské ztělesnění "pokorné a diskrétní lásky".

Jistěže v době kalamit čerpají z velkého, všeobsáhlého Dobra posílení a odhodlání pomáhat všichni ti, kteří v těchto situacích prokazují solidární a obětavou lásku ke svým bližním. To je samozřejmě krásné a správné, protože je to naplněním principu Lásky. Ale to je jen jedna strana mince! Druhou stranou mince je nutnost objasnit lidem i světu, proč k takovým situacím dochází a důsledky čeho jsou. Že jsou vždy důsledky odklonu lidi od Vůle Stvořitele, od jeho principu všeobsáhlého Dobra a od jeho Lásky a Spravedlnosti.

Vždyť přece kdybychom neustále žili v pomáhající lásce k bližním a v úctě a ohleduplnosti vůči všemu stvořenému, nemusela by nikdy přicházet žádná neštěstí, aby byli lidé pod tlakem a v krizových situacích znovu nuceni hledat solidární a obětavou lásku k jiným.

Mluvili jsme o minulých generacích, které měly správný postoj ke katastrofám na nich dopadajícím, protože je vnímaly jako podnět k pokání, k sebereflexi a k přehodnocení života.

A toto je přesně tím, co ve vztahu ke koronavirové krizi potřebují udělat také naši současníci. Sebereflexi a přehodnocení vlastního života potřebují jako sůl!

Současné lidstvo potřebuje vědět, jak a v čem se odklání od Vůle Stvořitele, od jeho principu všeobsáhlého Dobra a od jeho Lásky a Spravedlnosti. Současné lidstvo si potřebuje uvědomit, že jeho dosavadní směřování je nesprávné a je třeba jej změnit.

Toto mají hledat a najít lidé dnešní doby, pod tlakem koronavirové krize zahnáni do izolace a karantény. A to v individuální a osobní rovině, jako i v rovině celospolečenské.

Je vysloveně odtrženo od skutečnosti, mluvit v čase současné pandemie s počtem obětí, blížícím se k číslu 400 000, o Stvořiteli, jako o "pokorné a diskrétní lásce", když nám Pán v reálném dění dává pociťovat něco zcela jiného. Dává nám pociťovat svou Spravedlnost, jejíž důsledky na nás dopadají proto, že jsme nešli cestou jeho Dobra a Lásky.

Jistě znáte moudrá slova, hovořící o tom, že když darujeme člověku rybu, nasytíme ho jednou. Ale pokud ho naučíme ryby chytat, nasytíme ho na celý život.

Pokud parafrázujeme tuto moudrost vzhledem našemu tématu, bude to znamenat, že je určitě správné a krásné pomáhat lidem v neštěstí, ale je mnohem lepší přičinit se o to, aby k podobným neštěstím více nedocházelo. Ale aby k ním nedocházelo, musíme znát příčiny, proč k ním dochází. Musíme poznat, že není možné se bez odpovídajících negativních důsledků dlouhodobě příčit principu Pánova Dobra, Lásky a Spravedlnosti. Tyto důsledky však nejsou žádným trestem pomstychtivého Stvořitele, ale jsou nezbytnou sklizní naší vlastní setby.

Ten, kdo ve chvílích katastrof prokazuje solidární a obětavou lásku jiným se podobá tomu, kdo dává hladovému ryby, aby ho nasytil, co je chvályhodné. Avšak ten, kdo ve chvílích katastrof říká světu pravdu o jejich vzniku se podobá tomu, kdo učí lidi ryby chytat, protože poznáním a odstraněním příčin katastrof se natrvalo zamezí jejich vzniku.

Kdo se pozorněji podívá na současnou realitu, není mu možné nevidět obrovskou míru odklonu našeho světa od Vůle Stvořitele, kterou ignoruje, i od jeho principů Dobra, Lásky a Spravedlnosti. Ba co víc, náš moderní sekulární svět dokonce ignoruje a zpochybňuje samotnou jsoucnost Stvořitele!

Kvůli tomuto všemu na nás dopadla rána koronaviru, zastavila nás, a v samotě karantény nás donutila přemýšlet nad sebou a nad hodnotami, které uznáváme. Koronavirová krize je apelem na nutnost změny hodnotové orientace lidstva směrem k pravým, velkým, vznešeným a věčným hodnotám. Pokud ale lidstvo tuto změnu neučiní, otevře bránu k dalším neštěstím, která budou muset přijít, a která budou nezbytnými důsledky naší ignorance a naší falešné hodnotové orientace.

http://kusvetlu.blog.cz/ ve spolupráci s M.Š
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jún 29, 2020 5:01 pm

Viera už nestačí! Treba presvedčenie!


Začnem krátkym poučným príbehom: Veľmi dlho nepršalo a miestny farár vyzval dedinčanov, aby prišli do kostola a modlili sa za dážď. Prišli úplne všetci, a ako tak sedeli v kostole a modlili sa, farár po nich prechádzal svojim pohľadom, až uvidel male dievča, ktoré si so sebou prinieslo dáždnik.

V tej chvíli si farár s trpkosťou uvedomil, že všetci, čo prišli a modlili sa majú síce vieru, ale jedine to malé dievča malo čosi viac. Malo presvedčenie! Presvedčenie, totožné s istotou! Presvedčenie, v ktorom niet ani tých najmenších pochýb, že keď ideme prosiť Hospodina o dážď, je si so sebou nevyhnutne zobrať aj dáždnik.

Viera je predpoklad, ale presvedčenie je istota! Ide o dve vnútorné kvality, ktoré síce nevidieť, pretože do vnútra človeka nikto nevidí, avšak vnímavý človek ich môže pomerne ľahko rozpoznať podľa vonkajších znakov. Tak, ako to napríklad veľmi jednoducho dokázal rozpoznať vyššie spomínaný farár podľa obyčajného dáždnika.

To znamená, že na základe vonkajšieho správania človeka, na základe toho, ako rozpráva, ako žije a o aké hodnoty usiluje, môžeme tiež aj my pomerne ľahko rozpoznať, či je dotyčný skutočne presvedčený o dominantnom postavení hodnôt ducha, alebo či v tieto hodnoty iba verí.

Ten, kto je hlboko presvedčený o existencii Stvoriteľa a o absolútne nadradenom postavení hodnôt ducha v našom živote, si na týchto princípoch postaví celý svoj život. Je to pre neho prvoradé a všetky ostatné veci sú pre neho až druhoradé.

Neodsudzuje hodnoty matérie, ani sa ich nezrieka, ale sú pre neho až na druhom mieste, pretože ako prioritné uznáva hodnoty ducha. Hodnoty spravodlivosti, cti, dobra, ľudskosti, ohľaduplnosti a lásky k ľuďom i k Pánovi.

Kto v tomto zmysle uvažuje, kto v tomto zmysle jedná a kto si v tomto zmysle zariadi celý svoj život, ten je človekom, majúcim presvedčenie. Neotrasiteľné presvedčenie o nadradenosti hodnôt ducha nad všetkým! Neotrasiteľné presvedčenie v konečné víťazstvo týchto hodnôt, znamenajúce pád a zrútenie všetkého hodnotovo falošného!

Na takejto pozícii absolútneho presvedčenia by už v dnešnej dobe mali stáť všetci veriaci! Ale žiaľ nestoja, pretože oni sú iba veriaci! Veria síce, že niečo vyššie jestvuje, ale nejdú týmto smerom s plným nasadením. Nevsadili na to všetko! Nevsadili na to celé svoje bytie a celú svoju pozemskú existenciu! Hodnoty ducha nie sú pre nich absolútnou a bezkonkurenčnou prioritou!

To má však žiaľ za následok, že sa im v ich životoch tlačia do popredia hodnoty vedľajšie. Viera takýchto ľudí je potom len určitou alternatívou v zmysle slov: „čo keď náhodou“. Je to len akási poistka pre prípad, že by Stvoriteľ a jeho Pravda po smrti skutočne existovali.

Toto však už dnes nestačí! Toto je málo! Toto je v prenesenom slova zmysle iba modlitba za dážď, chápaná ako alternatíva, ktorá by snáď mohla vyjsť. Niet v tom zásadnej sily presvedčenia a neotrasiteľnosti istoty!

Na svete sú milióny ľudí, nie len kresťanov, ktorí veria v hodnoty ducha, avšak náš svet sa napriek tomu zmieta v horúčke materializmu, konzumu a s tým spojených pseudo hodnôt. A to preto, lebo len viera v hodnoty ducha nestačí! Lebo táto viera je tak slabá, že ňou prerastajú hodnoty matérie. Že sa skrze ňu vo vnútri ľudí tlačia do popredia hodnoty materializmu. A takáto polovičatosť a nedostatočnosť je takmer toľko, ako nič.

Len neotrasiteľnosť presvedčenia, rovnajúca sa istote, je tým jediným, čo je treba! Lebo len neotrasiteľnosť presvedčenia, rovnajúca sa istote, môže zmeniť svet k lepšiemu! Môže prenášať hory a robiť zázraky! Zázraky, spojené s pozdvihnutím ľudského ducha, a s ním spojeným skutočným pozdvihnutím našej civilizácie. Lebo len civilizácia, bohatá na hodnoty ducha, je civilizáciu v pravom slova zmysle. Ale tú možno vybudovať len ľuďmi, stojacimi v neotrasiteľnosti živého presvedčenia.

Civilizácia, bohatá iba na hodnoty matérie, peňazí, majetkov a konzumu, bez hodnôt ducha tak, ako je tá naša, musí nevyhnutne dospieť ku skaze, pretože je hodnotovo prázdna. Pretože je dutá! Pretože stojí na hlinených nohách! Pretože v duchovnom stvorení, v ktorom žijeme, je všetko neduchovné už vopred odsúdené k zániku.

Hrozba tohto zániku visí nad ľudstvom ako ťažké a hrozivé búrkové mračno. A až sa nespamätáme a viera veriacich nedospeje k presvedčeniu a istote, toto mračno tak oťažie, že prerastie v búrku, akú svet nepoznal. A zachrániť sa v nej budú môcť len tí, ktorí budú duchovní! Len tí, ktorí budú držať v ruke onen pomyselný dáždnik neotrasiteľnej istoty vo víťaznú silu hodnôt ducha, ktoré sú jednými pravými hodnotami! Preto ich naozaj múdry človek stavia vo svojom živote, vo svojom myslení a vo svojom jednaní na prvé miesto. Lebo len takto vnútorne stojaci bude môcť byť pripočítaný k Svetlým silám víťazstva. Všetko ostatné padne, aby už viac, vo svojej falošnej a pokrivenej hodnotovej orientácii, nikdy nepovstalo!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 06, 2020 5:23 pm

Cesta k prebudeniu zo sna materializmu


Tento text má byť pomôckou pre všetkých, ktorí žijú v ilúzii materializmu, a v tomto nereálnom sne premrhávajú svoje životy. A premrhávajú ich tak, že sa ženú za hodnotami materialistického charakteru, ktoré sú hodnotami len tu na zemi. Avšak z hľadiska celkového kontextu nášho bytia, ktoré je duchovné, je to omyl! To všetko je len dočasné a pomíňajúce, ako poľná tráva. V žiare Svetla Pravdy bytia ľahne rýchlo popolom celý falošný hodnotový systém, a človeku nezostane v rukách absolútne nič.

Tento text je ale určený len pre tých materialisticky zmýšľajúcich, ktorí ešte v kútiku duše cítia a podvedome tušia, že by predsa len nakoniec mohlo byť všetko inak. Kto však takéto slabé tušenie a cítenie v sebe vôbec nemá, ten je už žiaľ duchovne mŕtvy. Toho neprebudí nijaký text, ale snáď možno ešte nejaké extrémne utrpenie a extrémna bolesť, ktoré mu roztrhajú na kusy celý jeho doterajší materialistický hodnotový systém.

Poďme teda na to a ukážme si, ako je možné dôjsť k osobnému pochopeniu, že človek a jeho bytie je niečím oveľa väčším, než sa mu snaží nahovoriť obmedzenosť materializmu.

Materializmus, ateizmus a mnoho iných názorov, hodnotení, filozofií, úvah a téz, to všetko vzniká v ľudskej mysli. A naša myseľ sa vo všeobecnosti vyznačuje tým, že tvorí nepretržitý prúd myšlienok.

Znamená to teda, že neustále na niečo myslíme, a to od rána do večera. Odkedy vstaneme, až dokedy nejdeme spať. V mysli ustavične preberáme svoje túžby, plány, povinnosti, lásky, závisti i nenávisti. V mysli hodnotíme seba a iných, v mysli sa odmeňujem a chválime, alebo trestáme a zraňujeme. V mysli preberáme svoje tajné vášne, necnosti a zvrátenosti, o ktorých okrem nás nikto netuší. V mysli prežívame svoje strachy, obavy, úzkosti a depresie. Naša myseľ v nás zaujíma kľúčové postavenie, a my sme preto nevedomky svoju osobnosť stotožnili so svojou mysľou. Presne tak, ako to vyjadril Descartes slovami: „Myslím, teda som!“ Znamená to teda, že ľudia podstatu svojho bytia, svojej existencie a svojej osobnosti vidia práve vo svojom myslení.

Takýto postoj je však nesprávny a človeka obmedzujúci! Je totiž väzením a pascou, do ktorej nás chytil náš rozum, reprezentovaný našou mysľou, a urobil z nás svojich otrokov. Otrokov, ktorí v obmedzení vlastného rozumu a mysle tvrdia, že niet žiadne duchovno a niet žiadneho Stvoriteľa.

Pravda o bytí človeka je ale iná, a povedomie o nej nesie každý z nás vo svojom najhlbšom vnútri. Ako sa však chceme s touto Pravdou spojiť a v sebe ju nájsť, musíme sa vymaniť z otroctva rozumu, reprezentovaného našou mysľou.

Aké prvé kroky treba urobiť, aby sme dosiahli tohto cieľa?

V prvom rade si je treba uvedomiť, že podstata našej osobnosti nie je totožná s našou mysľou. Skutočná podstata našej osobnosti je oveľa vyššia a ušľachtilejšia, a stojí vysoko nad mysľou.

K hlbokému vnútornému pochopeniu tejto skutočnosti môžeme dospieť tak, že začneme hľadať, kým to vlastne v skutočnosti vnútorne sme. Môžeme sa trebárs zamyslieť nad tým, že ak niečo vlastníme, hovoríme o tom, že je to naše. Hovoríme o našom dome, našom aute, našom kabáte, atď. No a tak isto hovoríme aj o našej mysli.

Máme teda dom, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom bývame. Máme auto, ale nestotožňujeme sa s ním, keď v ňom jazdíme. A máme myseľ, a tiež by sme sa s ňou nemali stotožňovať, keď ňou myslíme. Je to naše vlastníctvo, ale my nie sme rozum, reprezentovaný mysľou. Tak, ako nie sme autom, keď v ňom jazdíme, a tak, ako nie sme domom, keď v ňom bývame. My sme tým, kto je majiteľom mysle, domu a auta! My sme tým, kto stojí nad všetkým a iba to využíva.

Aby sme si túto zásadnú skutočnosť dokázali uvedomiť, skúsme trochu pozorovať svoju myseľ. Vyhraďme si na to čas a skúsme raz nezaujato pozorovať vlastnú myseľ a svoje myšlienky. Buďme však len nezaujatými pozorovateľmi, a svoje vedomie nenechajme vťahovať do jednotlivých myšlienok, ktoré budú pred nami neustále defilovať.

Jednoducho iba pozorujme, ako naša myseľ myslí a nemiešajme sa do toho. Pozorujme svoju myseľ, ako niečo, čo stojí mimo nás, čo si žije svojim vlastným životom a tvorí myšlienku za myšlienkou.

Ak vážne začneme s takýmto nezaujatým pozorovaním, bez vtiahnutia nášho vedomia do toho, čo naša myseľ myslí, budeme spočiatku vnímať vlastnú myseľ ako nejakú zamračenú oblohu, po ktorej putujú oblaky jednotlivých myšlienok. Ale pretože do myšlienok nevstupujeme, rýchlo plynú po oblohe našej mysle tak, ako keď fúka vietor a rýchlo ženie nízku oblačnosť po reálnej oblohe.

A my len pozorujme a do ničoho nevstupujme. A ak v tom budeme mať dostatočnú trpezlivosť, začnú zrazu presvitať pomedzi oblaky našich rýchlo plynúcich myšlienok maličké kúsky čistého, jasného neba, nachádzajúceho sa za oblakmi.

A tieto kúsky čistého neba budú pri našej trpezlivosti stále čoraz väčšie, až nakoniec všetky oblaky našich myšlienok odplynú do stratena, a my budeme hľadieť na čistú, bezoblačnú a jasnú oblohu našej pravej osobnosti.

Všetky pozemské myšlienky budú preč a človek sa ocitne v žiare, jase a svetle skutočnej Pravdy bytia. Pravdy, ktorá je večná, a ktorú preto nie je možné pochopiť, ba ani len nahliadnuť pozemským rozumom a jeho myslením, pretože myslenie je spojené s ľudským mozgom, a teda s telom. A naše fyzické telo tu dnes je, ale zajtra ho už niet! A preto pominuteľný a fyzicky racionálny rozum, ktorý spolu s telom vzniká a zaniká, nemôže nikdy nahliadnuť Pravdu bytia, ktorá je večná a nefyzická.

Nahliadnuť ju a spojiť sa s ňou nám je možné jedine vtedy, keď sa staneme duchovnými. A k tomu dochádza vtedy, keď sa zbavíme všetkých pozemských myšlienok. Vtedy, keď sa povznesieme nad vlastnú myseľ a postavíme sa nad ňu. Vtedy, keď zostaneme stáť na pozícii nášho ducha, stojaceho nad mysľou.

Vtedy sa s naším duchom vznesieme do výšky, kde prúdi všetko prenikajúca Láska Božia, ktorá nepozná nijaké hranice pozemského rozumu. A človek prežije, že je jej časťou! Bude sa v nej kúpať a bude ožiarený jej čistým Svetlom. Hlboký mier a čistá radosť naplnia jeho vnútro. Zrazu pochopíme, poznáme a uvedomíme si, že jedine toto je naše pravé „ja“! Že je ním náš duch, stojaci v mieruplnom a radostnom prúdení Božieho Ducha.

Potom tiež pochopíme, ako neuveriteľne sme boli obmedzení našou mysľou, schopnou pohybovať sa len v rámci pozemského ponímania priestoru, času a celého nášho bytia. Nášho bytia, ktoré je oveľa väčšie a vznešenejšie, než sme schopní pochopiť rozumom a mysľou. Všetko to správne pochopiť je možné jedine vtedy, ak sa svojim vedomím dokážeme povzniesť nad vlastný, obmedzený rozum a myseľ, k Pravde Ducha.

Descartes sa mýlil! Jeho známa veta: „Myslím teda som“, je lož! Skutočná súcnosť človeka nie je totožná s jeho myslením! Skutočná súcnosť človeka je totožná s prekonaním nášho myslenia! S povznesením sa nad naše myslenie! Len tak sa dotkneme svojho ducha a ovládneme svoju myseľ, ktorá bude od toho dňa slúžiť nášmu duchu. Naša pravá duchovná osobnosť bude potom využívať myseľ ako nástroj, namiesto toho, aby myseľ využívala nás, a to až do takej miery, že s ňou stotožníme svoje bytie a svoju osobnosť.

Myseľ obyčajného nevedomého človeka je ako splašený kôň, ktorý dňom i nocou prostredníctvom myšlienok unáša svojho jazdca kde príde. Myseľ duchovného človeka je ako poslušný kôň, ktorý na podnet svojho jazdca beží iba cestami ušľachtilosti ducha. Cestami dobra, spravodlivosti, čistoty a lásky.

Ten prvý je mysľou ovládaný, a ten druhý myseľ ovláda. Lebo jedine duch je schopný dať mysli správny smer, zatiaľ čo myseľ samotná to nikdy nedokáže. Lebo jedine duch môže smerovať človeka k výšinám Ducha, zatiaľ čo myseľ ho bude vždy smerovať iba k matérii a k materiálnej obmedzenosti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 13, 2020 6:37 pm

Alkoholizmus a drogy ako náhrada duchovného rozmeru bytia


Na svete existuje množstvo ľudí, holdujúcich alkoholu a iným návykovým látkam, čo má svoju príčinu a svoj dôvod. Ak sa totiž nad tým hlbšie zamyslíme, návykové látky ľuďom niečo dávajú. Po ich požití niečo vnútorne prežívajú, čo im stojí za to. Čo pre nich predstavuje únik z každodennej materiálnej reality do reality úplne inej. Do reality oveľa bezproblémovejšej, povznášajúcejšej a príjemnejšej.

Aby teda zabudli na svoje problémy, starosti, či frustrácie, aby zabudli na vnútorné napätie, strachy, stresy a nenaplnenie, utiekajú sa k prežívaniu, ktoré im sprostredkovávajú rôzne návykové látky.

Mnohí ľudia na západe, ale aj na východe žijú asi takým štýlom života, že celý týždeň tvrdo pracujú a na víkend, v piatok, alebo v sobotu sa idú „rozbiť“. Idú sa spiť do nemoty, v nedeľu sa dajú dokopy a v pondelok idú zase do práce. A takto stále dookola. Svojim únikom v alkohole sa snažia zvládať každodennú realitu, ktorá ich vnútorne nenaplňuje a ktorá ich ubíja.

Čo nám naznačujú tieto skutočnosti? Sú rukolapným svedectvom toho, že mnohým ľuďom nestačí to, čo im ponúka každodenná materialistická realita. Že jednoducho potrebujú vnútorne zažiť a prežiť aj niečo iné. Nejakú inú, obsažnejšiu realitu. Že potrebujú niečo, čo ich povznesie nad každodennosť. Že potrebujú krídla, aby mohli lietať. Že potrebujú okúsiť naplnenie, radosť, šťastie a hlboký vnútorný pokoj a mier.

Všetky tieto potreby sú plne oprávnené, pretože človek je vo svojom jadre bytosť duchovná, a preto ju natrvalo nemôže vnútorne naplniť nič z toho, čo je hmotné.

Je však obrovským nešťastím a tragickým omylom, keď ľudia začnú legitímne naplnenie svojich duchovných potrieb realizovať prostredníctvom neplnohodnotných a podradných náhrad, akými sú alkohol, drogy, alebo hoci aj nezriadená sexualita. Toto je totiž cesta nepravá a falošná, ktorá dáva človeku vnútorne prežívať iba neplnohodnotný odvar toho, po prežívaní čoho vnútorne túži. A ešte navyše musí za to zaplatiť cenou postupnej devastácie svojho fyzického tela, ale aj cenou devastácie vlastnej osobnosti.

Samozrejme, existuje aj cesta legitímna. Existuje legitímna cesta k šťastiu, radosti, vnútornému naplneniu a k hlbokému pokoju a mieru. A táto cesta je cestou ducha! Je to cesta naplňovania hodnôt ducha, o ktoré sa človek snaží, o ktoré sa usiluje, a ktoré na základe svojho poctivého snaženia napokon aj dosahuje.

No a práve dosiahnutie a nadobudnutie vysokých a vznešených hodnôt ducha dá potom človeku vnútorne prežiť pravú jasavú radosť, pravé hlboké šťastie, pravé vnútorné naplnenie a pravé spočinutie jeho duše v oceáne pokoja a mieru.

Tu sa však ale dostávame k základnému kameňu úrazu. Pravá cesta k šťastiu, spočívajúca v naplňovaní hodnôt ducha, totiž na človeka kladie požiadavky. Požiadavky na jeho život v súlade s duchovnými hodnotami, ako je spravodlivosť, ušľachtilosť, ohľaduplnosť, úcta k iným, čestnosť, dobromyseľnosť, prajnosť, nezištnosť a podobne. Je to cesta, na ktorej sa človek snaží napĺňať vo svojom živote duchovné hodnoty, ukázané ľuďom v Desatore prikázaní a v Ježišovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Kto kráča po tejto ceste a týmto spôsobom sa duchovne namáha, osobnostne a ľudsky rastie, a vnútorne začína čoraz intenzívnejšie prežívať naplnenie, mier, pokoj, šťastie a radosť. Toto je prirodzená a pravá cesta, prostredníctvom ktorej prekonáva materiálny svet so všetkými jeho prchavými pôžitkami a vnútorne preniká do trvalého, duchovného sveta šťastia, radosti a mieru.

Žiaľ, ľudia sú ale pohodlní. Nechcú sa vo svojom živote, ani v samotnom svojom myslení usilovať o napĺňanie duchovných hodnôt. Ľuďom padne zaťažko dopracovať sa k vlastnému šťastiu a radosti týmto pravým spôsobom. Ľuďom sa javí oveľa rýchlejšia, pohodlnejšia a príjemnejšia cesta alkoholu, drog, či nezriadenej sexuality, aby práve prostredníctvom nich prežívali určité pocity šťastia a radosti.

Ale toto šťastie a radosť sú nepravé a falošné tak, ako je nepravá a falošná cesta, po ktorej k ním dospeli. Je to totiž, ako už bolo spomínané, cesta, ktorá ničí, devalvuje a zráža ľudskú osobnosť, až napokon z mnohých urobí doslova trosky. Trosky, ktoré platia krutú daň za svoje šťastie a radosť.

Za svoje prchavé šťastie a prchavú radosť, pretože veľmi rýchlo pominú a človek upadá do hlbokej depresie. Upadá ešte do hlbšej depresie a dezilúzie, než predtým. A to ho potom čoraz intenzívnejšie núti opakovať krátky záblesk prchavého šťastia prostredníctvom nepravých ciest, čím sa ale dostáva do začarovaného smrtonosného kolotoča. A na konci tejto nepravej cesty zostane mnohokrát už len celkom zruinovaná osobnosť, prehýrené telo a peklo zúfalstva bezvýchodiskovej dezilúzie, depresie a rozorvanosti.

Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že sám diabol nám zlomyseľne ponúka prežívanie radosti, chvíľkového šťastia a naplnenia, ak pôjdeme jeho cestou. A všetky tieto veci nám aj splní, ale nakoniec nás jeho cesta privedie do pekla.

Lebo existuje len jediná cesta k pravému šťastiu! A to je cesta naplňovania hodnôt ducha! Len ona zaručuje šťastie pravé a trvalé! Všetky iné cesty sú cesty falošné a bludné, pretože šťastie nimi dosiahnuté nie je šťastím trvalým. Je to len ilúzia skutočného šťastia. Je to len prchavý prelud, za ktorý každý takto oklamaný bezvýhradné zaplatí väčšou, alebo menšou degradáciou svojej osobnosti a svojho fyzického tela.

A preto vedz človeče, že ani alkoholom, ani drogami, ani prehnanou a nezriadenou sexualitou, ani peniazmi, ani majetkami, ani konzumom, ani parazitovaním na iných, ani okrádaním a zotročovaním druhých, ani inými, podobnými cestami nedospeješ k pravému šťastiu.

Lebo to šťastie, ku ktorému týmto spôsobom dospeješ, je len stavbou, vybudovanou na piesku, ktorá nestojí na pevných základoch. A táto stavba tvojho iluzórneho šťastia bude stáť pevne len do prvej veľkej búrky, ktorá keď sa do nej oprie, stavba sa zakolíše a nakoniec sa zrúti. A potom sa tvoje šťastie zmení v nešťastie.

Len budova šťastia, postavená na pravých základoch života v súlade s hodnotami ducha dokáže obstáť vo všetkých búrkach života. Len takéto šťastie je šťastím pevným a neotrasiteľným, ktoré obstojí, nech by sa dialo čokoľvek.

A hľa, už sa blíži z Výšin k zemi mocná búrka, ktorá sa s nebývalou silou oprie do všetkého, čo na zemi jestvuje, aby preverila mieru pravosti šťastia, o ktorom sa ľudia domnievajú, že ho pevne držia vo svojich rukách. A v tejto búrke obstojí len to, čo je pravé, zatiaľ čo všetko falošné a nepravé padne. A ten pád bude veľký!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Štv Júl 23, 2020 4:27 pm

Prevratný spôsob riešenia problémov! Neriešte ich!


Účelom tohto textu je oboznámiť čitateľov s novou a prevratnou metódu prístupu k našim problémom, prostredníctvom ktorej sme schopní problémy nie len že vyriešiť, ale popri tom ešte navyše získať významný duchovný benefit, schopný nás výrazným spôsobom posunúť vpred v našom duchovno osobnostnom vývoji. Poďme teda na to!

Každý problém, stojaci pred nami a vyžadujúci riešenie, má tendenciu vťahovať nás do seba. Má schopnosť intenzívne na seba priťahovať našu vedomú pozornosť.

V snahe riešiť problém, sa doň hlboko ponárame a stále sa ním zaoberáme. Premýšľame, trápime sa a hľadáme riešenie. Často kvôli tomu nemôžme ani spať, nechutí nám jesť, sme frustrovaní, alebo cítime hnev a zlosť. Cítime ťažobu vo svojom vnútri, prichádzajú depresie, a my sme nútení hľadať pomoc. Najskôr u priateľov, neskôr u psychológov, a nakoniec u psychiatrov.

Akým spôsobom teda efektívne riešiť svoje problémy?

V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že absolútne všetko, čo bolo opisované vyššie, sa deje v našej mysli. Mali by sme si uvedomiť, že problémom sa zaoberáme, snažíme sa ho riešiť a zápasíme s ním v našom rozume a v mysli. Ony sú vnútorným priestorom, kde to všetko prebieha a kde sa to všetko deje.

No a to, čo je skutočne prevratným je uvedomenie, že za neschopnosťou vyriešiť mnohé zásadné problémy, stojí práve náš rozum a naša myseľ, ktoré toho v zložitejších prípadoch nie sú schopné. To znamená, že samotný problém nie je ani tak v probléme, ktorý sa snažíme vyriešiť, ale v nedostatočnosti rozumu a mysle, ktoré ho neraz nie sú schopné uspokojivo riešiť.

Je totiž zvykom, že ľudia najviac dôverujú práve rozumu a mysli. Domnievajú sa, že práve ony majú najväčšiu kompetenciu. Ale o tom, že tomu tak vôbec nie je, svedčia čakárne psychológov a plné čakárne psychiatrov. Svedčia o tom osudy mnohých ľudí, ktorých ich závažné problémy doslova ničia a vnútorne trvalo zožierajú.

Ľudia musia dokázať prijať fakt, že mnohé naše problémy nie sú riešiteľné prostredníctvom rozumu a mysle. Že sú nimi riešiteľné len načas, len krátkodobo a nedostatočne, aby potom znovu povstali v inej forme a ešte intenzívnejšie.

Tým sa už dostávame ku kľúčovému uvedomeniu, že ak sa máme dostať z ťaživej pasce neriešiteľných problémov, môžeme toho dosiahnuť len tak, že sa povznesieme nad nedostatočnosť rozumu a mysle. Že presunieme naše vedomie mimo rozum a myseľ.

Kde? Do reality inej a vyššej! Do reality nášho vyššieho „ja“, stojaceho nad realitou nášho nižšieho „ja“, reprezentovaného rozumom a mysľou. Musíme sa povzniesť do reality nášho živého ducha, žijúceho vo sfére, kde žiadnych problémov niet. Kde je len šťastie, radosť a harmónia.

Toto ale môžeme dokázať jedine vtedy, keď pochopíme a hlboko si v sebe uvedomíme, že máme vo svojom vnútri dve „ja“. Že v sebe máme dve úrovne osobnosti. Úroveň nižšiu, reprezentovanú rozumom a mysľou, a úroveň vyššiu, reprezentovanú našim duchom.

Naše nižšie, rozumové „ja“, má spojenie s hmotou a fyzickým svetom, a naše vyššie duchovné „ja“, má spojenie s večným Duchom.

Naše nižšie „ja“ je obmedzené pozemským ponímaním priestoru a času, ale naše vyššie, duchovné „ja“ stojí vysoko nad pozemským ponímaním priestoru a času.

Naše nižšie „ja“ je obmedzené materiálnou realitou, a naše vyššie „ja“ je spojené s večnou realitou Ducha, v ktorej matéria a s ňou súvisiace problémy nemajú miesta.

Ak teda dokážeme akceptovať realitu existencie dvoch „ja“ v nás, a ak sa vnútorne dokážeme povzniesť od svojho nižšieho „ja“ k tomu vyššiemu, dokážeme sa tým zároveň odpútať od všetkých problémov. Dokážeme sa od nich odosobniť a získať nadhľad nad mysľou, a tým aj nad problémami, ktoré v mysli rozoberáme, a do ktorých nás náš rozum a myseľ neustále vťahujú.

Tak získame nadhľad a schopnosť dívať sa na všetko zvrchu. Vymaníme sa z problémov a ocitneme sa nad nimi. Už nás nevťahujú do seba a my sa dívame na ne už akoby nezúčastnene. Akoby ani neboli naše.

A práve v tomto spočíva riešenie! Naše povznesenie sa nad rozum a myseľ, naše odpútanie sa od nich a získanie nadhľadu, a tiež naša nezúčastnenosť, sú pravou cestou k nájdeniu efektívneho riešenia problému. Nie len toho dočasného, ale skutočného a pravého.

Lebo najväčšia pravda života spočíva v tom, že riešenie mnohých vecí, ktoré nás dlhodobo trápia, sa nachádza práve vo sfére mimo rozumu a mysle. Vo sfére večného ducha, ktorý vo svojej všeobsiahlosti nahliada naraz minulosť, prítomnosť i budúcnosť, a preto je človeku schopný ukázať správnu cestu a správne riešenie všetkých jeho problémov.

Otázkou teraz už len zostáva, ako dosiahnuť žiaduceho povznesenia vedomia človeka z jeho nižšieho „ja“, reprezentovaného mysľou, k jeho vyššiemu „ja“, reprezentovaného jeho duchom.

Ukážme si dva spôsoby, ako je možné toho dosiahnuť.

Prvým a najefektívnejším z nich je modlitba. V dnešnom ateistickom svete nie je veľa ľudí, ktorých napadne hľadať riešenie vlastných problémov práve takýmto spôsobom. I to je jeden z dôvodov, prečo tak narastá počet depresií a rôznych psychických problémov.

K čomu dochádza, keď sa s prosbou o pomoc obrátime k Stvoriteľovi?

Dochádza k tomu, že naše vedomie, ktoré je štandardne ukotvené v rozume a v mysli, zaoberajúcej sa najrozličnejšími myšlienkami a problémami, sa povznesie v prosbe k Stvoriteľovi do sféry mimo rozumu a myseľ. Naše vedome sa pozdvihuje do sféry ducha, získava nadhľad, a prostredníctvom duchovného vnuknutia a inšpirácie prijíma, ako sa k danému problému správne postaviť a ako ho správne riešiť. To všetko prijmeme a pochopíme prostredníctvom svojho citu, pretože náš duch, znalý riešenia, sa v nás prejavuje citom.

No a druhý spôsob povznesenia sa nad naše nižšie „ja“ môže byť trebárs takýto:

Na istom ostrove existoval kláštor, preslávený tým, že doň prichádzali ľudia modernej doby, plní rôznych problémov, depresií, a neraz i v zlom zdravotnom stave. Po pobyte v kláštore však z neho odchádzali radostní a fyzicky zdraví.

Čo zázračného tam s nimi mnísi urobili?

Kláštorní hostia pracovali v záhrade a plnili aj iné povinnosti, potrebné pre bežný chod života v kláštore. Avšak ich prvoradou povinnosťou, bez ohľadu na to, ako sa cítili a aké problémy ich tam dohnali bolo, mať neustále na tvári pery, roztiahnuté do úsmevu. A to aj nasilu.

Kto bol viackrát za deň mníchmi prichytený, že tak nečiní, dostal službu naviac, alebo sa musel postiť o chlebe a vode.

Milí čitatelia, skúste si to niekdy sami doma. Bez ohľadu na to, ako sa práve cítite, a bez ohľadu na to, aké problémy máte. Hoci aj nasilu skúste udržať úsmev na svojej tvári.

Úsmev je totiž výrazom radosti, a radosť prúdi z ducha. Čistá radosť, a z nej prameniaci úsmev, v skutočnosti pochádzajú z ducha, ale platí to aj opačne. Úsmev a radosť sa môžu stať našou cestou k duchu.

Len to skúste a uvidíte, čo to s vami urobí. Uvidíte, že s úsmevom na tvári nie je možné hĺbať o problémoch. Váš úsmev je totiž niečím, čo vás je schopné povzniesť zo sféry hĺbavého rozumu a mysle, do sféry ducha a radosti. Obyčajný úsmev nás je schopný odpútať od nášho nižšieho „ja“ a povzniesť k nášmu vyššiemu „ja“.

A hoci len v krátkom dotyku s radosťou, mierom a harmóniou nášho vyššieho „ja“, spočívajúceho vo Svetle, môže potom pookriať naše vedomie, môže sa posilniť naša osobnosť, a v duchovnej inšpirácii môžeme prijať optimálny spôsob riešenia toho, čo nás trápi.

Lebo kľúč k riešeniu všetkého, s čím si nevieme dať dlhodobo rady, nespočíva v rozume a v mysli, ktorých hranice a možnosti sú čisto pozemské, ale jedine vo sfére pozemskej a fyzickej neobmedzenosti Ducha.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.



Alkoholizmus a drogy ako náhrada duchovného rozmeru bytia


Na svete existuje množstvo ľudí, holdujúcich alkoholu a iným návykovým látkam, čo má svoju príčinu a svoj dôvod. Ak sa totiž nad tým hlbšie zamyslíme, návykové látky ľuďom niečo dávajú. Po ich požití niečo vnútorne prežívajú, čo im stojí za to. Čo pre nich predstavuje únik z každodennej materiálnej reality do reality úplne inej. Do reality oveľa bezproblémovejšej, povznášajúcejšej a príjemnejšej.

Aby teda zabudli na svoje problémy, starosti, či frustrácie, aby zabudli na vnútorné napätie, strachy, stresy a nenaplnenie, utiekajú sa k prežívaniu, ktoré im sprostredkovávajú rôzne návykové látky.

Mnohí ľudia na západe, ale aj na východe žijú asi takým štýlom života, že celý týždeň tvrdo pracujú a na víkend, v piatok, alebo v sobotu sa idú „rozbiť“. Idú sa spiť do nemoty, v nedeľu sa dajú dokopy a v pondelok idú zase do práce. A takto stále dookola. Svojim únikom v alkohole sa snažia zvládať každodennú realitu, ktorá ich vnútorne nenaplňuje a ktorá ich ubíja.

Čo nám naznačujú tieto skutočnosti? Sú rukolapným svedectvom toho, že mnohým ľuďom nestačí to, čo im ponúka každodenná materialistická realita. Že jednoducho potrebujú vnútorne zažiť a prežiť aj niečo iné. Nejakú inú, obsažnejšiu realitu. Že potrebujú niečo, čo ich povznesie nad každodennosť. Že potrebujú krídla, aby mohli lietať. Že potrebujú okúsiť naplnenie, radosť, šťastie a hlboký vnútorný pokoj a mier.

Všetky tieto potreby sú plne oprávnené, pretože človek je vo svojom jadre bytosť duchovná, a preto ju natrvalo nemôže vnútorne naplniť nič z toho, čo je hmotné.

Je však obrovským nešťastím a tragickým omylom, keď ľudia začnú legitímne naplnenie svojich duchovných potrieb realizovať prostredníctvom neplnohodnotných a podradných náhrad, akými sú alkohol, drogy, alebo hoci aj nezriadená sexualita. Toto je totiž cesta nepravá a falošná, ktorá dáva človeku vnútorne prežívať iba neplnohodnotný odvar toho, po prežívaní čoho vnútorne túži. A ešte navyše musí za to zaplatiť cenou postupnej devastácie svojho fyzického tela, ale aj cenou devastácie vlastnej osobnosti.

Samozrejme, existuje aj cesta legitímna. Existuje legitímna cesta k šťastiu, radosti, vnútornému naplneniu a k hlbokému pokoju a mieru. A táto cesta je cestou ducha! Je to cesta naplňovania hodnôt ducha, o ktoré sa človek snaží, o ktoré sa usiluje, a ktoré na základe svojho poctivého snaženia napokon aj dosahuje.

No a práve dosiahnutie a nadobudnutie vysokých a vznešených hodnôt ducha dá potom človeku vnútorne prežiť pravú jasavú radosť, pravé hlboké šťastie, pravé vnútorné naplnenie a pravé spočinutie jeho duše v oceáne pokoja a mieru.

Tu sa však ale dostávame k základnému kameňu úrazu. Pravá cesta k šťastiu, spočívajúca v naplňovaní hodnôt ducha, totiž na človeka kladie požiadavky. Požiadavky na jeho život v súlade s duchovnými hodnotami, ako je spravodlivosť, ušľachtilosť, ohľaduplnosť, úcta k iným, čestnosť, dobromyseľnosť, prajnosť, nezištnosť a podobne. Je to cesta, na ktorej sa človek snaží napĺňať vo svojom živote duchovné hodnoty, ukázané ľuďom v Desatore prikázaní a v Ježišovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.

Kto kráča po tejto ceste a týmto spôsobom sa duchovne namáha, osobnostne a ľudsky rastie, a vnútorne začína čoraz intenzívnejšie prežívať naplnenie, mier, pokoj, šťastie a radosť. Toto je prirodzená a pravá cesta, prostredníctvom ktorej prekonáva materiálny svet so všetkými jeho prchavými pôžitkami a vnútorne preniká do trvalého, duchovného sveta šťastia, radosti a mieru.

Žiaľ, ľudia sú ale pohodlní. Nechcú sa vo svojom živote, ani v samotnom svojom myslení usilovať o napĺňanie duchovných hodnôt. Ľuďom padne zaťažko dopracovať sa k vlastnému šťastiu a radosti týmto pravým spôsobom. Ľuďom sa javí oveľa rýchlejšia, pohodlnejšia a príjemnejšia cesta alkoholu, drog, či nezriadenej sexuality, aby práve prostredníctvom nich prežívali určité pocity šťastia a radosti.

Ale toto šťastie a radosť sú nepravé a falošné tak, ako je nepravá a falošná cesta, po ktorej k ním dospeli. Je to totiž, ako už bolo spomínané, cesta, ktorá ničí, devalvuje a zráža ľudskú osobnosť, až napokon z mnohých urobí doslova trosky. Trosky, ktoré platia krutú daň za svoje šťastie a radosť.

Za svoje prchavé šťastie a prchavú radosť, pretože veľmi rýchlo pominú a človek upadá do hlbokej depresie. Upadá ešte do hlbšej depresie a dezilúzie, než predtým. A to ho potom čoraz intenzívnejšie núti opakovať krátky záblesk prchavého šťastia prostredníctvom nepravých ciest, čím sa ale dostáva do začarovaného smrtonosného kolotoča. A na konci tejto nepravej cesty zostane mnohokrát už len celkom zruinovaná osobnosť, prehýrené telo a peklo zúfalstva bezvýchodiskovej dezilúzie, depresie a rozorvanosti.

Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že sám diabol nám zlomyseľne ponúka prežívanie radosti, chvíľkového šťastia a naplnenia, ak pôjdeme jeho cestou. A všetky tieto veci nám aj splní, ale nakoniec nás jeho cesta privedie do pekla.

Lebo existuje len jediná cesta k pravému šťastiu! A to je cesta naplňovania hodnôt ducha! Len ona zaručuje šťastie pravé a trvalé! Všetky iné cesty sú cesty falošné a bludné, pretože šťastie nimi dosiahnuté nie je šťastím trvalým. Je to len ilúzia skutočného šťastia. Je to len prchavý prelud, za ktorý každý takto oklamaný bezvýhradné zaplatí väčšou, alebo menšou degradáciou svojej osobnosti a svojho fyzického tela.

A preto vedz človeče, že ani alkoholom, ani drogami, ani prehnanou a nezriadenou sexualitou, ani peniazmi, ani majetkami, ani konzumom, ani parazitovaním na iných, ani okrádaním a zotročovaním druhých, ani inými, podobnými cestami nedospeješ k pravému šťastiu.

Lebo to šťastie, ku ktorému týmto spôsobom dospeješ, je len stavbou, vybudovanou na piesku, ktorá nestojí na pevných základoch. A táto stavba tvojho iluzórneho šťastia bude stáť pevne len do prvej veľkej búrky, ktorá keď sa do nej oprie, stavba sa zakolíše a nakoniec sa zrúti. A potom sa tvoje šťastie zmení v nešťastie.

Len budova šťastia, postavená na pravých základoch života v súlade s hodnotami ducha dokáže obstáť vo všetkých búrkach života. Len takéto šťastie je šťastím pevným a neotrasiteľným, ktoré obstojí, nech by sa dialo čokoľvek.

A hľa, už sa blíži z Výšin k zemi mocná búrka, ktorá sa s nebývalou silou oprie do všetkého, čo na zemi jestvuje, aby preverila mieru pravosti šťastia, o ktorom sa ľudia domnievajú, že ho pevne držia vo svojich rukách. A v tejto búrke obstojí len to, čo je pravé, zatiaľ čo všetko falošné a nepravé padne. A ten pád bude veľký!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Júl 27, 2020 5:27 pm

O kľúčovom význame nenápadných vecí

Existujú veci tak prosté a prirodzené, že si ich vôbec neuvedomujeme. A predsa majú ten najzásadnejší vplyv na celý náš život. To však, že si ich neuvedomujeme a nechápeme ich dôležitosť, z nás robí ľudí nevedomých. Ľudí, nevedomých si tých najzásadnejších skutočností, ktoré nimi samými hýbu.

Aby sme pochopili o čo ide, uveďme si príklad. Trebárs dýchanie. Uvedomuje si niekto v bežnom živote, že dýcha? Dýchanie je na jednej strane niečo mimoriadne nenápadné, ale na druhej strane je to jedna z kľúčových aktivít, alebo potrieb nášho organizmu.

Nejesť vydržíme pomerne dlhú dobu, nepiť vydržíme už kratšie, ale nedýchať vydržíme len zopár minút. A ak je kritický limit z nejakých dôvodov prekročený, okamžite dochádza k nezvratným negatívnym zmenám v našom mozgu.

Prečo o tom hovoríme? Pretože tento princíp platí vo všeobecnosti! Pretože existujú, či už v nás alebo okolo nás aj iné veci, tak prirodzené, tak spontánne, tak samočinne a plynulo prebiehajúce, že si ich vôbec neuvedomujeme, ako by snáď ani vôbec neexistovali. A predsa majú na náš život zásadný vplyv a determinujú ho.

Vezmime si napríklad myslenie. Kto z nás si uvedomuje, že neustále myslí? Myslenie a nepretržité tvorenie myšlienok je rovnako nenápadné a prirodzené, ako dýchanie. Neuvedomujeme si ho. Jednoducho myslíme a hotovo.

Ako však nenápadnosť dychu zaručuje našu každodennú existenciu na fyzickej úrovni, nenápadnosť myslenia a jeho štruktúry určuje našu existenciu a jej charakter na duchovnej úrovni. Naše myslenie a naše myšlienky určujú kvalitu nášho súčasného bytia i kvalitu nášho budúceho osudu. A pretože táto každodenne a nenápadne prebiehajúca myšlienková aktivita je nesmierne dôležitá, pozrime sa na ňu trochu bližšie.

Neustála, neuvedomelá a nevedomá tvorba myšlienok, ktorá v každom z nás prebieha, sa vždy pohybuje v dvoch rovinách. V rovine pozitívnej a v rovine negatívnej.

Bežný človek si neuvedomuje, že neustále myslí, a že smerovanie jeho myšlienok je buď pozitívne, alebo negatívne. A preto sa v jeho myšlienkovom procese nachádza z každého trochu. Nachádzajú sa tam pozitívne i negatívne prúdy, pretože nevedomý človek jednoducho myslí ako príde. Podľa toho, akú má momentálne náladu, podľa toho, čo ho teší, alebo hnevá. Myslí a uvažuje o tom čo vidí, čo počúva, čo číta, pričom ide vždy o nekontrolovanú zmes pozitívneho a negatívneho. Preto sa tomu hovorí nekontrolovaná, alebo nedisciplinovaná myseľ.

A pretože ľudia sú v tomto smere absolútne nevedomí, neuvedomujú si, že pozitívne naladenie mysle a tvorba pozitívnych myšlienok formuje, vo všetkej svojej skrytej nenápadnosti, našu prítomnosť i našu budúcnosť pozitívnym spôsobom. Avšak negatívne naladenie mysle a tvorba negatívnych myšlienok, vo svojej nenápadnosti taktiež formuje našu prítomnosť i budúcnosť, ale žiaľ, negatívnym spôsobom.

A je to skutočne tak, pretože život a osud každého priemerného človeka je poznačený zmesou pozitívnych a negatívnych vecí, ktoré sa mu dejú, a s ktorými je konfrontovaný. Ľudia si však neuvedomujú, že to všetko je len ovocie ich vlastných myšlienok, ktoré neustále plodia.

A ak sa na chvíľu vrátime k dýchaniu, tak aj pri ňom je veľmi dôležité, či dýchame čistý a čerstvý vzduch, alebo naopak, vzduch znečistený smogom, alebo nejako chemicky kontaminovaný. Dlhodobé dýchanie kvalitného, alebo nekvalitného vzduchu bude mať na zdravie nášho fyzického tela buď pozitívne, alebo negatívne účinky. Bude mať za následok buď zdravie a dlhovekosť, alebo chorobu a predčasnú smrť.

A presne takto isto je to aj v duchovnej rovine s našou mysľou. Ak si toto všetko dokážeme uvedomiť a začneme svoje myšlienky vedomejšie usmerňovať pozitívnym smerom, začneme tým pozitívne ovplyvňovať svoju prítomnosť i budúcnosť. A to všetko preto, lebo sme sa stali vedomými! Lebo sme si uvedomili veci, ktoré si väčšina ľudí neuvedomuje! Lebo sme vedome začali usmerňovať svoju myseľ pozitívnym smerom, a tým sme zlepšili kvalitu vlastného života.

Takýto je teda rozdiel medzi človekom vedomým a nevedomým! Ľudia však majú byť vedomými v tých najzásadnejších veciach, ktoré sa ich dotýkajú, pretože ich nevedomosť je človeka nedôstojná! Pretože ich nevedomosť sa podobá nevedomosti zvieraťa. Vyšvihnime sa preto konečne na skutočne ľudskú úroveň a prekonajme súčasnú nedôstojnú úroveň polovedomého zvieraťa.

Toto všetko sa dá veľmi výstižne a stručne zhrnúť do slov: Udržujme krb svojich myšlienok čistý, pretože jedine tak môžeme žiť trvalo vo vnútornom mieri a byť šťastní. Jedine tak sa môžeme stať ľuďmi vedomými, ktorí si uvedomujú tie najprirodzenejšie súvislosti vlastného bytia, a preto ich dokážu správne využiť k svojmu duchovnému i fyzickému prospechu.

A hoci to, čo znamená „udržiavať krb svojich myšlienok čistým“, by mal bez problémov pochopiť každý sám, predsa len si ešte skúsme objasniť, čo to znamená.

Znamená to, že zo svojho vnútra, zo svojho vnútorného života urobíme chrám. A v tomto chráme dáme priestor len tomu, čo je čisté, spravodlivé, čestné, dobré, morálne, láskavé a ohľaduplné. Len takýto druh myšlienok máme v sebe rozvíjať! Všetkému ostatnému zamedzíme vstup do chrámu nášho vnútra, pretože to tam nemá čo hľadať. Nemajú tam čo hľadať myšlienky nečisté, nespravodlivé, nečestné, nedobré, nemorálne, neláskavé a bezohľadné.

A mimoriadne dôležité tiež je, aby sme svoju myseľ udržiavali radostnú! Aby sme vo svojom vnútri nepodliehali smútku, bolesti, úzkosti, strachu, depresii, obavám z budúcnosti a mnohým iným podobným veciam, ku ktorým nás tlačia vonkajšie udalosti. Lebo hoci nič z tohto nezapadá do kategórie „nečisté“, rozhodne to ale spadá do kategórie „negatívne“. Sú to negatívne veci, ktoré zaťažujú našu myseľ a tlačia ju nadol, čím nás pripravujú o vnútornú radosť. Preto by sme im nemali dávať vo svojej mysli priestor, nemali by sme sa nimi vnútorne zapodievať, a nemali by sme ich neustále rozpitvávať a rozvíjať.

Ako výborná pomôcka na udržanie našej mysle radostnou nám môže poslúžiť uvedomenie si účinkov Spravodlivosti Pána, prostredníctvom ktorých každý z nás prežíva práve to, čo prežívať musí a čo mu prináleží. Prežívame to, čo je našim údelom a čo si zaslúžime, aby sme sa zbavili bremena viny, ktorú sme si na seba naložili. To, čo prežívame sa teda deje kvôli nášmu dobru a kvôli oslobodeniu od našich minulých previnení. A to je dôvod na radosť!

Mali by sme preto dbať o to, aby sme si udržali svoju myseľ radostne sviežu. Lebo koniec koncov, práve s takýmto radostným naladením mysle môžeme všetky svoje problémy vyriešiť oveľa ľahšie a efektívnejšie.

Každý z nás sa takmer každodenne stretáva so situáciami, ktoré sú v mnohých ohľadoch nečisté a neradostné. Napriek tomu je našou najzákladnejšou ľudskou povinnosťou udržať si svoje vnútro čisté a radostné. Len tým totiž môžeme pomôcť sebe a nášmu svetu. Len tým môžeme svojim vlastným dielom prispieť k tomu, aby bol náš svet čistejším, svetlejším, lepším a radostnejším.

Nečistou a neradostnou mysľou nepomôžeme ani sebe, ani svetu. Tým len naopak prispejeme iba k tomu, že bude ešte viac nečistý a neradostný.

Znamená to teda, že podľa miery nášho vlastného uvedomenia, a na základe našej vlastnej vnútornej sebadisciplíny, sa môžeme stať buď šíriteľmi svetla, alebo šíriteľmi temnoty.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 03, 2020 5:30 pm

O záhadnej identite neznámeho z evanjelií


Ako tajomná niť a doposiaľ neobjasnená záhada, objavuje sa v evanjeliách i v Zjavení Jána znepokojujúca a záhadná identita neznámeho. Priamo, alebo nepriamo sa o ňom často zmieňuje Kristus, a píše o ňom aj Ján vo svojej Apokalypse.

Kto je to? Čo je to za osobnosť a aké má poslanie? Pustime sa do tohto, takmer detektívneho pátrania, ktoré rozhodne stojí zato.

Zmienená záhada nám začína biť do očí hneď na začiatku Nového Zákona, v úvode Matúšovho evanjelia. V kapitole s názvom „Počatie a narodenie Ježiša“ Matúš píše, čo povedal anjel v sne Jozefovi o Márii: „Porodí syna a ty mu dáš meno Ježiš (Vysloboditeľ), lebo vyslobodí svoj ľud z jeho hriechov.

A Matúš sám ďalej dodáva: „Toto všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo oznámil Pán ústami svojho proroka: „Hľa, panna počne a porodí Syna. A dajú mu meno Imanuel, čo v preklade znamená: S nami je Boh.“

Ďalej sa v tejto kapitole píše: „Keď sa Jozef zo sna prebudil, urobil ako mu kázal anjel Pána a vzal si Máriu za ženu. Ale nenažíval s ňou, kým neporodila svojho prvorodeného Syna. I dal mu meno Ježiš.“

A naše detektívne pátranie začína, pretože v tejto stati sa nepíše o jednej osobe, ale o dvoch! Píše sa v nej o dvoch osobách s rozdielnymi menami, ktoré majú rozdielne významy. Úplne jasne je tam predsa povedané, že dieťaťu Márie dali meno Ježiš. Nie Imanuel! Imanuel je niekto iný! Stačí iba minimálne vecný pohľad na uvedené skutočnosti, a očividný rozdiel medzi dvomi menami sa stane zjavný každému vnímavému čitateľovi.

A poďme v našom pátraní ďalej. Vo všetkých evanjeliách sa používa slovná formulácia „Syn Človeka“. Je však veľmi zvláštne, že Ježiš často hovorí o Synovi Človeka v tretej osobe. Napríklad takto: „Keď raz príde Syn Človeka“. Pán Ježiš teda o ňom hovorí nie ako o sebe, ale ako o niekom inom! No a práve v už spomínanom, Matúšovom evanjeliu, sa spomedzi všetkých evanjelií hovorí najviac o Synovi Človeka v tretej osobe, akoby si apoštol Matúš ako jediný uvedomoval, že ide o niekoho iného, ako o Ježiša. Ježiš je predsa Syn Boží, čo on sám potvrdil pred židovskou veľradou, a toto „rúhanie“ ho stálo život. Syn Človeka je teda niekto iný, nie Kristus, a práve preto je v evanjeliách často spomínaný v tretej osobe.

A poďme v našom pátraní ďalej. V evanjeliách sa nachádzajú zmienky o tom, že Pán bol mnohokrát sklamaný z nechápavosti učeníkov, ktorí jeho slovám správne nerozumeli a vykladali si ich inak, než ich on mienil. Preto, ako je aj písomne doložené, si často povzdychol: „Ešte aj vy mi nerozumiete?“ A preto tiež často v ústraní svojim učeníkom vysvetľoval, čo jeho slová v skutočnosti znamenajú.

Nechápavosť učeníkov a ich duchovná nezrelosť, ako i nechápavosť a duchovná nezrelosť celého ľudstva mali za následok to, že Kristus nemohol povedať úplne všetko, čo chcel. Nemohol zjaviť celú Pravdu, pretože by ju vtedajší ľudia nepochopili. Táto skutočnosť je zaznamenaná v Jánovom evanjeliu: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli /nepochopili/. Keď však príde On, Duch Pravdy, uvedie vás do plnej Pravdy! On Ma oslávi, lebo z Môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je Moje. Preto som povedal, že z Môjho vezme a zvestuje vám!“ Jn 15, 26-27; 16, 12-15.

Pán Ježiš teda zasľúbil ľudstvu príchod Ducha Pravdy v dobe, kedy už bude duchovne zrelšie. On zavŕši jeho poslanie a sprostredkuje ľuďom celú Pravdu, ktorú im Kristus pre duchovnú nezrelosť ešte vo svojej dobe nemohol dať. To všetko v súhrne znamená, že sa tu opäť hovorí o niekom inom, o nejakej inej osobe, ktorá má prísť, a ktorá nie je totožná s Ježišom.

A poďme ďalej. Zanechajme evanjelií a pozrime sa na Apokalypsu, čiže Zjavenie Jána. V kapitole 19 vo verši 11 sa píše: „Hľa biely kôň a ten, ktorý na ňom sedel, nazýva sa Verný a Pravdivý. Spravodlivo súdi a bojuje. Mal oči ako plameň, na hlave mnoho korún a napísané meno, ktoré nepozná nikto, len on sám. Oblečený bol do plášťa, skropeného krvou, a jeho meno je: Božie Slovo“.

A ďalej sa píše: „Z úst mu vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy.“ A zase ďalej: „Sám bude šliapať vínny lis rozhorčeného hnevu vševládneho Boha.“

Poďme rad za radom a vetu za vetou si rozoberme tieto slová. A začnime vetou: „Spravodlivo súdi a bojuje“. Kristus o sebe povedal: „Ja som neprišiel svet odsúdiť, ale spasiť“, čo je logické, pretože bol Láskou. A Láska nesúdi, ale prináša spásu. Preto je tiež Ježiš nazývaný Spasiteľom.

Z toho všetkého ale vyplýva, že súdiť bude niekto iný! Niekto, koho osobnosť tomu charakterovo zodpovedá. Niekto, koho vnútorná podstata stojí nie na báze Lásky, ale na báze Spravodlivosti. Lebo akýkoľvek súd je predsa vždy spojený hlavne so spravodlivosťou.

Ďalej si všimnime slová: „...a na hlave mal mnoho korún a napísané meno, ktoré nepozná nikto, len on sám“. Meno Ježiš a jeho osobnosť, stojaca na princípe Lásky, je predsa svetu dobre známa. Avšak meno a osobnosť tohto záhadného neznámeho je svetu neznáma! Nepozná ho nikto, len on sám!

A ďalej sa pozrime na slová: „Z úst mu vychádzal ostrý meč, aby ním bil národy“. To znamená, že Slovo, ktoré bude dotyčný prinášať, bude z jeho pozície Spravodlivosti ostré a prísne. Bude ako ostrý meč, ktorý sa bude bolestivo a nemilosrdne dotýkať všetkých ľudských omylov, chýb a poloprávd, aby ich uviedol na správnu mieru. Ľudstvo bude konfrontované so skutočnou Pravdou, od ktorej je vzdialené. A ako vieme, Pravda bolí!

No a posledná veta hovorí: „Sám bude šliapať vínny lis rozhorčeného hnevu vševládneho Boha“. Tieto slová hovoria jednoznačne o samotnom výkone aktu Spravodlivosti, a iste uznáte, že takéto niečo sa absolútne nezhoduje s osobnosťou Ježiša Krista, ktorý bol, je a zostáva Láskou. Na takéto niečo treba byť jednoducho stavaný! Treba byť Spravodlivosťou a stáť na platforme prísnej a nekompromisnej Spravodlivosti!

Ak si naše pátranie po totožnosti a osobnosti záhadného neznámeho z evanjelií zrekapitulujeme pekne od začiatku, zistíme takýto konečný výsledok: Jeho meno je Imanuel a toto meno zostáva ľuďom neznáme. Je tiež zároveň Synom Človeka, o ktorého príchode Ježiš často varovne vravel: „Až raz príde Syn Človeka …“ A varovne o ňom hovoril preto, lebo príde k súdu.

Záhadný neznámy je tiež zároveň Duchom Pravdy, ktorý má ľudstvo uviesť do plnej Pravdy. Ktorý má priniesť Slovo Pravdy! Slovo od Stvoriteľa, tak prísne a ostré, že ním budú národy sveta a chyby ľudstva bité ako mečom. Ale to len preto, aby sme sa pod tlakom prísnosti stihli ešte duchovne narovnať, a ako znalí plnej Pravdy mohli úspešne prejsť Božími mlynmi posledného súdu.

Iste uznáte, že toto všetko sú skutočnosti nesmierne vážne a dôležité. Že sú to skutočnosti zásadného charakteru, s dosahom na celé naše bytie, alebo nebytie. Komu nie je ľahostajný jeho vlastný osud, mal by preto začať pátrať v tomto naznačenom smere. Mal by začať hľadať Slovo Pravdy, ostré ako meč, oddeľujúce všetko pravé, zdravé a správne, od všetkého nepravého, falošného a pokriveného. Mal by sa začať zaujímať, či niečo takéhoto jestvuje, mal by to nájsť, a mal by to absorbovať do jadra svojej osobnosti, aby sa napokon, kvôli svojej ľahostajnosti, neocitol ako hroznový strapec „vo vínnom lise rozhorčeného hnevu vševládneho Boha“!

Tým, ktorých tieto veci oslovujú a chceli by sa o nich dozvedieť viac, než je možné sprostredkovať v krátkom článku, môžem doporučiť dielo „Vo Svetle Pravdy“.

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 10, 2020 5:39 pm

O ponižovaní žien emancipáciou


Žena nie je len vzhľadom, ale aj podstatou svojho vnútorného nastavenia úplné iná, než muž. Je jemnejšia a citlivejšia. A práve v tom je jej sila a veľkosť, pretože prostredníctvom svojej jemnosti a citlivosti je schopná vnímať realitu oveľa jemnejšieho charakteru, než dokáže muž.

A preto je tiež schopná oveľa intenzívnejšie vnímať i najzásadnejšiu silu, ktorá prúdi univerzom. Silu Pána, ktorá celé univerzum udržuje, živí a poháňa. A aj keď je prúdenie tejto sily ľuďom neviditeľné, vo svojom všetko prenikajúcom pôsobení niet sily zásadnejšej a podstatnejšej.

No a najdôležitejším poslaním žien je vojsť do kontaktu s touto silou. Kvôli tomu obdržali od Stvoriteľa svoju jemnosť a citlivosť. A potom, po dosiahnutí kontaktu, majú presne tak, ako sila Pána, nenápadne a neviditeľne pôsobiť na všetko okolo seba a povznášať to nahor.

Alebo inak vyjadrené, hlavným poslaním ženy je spájanie sa so Svetlom. A potom, keď sama stojí v sile Svetla, má všetko okolo seba k Svetlu povznášať. V rovnakej skrytosti, neviditeľnosti a nenápadnosti, ako to robí Svetlá sila samotná. Toto je hlavným poslaním ženy! Preň je určená, preň je obdarovaná, a preň má všetky predpoklady! Všetko ostatné v jej živote má byť až druhoradé!

O ženskom pokolení sa zvykne hovoriť, že je slabé. Pravdou však je, že hoci sú muži silnejší fyzicky, ženy sú silnejšie duševne! A to práve tým, že cez jemnosť svojho cítenia sú schopné získať kontakt so skrytou, neviditeľnou a nenápadnou, ale s najvyššou a najprenikavejšie pôsobiacou silou, aká vo stvorení vôbec existuje. Toto spojenie robí ženu veľkou a silnou. Robí ju duševne oveľa silnejšou, než je muž. A to jej dáva právo usmerňovať všetko jestvujúce smerom k Svetlu. Dáva jej to právo viesť muža, rodinu a celú civilizáciu.

Minulé generácie tieto skutočnosti tušili a vyjadrili ich napríklad v známom úsloví: „Muž je hlavou rodiny, ale žena je krkom, ktorý hlavou otáča“. Ide naozaj o výstižné vyjadrenie, pretože mužský princíp predstavuje to vonkajšie a viditeľné, v podobe hlavy, avšak ženský princíp predstavuje to skryté a nenápadné, čo hlavou otáča a smeruje ju tam, kam treba. Rovnako nenápadne, ako pôsobí v univerze Božia sila, má teda pôsobiť aj žena. Nenápadne má smerovať všetko tam, kde je treba. Čiže k Svetlu a k Stvoriteľovi.

Správne pochopenie emancipácie spočíva v uznaní ženského a mužského princípu ako rovnocenných. Spočíva v uznaní absolútnej rovnoprávnosti medzi medzi mužským, vonkajším, viditeľným, fyzickým a materiálnym pôsobením, a medzi ženským, nenápadným, jemným a pomáhajúcim pôsobením, smerujúcim všetko k Svetlu, k Dobru, k Harmónii a k Stvoriteľovi.

Správne pochopená emancipácia má spočívať v pochopení, že žena, ktorá je silnejšia duševne, má viesť duševne, a muž, ktorý je silnejší telesne, má viesť fyzicky, materiálne a viditeľne. Týmto spôsobom sa majú muži a ženy vzájomne dopĺňať a vytvárať harmóniu. Nikto nemá byť nadradený a nikto podriadený, pretože každý má svoj vlastný okruh pôsobenia. Emancipácia má teda po správnosti znamenať uznanie týchto dvoch druhov pôsobenia, ako úplne rovnocenných.

Žiaľ, všetko bolo ale skrútené a pokrivené, pretože žena nedokázala oceniť veľkosť svojho daru, ktorý sa jej zdal pre svoju jemnosť, nenápadnosť a neviditeľnosť nedostatočným. Žena pošliapala po svojom poslaní byť spojovacím článkom Svetla a všetko nenápadne usmerňovať k Svetlu. Namiesto toho začala čoraz viacej siahať po viditeľnom, aktívnom, vonkajšom a fyzickom druhu pôsobenia. Čoraz viacej vzrastajúci materializmus začal totiž považovať práve takýto druh pôsobenia za jediný správny a spoločensky potrebný. V tomto zmysle bolo potom prekrútené i chápanie emancipácie. Emancipácia v súčasnosti znamená, že žena má mať právo byť vo všetkom takou, ako je muž. Že jej majú byť dostupné všetky druhy aktívnych mužských činností a povolaní, a že má pracovať a zarábať rovnako, ako muž.

To skutočné, pravé, ženské a jemné však bolo takýmto pokriveným vnímaním emancipácie pošlapané a diskriminované. A tak sa ideálom modernej emancipovanej ženy stala mužatka, čiže ženská bytosť, vo všetkom sa čo najviac podobajúca mužovi. Toto však nie je emancipácia, ale naopak, jej výsmech! Je to negácia pravého vnútorného založenia ženy a jej pravého pôsobenia. Súčasné chápanie emancipácie je preto čosi, čo vo svojej pomýlenosti nemôže priniesť nič dobrého.

Žena má byť ženou a muž mužom! Žena sa má realizovať v typických ženských povolaniach a muž zase v typicky mužských povolaniach, pretože každý z nich má k tomu svoje vlastné vnútorné predpoklady a schopnosti.

Materializmus však bez absolútneho porozumenia túto prirodzenosť úplne prehliada a vytvára niečo absurdného a neprirodzeného. Niečo, čo katastrofálnym spôsobom deformuje vnútornú podstatu žien, ktoré sa snažia byť moderným spôsobom emancipované. Týmto spôsobom totiž strácajú vnútornú oporu samé v sebe a neplnia si svoje pravé ženské poslanie. Ženy hrubnú a šliapu po jemnosti svojich citov a svojej osobnosti. Tým sa čoraz viacej stráca ich schopnosť spájania so silou Svetla, a náš svet sa stáva čoraz viacej materialistickým. Hrubé, materialistické a ateistické ženy rodia a vychovávajú materialistické a ateistické deti, a kvôli tomuto ženskému zlyhaniu sa naša civilizácia stáva čoraz viacej dutou a prázdnou. Stáva sa molochom na hlinených nohách, ktorému chýba pravá vnútorná hodnotová opora.

Všetko, čo v súčasnosti vytvárame, je preto len povrchové a vonkajškové. Je to mŕtve, pretože je to bez ducha! Je to úboho neplnohodnotné, a preto odsúdené k zániku! K zániku, ktorý na našej planéte postihol už mnohé národy a civilizácie. K zániku, ktorý je prorokovaný aj nášmu modernému svetu. A to všetko preto, že v našom univerze nie je možné dlhodobo prežiť bez spojenia s jemnou, neviditeľnou, ale všetko prenikajúcou a všetko pri živote udržujúcou silou Najvyššieho. To, čo toto spojenie má, prežije a bude prosperovať. To však, čo toto spojenie nemá, bude vystavované neustálym krízovým situáciám a nakoniec dospeje k zániku. Takto jednoducho to funguje.

No a najposvätnejším poslaním ženského rodu je zabezpečovať toto životodarne spojenie. Poslaním ženského rodu je spájať sa s jemným prúdením sily Božej vo stvorení, a v podpore tejto najvznešenejšej sily viesť všetko jestvujúce k Svetlu, k Výšinám, k Dobru a k Stvoriteľovi.

Toto dokáže jedine žena! Bez toho, že by musela rečniť, kázať, alebo nejako inak viditeľne pôsobiť. Dokáže to iba svojim tichým a nenápadným osobným vplyvom, ak je spojená so Svetlom. Práve takéto ženy potrebuje náš svet ako soľ! Naopak, súčasné moderné a emancipované ženy sú jeho nešťastím, pretože ho odrezávajú od Svetla, a tým ho smerujú do záhuby.

ooOoo

Jedine nefalšované, najčistejšie ženstvo môže prebudiť a viesť muža k veľkým skutkom! Nič iného!

ABD-RU-SHIN

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Aug 17, 2020 5:24 pm

Strach! Výnimočne tvrdá recenzia knihy Jozefa Kariku



Človek si myslí, že už videl a čítal toľko negatívneho, že ho nič neprekvapí. Ale opak je pravdou, pretože hranice sa ustavične posúvajú. A posúvajú sa až do najdivokejších absurdností. Až k úplne otvorenému priznaniu k službe negatívnemu, čiernemu, temnému a satanskému princípu tak, ako to urobil slovenský spisovateľ Jozef Karika vo svojej knihe „Strach“. V jej závere totiž otvorene hovorí o svojej službe tomuto princípu. A to prostredníctvom šírenia strachu a úzkosti formou písaného slova.

Ja osobne som mal možnosť oboznámiť sa s tromi jeho knihami, ktoré jeho životnému krédu plne zodpovedajú. A je smutné a zároveň hrozné, že takýto druh literatúry sa dobre predáva a pán Karika patrí k veľmi úspešným a oceňovaným slovenským spisovateľom. Je to však žalostný úspech, o ktorom sa hovorí už v ľudových rozprávkach v tom zmysle, že diabol, alebo inak povedané, temný princíp, prichádza k človeku a hovorí: „Upíš mi svoju dušu a ja ti dám všetko, čo budeš chcieť. Peniaze, úspech, slávu, alebo popularitu“.

Ale vráťme sa späť ku knihe „Strach“. Je to príbeh o záhadnej, neznámej temnej sile, unášajúcej deti. Hlavný hrdina spolu so svojimi priateľmi z detstva po celý čas bojujú proti tejto sile. Snažia sa jej vzdorovať a nejako sa s jej existenciu vysporiadať. Avšak v závere knihy, doslova na posledných zopár stránkach, dochádza k dramatickému zvratu a hlavný hrdina sa pridáva na stranu zla a začína mu slúžiť.

No a práve v úplnom závere sa nachádza priznanie autora, ktorý sa do značnej miery stotožňuje s hlavnou postavou, k jeho príklonu k negatívnemu princípu šírenia strachu a úzkosti, ako k svojmu životnému krédu. Celkom konkrétne o tom píše približne takto: „Ak chcete vniknúť do hĺbky osobnosti človeka, musíte ho vydesiť. Keď sa vám to podarí, je človek pred vami odhalený až na dreň. Naplnený strachom a zdesením je donútený vnútorne sa zaoberať tým, čo ho vydesilo. Avšak prostredníctvom svojich intenzívnych myšlienok strachu nadväzuje kontakt s úrovňou temnoty, odkiaľ strach pochádza. Tým pozýva temnotu a zlo k sebe samému, do svojho vnútra. A ono príde, vnútorne sa ho zmocní, začne ho ovládať a začne ho smerovať k zničeniu a deštrukcii, pretože práve zničenie a deštrukcia sú konečným cieľom zla.“

A autor, do veľkej miery sa stotožňujúci s hlavnou postavou ďalej píše: „Vtedy som pochopil, čo je mojim poslaním. Je ním šíriť strach a úzkosť, čo sa dá aj prostredníctvom slova. A ja som dobrý v písaní. Dokážem písať pútavo a dokážem to aj predať a rozšíriť“.

Toto sú záverečné slová autora knihy „Strach“, ktoré ma v negatívnom slova zmysle doslova fascinovali, pretože ja osobne som prečítal už veľa kníh, ale ako som už v úvode naznačil, takéto otvorené priznanie k službe satanistickým a nízkym silám zla som doteraz ešte nečítal.

Mnohí budú ale určite namietať, že som nič nepochopil. Že je to všetko iba vymyslené, a že to nemožno brať doslovne. Že je to len spisovateľská fantázia, fikcia a fabulácia.

Milí čitatelia, nie je to vôbec tak, pretože spisovatelia si svoje príbehy vymýšľajú len čiastočne. Oni ich predovšetkým prijímajú! To znamená, že podľa toho, akí oni sami vnútorne sú a kam sú hodnotovo orientovaní, podľa toho nachádzajú na základe zákona rovnorodosti rovnorodé spojenie s príslušnými, jemnejšími úrovňami nášho univerza. A vo svojej tvorivej inšpirácii potom čerpajú z týchto úrovní. To, čo tam videli, vytušili a zachytili potom zhmotňujú do našej reality prostredníctvom písaného slova.

Treba totiž vedieť, že okrem materiálnej a fyzickej reality, v ktorej sa nachádzame momentálne, existujú aj reality, alebo úrovne jemnejšieho charakteru. Ide o úrovne jemnej hmotnosti, a tieto jemnohmotné úrovne sú jemnosťou svojej substancie rovnorodé našej duši. A preto po fyzickej smrti odchádza naša duša do týchto úrovní. Ak sme verili v dobro a v pozitívne hodnoty, a podľa toho sme sa aj správali, odchádza naša duša do svetlých úrovní. Ak sme ale preferovali zlo a negatívne hodnoty, a podľa toho sme sa správali, odchádza naša duša do temných úrovní, plných hrôzy a desu.

Existujú však citliví a vnímavý ľudia, žijúci vo fyzických telách, ktorí sú schopní naladiť sa na tieto úrovne a čerpať z nich inšpiráciu pre svoju tvorbu, ako je to napríklad u umelcov. Hudobník svoju hudbu nevymýšľa, ale prijíma! Básnik svoje básne nevymýšľa, ale prijíma! A ani spisovateľ, alebo filmový scenárista svoj príbeh nevymýšľa, ale prijíma! A prijíma z tej jemnej úrovne, na ktorú sa je schopný naladiť na základe morálnych kvalít svojej osobnosti. Buď sa teda napája na úrovne svetlé, alebo temné, a prostredníctvom svojich diel potom pozemsky zhmotňuje to, čo tam vidí. Tým pádom prináša na zem buď svetlo, alebo temno. Buď našu zem presvetľuje a povznáša, alebo ju špiní a ženie do náručia temnoty. Takto to funguje a pán Karika to v závere svojej knihy čiastočne vystihol.

To ale znamená, že ani on svoj príbeh nevymyslel, i keď možno on sám sa domnieva že áno, ale prijal ho vo vnútornom obraze. Žiaľ, v jeho prípade, ako i v prípade väčšiny súčasných spisovateľov, je čerpané z úrovní nízkych a temných, pretože súčasná literatúra je plná nezriadeného sexu a telesnosti, vulgarizmov, násilia, surovosti a mnohých iných podobných vecí. Mnohí zo spisovateľov slúžia negatívnemu princípu bez toho, že by si to uvedomovali, ako i bez toho, že by si uvedomovali deštruktívny dosah svojich diel na osobnosť, vedomie a dušu čitateľov. Ich práca je prácou pre sily zla, hoci práca každého spisovateľa by mala byť v skutočnosti iba prácou pre sily svetla a dobra. Je to smutné a tragické premrhávanie vlastného talentu, za čo každý, kto takýmto spôsobom jedná, ponesie nevyhnutne zodpovedajúce negatívne dôsledky. Lebo čo kto seje, to napokon musí zožať!

Preto je potrebné siať do duší i do vedomia čitateľov nie strach, úzkosť, a tým pádom temno a z toho profitovať. Ale naopak, je potrebné siať radosť, vieru v dobro a v jeho víťazstvo. Len ten kto takto činí, zhodnocuje svoj talent pravým spôsobom. Avšak pre toho, kto činí opačne, sa napokon stane jeho talent prekliatím.

Ak sa ešte vrátime ku knihe pána Kariku „Strach“, v každom normálnom človeku, ktorý ju číta, prevláda podvedomé očakávanie, že dobro nakoniec zvíťazí. Toto očakávanie pozitívneho konca vládne až do posledných stránok knihy, aby sa nakoniec všetko prudko obrátilo a zvíťazilo zlo.

Nech už však spisovatelia píšu o čomkoľvek, vo väčšine prípadov v ich príbehoch nakoniec predsa len zvíťazí dobro, pretože človek nesie princíp dobra skrytý hlboko vo svojej najvnútornejšej podstate. A preto v hĺbke duše verí v jeho víťazstvo.

U pána Kariku však víťazí zlo! Víťazí služba zlu a do duše čitateľa, ktorý dočíta jeho knihu je zasiaty osteň obavy a strachu. A zároveň je tým v duši človeka spochybnený svetlý princíp viery vo víťazstvo dobra. V tomto sa skrýva to čierne, temné a satanistické. A okrem toho sa v knihe pomerne často vyskytujú veľmi hrubé a vulgárne slová, čo je len opäť svedectvom o veľmi nízkom charaktere jemných úrovní, na ktoré sa autor vo svojej inšpirácii napája.

Aké z tohto všetkého plynie záverečné poučenie?

Všetci čitatelia, ale aj konzumenti iných druhov umenia, by mali oveľa prísnejšie dbať na to, čo vpúšťajú do svojho vnútra a čomu otvárajú brány svojej duše. Ak to totiž bude strašidelné, hororové, negatívne a nízke, bude to v ich vnútri vytvárať pôdu temna, schopnú nadviazať rovnorodé spojenie s temným princípom, ktorý potom môže do človeka skutočne vstúpiť a urobiť z neho temnu slúžiaci stroj. A toto nie je žiadna fikcia, ale realita!

Na zemi je zámerne rozsiatych preto toľko temných a nízkych podnetov, aby na ne ľudia ustavične narážali, aby boli s nimi konfrontovaní a vo svojej nevedomosti ich dôverčivo prijímali do svojho vnútra. A tým aby k sebe priťahovali temno, ktoré ich postupne a nebadane začne ovládať, a nakoniec ich stiahne do záhuby a zničí.

Ale tento princíp platí aj v opačnom smere! To znamená, že ak začneme do svojho vnútra oveľa vedomejšie prijímať predovšetkým veci krásne, dobré a ušľachtilé, bude to v nás vytvárať pôdu svetla a dobra, schopnú nadviazať na základe svojej rovnorodosti spojenie s princípom najvyššieho Dobra. A ten môže potom do človeka skutočne vstúpiť a urobiť z neho žiarivú bytosť, radostne smerujúcu k Svetlu Božiemu. Ani to nie je fikcia, ale realita, a záleží iba na nás, ku ktorej z týchto dvoch kľúčových a protichodných realít sa vnútorne prikloníme.

PS. Najhroznejšie pre spisovateľa, ako pre ľudskú dušu je, že keď odíde na druhý svet a tam napokon spozná, čo svojimi dielami vlastne činil, a začne toho ľutovať, musí naďalej zotrvávať v nízkych úrovniach druhého sveta. Tam musí stále trpieť, i keď už medzičasom dospel k lepšiemu poznaniu. A hoci by už mohol stúpať duchovne nahor, jeho vlastné knihy, negatívne stále pôsobiace na zemi, ho budú ako na reťazi stále držať v nízkych úrovniach jemnejšej hmotnosti. A to až dovtedy, kým sa zo zhubného vplyvu jeho príbehov nevymania na zemi všetci ľudia a nikto ich už nebude čítať. Dovtedy budú títo jedinci, čiže spisovatelia, ktorí duševne škodili iným, ako reťazou prikovaní v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, plných utrpenia, hrôzy a desu, s ktorými sa vo svojich knihách tak naivne zahrávali.

https://wahrheit7.blogspot.com v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Aug 25, 2020 6:24 pm

Najzásadnejšia informácia dnešných dní! Nepremeškajte ju!


Ak vám niečo tvrdí jeden človek, môžete mu veriť alebo neveriť. Ak vám ale úplne nezávisle na sebe tvrdia to isté dvaja ľudia, bude na tom asi niečo pravdy. A presne takto isto je to aj so závažnou informáciou, o ktorej som často písal vo svojich textoch, a ktorej mimoriadna dôležitosť sa nedávno potvrdila aj z iného zdroja.

O čo ide? Ľudstvo stojí pred niečím tak kľúčovým a tak zásadným, čo tu ešte nebolo. Žijeme v dobe veľkého duchovného zlomu v dejinách našej planéty, o ktorom pár ľudí niečo tuší, avšak ako celok je náš svet v tomto smere absolútne nevedomý.

Aby sme pochopili nadchádzajúce udalosti v ich dejinných súvislostiach, bude sa treba vrátiť k pozemskému pôsobeniu Ježiša Krista. Ten kvôli duchovnej nezrelosti a nedostatočnej chápavosti vtedajších ľudí nemohol povedať ani zďaleka to, čo všetko im povedať chcel, pretože by tomu nerozumeli.

Preto v ďalekej budúcnosti, kedy už bude ľudstvo duchovne zrelšie, zasľúbil príchod pomocníka, Ducha Pravdy, ktorý už bude môcť zjaviť svetu celú Pravdu, a tým uskutočniť to, čo chcel už Ježiš, ale pre duchovnú nezrelosť ľudí nemohol.

O Kristovom zvestovaní príchodu duchovného pomocníka, prinášajúceho celú Pravdu sa v evanjeliách dočítame toto:

„Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli /nepochopili/. Keď však príde On, Duch Pravdy, uvedie vás do plnej Pravdy! On Ma oslávi, lebo z Môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je Moje. Preto som povedal, že z Môjho vezme a zvestuje vám! A keď príde, ukáže svetu čo je hriech, čo je spravodlivosť a čo súd.“

A Duch Pravdy skutočne prišiel a daroval ľudstvu svoje Posolstvo, ktoré je naozaj hodné veľkosti zvestovateľa, zasľúbeného samotným Ježišom Kristom.

Žiaľ, hodnotu a veľkosť Posolstva Ducha Pravdy spoznali iba nemnohí, čoho dôsledkom je, že náš svet blúdi aj naďalej v temnotách duchovnej nevedomosti. A čo je zvlášť smutné, v tejto nevedomosti neblúdia iba široké masy, ale aj najrozličnejšie duchovné, ezoterické, jasnovidné a liečiteľské kruhy. Tí z najrozličnejších dôvodov, ale najviac z ješitnosti, prameniacej z presvedčenia o výške vlastného duchovného poznania, nedospeli k Posolstvu Ducha Pravdy a nepoznajú ho.

Tento stav je obžalobou ľudí, neschopných rozpoznávať skutočné hodnoty, prichádzajúce zhora od Stvoriteľa. Trblietavé zrniečka najrozličnejších ezoterických poloprávd sú im totiž milšie, bližšie a pochopiteľnejšie, ako skutočné a pravé duchovné zlato. Duchovné zlato, obsiahnuté v Posolstve Ducha Pravdy, v ktorom je odhalená celá pravda o bytí človeka, o stvorení v ktorom žije i o Stvoriteľovi samotnom.

Hovorí sa v ňom o pravom zmysle nášho bytia i o ceste, ktorú musíme preputovať, aby sme sa dostali do kráľovstva nebeského. Hovorí sa v ňom o najpodstatnejších veciach pre každého z nás, o tom kým sme, odkiaľ prichádzame, kam máme smerovať a čo máme robiť, aby sme nakoniec víťazne zavŕšili svoju púť stvorením.

Hovorí sa v ňom tiež o čase blížiaceho sa súdu a o účte, vystavenom každému jednotlivcovi Stvoriteľom a jeho zákonmi za to, ako žil a o aké hodnoty sa usiloval. Hovorí sa v ňom o tom, ako môžeme prejsť bez úhony Božími mlynmi posledného súdu a byť ako múdre panny pozvaní k novej kvalite bytia na zemi i vo stvorení.

A hovorí sa v ňom ešte o mnoho inom, čoho znalosť je nevyhnutná pre každého z nás, pretože ak ju nebudeme mať, budeme duchovne blúdiť, a nakoniec duchovne zahynieme a prídeme o celé svoje bytie.

Pravda v celej jej komplexnosti, celistvosti a jednoduchosti bola zjavená ľudstvu, avšak masy, ale aj duchovne orientovaní ľudia, stúpenci rôznych náboženstiev, ezoterici, jasnovidci a liečitelia ju nepoznávajú.

To však ale nemôže nič zmeniť na chode diania, blížiaceho sa k našej zemi. Keby sme boli znalými Pravdy, mohli by sme týmto dianím prejsť úplne bez úhony. Kvôli tomu nám bola v správnom čase Pravda darovaná. Ale pretože sme ju nespoznali, budeme sa potácať v ústrety nadchádzajúcim udalostiam nevedomí, a podľa miery našej duchovnej nezrelosti v nich utrpíme väčšiu alebo menšiu škodu. A tí najľahostajnejší a celkom duchovne mŕtvi i definitívnu duchovnú smrť.

Toto je stav, v ktorom sa v súčasnosti nachádzame, a iba nemnohí o ňom vedia a snažia sa ostatných na to upozorniť. Iba nemnohí majú vedomosť o Duchovi Pravdy, jeho Posolstve a o pravej podstate diania, blížiaceho sa k našej zemi. Ich svedectvo sa však stráca a zaniká v spleti najrozličnejších duchovných prúdov a smerov. Je to hlas jednej strany, ktorému môžeme veriť, alebo neveriť.

Avšak nastáva plnosť času a situácia sa začína meniť! Už neznie len osamotený hlas jednej strany! Už zaznel aj iný hlas, potvrdzujúci tieto fakty a prichádzajúci z úplne iného prostredia! Už tu zrazu máme dva na sebe nezávislé zdroje, hovoriace o tom istom. To je niečo, na základe čoho by mal každý človek spozornieť a začať sa tým vážnejšie zaoberať.

Prvým hlasom je hlas ľudí, ktorí spoznali Ducha Pravdy a jeho Posolstvo, a druhým hlasom je hlas, prichádzajúci z polo vedomých ezoterických kruhov. Je ním hlas známej českej jasnovidky menom Taisha Tauma, ktorá prijíma rôzne zvesti. Túto pani ja osobne nepoznám a chcel by som zdôrazniť, že sa z tohto dôvodu dištancujem od všetkého čo hovorí. Narazil som však na jeden jej videozáznam na facebooku a na ňom dňa 1.7.2020 odzneli tieto slová (od 6. min. 21. sek.):

„2021 – Sestoupí mezi vás Duch Svatý. Otevře stavidla k tomu, co nebylo lidem doposud nabídnuto.“ To jsem viděla, ale nevím, jak to mám popsat.
„A ti, jenž budou pít z tohoto zřídla, pokročí na své cestě mílovými kroky. Je to skok, přerod, jaký doposud lidstvo nezaznamenalo.“
Ptala jsem se, jestli ani jako ve starých zaniklých civilizacích, jestli se to třeba neopakuje cyklicky. Ne, ani tehdy.

Tu je link na spomínané video: https://www.facebook.com/taisha.tauma/v ... 3245988819

Ide o predpoveď, ktorá prišla k tejto pani duchovným vnuknutím bez toho, že by vôbec vedela o čo ide. Sama to nechápe a nerozumie tomu, ale bola to nútená zvestovať.

Ešte raz však zdôrazňujem, že od všetkého čo odznelo pred 6. min. 21. sek. a po 6. min. 21. sek. sa ja osobne dištancujem, avšak vyššie uvedenú predpoveď považujem za mimoriadne dôležitú.

Duch Svätý a Duch Pravdy! Necítite v tom podobnosť? Obe mená majú na začiatku slovo „Duch“, čo je svedectvom ich prepojenia. Je to svedectvom úzkeho prepojenia Ducha Pravdy s prichádzajúcim Duchom Svätým! Prichádza k súdu a o súde hovoril Duch Pravdy vo svojom Posolstve. Dva nezávislé zdroje potvrdzujú túto skutočnosť, a to je na zamyslenie. O to viac, že pani Taisha Tauma vlastne ani nevie, o čom hovorí, i keď na druhej strane bola zhora uznaná za hodnú, aby to mohla zvestovať.

Duch Svätý, bezprostredne spojený s poslaním Ducha Pravdy sa blíži k zemi a svet sa zachvel! Bola mu zasadená rana koronavírusu, aby bol donútený zastaviť sa vo svojom slepom materialistickom naháňaní, a obmedzením všetkých aktivít dostal čas na zamyslenie. Dostal čas na prehodnotenie života, jeho zmyslu a jeho hodnotovej orientácie. Materialisticky orientovaný svet utrpel veľký otras a je otázkou, kedy sa spamätá, a či sa vôbec spamätá. K zemi sa čoraz viacej približuje silný tlak duchovného princípu, ktorý bude smerovať chod našej civilizácie do úplne iných koľají. A Duch Pravdy vo svojom Posolstve jasne povedal do akých.

Kto si toho bude plne vedomý, toho bytie bude ďalej pokračovať novým smerom. Kto nie je až taký zlý a skazený, ten bude do nového smeru ohnutý nasilu. A kto je už úplne beznádejne prerastený materializmom, ateizmom, mravnou skazenosťou a mnohými inými neresťami, toho bytie bude zlomené! Zlomené vo vetre mocného prúdenia Svätého Ducha, vynucujúceho bezpodmienečné zachovávanie Vôle Božej na zemi! Vôle Božej, ktorej poznanie veľmi jasne definoval Duch Pravdy vo svojom Posolstve Grálu, aby ju ľudia poznali, mohli jej prispôsobiť svoje bytie, a tým si mohli v nadchádzajúcich udalostiach svoje bytie uhájiť a zachovať.

„A hľa, kameň čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným!“

A hľa, kameň Posolstva Ducha Pravdy, ktorý stavitelia cirkví a rôznych ezoterických, jasnovidných a liečiteľských kruhov nepoznali a tým zavrhli, stáva sa kameňom uholným novej duchovnej výstavby na zemi! K zemi sa približuje vznešená Pravda Svätého Ducha, aby na nej zvíťazila a konečne učinila prietrž všetkej ľudskej domýšľavosti na vlastné duchovné poznanie, ktoré v skutočnosti žiadnym poznaním nebolo!

Lebo iba malá hŕstka ľudí bola schopná nájsť pravú, úzku cestu k Svetlu, obsiahnutú v Posolstve Ducha Pravdy, zatiaľ čo všetci ostatní kráčali po širokej ceste falošnej, pokrivenej a nedostatočnej duchovnosti, ktorá je slepou uličkou.

Blíži sa čas, kedy Pravda Pána zvíťazí! A spolu s ňou zvíťazia všetci tí, čo budú s Pravdou spojení, na ňu naviazaní a pôjdu jej cestami. Je preto naozaj najvyšší čas, túto Pravdu hľadať, nájsť a absorbovať do jadra svojej osobnosti, pretože v dnešnej dobe plnosti času niet ničoho iného, čo by bolo dôležitejšie!

http://vaznost-doby.bloger.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 181
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 5 hostia

cron