Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pia Jan 31, 2020 7:24 pm

Tápavá nevedomosť duchovných pastierov v základných otázkach bytia

Nedávno som si vypočul rozhlasovú reláciu, v ktorej sa redaktorka rozprávala s mladým manželským párom. Boli to evanjelickí kňazi a hovorili o rôznych témach. Na záver im bola položená otázka, čo odporúčajú ľuďom, keď sa ich pýtajú na utrpenie. Keď im kladú otázku, prečo trpia?

Slova sa chopil mladý kňaz, no a práve v reakcii na jeho odpoveď, ktorá sa mi javila ako nedostatočná, vznikla potreba napísať tento text. Veľmi ma totiž zarazilo, že napriek jeho teologickému vzdelaniu a každodennej praxi s ľuďmi, nedokázal odpovedať s vecnou jasnosťou a jeho odpoveď vyznela tápavo.

Začal slovami, že daná problematika je veľmi široká. Je to síce do určitej miery pravda, ale ten, kto odpoveď pozná, je ju schopný ozrejmiť vo vecnej stručnosti.

Existujú tri príčiny vzniku utrpenia. V prvom rade je to dôsledok nášho vlastného, nesprávneho a zlého jednania. Jednania, ktoré sme učinili v nedávnej, alebo dávnejšej minulosti.

Tento druh utrpenia ku nám prichádza na základe zákona spätného účinku. Ide o zákon akcie a reakcie. Akého druhu bola teda v minulosti naša akcia, takého druhu bude po nejakom čase zodpovedajúca reakcia. Alebo inak povedané, čo sme si svojim nesprávnym a zlým jednaním v minulosti zasiali, to po nejakom čase nevyhnutne zožneme.

Aby mohol človek siať iba dobro a tým pádom iba dobro žať, bol mu ukázaný model optimálneho správania v živote, podľa ktorého ak sa riadi, nemusí sa obávať ničoho zlého. Tento model, alebo tieto pravidlá sa nachádzajú v Desatore prikázaní a v Ježišovom učení. Ak teda človek v tomto zmysle uvažuje a koná, zákon spätného pôsobenia mu musí nevyhnutne priniesť iba dobro a šťastie. Práve kvôli tomu boli ľuďom zhora tieto usmernenia sprostredkované.

Ak ale tieto usmernenia ignorujeme, sejeme čosi nedobré, čo nám v zákone spätného pôsobenia nevyhnutne prinesie bolesť a utrpenie.

Podľa môjho osobného názoru je asi 70 percent utrpenia, ktoré musia ľudia znášať, práve utrpenie tohto druhu. Jeho dôsledky musíme pokorne prijať a pretrpieť, pretože sme si to spôsobili sami. Pretože za zlo, ktoré sme kedysi vykonali, sami žneme zlo. Tým je učinené zadosť veľkej Spravodlivosti Pána, na základe ktorej budeme musieť vlastným utrpením až do posledného haliera zaplatiť za to, čo zlého a nesprávneho sme v minulosti vykonali. Kto zlorečí na tento druh utrpenia a nechce sa s ním zmieriť, zlorečí a spiera sa veľkej Spravodlivosti Pána, čím ale opäť seje len čosi zlé, za čo môže v budúcnosti s istotou očakávať zlú žatvu.

Keď kedysi Pán Ježiš riekol, že ak nás udrú po ľavom líci, máme nastaviť aj pravé, nehovoril o ničom inom, ako o účinkoch zákona spätného pôsobenia. Hovoril o tom, že ak sme konfrontovaní s týmto druhom našej sejby, máme utrpeniu nastaviť svoju tvár a pokorne prijať to, čo ku nám v neomylnej Spravodlivosti Pána prichádza, aby sme tým zaplatili za naše predchádzajúce pochybenia.

Ak to takto zrelo príjmeme, a teda nastavíme úderu osudu svoju tvár, zmažeme jednu z našich minulých vín, pretože sme za ňu zaplatili vlastným utrpením.

Ak ale zlorečíme na prichádzajúce utrpenie i na Stvoriteľa, ak pokorne nenastavíme svoju tvár úderu osudu a nepríjmeme ho, vinu si neodpykáme, ale ešte navŕšime. A v budúcnosti na nás všetko dopadne v dvojnásobnej miere.

Toľko teda k prvej príčine utrpenia, ktorá je príčinou hlavnou. Ostatné dve príčiny sú už len okrajové.

Druhý dôvod toho, prečo prežívame utrpenie spočíva v tom, že ľudia majú slobodnú vôľu. Preto sa môžu slobodne rozhodovať, ako sa budú k iným správať. A oni sa žiaľ často správajú nečestne, nezodpovedne, bezohľadne, podlo, nespravodlivo, bezcharakterne, a tak ďalej, a tak ďalej. Takýmto spôsobom však, zo svojej vlastnej slobodnej vôle, spôsobujú zlo a utrpenie iným ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. Toto je utrpenie, voči ktorému sa máme právo postaviť, aby sme ho nemuseli znášať, pretože povstáva len zo svojvôle iných ľudí. A tí si musia uvedomiť, že nemôžu zraňovať iných.

Tu je ale treba zvlášť zdôrazniť, že Pán Ježiš hovoril vo svojich slovách o nastavení druhého líca o utrpení, ako o dôsledku za naše vlastné predchádzajúce jednanie. Túto príčinu utrpenia považoval za ťažiskovú. Za tak ťažiskovú, že sa o ničom inom ani nezmieňoval.

A vskutku je to tak, pretože aj keď si myslíme, že nám trebárs niekto ubližuje nezaslúžene, z jeho vlastnej slobodnej vôle, všetko je dokonalými zákonmi univerza riadené tak, že nie je vôbec náhoda, s akými ľuďmi prichádzame denne do kontaktu. Že práve prostredníctvom nich máme prežiť niečo nepríjemného, čo sme niekdy v minulosti my sami spôsobili druhým.

Inými slovami povedané, pri všetkom, čo nás stretá, by sme sa v prvom rade mali naučiť prijímať eventualitu našej vlastnej viny, ktorej nepríjemné dôsledky práve žneme. Lebo žiaľ, v tomto smere platí pravý opak, spočívajúci v tom, že človek je zvyknutý hľadať príčinu všetkého zla v iných a len málokedy sám v sebe. Avšak práve na eventualitu našej vlastnej viny by sme sa mali zamerať v prvom rade. Tak, ako nám to odporučil Kristus.

No a tretia príčina utrpenia býva skutočne výnimočná, pretože postihuje najmä ľudí už takmer duchovne zrelých. Utrpenie, ktoré musia znášať, je im predkladané preto, aby jeho prekonávaním dozrievala ich osobnosť a spevnela v oceľ. Lebo presne tak, ako sa oceľ kalí v ohni, osobnosť človeka sa kalí v utrpení. Z ohňa utrpenia a nepríjemností napokon vychádza silná osobnosť, ktorej duchovná zrelosť, cnosti, ušľachtilosť a ľudská veľkosť sú schopné odolávať všetkému a nikdy nezakolíšu.

A toto môže a má byť inšpiráciou pre všetkých vo vzťahu k nášmu utrpeniu. Aj keď je pre väčšinu z nás nevyhnutným spätným účinkom nášho vlastného, nesprávneho predchádzajúceho jednania, prijímajme ho vzmužilo a snažme sa v ňom obstáť so cťou. Berme ho ako popud k tomu, aby sme sa ešte intenzívnejšie upli k cnostiam a ušľachtilosti. Aby sme sa ešte intenzívnejšie upli k pravidlám Desatora a k životu v súlade s Ježišovým učením. Lebo utrpenie k nám prichádza práve preto, že toto zanedbávame. Našim zrelým vysporiadaním sa s utrpením však môžeme vymazať všetky naše viny. Môžeme sa tak oslobodiť a vybieliť rúcho svojej duše od všetkých vín.

Tomu ale, čomu sa nie je možné na zemi vyhnúť je utrpenie, spôsobované zo slobodnej vôle iných ľudí, a tiež utrpenie, ako výzva a skúška, ktorými bude sporadicky preverovaná sila našej osobnosti.

Ak však stojí človek v týchto veciach vedome, čiže vie o čo tu ide, prekoná ich zrelo a so cťou. Preto stojme odteraz vedome vo vzťahu k prichádzajúcemu utrpeniu, aby sa pre nás nestalo cestou k ďalšej vine a k ďalšiemu utrpeniu, ale naopak, cestou k slobode, sile a zrelosti ducha.

Ak ale na nás utrpenie až príliš ťažko doľahne, môžeme sa obrátiť k Pánovi s prosbou o pomoc. Neprosme však, aby od nás bolo odňaté, ale aby sme dostali silu ho zvládnuť. A sila k tomu, aby sme všetko zvládli, nám bude zhora darovaná.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 03, 2020 7:18 pm

Pochody čertov! Netušené súvislosti zdanlivo nevinnej zábavy


V posledných rokoch k nám zo západu prichádza ďalšie nové obohatenie. Sviatok Halloween a s ním súvisiace sprievody najrozličnejších čarodejníc a čertov. A čím sú tieto masky hrôzostrašnejšie a desivejšie, tým lepšie! Tým je väčšia sranda!

Ale je to naozaj len sranda a nič viac? Asi celkom nie, pretože na druhej strane sa ozývajú rôzni jednotlivci, ale aj rôzne cirkvi, ktoré s týmito sprievodmi nesúhlasia a spisujú petície, aby ich mestské, alebo obecné úrady nepovolili. Vidia v nich totiž propagáciu zla a temných síl.

To sa samozrejme modernému, ateistickému a materialistickému človeku s jeho snahou užiť si dosýta najrozličnejších zábav javí ako nepochopiteľný závan stredoveku. Javí sa mu to ako skostnatená a prudérna strata zmyslu pre humor.

Ale pretože materialisti a ateisti vnímajú všetky veci len povrchne, z ich prvoplánovo materialistického hľadiska, pozrime sa na danú problematiku trochu hlbšie a ukážme si, čo sa v skutočnosti skrýva pod navonok prezentovaným povrchom dobrej zábavy.

Všetky pochody a sprievody bez výnimky sú vždy určitým posolstvom a prezentujú nejakú myšlienku. Vysielajú nejaký signál. Napríklad socialistické prvomájové sprievody boli vyjadrením radosti a spokojnosti zo života pod vedením komunistickej strany. Ukrajinské fakľové pochody neonacistov sú otvoreným prihlásením sa k Stepanovi Banderovi a k nenávisti voči všetkému ruskému. Ďalej tu máme známe dúhové pochody komunity LGBTI, upozorňujúce na existenciu inak sexuálne orientovaných osob a na ich práva. Ďalej máme napríklad pochody za život, ktorých účastníci sa snažia o oveľa intenzívnejšiu ochranu života už pred narodením. A môžeme sem zaradiť aj rôzne ekologické protestné zhromaždenia, inšpirované aktivistkou Gretou Thunberg a podobne.

Čo však je určitým spoločným menovateľom všetkých týchto protestných zhromaždení, sprievodov a pochodov? Ich účastníci hovoria spoločnosti asi toto: „Sme tu a máme takýto názor. Dávame o sebe vedieť a treba s nami počítať.“

No a presne to isté platí aj v prípade rôznych sprievodov čertov, stríg a strašidiel. Že je to len humor, zábava a žart, je totiž iba rozprávku pre povrchných a prvoplánových. Naopak, povrchnosť a prvoplánovosť ľudí, ktorí príliš neuvažujú, je dokonale využitá k tomu, aby bolo v spoločnosti prezentované to, o čo v skutočnosti pod zásterkou zábavy ide. A ide o manifestáciu temných síl, ktoré dávajú spoločnosti na známosť: „Sme tu a máme svoje hodnoty! Dávame o sebe vedieť a treba s nami počítať!“ A podobne, ako pri pochodoch neonacistov, aj tu je aktuálny skrytý podtext, vyjadrený slovami: „My sme tí, ktorí sú vyvolení, aby si podmanili spoločnosť!“

Sprievody čertov, stríg a strašidiel, teda všetko jednoznačne negatívnych bytostí, sú reálnym svedectvom našej doby, ktorá svojou plytkosťou myslenia, amorálnosťou, duševnou prázdnotou, necnosťami a nezriadenosťou vášní nadväzuje kontakt so sebe rovnorodými, nízkymi úrovňami univerza. A bytosti z týchto nízkych úrovní pochodujú v hrôzostrašných sprievodoch po našich mestách a dedinách, reprezentujúc temné sily, ktoré sa rozpínajú po našej planéte, aby ju celkom ovládli.

Takáto je teda žiaľ naša moderná civilizácia, ktorá inklinuje k nízkosti a temnote, pretože sama je takou. Veď si len skúsme položiť otázku, prečo sa napríklad v našich mestách a dedinách neorganizujú pochody anjelov a rôznych svetlých bytostí, ktoré by predstavovali cnosti? Veď predsa okrem nášmu pozemskému oku neviditeľných, temných a nízkych úrovní, zaľudnených najrozličnejšími hrôzy plnými bytosťami, existujú aj vysoké a vznešené úrovne, obývané nádhernými, ušľachtilými a cnostnými bytosťami. Prečo nášmu svetu nie je bližšie toto smerovanie? Prečo neberie inšpiráciu odtiaľ? Prečo neorganizujeme sprievody tohto druhu a tvorcovia kostýmov a masiek sa vo svojej inšpirácii nenapájajú do týchto úrovní?

Preto, lebo vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá! Lebo prevažujúca nízkosť v dušiach nachádza sympatie a rovnorodé spojenie so zodpovedajúcimi, nízkymi jemnohmotnými úrovňami univerza.

No a je úplne samozrejmé, že tento trend a toto prepojenie sa bytostne prieči ľuďom, ktorí si ešte zachovali aspoň určitú mieru ušľachtilosti a súdnosti. Títo ľudia mnohokrát nie vedome, ale podvedome tušia, o čo tu ide, a stavajú sa proti tomu. Stavajú sa proti rozpínavosti temnoty, ovládajúcej duše ľudí. Stavajú sa proti prezentácii jej moci a túžbe po expanzii, demonštrovanej pochodmi padlých, nízkych a ohyzdných bytostí.

A keď sme si už objasnili, čo všetko sa skrýva za touto zdanlivo nevinnou zábavou, skúsme sa ešte zamyslieť nad tým, kde sa čosi také, ako sú čerti vôbec vzalo?

Každému je jasné, že nejde o bytosti z nášho sveta, čiže z našej hrubej hmotnosti. Okrem hrubej hmotnosti však existujú aj rôzne úrovne jemnej hmotnosti, kam odchádzajú ľudské duše po smrti fyzického tela.

Každý vie, že ľudia sú buď dobrí, alebo zlí. Zlo naše duše zaťažuje a dobro naše duše povznáša. Podľa miery dobra a zla má teda každá duša po odložení fyzického tela určitú tiaž. Čím je ušľachtilejšia a lepšia, tým je tiaž menšia, a čím je duša skazenejšia a negatívnejšia, tým je tiaž väčšia.

A tak, na základe zákona duchovnej tiaže, klesajú duše zaťažené nízkosťou do nízkych úrovní jemnej hmotnosti a naopak, duše, nadľahčené ušľachtilosťou stúpajú do vysokých úrovní jemnej hmotnosti. Tam sa ďalej zušľachťujú v konaní dobra a v cnostiach, aby napokon, po dosiahnutí ľudskej dokonalosti, mohli vstúpiť z jemnej hmotnosti do večného, duchovného kráľovstva nebeského.

K pochopeniu, odkiaľ pochádzajú čerti treba vedieť, že čím je duša skazenejšia a nižšia, tým ohyzdnejšiu vonkajšiu formu dostáva. A naopak, čím je duša cnostnejšia a lepšia, tým je jej vonkajšia forma ušľachtilejšia a krajšia.

Potvrdenie fungovania tejto zákonitosti môžeme nájsť už tu na zemi, keď napríklad niekto enormným spôsobom holduje alkoholu a jeho neresť časom začína byť viditeľná aj na jeho vonkajšom vzhľade. A podobne je to aj s drogami. No a po našej smrti, vo svete jemnej hmotnosti, sa táto zákonitosť mnohokrát znásobuje.

To znamená, že akákoľvek neresť a nízkosť sa oveľa očividnejšie odzrkadľuje na vzhľade duševného, jemnohmotného tela každého jednotlivca. Čím je teda niekto horší, tým ohyzdnejšiu a odpudzujúcejšou podobu má jeho jemnohmotné telo. A ide to až tak ďaleko, že ľudia strácajú svoju ľudskú podobu a stávajú sa z nich polo zvieracie a polo ľudské, strašidelné a ohyzdné bytosti.

Čerti teda nie sú nijaký nový a zvláštny druh. Čerti sú v skutočnosti ľudia, neľudsky spotvorení vlastnou nízkosťou.

Tento istý princíp však platí aj v pozitívnom slova zmysle, pretože jemnohmotné telá ľudí ušľachtilých, čestných, spravodlivých, dobrých a láskavých nadobúdajú ušľachtilé a vznešené formy, podobajúce sa formám anjelským.

Takže aby nám bolo všetkým jasné, čerti sú v skutočnosti nízke, padlé a úbohé ľudské duše, nachádzajúce sa v nízkych úrovniach jemnej hmotnosti. Sem sa kontaktovať, sem sa orientovať, odtiaľto sa inšpirovať a na náš svet prinášať sprievody týchto nízkych, nešťastných, spotvorených a najrozličnejšími neresťami opantaných bytostí, nie je rozhodne nič pozitívneho. Je to len úbohé a poľutovania hodné spájanie sa s nízkosťou. Nie je to nič pozitívne, na čo by sa mali ľudia orientovať.

Ľudia by sa mali orientovať skôr opačným smerom. Nie teda nadol, ale nahor! Nie do nížin, ale do výšin! Tam, vo vysokých úrovniach jemnej hmotnosti, prebývajú ušľachtilé a cnostné ľudské duše, ktorých ušľachtilá vonkajšia duševná forma je výsledkom ich života v súlade s princípmi dobra, lásky, spravodlivosti a ušľachtilosti. Tým smerom by bolo žiadúce sa orientovať a inšpirovať!

Nie teda do nížin, ale k výšinám máme upierať svoj zrak! Odtiaľ máme čerpať a prinášať to sem dolu ku nám na zem, aby sa naša planéta stávala čoraz lepšou, a nie čoraz horšou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pia Feb 14, 2020 7:27 pm

Nie! Nie sme toľkokrát ľuďmi, koľko rečí ovládame!


V rozhlase bývajú často rozhovory s mnohými šikovnými mladými ľuďmi, ktorí sa dokázali úspešne presadiť v zahraničí. Bránou k úspechu sa im okrem iného samozrejme stala ich znalosť reči, ba dokonca znalosť viacerých cudzích jazykov.

Na prvý pohľad sa teda naozaj zdá, akoby to potvrdzovalo známe slová: koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Toto úslovie je však v skutočnosti zavádzajúce a nepravdivé! Koľko jazykov totiž vieš, toľkokrát nie si vôbec človekom! Toľkokrát sa len zväčšujú tvoje možnosti a príležitosti uplatniť sa. Toľkokrát sa ale človekom vôbec nestávaš, pretože pravými ľuďmi sa stávame prostredníctvom niečoho úplne iného, v čom množstvo zvládnutých jazykov vôbec nerozhoduje.

Ako sa teda môžeme stať naozaj ľuďmi?

Dosiahnutie plnosti nášho človečenstva je spojené s našim najvnútornejším jadrom. Je spojené s najhlbšou podstatou našej osobnosti, ktorá je duchovná.

Byť človekom znamená plné stotožnenie sa so svojou najvnútornejšou podstatou. Byť človekom je spojené s duchovným precitnutím. Je to spojené s duchovným obrodením a s duchovným znovuzrodením.

Čo to znamená?

Zanemená to, že vedomie a seba uvedomenie väčšiny ľudských, bytostí žijúcich na zemi, je vymedzené iba materiálnou realitou. Čiže tým vonkajším, hmatateľným, fyzickým a reálnym, čo vidíme okolo seba. To sú hranice, v ktorých sa pohybuje myslenie, cítenie a vedomie väčšiny.

A tejto, čisto materiálnej orientácii, potom plne zodpovedá i hierarchia hodnôt, ktoré ľudia uznávajú a o ktoré sa usilujú. Sú to hodnoty peňazí, majetkov, moci, slávy, úspechu, kariéry, konzumu a užívania si.

Honba za materiálnymi hodnotami a ich nadobúdanie vyvoláva v spoločnosti i na celom svete mnoho zla v podobe chamtivosti, bezohľadnosti, nečestnosti, sebectva, podvodu, klamstva, zvrhlosti, nečistoty, nemravnosti, závisti, násilia, agresivity, a tak ďalej, a tak ďalej. Dôsledkom toho sú konflikty a napätie medzi jednotlivcami i medzi národmi. Dôsledkom toho sú neustále vzájomné pnutia, krízy, vojny, ale aj bezohľadné drancovanie prírodných zdrojov našej planéty.

Všetky tieto negatívne skutočnosti má na svedomí jedine vedomie človeka, vtesnané iba do hraníc materiálnej reality. Takýmto spôsobom obmedzené bytosti totiž ešte vôbec nie sú ľuďmi, čo svojim konaním a svojimi hodnotami aj reálne potvrdzujú. Nepreberné množstvo existencie zla okolo nás teda zjavne potvrdzuje, že takéto, matériou obmedzené bytosti, sú ešte na míle vzdialené od skutočnej veľkosti a vznešenosti naplnenia vlastného človečenstva.

Lebo človek ako taký, čiže jeho najvnútornejšie jadro a jeho skutočná podstata, pochádza z ríše Ducha, a preto je duchovný. A táto naša najvnútornejšia podstata sa v nás neustále ozýva v podobe hlasu svedomia, ktorý sa nás snaží usmerňovať iba na cesty dobra. Iba na cesty spravodlivosti, cti, ohľaduplnosti, láskavosti, dobroprajnosti, nezištnosti, ušľachtilosti, čistoty a ľudskosti.

Znovuzrodenie a precitnutie v duchu teda znamená preorientovanie sa na tieto hodnoty, ktoré sú hodnotami ducha. Jedine ten, kto dospeje až k tejto méte, jedine ten sa môže stať skutočne človekom, ktorý, verný svojej duchovnej podstate, uprednostňuje vo svojom živote hodnoty dobra, cti a spravodlivosti, a stavia ich nad hodnoty matérie, ktoré sú pre neho až na druhom mieste.

Toto je duchovné precitnutie! Toto je duchovné obrodenie! Toto je duchovné znovuzrodenie! V tomto spočíva nadobudnutie pravého človečenstva!

Z dočasnosti, z obmedzenosti, z pominuteľnosti a z prachu hmoty zrazu povstáva večná, nezničiteľná a vznešená, skutočná veľkosť človeka! Z pôvodnej, nízkej bytosti, ktorej vedomie je ohraničené iba materiálnou realitou podobne, ako vedomie kuraťa, nachádzajúceho sa vo vajci, sa zrazu rodí nový človek. Rozrušuje škrupinu obmedzenia hmotnosti, jeho vedomie sa oslobodzuje z jej väzieb a spája sa s novou, vyššou realitou. S realitou večného Ducha a jeho hodnôt!

Rodí sa nový človek! Človek čestný, spravodlivý láskavý a čistý! Človek, schopný budovať harmóniu a mier! Človek, schopný zveľaďovať a chrániť prostredie, v ktorom žije! Rodí sa skutočný a pravý človek, ktorý odhadzuje egoisticky materiálne „ja“ a „mne“, a nahradzuje to veľkým, všeobsiahlym „my“ a „nám“. Rodí sa nový človek, ktorý vnútorne vzhliada k Výšinám a k východisku a zdroju všetkého bytia, ktorým je veľký a vznešený Stvoriteľ všetkého.

Toto je skutočný človek! Toto je človek budúcnosti! Toto je človek ducha, ktorý dosiahol veľkosti vlastného človečenstva a svojej pravej ľudskej hodnoty! Takýmito ľuďmi sa máme stať! Toto by sa malo vyučovať na školách! K tomuto by mali byť vedené naše deti! Poznanie týchto skutočností by malo byť každému jednotlivcovi od malička vštepované, aby sa mohol čo najskôr vydať na cestu nadobúdania duchovnej zrelosti, na ktorej dosiahne naplnenia veľkosti vlastného človečenstva.

Lebo ak toto nedosiahne, v skutočnosti nemá absolútne nič, ani keby obsiahol všetky znalosti sveta a získal všetky jeho poklady. Nemá nič, pretože ho v jeho nehotovej podobe ešte nemožno vôbec považovať za plnohodnotného človeka. Lebo skutočne plnohodnotným je len človek ducha, s tomu zodpovedajúcou hierarchiou hodnôt a nikto iný.

V súčasnosti jestvuje na našej planéte len veľmi málo skutočných ľudí. Existuje však značný počet tých, ktorí sú na správnej ceste a usilujú sa o dosiahnutie pravého človečenstva. Väčšina však žiaľ, spí hlbokým spánkom ducha, uväznená svojim vedomím v škrupine materiálnej reality, ako kura, ktoré sa nie je schopné oslobodiť von z vajca.

A samotný Kristus bol v definícii týchto skutočností ešte oveľa radikálnejší, pretože ľudí s matériou obmedzeným vedomím nazval mŕtvymi, ktorí majú byť ponechaní svojmu osudu. Osudu duchovnej mŕtvoly, ktorá bude nakoniec definitívne zničená v konečnom zániku iba dočasne oživenej hmoty.

Lebo hmota a všetko, čo je s ňou spojené a na ňu hodnotovo naviazané, je odsúdená k zániku. Iba to, čo smeruje k Duchu a k jeho večným, nezničiteľným hodnotám, môže pretrvať naveky. A aj na veky pretrvá!

PS. Žiaľ, znalosť cudzej reči a odchod do zahraničia v drvivej väčšine vôbec nesúvisí s rozvojom a dosahovaním hodnôt pravej ľudskosti. Znamená to len intenzívnejšie a hlbšie prepojenie s matériou a jej možnosťami, ktoré sú na západ od nás väčšie. Znamená to len oveľa väčšie upnutie sa na tieto hodnoty a ich dosahovanie, čo človeka beznádejne vzďaľuje, a nakoniec úplne odrezáva od pravdy Ducha. A preto taký človek, hoci si žije v dostatku a v blahobyte, je v skutočnosti už mŕtvy. Je mŕtvy duchovne, čo je oveľa strašnejšie, než keby zomrel fyzicky, pretože je mŕtvy pre skutočné a pravé hodnoty Ducha. A tým i pre skutočný život, ktorý je jedine v Duchu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 17, 2020 7:35 pm

Nepoznané tajomstvo pravej podstaty Stvoriteľa


Ak si máme povedať niečo, čo sa bude tým najzásadnejším spôsobom dotýkať poznania samotnej podstaty Stvoriteľa, je sa treba nevyhnutne zmieniť o jeho Trojjedinosti.

Trojjedinosť Pána všetkých svetov je vo svojej pravej podstate čímsi, čo nám navždy zostane nepochopiteľné, pretože Najvyšší vo svojej Trojjedinosti stojí vysoko nad stvorením, kam vo svojej chápavosti nie je schopné dosiahnuť vedomie žiadneho tvora, žijúceho vo vnútri stvorenia.

Napriek tomu predsa len môžeme Trojjedinosť Pána aspoň do určitej miery chápať a porozumieť jej. Ale samozrejme, iba sprostredkovane, čiže vo forme, akou sa premieta dolu do stvorenia. Čiže vo forme, v akej je vyžarovaná zhora, od Stvoriteľa nadol, do stvorenia.

Trojjedinosť Pána sa premieta do stvorenia prostredníctvom troch základných princípov. Prostredníctvom troch pilierov, na ktorých celé stvorenie stojí. Sú nimi Láska, Spravodlivosť a Čistota!

Ide o tri princípy, pôsobiace ako jeden, pretože v každom jednotlivom z nich sú organicky prítomné ďalšie dva. Znamená to teda, že v Láske je zároveň prítomná Spravodlivosť a Čistota. V Spravodlivosti je prítomná Láska a Čistota. No a v Čistote je prítomná Láska a Spravodlivosť.

Aby sme tento odraz Trojjedinosti Najvyššieho, prejavujúci sa vo stvorení lepšie pochopili, povedzme si niečo viac o každom z jeho jednotlivých princípov osobitne.

Začnime Láskou. Láska je v kresťanstve vnímaná, ako niečo samojediné. Ako niečo dominantné, vyjadrené slovami: Boh je Láska.

Vnímanie Stvoriteľa dominantne len ako Lásky však robí kresťanstvo ochudobneným, pretože na základe vyžarovania Trojjedinosti Pána do stvorenia je jeho Láska pevne prepojená so Spravodlivosťou a Čistotou. Je s nimi tak pevne spojená, že vzájomne tvoria nerozdielnu jednotu.

Ak ale Láska nie je vnímaná takýmto spôsobom, ide žiaľ o lásku falošnú, skreslenú a nepravú. Aby sme si to celé lepšie objasnili, uveďme konkrétny príklad. Trebárs výchovu detí. Okrem nevyhnutnej lásky musí byť pri nej v rovnakej miere činným aj princíp spravodlivosti.

V tejto súvislosti si spomínam na slová jedného staršieho pána, reagujúceho na súčasný systém výchovy detí. Reagujúceho na to, že sa im takmer všetko dovoľuje a že trebárs pri konfliktnom správaní dieťaťa v škole, rodičia vystupujú proti učiteľovi namiesto toho, aby si spravili poriadok so svojou ratolesťou, ktorá sa nevie spratať do kože.

Onen starý pán povedal asi toľko: „Mňa môj otec bil. Ale nie preto, že by ma nemal rád. Naopak, práve preto, že ma mal rád a chcel zo mňa niečo mať“. Ak by sme tieto slová starého pána mali parafrázovať v rámci našej témy o Trojjedinosti, zneli by asi takto: „Otec ma mal rád (hodnota lásky), a preto na mne rukolapným spôsobom uplatňoval hodnotu spravodlivosti, aby zo mňa vyrástol hodnotný človek.“

Nie je samozrejme mojim zámerom nabádať rodičov, aby svoje deti bili, ale rozhodne je ich treba nabádať k tomu, aby pri svojej výchove oveľa razantnejšie zohľadňovali aj princíp spravodlivosti. Ten musí s ich láskou tvoriť jednotu, ak chcú svoje deti správne vychovať.

Toľko k princípu Lásky a teraz sa bližšie pozrime na princíp Spravodlivosti. Snáď najočividnejším a najrukolapnejším svedectvom fungovania princípu spravodlivosti vo stvorení sú choroby, ale v konečnom dôsledku i mnohé iné tragédie a nešťastia.

Pri chorobách to napríklad funguje tak, že ak človek, najmä vnútorne, dlhodobo vybočuje zo štandardov harmónie, stanovenej zákonmi univerza na ľudskú bytosť, jeho vnútorný odklon od tejto harmónie sa napokon somatizuje a zhmotňuje do vonkajšej podoby nejakej konkrétnej choroby.

Úlohou každej choroby je v prvom rade zastaviť človeka v jeho nesprávnom myslení a štýle života. Každá choroba, a ak je vážna o to viac, nás teda zväčša vždy zastaví v našich zabehaných návykoch a donúti nás zamyslieť sa. Zamyslieť sa nad sebou samými, nad životom ako takým a nad jeho hodnotami. No a v druhom rade je nám schopná ukázať, ak skúmame jej duchovné príčiny, čím konkrétne sa odkláňame od harmónie, požadovanej univerzom od človeka. Choroba nám to umožní poznať, a na základe poznania jej duchovnej príčiny sme potom schopní zapracovať na jej odstránení.

Ak si opäť pripomenieme slová onoho starého pána, ktorý hovoril, že ho jeho otec bil, tak platia aj v tomto prípade. Aj choroby a iné nešťastia sú údery, ktoré dostávame.

Ale pozor! Nebije nás nimi Pán! Údery choroby a osudu sú iba nevyhnutnými a zákonitými dôsledkami nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Údermi choroby a osudu sa bijeme my sami a dostávame ich preto, aby sme sa zastavili a spamätali. Aby sme pochopili, kde robíme chyby a snažili sa ich napraviť.

V chorobách a iných osudových nešťastiach je teda jasne badateľný nekompromisný princíp vyššej Spravodlivosti, a tá na nás dopadá v odvetných úderoch zákona spätného pôsobenia.

Avšak v týchto odvetných úderoch osudu je zároveň jasne badateľný aj princíp Lásky, ktorá nechce, aby sme stratili celé svoje bytie a skončili v duchovnom zatratení, ale ktorá nás, hoci aj za cenu choroby a úderov osudu, chce zastaviť v našom nesprávnom smerovaní a priviesť na pravú cestu.

Na základe tohto všetkého môžeme jasne vidieť, ako sú princípy lásky a spravodlivosti vzájomne hlboko a neoddeliteľne prepojené. A v takomto hlbokom vzájomnom prepojení sa ich preto máme snažiť uplatňovať aj v našom každodennom živote.

A teraz si povedzme niečo o Čistote. O Čistote nepoškvrnenej, krištáľovo chladivej a čírej. O Čistote, ktorá je matkou všetkých cností, pretože práve z nej, ako zo základnej platformy bytia, vyrastajú ako prvé dva vzácne kvety. Kvet Lásky a kvet Spravodlivosti. A samozrejme, okrem nich aj všetky ostatné, vysoké a vznešené cnosti.

Pochopenie hlbokého vzájomného prepojenia Trojjedinosti Čistoty, Lásky a Spravodlivosti si môžeme priblížiť aj na základe toho, že poznanie princípu Spravodlivosti bolo ľuďom darované v Starom Zákone. Poznanie princípu Lásky nám bolo darované v Novom Zákone. No a poznanie, a akoby konečné zastrešenie celej Trojjedinosti môžeme nájsť vo významnom, duchovno filozofickom diele „Vo Svetle Pravdy“, ktoré hneď vo svojom úvode kladie dôraz predovšetkým na Čistou. To sa vo vzťahu k ľuďom premieta do slov: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Lebo jedine tým založíte mier a budete šťastní!“

Znamená to teda, že každý človek, ktorý sa vedome snaží o zachovávanie čistoty a ušľachtilosti svojho vnútorného života, sa dostáva do súladu s univerzálnym princípom Čistoty, prúdiacej do stvorenia z vyžarovania Trojjedinosti Najvyššieho. A čistota vnútra takto vedome sa snažiaceho človeka potom automaticky prinesie svoje prvé nádherné plody v podobe lásky a spravodlivosti. A napokon aj v podobe všetkých ostatných, ušľachtilých, vznešených a vysokých cností.

V kresťanských chrámoch je možno často vidieť symbolické vyjadrenie Trojjedinosti Pána v podobe trojuholníka. Z neho vychádzajú lúče a vo vnútri neho sa nachádza oko.

Spodné dva uhly tohto trojuholníka symbolizujú princíp Lásky a princíp Spravodlivosti. No a jeho horný uhol symbolizuje princíp Čistoty, ktorý to všetko zastrešuje. Princíp Čistoty, ako vrchol všetkého a ako východiskový bod celého bytia. A tento princíp Čistoty má nájsť odraz v každom z nás v podobe našej vážnej snahy o zachovávanie čistoty svojho vnútorného života. Svojho cítenia a myslenia, pretože z nich automaticky vyvstáva všetko ostatné. Slovný prejav i vonkajšie a viditeľné činy, ktoré sú odrazom nášho čistého vnútra.

Lebo dobrý strom prináša dobré ovocie a zlý strom zlé ovocie. Dobrý strom je náš čistý a ušľachtilý vnútorný život, ktorý prináša svoje dobré ovocie v podobe nášho dobrého, spravodlivého a láskavého jednania. Zlý strom je náš nečistý a neušľachtilý vnútorný život, ktorý prináša svoje zlé ovocie v podobe nášho nedobrého, nespravodlivého a neláskavého jednania. Príde však čas, kedy budú všetky zlé stromy vyťaté a spálené v ohni, aby už viac nemohli prinášať svoje zlé ovocie, a aby vo stvorení zavládla už len krištáľovo číra Čistota.

Na záver si teda stručne zhrňme znalosť o Trojjedinosti Najvyššieho, transformovanú do stvorenia v podobe neoddeliteľnej jednoty princípov Lásky, Spravodlivosti a Čistoty.

Každý človek, ktorý žije vo stvorení a chce kráčať ku svojmu Pánovi, sa k nemu môže blížiť jedine prostredníctvom rozvíjania troch najelementárnejších cností. A to cnosti Lásky, cnosti Spravodlivosti a cnosti Čistoty. A tieto tri cnosti v ňom musia dosiahnuť vzájomnej jednoty.

Lebo láska bez čistoty je vždy len rôzna miera nemravnosti a zvrhlosti. A láska bez spravodlivosti je slabošská, zmäkčilá a sladkastá.

Spravodlivosť bez lásky je zase krutá, tvrdá a bezohľadná. A spravodlivosť bez čistoty je len ilúziou spravodlivosti. Je len karikatúrou spravodlivosti.

A čistota, pravá a skutočná je len taká, z ktorej úplne organicky a prirodzene vyrastajú všetky cnosti. Lebo čistota je matkou cností! Prvými je láska a spravodlivosť, a po nich nasledujú všetky ostatné.

V minulosti si mnohé cirkvi mysleli, že jedine ony majú pravú vieru. A mnohé si to myslia dodnes. V takomto názore sa však skrýva malosť, pretože v skutočnom bytí, a nakoniec i pred bránami kráľovstva nebeského, nie je vôbec rozhodujúce, či je niekto katolíkom, evanjeliom, budhistom, moslimom, alebo niekým iným. V skutočnosti je rozhodujúca iba miera našej spravodlivosti, lásky a čistoty, ktorú nesieme vo svojom vnútri, vo svojich srdciach a vo svojich dušiach. V skutočnosti je rozhodujúca iba miera lásky, spravodlivosti a čistoty, ktorú sme boli schopní reálne preukázať vo vzťahu k našim blížnym. Jedine toto je rozhodujúce a všetko ostatné je nepodstatné a podružné. Jedine na tomto základe preto treba žiť, myslieť, cítiť a jednať, pretože jedine toto je základ pravý a pevný, ktorý odolá, zatiaľ čo všetko ostatné sa musí zrútiť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 24, 2020 7:26 pm

Kvôli čomu vlastne existuje vesmír a my v ňom?


Žijeme tak rýchlo, že mnohí si nikdy nenájdu chvíľu času, aby sa v kľude pozreli von z okna a položili si otázku: Na čo to tu všetko okolo nás vlastne je? Aký to má zmysel? Aký má zmysel, že jestvuje vesmír? Aký má zmysel, že jestvuje planéta Zem? Aký má zmysel, že jestvujú ľudia? Aký má zmysel existencia rastlín a zvierat? Aký to všetko má účel a k čomu to slúži?

Už len položenie si týchto otázok je nesmierne dôležité, pretože je začiatkom prebudenia človeka zo spánku nevedomosti. A nesmierne zásadná a maximálne dôležitá je aj správna odpoveď na ne, pretože nevedomému ľudskému živočíchovi ukazuje cestu k plnému uvedomeniu.

Poďme si teda zodpovedať tieto otázky, aby sme sa mohli stať z nevedomých vedomými.

Všetko okolo nás, od existencie vesmíru až po existenciu človeka, má jediný zmysel a jediný účel. Je ním rozvoj vedomia! Je ním rast a vzostup vedomia! Jednoducho povedané, všetko to viditeľné okolo nás je tu preto, aby sa prostredníctvom neho mohlo rozvíjať a rásť to neviditeľne vedomé, čo stojí za tým.

Okolo nás existujú tri druhy vedomia. Vedomie rastlín, vedomie zvierat a vedomie ľudské, pričom vedomie rastlín a zvierat môžeme zhrnúť do súhrnného pojmu bytostné. Takže v podstate máme len dva základné druhy vedomia. Vedomie bytostné a vedomie ľudské, ktoré môžeme nazvať aj vedomím duchovným.

No a tieto dva druhy vedomia vstupujú do hmotného univerza preto, aby sa mohli rozvíjať a rásť. Hmotné univerzum poskytuje životný priestor pre rozvoj vedomia a je školou, v ktorej sa individuálne vedomie vyvíja. A vyvíja sa tak, že dozrieva od nevedomého a nezrelého, k čoraz vedomejšiemu a zrelšiemu.

Nad hmotným univerzom sa totiž nachádzajú dve nehmotné úrovne, alebo inak povedané, dve ríše. Prvou je úroveň bytostného vedomia, alebo ríša bytostná, a druhou je úroveň duchovného vedomia, alebo ríša duchovná. A v každej z nich sa nachádza veľa nevedomých a nezrelých, individuálnych čiastočiek vedomia. No a priestorom, určeným na rozvoj tohto vedomia je práve hmotné univerzum, v ňom slnečná sústava a v nej planéta Zem.

Ako prvé vstúpilo na planétu Zem vedomie bytostné. Čiže vedomie rastlín a zvierat. A vstúpilo na ňu prostredníctvom absolútne najjednoduchších foriem života, čím v podstate oživilo doposiaľ mŕtvu hmotu. Život musel v ťažkých, prvo počiatočných podmienkach na zemi zápasiť o prežitie. Avšak práve týmto zápasom zároveň postupne dochádzalo k rozvoju vedomia. A čím viac individuálne vedomie rastlinného a živočíšneho druhu rástlo a vyvíjalo sa, tým zložitejšie vonkajšie formy smerom zvnútra navonok vytváralo. Tak sa od najjednoduchších rias začali formovať rastliny čoraz zložitejšie, a od najjednoduchších jednobunkových živočíchov, živočíchy čoraz dokonalejšie.

Rast vnútorného vedomia teda spôsoboval vývoj od najjednoduchších foriem života k formám čoraz zložitejším. Vnútorne sa rozvíjajúce bytostné vedomie privodilo evolučný vývoj tak, ako ho odpozoroval Darwin. Všetky rastliny a všetky zvieratá, ktoré okolo seba vidíme, sú teda len schránky, vo vnútri ktorých sa nachádza bytostné individuálne vedome, za účelom rastu a postupného vývoja k čoraz vedomejšiemu a dokonalejšiemu. Tak dospel vývoj až k najdokonalejšiemu zvieraťu, k takzvanému pračloveku. Pračlovek predstavoval vrcholnú formu sebauvedomenia a dokonalosti, ku ktorej dospelo bytostné vedomie.

No a práve v tejto chvíli prichádza na scénu vedomie ľudské. Čiže vedomie duchovné. A prichádza preto, lebo najvyšší vývoj bytostného vedomia má veľmi blízko k najnižšej zrelosti duchovného vedomia. Tým došlo ku vzájomnému kontaktu a spojeniu, na základe ktorého mohlo individuálne duchovné vedomie vstúpiť do telesnej schránky pračloveka, aby mohlo na zemi, v hmotnom univerze začať so svojim vlastným vývojom.

Reálne sa to udialo tak, že pri gravidite samice pračloveka už nevstupovalo do tela novorodenca bytostné vedomie, ale vedomie duchovné, čiže ľudské.

Duchovné vedomie v tele ľudoopa sa v boji o prežitie, a v boji s drsnými prírodnými podmienkami začína rozvíjať sebe vlastným, ľudským spôsobom. Od tohto momentu začínajú dejiny ľudskej civilizácie, ktoré sú v skutočnosti dejinami rozvoja duchovného vedomia a individuálneho sebauvedomenia. Jedine o toto vo vývoji ľudskej civilizácie v skutočnosti ide! Jedine kvôli tomu jestvuje vesmír i naša planéta!

Zmienený, prirodzený proces sa však žiaľ vinou ľudí zadrhol. Ľudstvo sa totiž vydalo na falošnú cestu a na nej sa nachádza dodnes. Bytostné formy vedomia na základe rešpektovania svojich inštinktov išli správnou cestou vývoja, a ľudia mali taktiež rešpektovať svoje, nie už inštinktívne, ale intuitívne vnímanie. To sa v nich ozýva prostredníctvom cítenia a svedomia, a nabáda ich práve k rozvoju individuálneho vedomia ako zásadnej priority.

Avšak ľudia trvalo ignorovali tichý hlas svojej intuície a oveľa viacej načúval hlasu svojho rozumu. Na základe jeho impulzov sa orientovali predovšetkým na rozvoj hmotný a materiálny. Jedine tento druh vývoja sa stal pre nich prioritným, zatiaľ čo vývoj vedomia začal byť vnímaný, ako niečo nepodstatné.

A tak sa dejiny ľudskej civilizácie stali dejinami fatálneho omylu, spočívajúceho nie v dôraze na rozvoj vedomia, ako to malo správne byť, ale v dôraze predovšetkým na rozvoj materiálny.

Zhora, z ríše Ducha, čiže z úrovne bytostí s plne rozvinutým duchovným vedomím, prichádzali na zem jedinci, ktorých úlohou malo byť nasmerovanie ľudstva na správnu cestu. Čiže na cestu rozvoja vedomia. Tak vznikli na zemi náboženstvá. V zásade totiž všetky veľké náboženstvá hovoria o tom istom. Hovoria, že v nás jestvuje niečo hlbšie, vnútorné a skryté, čo má byť rozvíjané. Hovoria, že hodnoty a rozvoj hmotného druhu má byť až na druhom mieste. Hovoria, že všetko, čo fyzicky jestvuje, je len vonkajší prostriedok k tomu, aby mohlo byť rozvíjané to vnútorné, čiže naše vedomie.

Presne v tomto duchu ľudí usmerňoval aj Kristus, a pred ním Mojžiš. V Desatore a v Ježišovom učení bolo ľudstvu ukázané, akým spôsobom má na sebe vnútorne pracovať, aby správne rozvíjalo svoje vedomie. K rozvoju ľudského individuálneho vedomia dochádza totiž jedine prostredníctvom rozvíjania dobra, cností a ušľachtilosti. Len takýmto spôsobom sa zdravo vyvíja a rastie miera nášho individuálneho vedomia a seba uvedomenia. A ak vytrváme na tejto ukázanej ceste, naše vedomie sa plne rozvije, plne dozreje a my, ako duchovne plne vedomé bytosti, budeme môcť vstúpiť do úrovne čistého vedomia. Budeme môcť vstúpiť do ríše Ducha a tam žiť a pôsobiť. Tým sa staneme bytosťou, ktorá úspešne absolvovala pozemskú školu rozvoja vedomia.

Orientácia na matériu, ako ju dnes poznáme, je omylom a tragickým bláznovstvom, pretože je to upnutie sa na niečo, čo je podružné. Matéria je len prostriedok, ktorého formovaním a pretváraním má rásť a vyvíjať sa naše individuálne duchovné vedomie do takej miery, aby bolo schopné nakoniec opustiť hmotnosť a vojsť do ríše Ducha. Do ríše plne rozvinutých a individuálne plne vedomých, duchovných bytostí.

Kto však rozvoj svojho vedomia hrubo ignoruje a zostáva neustále pripútaný iba k hmote, toho osobnosť bude nakoniec spolu s celým hmotným univerzom podrobená nevyhnutnému rozkladu a zániku všetkého hmotného.

Pochopme teda, že všetko živé, čo okolo seba vidíme, sú len rôzne stupne vývoja vedomia, smerujúce k dokonalosti, a tým k odpútaniu sa od hmotného univerza. I každé ľudské individuálne vedome je súčasťou tohto procesu.

A preto každý z nás má dve možnosti. Buď bude v uvedomení si všetkých týchto skutočností kráčať správnou cestou, spočívajúcou v rozvoji vlastného individuálneho vedomia až k ľudskej dokonalosti, a to prostredníctvom upnutia sa k dobru, láske, spravodlivosti a ušľachtilosti. Alebo to bude ignorovať a upne sa iba na materiálny rozvoj, na materiálne ciele, na materiálne užívanie si a na celkové materialistické ponímanie života.

V prvom prípade je to cesta k životu a večnosti v ríši Ducha, a v druhom prípade cesta k strate bytia a k záhube v zániku hmoty.

Na ceste priority matérie si samozrejme môžeme užiť svojich dočasných, pomyselných päť minút slávy vo forme bezbrehého užívania si všetkého, čo fyzická existencia ponúka. To sa však vždy musí napokon skončiť plačom a škrípaní zubov v tvárou v tvár vlastnej, neodvratnej a večnej skaze všetkého, čo je hmotné a s hmotou hodnotovo pevne zviazané.

PS. A v konečnom dôsledku je práve naše rozvinuté, nerozvinuté, alebo fatálne zanedbané vedome tým jediným, čo si z tejto zeme odnesieme.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 02, 2020 7:43 pm

Freddie Mercury! Poučme sa z jeho osudu!


Nedávno som mal možnosť nahliadnuť do knihy o skupine Queen. Hovorilo sa v nej najmä o zákulisí rôznych turné, ktoré táto veľmi úspešná skupina absolvovala v druhej polovičke sedemdesiatich rokov. Išlo o pohľad jedného z členov kolektívu pracovníkov, takzvaných „bedňákov“, majúcich na starosti aparatúru a ozvučenie.

Náročky som v úvode spomenul, že som do knihy iba nahliadol, pretože z mravných dôvodov som nedošiel až na jej koniec. Aby ste pochopili prečo, uvediem konkrétny príklad.

„Bedňáci“, zabezpečujúci aparatúru skupine Queen, bývali pri koncertných turné v hoteloch v blízkosti miesta vystúpenia. Okrem driny s nosením a inštaláciou aparatúry však mali aj chvíle voľna, kedy sa nudili. Vtedy zväčša holdovali alkoholu a drogám, a popri tom vymýšľali rôzne zábavky na rozptýlenie.

Jednou z nich bola trebárs demolácia zariadenia hotela. V knihe sa napríklad nachádza dobrá rada, že televízor je najlepšie vyhadzovať z okna, keď je zapojený do zásuvky, pretože pri dopade silnejšie buchne a lietajú iskry.

Na druhý deň, keď po takomto žúre prechádzal riaditeľ hotelu spolu s manažérom skupiny izbami a počítali škody, manažér, ešte so zbytkovým alkoholom v krvi hovorí riaditeľovi: „Ešte tam pripočítajte tie dve lampy“.

A riaditeľ na to: „Ale veď nie sú rozbité“.

Manažér skupiny pristúpil k nim, roztĺkol ich a hovorí: „Už sú.“

No a v podobnom štýle sú v knihe opisované aj rôzne sexuálne radovánky, takže je pochopiteľné, že človek s určitými mravnými zásadami musí knihy zanechať, i keď samotná hudba skupiny Queen má svoje kvality.

V období, keď vo mne ešte rezonovali tieto informácie, mi napadlo pozrieť si nejaké živé vystúpenie skupiny, pretože jeho zákulisie bolo v knihe zaujímavo popisované.

Išiel som teda na youtube a zadal som do vyhľadávača „Qeen live“ a to, čo som tam našiel, so mnou dosť zamávalo, pretože okrem zostrihov z rôznych koncertov sa tam nachádzalo aj video z posledného natáčania Freddieho Mercuryho. Dojem z neho bol hrozný. Bolo to niečo maximálne smutné, pretože z vitálneho a charizmatického Freddieho zostala len troska. Bol to tak žalostný obraz ľudskej pominuteľnosti i pominuteľnosti všetkej svetskej slávy, že sa to ani nedá opísať slovami.

A potom som našiel na youtube ešte aj iné, domáce neprofesionálne video, z Freddieho osobného archívu. Bolo natáčané na Vianoce, a na jeho začiatku bolo vidieť Freddieho, ako obyčajné, malé a ešte nevinné dieťa.

Tak som mal v skratke ako na dlani celý jeho osud od malého dieťaťa, cez jeho vitalitu a charizmu na koncertoch, až po chorobu, ktorá bola neblahým dôsledkom jeho neviazaného života.

Aké si je ale z toho potrebné zobrať poučenie?

Každý z nás, či už slávny, menej slávny, alebo celkom obyčajný človek, dostáva na začiatku svojho života do daru prirodzenú detskú nevinnosť a čistotu. Ide o dary nesmierneho významu, ktoré vôbec nedoceňujeme, a o ktoré postupne prichádzame, hoci našim záujmom by malo byť, aby sme si ich čo najdlhšie udržali. Najideálnejšie po celý život. Presne tak, ako nám to kedysi odporúčal Kristus slovami: „Buďte ako deti!“ Čiže, zostaňte tak čistí, tak nevinní, tak prirodzení a tak nekomplikovaní, ako sú deti.

Dar čistoty, dar nevinnosti, dar úprimnosti, dar prirodzenosti a dar jednoduchosti. V našich detských očiach na našich vlastných fotografiách ich jasne uvidíme. Ide o vlastnosti a cnosti, ktoré môžeme nazvať Bohu milými. Kedysi dávno ich mal každý z nás, a tak tomu bolo aj u Freddieho Mercuryho.

Zrazu je však detstvo preč a prichádza dospelosť. A spolu s ňou život so všetkými jeho možnosťami, radosťami, vášňami, pôžitkami a užívaním si. No a vo víre života, do ktorého sa ľudia ponárajú, potichu miznú a vytrácajú sa všetky ich poklady z detstva. Prichádzame o svoju čistou, nevinnosť, úprimnosť, prirodzenosť a jednoduchosť.

Tak sa v aktívnom živote vzďaľujeme Vôli Pána, ktorému sme vo svojom detstve boli milými. A vzďaľujeme sa mu svojou svojvôľou, s ktorou sa žiadostivo zmocňujeme všetkého, čo nám život ponúka, pričom na nejaké cnosti a mravnosť už vôbec nehľadíme. Takto neviazane žil Freddie Mercury, a vzhľadom k vlastným možnostiam tak žije obrovské množstvo ľudí. A keby títo ľudia mali tie možnosti a tie príležitosti, ako rôzne celebrity, užívali by si rovnako intenzívne a neviazane, ako oni.

Ale nakoniec prichádza záverečné zúčtovanie! Ak nám totiž predtým život ukazoval prevažne svoju láskavú tvár a ponúkal nám najrozličnejšie príležitosti, v jeho závere tvár lásky vystrieda tvár spravodlivosti, a my dostávame účet za to, ako sme žili. Účet za to, či sme svoj život žili cnostne, mravne a čisto, alebo sme naopak žili tak, že sme sa podobnými bezvýznamnými vecami nikdy príliš nezaťažovali.

A miera nášho vzdialenia od Vôle Pána a od toho, čím sme mali byť jemu milými, sa potom presne odzrkadlí v dopade jeho spravodlivosti na nás, aby sme v jej účinkoch za všetko zaplatili až do posledného haliera.

Niekto začína tvrdo platiť už pred smrťou, zatiaľ čo iný hneď bezprostredne po nej. Účet však nepochybne každému z nás príde tak, ako prišiel Freddiemu. Tak, ako prichádza tisícom ľudí na sklonku ich života, ktorí vo svojom aktívnom období arogantne ignorovali Vôľu Najvyššieho a jemu milé vlastnosti a cnosti.

Obraz z posledných dní takýchto ľudí je potom rovnako žalostný, strašný a smutný, ako na poslednom videu Freddieho Mercuryho.

A tak tu teda máme obraz troch období zo života slávneho speváka, ale v podstate aj obraz troch období života tisícov jednoduchých ľudí. Prvé z nich je obdobie detské, ako prísľub niečoho ľudsky krásneho, veľkého, čistého, dobrého a ušľachtilého.

Druhé obdobie je obdobím aktívneho života, v ktorom ľudia pošliapu po tomto veľkom prísľube a po všetkých svojich predpokladoch k ľudsky skutočne plnohodnotnému životu. K skutočne plnohodnotnému životu, spojenému s rozvojom cností, s ktorým nemá nič spoločné zvyčajná slepá honba za peniazmi, za slávou, za mocou, za kariérou, za prestížou, za majetkami a za najrozličnejším materiálnym užívaním si, ako je to dnes bežné, pretože je to na míle vzdialené od čistoty, dobra a ušľachtilosti.

A nakoniec prichádza tretie obdobie, kedy je nám spravodlivosťou Pána vystavený účet za to, ako sme žili. Účet, so zreteľom nie na to, čo sme pozemsky dosiahli a akými bohatými a slávnymi sme sa stali, ale jedine na to, nakoľko sme boli čistými, ušľachtilými a dobrými. Lebo jedine o toto v skutočnosti v živote ide! O nič iného!

Ak totiž tohto nemáme, pretože nám to bolo ľahostajné, spravodlivosť Pána nás zrazí na kolená, aby sme na svojej vlastnej koži a na svojom vlastnom utrpení spoznali nesprávnosť a klamlivosť hodnôt, za ktorými sme sa po celý život naháňali. Nastane čas platiť! Či už na sklonku života, alebo bezprostredne po jeho ukončení!

Len sa dobre pozrite na posledné video Freddieho Mercuryho a berte ho ako výstrahu! Ako výstrahu i ako účet za život, vzdialený od pôvodnej čistoty nášho detstva, i od života, ktorý je Bohu milý.

Kiež by takéto niečo v tisícorakých obmenách nemuseli ľudia nikdy prežívať! Ale to záleží len od ich vlastného prístupu k životu a k jeho skutočným hodnotám.

https://www.youtube.com/watch?v=y40LA-5sK4o
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Štv Mar 12, 2020 6:13 pm

Zázrak! Ako dosiahnuť materializácie myšlienky?


Naša myseľ predstavuje potenciál, ktorý je pri jeho efektívnom využití schopný celkom reálne ovplyvňovať fyzické a materiálne dianie okolo nás. Ukážme si silu myšlienky na konkrétnom príklade maturitných skúšok, pri ktorých dochádza mnohokrát k zaujímavému fenoménu. Nie excelentní žiaci na nich často excelujú a naopak, veľmi dobrí žiaci na nich často pohoria. Prečo je tomu tak? Pretože pri tom zohráva zásadný význam práve materializácia myšlienky.

Ak sa totiž majú študenti naučiť na nejaký maturitný predmet sto otázok, málo excelentní žiaci to z rôznych dôvodov ignorujú, a pripravia sa dobre možno len na päť z nich. A naopak, dobrí žiaci sa poctivo pripravia na deväťdesiatpäť otázok, a zvyšných päť zvládajú z nejakých dôvodov len veľmi slabo.

Bezprostredne pred maturitami každý z týchto dvoch typov študentov veľmi intenzívne myslí na svoj problém. Avšak každý z nich radikálne odlišným spôsobom. Málo excelentný študent myslí intenzívne práve na päť otázok, na ktoré je dobré pripravený a veľmi si želá, aby si niektorú z nich vytiahol. A toto jeho veľmi silné, pozitívne vnútorné upriamenie mysle celkom konkrétnym smerom nakoniec často spôsobí, že sa to podarí.

Veľmi podobne je tomu aj u dobrého študenta, ktorý sa však žiaľ často nevedomky chytí do pasce schopnosti materializácie vlastnej mysle. On si je totiž vedomý, že na päť otázok nie je dobre pripravený, a preto intenzívne myslí na to, aby si ich nevytiahol. Ale žiaľ, často býva opak pravdou.

Prečo? Pretože málo excelentný žiak svojou silnou vnútornou túžbou po piatych otázkach, ktoré ovláda, vytvára smerom od seba k nim tenučké vlákno osudu, spájajúce ho s nimi. No a na základe tohto vlákna je potom pritiahnutý k želaným otázkam, a skutočne si ich aj vyberá.

U dobrého študenta to funguje rovnako. Aj on si svojou úzkosťou pred vytiahnutím piatich otázok, v ktorých má medzery, vytvára tenké vlákno osudu, smerujúce práve k nim. Na základe toho je k ním pritiahnutý a reálne si ich vyberá.

Problém je totiž v tom, že keby dobrý študent uvažoval pozitívnejšie a vnútorne by sa optimisticky orientoval iba na otázky, ktoré ovláda, nasmerovali by ho vlákna osudu práve k nim.

O všetkých týchto skutočnostiach a súvislostiach však hovoríme preto, lebo sa neprejavujú len pri maturitných skúškach, ale v celom našom živote ako takom.

To znamená, že ku všetkému, na čo intenzívne myslíme, si nevedomky tkáme vlákna svojho osudu, ktoré nás spájajú s predmetom našej túžby, ovinú sa okolo neho a nás samotných k nemu pritiahnu.

Každý z ľudí je teda bytosťou, schopnou priviesť to, na čo intenzívne myslí, k svojmu hmotnému, viditeľnému a reálnemu naplneniu. Každý z ľudí je bytosťou, schopnou vonkajšej materializácie toho o čom vnútorne naozaj intenzívne uvažuje.

A ak na to myslíme pozitívne, konštruktívne a optimisticky, vonkajšia materializácia našej myšlienky bude pozitívna, konštruktívna a optimistická.

Ak ale na niečo myslíme v strachu, v úzkosti, v obave, alebo negatívne a nekonštruktívne, bude vonkajšia materializácia toho, na čo sme mysleli negatívna, a prinesie prinesie nám do života veľa negativity.

Pamätajme preto, že to, čo myslíme, a tiež akým spôsobom to myslíme, sa nám môže napokon stať skutočnosťou. Môžeme si to k sebe jednoducho pritiahnuť. Alebo inak povedané, my sami budeme k tomu pritiahnutí na základe vlákna osudu, ktoré sme svojim intenzívnym myslením k niečomu konkrétnemu ukotvili.

A všetko toto, o čom sme hovorili, je možné urobiť ešte oveľa intenzívnejším a prenikavejším. A to prostredníctvom citu. Čiže tým, nakoľko intenzívne dokážeme svoje myšlienky vnútorne citovo prežiť, pretože hlboké citové prežívanie určitej myšlienky má schopnosť privodiť oveľa intenzívnejší a očividnejší stupeň jej materializácie.

Je to spôsobené tým, že do každého citu človeka sa vlieva živá, neutrálny sila, alebo inak povedané, základná božská sila, prúdiaca univerzom, ktorá robí cítenie človeka živým. Robí ho živo intenzívnym, a teda oveľa prenikavejšie pôsobiacim, než je tomu pri myšlienke, pochádzajúcej iba z rozumu. A práve preto vzniká za spoluúčasti citového prežívania oveľa intenzívnejšia a vyššia miera konečnej, reálnej materializácie toho, na čo myslíme, a čo zároveň aj silne citovo prežívame.

Sila myšlienky a znásobená sila myšlienky, preniknutá citom sú dva elementy, prostredníctvom ktorých môžu ľudia pôsobiť na hmotu a ovládať ju. Dva elementy, prostredníctvom ktorých môžu spriadať svoje osudové vlákna, a tie ich potom pritiahnu k nimi samými takto sformovanému osudu.

Ale existuje ešte aj element tretí, a ten môže všetky deje ešte viac znásobiť a spôsobiť čosi, podobné zázraku. Alebo privodiť priamo zázrak samotný! A to je možné v spojení ľudského myslenia a cítenia so silou Svetla. So silou Stvoriteľa!

Aby sme pochopili, o čo ide, vráťme sa k nášmu úvodnému príkladu o maturitných otázkach. A ukážme si to na príklade dobrého študenta, ktorý sa naučiť deväťdesiatpäť otázok zo sto, ale z nejakých, možno aj objektívnych dôvodov, sa nestihol dobre pripraviť na zvyšných päť.

V prvom rade by na ne nemal vôbec myslieť v obave a strachu, že si ich vytiahne, pretože tak, ako sme si vysvetlili, si takýmto myslením tká vlákna svojho osudu práve smerom k nim.

Mal by teda optimisticky myslieť predovšetkým na otázky, na ktoré je dobre pripravený a jedine k ním by mal zamerať svoje myšlienkové a citové chcenie. Potom je vysoko pravdepodobné, že sa to stane realitou, a jeho intenzívne živené, myšlienkovo citové pôsobenie sa nakoniec zhmotní.

Ak ale chce mať tento študent takmer istotu, ak chce, aby sa tak naozaj stalo, má ešte možnosť podporiť vlastné myslenie a cítenie svojou prosbou o pomoc zhora, zo Svetla. A ak, ako už bolo zdôraznené, sa na oných päť otázok nestihol dobre pripraviť z nejakých objektívnych dôvodov, stane sa zázrak! Stane sa zázrak, spočívajúci v tom, že jeho intenzívne myšlienkové a citové chcenie, podporené prílevom sily zhora sa skutočne zmaterializuje do podoby toho, čo človek chcel a o čo prosil. A zmaterializuje sa to tak zásadne a tak rukolapne, že sa to bude javiť ako zázrak. Takéto zázraky vonkajšej materializácie sú v schopnostiach každého človeka.

Ale pozor! Myšlienkovému a citovému chceniu človeka sa môže dostať podpory zhora len vtedy, ak ide o chcenie dobré a pozitívne. Nijakému zlému a negatívnemu ľudskému myšlienkovému a citovému chceniu sa podpory zo Svetla nikdy nedostane. A preto nikdy nemôže dosiahnuť úrovne zázraku a nevšednej prenikavosti. A preto to zlé a negatívne môže byť zhmotňované len prostredníctvom vlastného ľudského myšlienkového a citového chcenia. Preto sa zlo na zemi môže v konečnom dôsledku materializovať len prostredníctvom týchto dvoch elementov.

To znamená, že nech by bolo zlo na zemi akokoľvek silné, jedine dobro a pozitivita môžu počítať s podporou tretieho a najmocnejšieho elementu, čiže sily Svetla, čo sa v následne zmaterializovanej podobe musí javiť ako zázrak. A z toho dôvodu preto nakoniec dobro vždy zvíťazí! Lebo dobré ľudské myslenie a citové chcenie bude s podporou sily Svetla vždy silnejšie, ako zlé myšlienkové a citové ľudské chcenie, ktorým sa podpory zo Svetla nemôže v nijakom prípade dostať.

Toto všetko v súhrne znamená, že každý človek sa už vopred stáva vnútorným hodnotovým naladením svojho myslenia a cítenia na stranu víťaza, alebo na stranu porazeného. Stavia sa buď na stranu istoty víťazstva dobra, alebo na stranu istoty porážky zla a negativity.

A tak tká každý človek každodenne svoj osud buď smerom k silám víťazstva, alebo smerom k silám zla a negativity. K silám zla a negativity, ktoré budú raz s istotou porazené a zničené. A spolu s nimi budú zničení aj všetci tí, ktorí boli so zlom a negativitou spojení svojimi osudovými vláknami.

A všetko toto zlé a negatívne ľudské myšlienkové a citové chcenie každým dňom čoraz viacej temnie, ako hrozivý búrkový mrak. Čoraz rýchlejšie sa približuje ničivá búrka, ktorá bude materializáciou všetkého zlého ľudského cítenia a myslenia, aby potom, až prepukne, zmietla zo stvorenia ľudí, ktorí tejto búrke zla dovolili zmaterializovať sa prostredníctvom svojich zlých citov a myšlienok.

Človeče, dávaj si veľký pozor, aby si aj ty sám nebol medzi nimi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 16, 2020 7:37 pm

Vražedná tendencia zľahčovania problematiky posledného súdu


Mnohí ľudia majú na perách len slová posmechu, ak sa spomenie pojem posledný súd. Veď takzvaný koniec sveta a s ním spojený posledný súd mal byť už mnohokrát v dejinách, a predsa sa nič nestalo. Bol to vždy len falošný poplach. Nikdy k ničomu nedošlo, a preto hovoriť o týchto veciach a strašiť nimi už vyznieva trápne. A kto s tým aj napriek uvedeným nezvratným faktom nechce dať stále pokoj, ten iba sám seba zosmiešňuje.

Je však takýto postoj odôvodnený? Je namieste podobné zľahčovanie? Je správne uvažovať tak, že keď sa stokrát doteraz nič nestalo, už vôbec k ničomu nedôjde?

Táto problematika je mimoriadne závažná, a preto sa na ňu pozrime trochu podrobnejšie.

Snáď najviac sa o posledných dňoch a poslednom súde hovorí v evanjeliách a v Apokalypse. Samotný Kristus o ňom veľa hovoril vo svojich podobenstvách a prirovnaniach. A hovoril o ňom, ako o zásadnom zlomovom bode celého nášho bytia, v ktorom dôjde k rozdeleniu ľudstva na dve skupiny. Na tých, čo budú môcť vojsť do života, a na tých, ktorí budú uvrhnutí do vonkajšej tmy, kde im zostane už len plač a škrípanie zubov.

V podobenstve o rozumných a nerozumných pannách sa zase hovorí o týchto dvoch kategóriách ľudí tak, že jedni budú môcť vstúpiť spolu so Ženíchom na jeho svadbu, zatiaľ čo pred druhými zostane brána na svadbu pevne uzatvorená.

Kristus upozorňoval na tieto skutočnosti už pred 2000 rokmi a varoval nás, aby sme boli neustále bdelí, pretože plnosť času nadíde náhle a neočakávane, ako keď lupič prepadne dom a nájde majiteľa nepripraveného a zaskočeného.

Ide skutočne o najzásadnejší a kľúčový moment v dejinách celého nášho univerza, ktorý pred tým nikdy nebol, a ktorý sa už viac nikdy nebude opakovať. Je to moment, ktorý nastáva v chode stvorenia len raz a je oveľa zásadnejší a kľúčovejší, než naša smrť. Smrťou totiž naše bytie kontinuálne pokračuje ďalej na druhom svete, čiže v úrovni jemnej hmotnosti. Smrťou sa pre osobnosť človeka mení veľa vecí, ale jeho život v podstate pokračuje ďalej.

Posledný súd však súvisí so smrťou, alebo so zánikom celého hmotného univerza. To znamená, že so zánikom jeho materiálnej, fyzickej a viditeľnej časti, ale aj so zánikom jeho jemnejšej, subtílnejšej a neviditeľnej časti, v ktorej žije osobnosť človeka po fyzickej smrti.

Posledný súd je teda čímsi, čo sa zásadným spôsobom dotkne absolútne všetkých. Živých i mŕtvych! Čiže fyzicky živých v našom materiálnom svete, ale aj fyzicky mŕtvych, ale v skutočnosti živých v úrovniach jemnej hmotnosti.

Posledný súd je vec absolútne istá, pretože súvisí s prirodzeným zánikom dočasne oživenej matérie, a preto sa domnievať, že k nemu vôbec nedôjde, či dokonca to zosmiešňovať, sa rovná bláznovstvu.

K poslednému súdu teda s určitosťou dôjde, a my sa teraz skúsme trochu zamyslieť nad otázku kedy?

Hmotné univerzum vzniklo z drobných, mikroskopických prachových častí hmoty, ktoré boli rozptýlené vo vesmíre. Drobné hmotné častice sa pohybom začali postupne zhlukovať, zahusťovať, a tak vznikli rôzne vesmírne telesá. Týmto spôsobom vzniklo Slnko, naša planetárna sústava i naša Zem, na ktorej sa začal postupne vyvíjať život od najjednoduchších foriem k formám zložitejším. Až nakoniec dospel k najdokonalejšie vyvinutému zvieraťu, k takzvanému pračloveku. To bola chvíľa, kedy zvierací svet došiel k vrchnej hranici svojho vývoja, čím bol život na našej planéte pripravený k prijatiu človeka. K prijatiu ľudského ducha, ktorý vstúpil do tohto, dlhým vývojom pripraveného, najdokonalejšieho zvieracieho tela, a ďalším vývojom ho povýšil na telo ľudské.

Prečo o tom hovoríme? Pretože k tomuto zlomovému bodu došlo v polovičke vývoja hmotného univerza. Lebo tak, ako v polovičke tehotenstva vstupuje do pripraveného detského tela v lone matky ľudská duša, tak aj v polovičke vývoja hmotného univerza vstupujú do hmotnosti zárodky ľudského ducha, čím začínajú dejiny ľudskej civilizácie.

Ak by sme to celé mali obrazne vyjadriť na hodinovom ciferníku, doba od dvanástej do dvanástej je dobou postupného vzniku a postupného zániku hmotného univerza. Prvých pomyselných šesť hodín začína od dvanástej a končí o šiestej príchodom ľudského ducha do hmotnosti. Druhých šesť hodín je určených na vývoj ľudí k duchovnej zrelosti a napokon končí postupným rozkladom hmotného univerza v pôvodné prachové častice.

Ľudský duch má v hmotnosti v darovanom čase dozrievať tak, že sa bude rozvíjať a rásť v dobre, v spravodlivosti, v čestnosti, v láske, v ušľachtilosti, v čistote, v ľudskosti a vo všetkých ostatných cnostiach, aby sa po nadobudnutí plnej duchovnej zrelosti mohol vrátiť nazad do ríše Ducha, ako plne zrelá a duchovne seba uvedomelá osobnosť.

Akým spôsobom toho dosiahnuť nám ukázal Mojžiš v Desatore prikázaní a Ježiš vo svojom učení. A treba toho dosiahnuť dovtedy, kým sa nezačne hmotnosť rozkladať, pretože všetci, vo svojom duchovnom vývoji ešte nehotoví, ktorí sa pre svoju nezrelosť nebudú schopní odpútať od hmoty a stúpať do bezpečia ríše Ducha, všetci títo budú strhnutí do rozkladu hmotnosti, v ktorom bude zničená ich osobnosť.

Toto je dianie, ktoré čaká nás všetkých a ktoré nikoho neminie. Ale skôr, ako k nemu dôjde, príde ešte posledný súd! Ten, krátko pred začínajúcimi rozkladnými procesmi hmoty rozdelí ľudí na tých, ktorí inklinujú k duchovným hodnotám a snažia s o ne, a na tých, ktorí ignorujú duchovné hodnoty a orientujú sa iba na hodnoty materiálne.

Tí prví dostanú šancu v takzvanej tisícročnej ríši na zemi postupne dozrieť do ľudskej dokonalosti, a tak sa oslobodiť od hmoty a vstúpiť do večnej ríše Ducha. Tí druhí, ktorí ignorovali všetko duchovné a sú zameraní jedine na matériu, nedostanú po poslednom súde šancu dozrievať do ľudskej dokonalosti v tisícročnej ríši, pretože oni sami o takéto niečo ani nikdy nestáli. A pretože sa starali len o veci hmotné a s hmotou súvisiace, zostanú na hmotu trvalo naviazaní. A preto spolu s ňou nastúpia cestu do rozkladu a do jej premeny v prach.

Ak si to teda máme všetko zrekapitulovať z časového hľadiska, v polovici trvania hmotného univerza prišiel na zem ľudský duch a postupne sa vyvíjal. Pred 2000 rokmi prišiel na zem Kristus a upozorňoval na blízky príchod posledného súdu.

Aby ľudia mohli prejsť posledným súdom a kvalifikovať sa do tisícročnej ríše, v ktorej budú dozrievať do duchovnej dokonalosti, dal im Ježiš svoje učenie a v ňom im ukázal, akými sa majú stať, aby sa im to podarilo. Ukázal im, ako majú myslieť, ako majú hovoriť, ako majú cítiť a ako majú konať, aby to úspešne zvládli. Aby v nadchádzajúcom súde mohli dopadnúť ako rozumné panny a nie ako tie nerozumné. A aby potom, v tisícročnej ríši, trvajúcej, ako názov napovedá, približne tisíc rokov, mohli duchovne plne dozrieť, opustiť hmotnosť a vstúpiť ako duchovne zrelí do večnej ríše Ducha.

Ľudia musia vedieť, čo nás všetkých očakáva a čo nás neminie. A ak budú so znalosťou týchto vážnych skutočností oboznámení, je už potom na každom jednotlivcovi, aby dobre zvážil, či má naozaj dosť času na to, aby dosiahol požadovanej osobnej zrelosti v cnostiach, ktorá mu umožní bezpečne prejsť mlynskými kameňmi posledného súdu.

Nech každý zváži, či má ešte dosť času na to, aby dosiahol takej miery hodnoty vlastného bytia, akú mu ukazuje Desatoro a Ježišovo učenie. Nech každý zváži, či má dosť času na to, aby jeho bytie získalo silnú väzbu smerom nahor, k Stvoriteľovi, ktorá ho podrží ako mocné záchranné lano, nech už sa bude diať čokoľvek.

Nároky sú vysoké a čas na ich splnenie je krátky! Preto nás Kristus už pred 2000 rokmi upozorňoval na príchod posledných dní, aby sme to mali neustále na zreteli a snažili sa intenzívne osobnostne a duchovne rásť do potrebnej kvality.

Lebo inak nás môže kvôli našej ľahostajnosti, zľahčovaniu, laxnosti, ignorancii, alebo zosmiešňovaniu týchto skutočností nakoniec zachytiť postupný kolaps hmoty, jej zánik, rozklad a opätovná premena v prach, čo sa potom stane údelom našej osobnosti.

Naša osobnosť má potenciál dosiahnuť večnosť, ale iba vtedy, ak sa hodnotovo primkne k večným, vznešeným a nadčasovým hodnotám Ducha.

Ak však naša osobnosť zostane naopak pripútaná iba k materiálnym hodnotám, ignorujúc hodnoty Ducha, bude podrobená osudu dočasnosti matérie a zahynie spolu s ňou.

Našou hodnotovou orientáciou, tým, ako myslíme a na čo myslíme, čo hovoríme a čo robíme, týmto všetkým si v nenápadnej každodennosti dneška v tichosti vyberáme, kam napokon povedú naše kroky a kam nás nakoniec zavedie náš osud. Náš osud, o ktorom práve v tejto chvíli rozhodujeme bez toho, že by sme o tom vedeli.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 23, 2020 7:36 pm

Človeče! Nedaj sa šikanovať vlastnou mysľou! Poznaj sám seba a ovládni ju!

Nikto z nás by sa nemal nechať svojou mysľou ovládať. Žiaľ, ale práve takáto je realita! Ľudia nie sú pánmi, ale otrokmi, s ktorými si ich vlastná myseľ robí čo chce.

Ako sa vymaniť z toho nedôstojného stavu? Veľmi jednoducho. Nájdite si tiché miesto, začnite nezaujato pozorovať svoju myseľ a odhalia sa pred vami skutočnosti, o akých ste ani len netušili.

Zaujmite teda pozíciu nezaujatého pozorovateľa a skúste pozerať na vlastnú myseľ ako na niečo cudzie, čo sa vás netýka. Svojim vedomím nevstupujte do jednotlivých myšlienok, ktoré vo vás vznikajú. Nech sú akékoľvek. Nedajte sa do nich vťahovať a nechajte ich plynúť. A ony budú skutočne plynúť jedna za druhou kamsi do stratena, pretože sa im od vás nedostalo nijakej pozornosti. Pretože sa im k sebe nepodarilo pritiahnuť vašu vedomú pozornosť.

K čomu týmto spôsobom dôjde? K tomu, že nezaujatým pozorovaním vlastnej mysle sa postavíme mimo nej. Už sa nedefinujeme s mysľou, nestotožňujeme sa s ňou, ale stojíme mimo nej.

Tým dôjdeme k zásadnému vnútornému uvedomeniu, že my a naša myseľ sú dve rozdielne veci. Pochopíme, že v našom vnútri existujú akési dve „ja“. Jedno „ja“, stojace nad mysľou, schopné ju nezaujate pozorovať a nedefinovať sa s ňou. A druhé „ja“, stotožnené s mysľou. Stotožnené s myšlienkami v mysli neustále prebiehajúcimi, ktoré považujeme za epicentrum svojej osobnosti.

Ak toto pochopíme, vnútorne to poznáme a prežijeme, môžeme urobiť jeden z najzásadnejších posunov v našom živote. Môžeme si totiž uvedomiť, že jadro našej osobnosti sa skrýva práve v onom, dovtedy nepoznanom, vyššom „ja“, stojacom nad mysľou. Nestotožňujeme sa teda už viac so svojou mysľou, čiže so svojim nižším „ja“, ale so svojim vyšším „ja“, ktoré dokáže byť nezaujatým pozorovateľom mysle.

Kto bude vo svojom vnútornom prežití schopný dospieť k tomuto pochopeniu, toho zaplaví pred tým nikdy nepoznaná radosť, šťastie a mier, ako dôsledok nájdenia svojho pravého „ja“. Ako dôsledok nájdenia svojho ducha, trvalo spojeného s realitou Ducha. Realita, v ktorej je ukotvené naše pravé „ja“, je realitou Svetla. Je realitou šťastia, radosti, mieru a blaženosti.

Stotožnením so svojim pravým duchovným „ja“ človek prežíva všetko objímajúcu jednotu a celistvosť bytia, ktorú pred tým nikdy nepoznal, pretože stotožnením sa so svojim nižším „ja“, reprezentovaným rozumom a mysľou, poznával vždy len jednotlivosti, izolované od celku bytia, z čoho pramení trvalé ľudské vnútorné nenaplnenie.

„Kráľovstvo nebeské je vo vás“, volá k nám Kristus. Nebesia nesie v sebe každý z nás, a reálne naplnenie týchto slov spočíva v stotožnení sa s našim pravým „ja“. V stotožnení sa s našim duchom, naplneným priezračnosťou, čistotou, jasnosťou, ušľachtilosťou, svetlom, radosťou, dobrotu, mierom a harmóniou.

To sme v skutočnosti „my“! To je naše pravé „ja“, stojace v láskyplnom a všetko objímajúcom prúdení veľkého, Svätého Ducha Božieho.

Ľudia však nepoznajú toto svoje pravé, vyššie „ja“, pretože sú pripútaní k svojmu nižšiemu „ja“ tým, že sa stotožňujú so svojim rozumom, a rozumom reprezentovanou mysľou. Z výšin mieru a radosti Ducha klesli do nížin rozumu a mysle, považujúc ich za to jediné jestvujúce, s čím plne identifikujú svoju osobnosť.

Namiesto toho, aby z pozície výšky svojho ducha ovládali myseľ, sú oni sami ovládaní svojou mysľou. To sa im stáva vstupnou bránou k utrpeniu, ktoré prostredníctvom závisti, nenávisti, ľútosti, krivdy, smútku, depresie, a mnohých iných negatívnych vecí prežívajú vo svojej mysli. I celý materiálny svet so všetkými jeho negatívami je odrazom stotožnenia sa ľudstva z našim nižším „ja“, prejavujúcim sa dominantnosťou mysle.

Všetko čisté, skutočne krásne, dobré, čestné, spravodlivé a láskavé, čo okolo nás ešte existuje, je odrazom reality nášho vyššieho „ja“, s ktorým sa ľudia v kratučkých momentoch povznesenia nad vlastnú myseľ dostávajú do kontaktu. A tieto záblesky nevedomého spojenia s ich vyšším „ja“ potom vtláčajú do materiálneho sveta v podobe dobra, lásky, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Pravdivosť všetkého, o čom sme doteraz hovorili, si môže každý človek overiť sám na sebe. A to tým, že bude nezaujato pozorovať svoju myseľ, čím automaticky prenesie pozornosť zo svojho nižšieho „ja“ na svoje vyššie „ja“. Na svojho ducha, ktorý z výšky hľadí na vlastnú myseľ, ale nedáva sa ňou ovládať, obmedzovať, spútať, ani zotročiť.

Ak sa nám toto podarí pochopíme, kým vlastne sme, pretože sa staneme duchovnými. A z pozície svojho ducha, svojho vyššieho „ja“ tiež potom pochopíme, o čom vlastne hovoria všetky náboženstvá. Pochopíme, že ich cieľom je priviesť osobnosť človeka k spojeniu a trvalému stotožneniu sa s jeho vyšším, duchovným „ja“.

Chápať náboženstvá rozumom a ním reprezentovanou mysľou je nemožné, pretože myseľ je schopná pohybovať sa iba v materiálnej realite. Iba v pozemskom ponímaní priestoru a času. Svojou mysľou nemôžeme chápať duchovné! Duchovné môžeme chápať a vnímať len svojim vyšším, duchovným „ja“, s ktorým sme stotožnení.

Naše stotožnenie sa s ním sa však neprejaví len schopnosťou chápať duchovné, ale aj tým, že dobro, spravodlivosť, láska, ušľachtilosť, mier a radosť, ktoré sú prirodzenou súčasťou nášho ducha, vtlačí toto naše vyššie „ja“ ako nezmazateľnú pečať do našej mysle. Tá sa stane dobrou, spravodlivou, láskyplnou, ušľachtilou a naplnenou mierom a radosťou. A takouto sa potom stane celá naša osobnosť, vrátane našej reči i našich činov.

Ale pozor! Platí to aj naopak! Ak sa totiž svoju myseľ budeme vedome snažiť udržiavať čistou a ušľachtilou, vybudujeme si tým rovnorodý most k tomu, aby sme dokázali prostredníctvom presvetlenej mysle nájsť spojenie zdola smerom nahor, so svojim pravým, čistým a ušľachtilým vyšším „ja“.

Znamená to teda, že aj vedomá snaha o čistou a ušľachtilosť mysle sa nám môže stať cestou k nájdeniu nášho vyššieho „ja“ a k zjednoteniu sa s ním, čoho v nijakom prípade nemožno dosiahnuť prostredníctvom bežnej, nekontrolovanej a nedisciplinovanej mysle, reprezentujúcej naše nižšie „ja“.

Človeče, staň sa slobodný v duchu a zbav sa utrpenia tým, že sa vymaníš z otroctva svojho rozumu a mysle, ktoré ťa spútavajú a s ktorými mylne stotožňuješ svoju osobnosť.

Záver: Staňme sa nezaujatými pozorovateľmi vlastnej mysle, čím pochopíme, kým vlastne sme.

Udržujme svoju myseľ čistou a ušľachtilou. Tým nadviažeme spojenie s čistotou a ušľachtilosťou svojho ducha, a tým zároveň aj spojenie s mierom, šťastím a radosťou, v ktorej náš duch trvalo spočíva.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 30, 2020 5:53 pm

Koronavírus ako nástroj vyššej Moci! Kam nás tlačí?

Všetko, čo sa deje okolo nás, nám chce niečo povedať. Chce nás niečomu naučiť. Chce, aby sme niečo pochopili. No a takýmto posolstvom je aj súčasná koronavírusová kríza. Skúsme sa preto pozrieť na to, k čomu nás chce dotlačiť. Lebo celosvetová dôraznosť, s akou sa tak deje, si nevyhnutne vyžaduje naše plné pochopenie situácie.

V prvom rade si je treba uvedomiť, že žijeme v univerze, v ktorom pôsobí vyššia Moc. Ide o Inteligenciu, ktorá usmerňuje vesmírne dianie celkom konkrétnym smerom. Smerom k stále vyššiemu rozvoju. K rozvoju ducha a pravých, vysokých, vznešených a ušľachtilých hodnôt. A všetko jestvujúce musí týmto vytýčením smerom kráčať, pretože nie je schopné trvalo sa priečiť Vôli vyššej Moci. Musí týmto smerom kráčať, či už chce, alebo nechce. Dobrovoľne, alebo nasilu. Z tohto uhla pohľadu sa treba dívať aj na súčasné dianie.

Prvým posolstvom, ktoré máme všetci pochopiť, je posolstvo pokory. Dostávame školou a tvrdú lekciu pokory!

Ľudstvo zabudlo na Stvoriteľa a jeho zákony. Žije si samo pre seba a v rámci svojich vlastných zákonov a priorít. Ľudstvo zabudlo na Vôľu vyššej Moci, ktorú by malo vo stvorení napĺňať, a tak sa duchovne, morálne a mravne rozvíjať. Ľudstvo sa domnieva, že si vystačí samo so svojou ekonomikou, technikou, konzumom a materialistickým ponímaním života.

A zrazu príde niečo, čo zásadným spôsobom otrasie všetkým, čo doteraz tak uspokojivo fungovalo! Zrazu príde niečo, čo doslova zmrazí a na maximálnu mieru utlmí všetko doterajšie ľudské snaženie! Zrazu ľudstvo, jednotlivé národy i jednotlivci do hĺbky duše prežívajú svoju krehkosť a zraniteľnosť! Zrazu prichádza pochopenie, že napriek všetkému, čo moderný svet dokázal, môže byť behom pár dní položený, alebo doslova zrazený na kolená!

Na základe všetkých týchto skutočností, ktoré nie sú výplodom fantázie, ale sa v súčasnosti reálne dejú, musia ľudia na vlastnej koži prežívať, že predsa len existuje „Čosi“, čo nás vždy presahovalo a bude presahovať. „Čosi“, čo je silnejšie ako všetko ostatné, a my to musíme rešpektovať a podriadiť sa tomu.

To, čo teda majú ľudia ako prvé pochopiť v súvislosti so súčasnou koronavírusovou krízou je realita existencie vyššej Moci, ktorá nás presahuje. Ľudia majú opätovne získať bázeň a úctu pred vyššou Mocou! Ľudia majú opätovne získať stratenú POKORU! Ľudstvo súčasnosti dostáva dôraznú lekciu pokory pred čímsi Vyšším! Pred Mocou Božou! Toto je prvá základná vec, ku ktorej pochopeniu sme doslova tlačení tým, čo sa dnes deje.

A čo je tým druhým?

Koronavírus urobil prietrž, alebo výrazne obmedzil všetok doterajší pohyb ľudí na našej planéte. Urobil prietrž extrovertnej, konzumnej a komerčnej expanzii nie len vo svete ako takom, ale aj v rámci každého jednotlivého štátu, pretože boli eliminované všetky aktivity vo forme divadiel, kín, alebo rôznych iných kultúrnych aktivít. Bolo eliminované spoločenské stretávanie v reštauráciách, v pohostinstvách, alebo na športových podujatiach. Ulice miest sú vyľudnené. Koronavírus zahnal všetkých domov! Zahnal ich zvonku do vnútra!

Do vnútra! Zamysleli ste sa nad tým, k pochopeniu čoho sa nás snaží dotlačiť Inteligencia, ktorej Vôli podlieha všetko, čo jestvuje v našom stvorení? Bez ktorej Vôle ani len jediný lístoček nespadne dolu zo stromu? Násilím a nátlakom posúva našu pozornosť zo všetkého toho vonkajšieho smerom do vnútra! Smerom do nášho vlastného vnútra!

V evanjeliách sa píše: „Kráľovstvo nebeské je vo vás!“ Kráľovstvo nebeské a jeho hodnoty sú v každom z nás! Sú v našom vnútri! Iba je nám treba zamerať sa týmto vnútorným smerom. A koronavírusová kríza nám všetkým k tomu dáva príležitosť! Dáva nám k tomu priestor a čas! Doslova nás k tomu núti!

No a k tomu, aby sme konečne začali správnym spôsobom uvažovať a pracovať na sebe vo svojom vnútri, k tomu dostávame v dnešnej dobe extrémne silné podnety. Trebárs vo forme desivej fotografie, ktorá nedávno obletela sociálne siete. Ide o fotku z talianskeho Bergama, urobenú z okna bytu na poschodí, smerujúceho na hlavnú ulicu. Na ulici vidieť kolónu vojenských áut, v ktorých sú prevážané telá obetí koronavírusu do spaľovní, pretože krematória už kapacitne nestačia. V deň, kedy bola urobená fotka, zomrelo 400 ľudí.

Toto sú skutočnosti, ktoré musia veľmi silne otriasť každým človekom. Toto sú skutočnosti, ktoré nie je možné prejsť bez povšimnutia a bez toho, že by sa nás hlboko vnútorne nedotkli. Musí nás to vnútorne zasiahnuť a má to v nás vyvolať kladenie si zásadných otázok ľudského bytia, ktoré by sme si inokedy, alebo vôbec nikdy nepoložili.

Na čo sme tu vlastne na zemi a aký má náš život zmysel? Vari sme tu naozaj len na to, aby sme si užívali pokiaľ sa dá, a aby nás potom, keď zomrieme, spálili ako drevo v peci? Vari sme skutočne len poľná tráva, ktorá tu dnes je a zajtra ju hodia do ohňa? Vari sme skutočne len toto telo a myseľ, a keď zomrieme, o všetko prídeme a všetko definitívne skončí?

Alebo sme predsa len niečím viac? Sme niečím, čo je trvalé, večné a nezničiteľné, čo nemôžeme stotožňovať s našim fyzickým telom a pozemským rozumom? Neexistuje v nás nejaké vyššie „ja“? Neexistuje v nás večný duch, s ktorým môžeme nájsť spojenie prostredníctvom dodržiavania vysokých a ušľachtilých hodnôt, aby sme sa s ním vnútorne stotožnili a našli cestu k večnosti? Sme teda len telo, myseľ a rozum, ktoré hynú a zanikajú, alebo sme večný duch, ktorého sa nedotýka fyzická smrť?

Súčasné zastavenie života koronavírusom nás hmatateľne tlačí do vnútra našich domovov a do vnútra seba samých, a tragickosť udalostí v Taliansku, ale aj inde, nás tlačí ku kladeniu si tých najzákladnejších otázok nášho bytia. A dáva nám čas a priestor k tomu, aby sme odpovede na ne aj skutočne našli. Kto totiž hľadá, musí nakoniec aj nájsť!

Nedávno som počúval reláciu v rozhlase o tom, akým všemožným spôsobom trávia ľudia čas vo svojich domovoch, do ktorých boli nútene zahnaní koronavírusovou krízou. Redaktorka v relácii hovorila o tom, akí sú ľudia aj v tejto situácii vynaliezaví, a ako najrozličnejšími kreatívnymi spôsobmi dokážu využiť nečakaný voľný čas. V skutočnosti je ale maximálne smutné, že pre navyknutú ľudskú povrchnosť nie je tento Zhora darovaný čas vôbec využívaný na to, na čo by naozaj mal, ale je premrhaný na obvyklé hlúposti a na to, čo nie je vôbec podstatné.

O vyššej Moci, alebo o Stvoriteľovi, ktorý riadi svety, sa hovorí, že je Láskou. A je to skutočne tak, pretože Láska najvyššej Inteligencie, ovládajúcej univerzum nechce pripustiť, aby ľudia premrhali v hodnotovom omyle, v ničotnej povrchnosti a v bezduchom, tupom materializme celé svoje bytie. Láska najvyššej Inteligencie sa nás preto snaží zo všetkého tohto vytrhnúť, aby sme nepremárnili svoje životy a nakoniec nás nemuselo postihnúť to najstrašnejšie, čo vôbec jestvuje. Duchovná smrť, alebo inak povedané, večné zatratenie našej osobnosti! Takto, z pozície Lásky Stvoriteľa k nášmu večnému duchu treba celú súčasnú situáciu vnímať a dešifrovať.

No a na záver ešte jedna zásadná otázka: čo sa stane, ak ľudia nebudú chcieť pochopiť, prijať a zrealizovať to, k čomu ich v súčasnosti tlačí koronavírusová kríza a za ňou stojaca vyššia Moc, bez ktorej Vôle ani len lístoček zo stromu nespadne? Čo keď budú chcieť žiť tak, ako doposiaľ a uznávať rovnaký hodnotový systém, aký uznávali doteraz?

Iste sa pamätáte, že v roku 2012 mnohí očakávali koniec sveta. Keď neprišiel, materialisti a ateisti opäť jasali. Neuvedomili si však dve veci. Za prvé, že to nemá byť koniec sveta, ale koniec starého sveta! Koniec starého sveta so všetkou jeho doterajšou nesprávnou hodnotovou hierarchiou, a začiatok nového sveta s novou, duchovnou hodnotovou hierarchiou.

No a za druhé si neuvedomili, že to nie je otázka jedného dňa, začínajúceho poslednými minútami roku 2011 a prvými minútami roku 2012. To je proces, ktorý začal už pred tým a prebieha aj v súčasnosti. Je to proces transformácie ľudského vedomia z nižšej úrovne na vyššiu úroveň.

Ak to ľudia pochopia a vykročia cestou, smerujúcou k čoraz väčšej osobnostnej a duchovnej dokonalosti, na ktorú nás tlačí Vôľa Vládcu univerza, ušetria si mnoho utrpenia. Ak to ale nepochopia a budú sa chcieť kŕčovito držať toho starého, vyššia Moc použije oveľa razantnejšie prostriedky, než je súčasná koronavírusová kríza, aby docielila toho, kam má ľudstvo v súlade s plánovaným vývojom celého univerza smerovať. Človek musí pochopiť, že je príliš malý a zraniteľný na to, aby si donekonečna presadzoval iba svoju vlastnú vôľu.

Uvedomme si priatelia, že ľudia, ktorí každodenne zomierajú v Taliansku, ale aj všade inde na koronavírus, že všetci títo ľudia mali svoje rodiny, svoje plány, svoje starosti i svoje radosti tak, ako každý z nás. A zrazu je všetko preč! Je to obrovská tragédia a o to zvlášť, ak pripustíme, že aj my sami by sme sa mohli jedného dňa ocitnúť medzi nimi. Nedopusťme preto, aby veľké nešťastie, ktoré postihlo týchto ľudí a ich rodiny, odplynulo v našej obvyklej povrchnosti kamsi do stratena. Choďme preto do svojho vnútra a riešme v sebe základné otázky bytia, ktoré sme už dávno mali mať vyriešené.

K týmto obetiam by totiž vôbec nemuselo dôjsť, keby sme ako ľudstvo i ako jednotlivci kráčali vo svojom vývoji správne, čiže cestou hodnôt ducha. Potom by bola nutnosť bolestnej navigácie na túto cestu bezpredmetná! Uvedomme si to, spamätajme sa, obráťme sa a vykročme tam, kam sa nás snaží nasmerovať Vôľa Najvyššieho, aby obeť tých, ktorí v súčasnosti zomierajú na svetovú koronavírusovú pandémiu, nebola márna.

Stručný záver: Všemohúci Boh jestvuje a praje si nové, lepšie, duchovné ľudstvo! To je cesta, na ktorú ho začína smerovať. Čím skôr to pochopíme a čím skôr touto cestou vykročíme, tým menej budeme trpieť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Apr 06, 2020 5:22 pm

Desať rán egyptských! Rana prvá: koronavírus!

Nemôžem si poradiť, ale ja osobne vidím veľmi veľkú analógiu medzi tým, čo sa deje v súčasnosti ohľadom koronavírusovej krízy, a medzi tým, čo sa dialo kedysi za čias Mojžiša v Egypte. Princíp je totiž ten istý, len forma je iná. A tým princípom je, že Vládca univerza prostredníctvom prírodných dejov prinúti ľudí skloniť sa pred jeho Vôľou, a pod tlakom vykonať to, čo on chce. Pod tlakom ich prinúti ísť tou cestou, ktorú on ukazuje. A ľudská vôľa sa nakoniec musí podvoliť Vôli Vyššej.

K tomu došlo kedysi dávno v Egypte a k tomu dochádza aj v našej najaktuálnejšej súčasnosti. Ibaže ateizmus, materializmus, konzum a plytkosť v myslení to ľuďom znemožňujú vidieť, vnímať, uvedomovať si a chápať. Koronavírus je však každopádne ranou nášmu modernému svetu, a za touto krízou sa skrýva oveľa viac, než je väčšina vôbec ochotná pripustiť.

Lebo hoci sa v súčasnosti v médiách neustále v rôznych súvislostiach hovorí o koronavíruse, chýba to najdôležitejšie. Zúfalo chýba snaha pochopiť duchovné súvislosti tohto fenoménu, a najmä to, k čomu nás chce prostredníctvom neho dotlačiť Vyššia Vôľa.

Poďme však pekne poporiadku a najskôr si veľmi stručne priblížme, čo sa stalo kedysi dávno v Egypte, a čo má aktuálnu paralelu so súčasným dianím.

Židovský národ sídlil v Egypte a Egypťania ho postupne začali čoraz viacej utlačovať. Ich útlak sa stupňoval až do neznesiteľnosti a židia začali prosiť Hospodina o pomoc, pretože nikto iný im pomôcť nemohol.

Ich prosba bola vypočutá a v Egypte sa narodil Mojžiš. Keď Mojžiš dospel, povedal mu Hospodin, aby v jeho mene predstúpil pred faraóna a žiadal od neho prepustenie židovského národa a jeho slobodný odchod z Egypta. Ak tak ale faraón neučiní, bude Hospodin zasadzovať jeho krajine bolestivé údery, aby ho donútil vyhovieť tejto žiadosti.

Faraón neveril v nijakého Hospodina a neveril, že by mohol zoslať na jeho krajinu nejaké rany. A preto židov neprepustil. A tak začali rany dopadať. Bolo ich desať a pod ich tlakom bol nakoniec faraón donútený kapitulovať.

Ako nátlak na faraóna boli Hospodinom použité rôzne druhy prírodného diania. Spomeňme iba niektoré. Jednou z rán boli napríklad žaby, ktoré svojim množstvom zaplavili celý Egypt. Ďalšou ranou boli obrovské množstvá komárov, ďalšou jedovaté muchy, a zase ďalšou kobylky.

No a zvlášť je treba spomenúť dve z rán, pretože majú veľkú podobnosť so súčasným koronavírusom. Jednou boli otvorené hnisavé vredy, ktoré postihli každého Egypťana, a druhou bol mor dobytka.

A čo je ešte zvlášť potrebné zdôrazniť je skutočnosť, že po každej z rán bol faraón vždy opätovne vyzývaný, aby prepustil židov, ale on vždy zatvrdil svoje srdce a neučinil tak. Preto nasledovala jedna rana za druhou, až nakoniec bola vôľa faraóna i celého Egypta zlomená, a vyššia Moc presadila svoje zámery.

A teraz sa pozrime na analógiu so súčasnosťou. Žijeme v dobe, ktorá je dobou prelomovou. V dobe, v ktorej má dôjsť k zásadnému duchovnému posunu vo vývoji vedomia ľudstva. Ľudstvo sa má duchovne posunúť na oveľa vyššiu úroveň, než je dnes. Má nastať koniec starého sveta s jeho pseudo hodnotami, a má byť nastolený začiatok nového sveta. Sveta pravých duchovných hodnôt.

Skutočnosť, že sa tak udeje práve v našej dobe, potvrdzuje viacero dávnych i novších proroctiev. Spomeňme trebárs známy Mayský kalendár. Ten dobu duchovného zlomu lokalizuje do obdobia okolo roku 2012. Alebo trebárs Sibyla ju označuje, ako dobu železných vtákov, lietajúcich po oblohe. A podobných proroctiev je oveľa viac.

Nachádzame sa teda v dobe veľkého, duchovno evolučného posunu ľudstva na oveľa vyššiu mravnú, etickú a duchovnú úroveň. Tento zásadný posun vo vedomí ľudstva je prirodzeným krokom vo vývoji celého univerza. Je procesom, prebiehajúcim v súlade s Vyššou Vôľou. V súlade s Vôľou Božou!

Problém je však v tom, že ľudstvo sa vo všeobecnosti stalo ateistické a materialistické, čomu zodpovedajú hodnoty, ním uznávané. Sú to hodnoty matérie a konzumu. Hodnoty peňazí a zisku. Hodnoty svetskej slávy a kariéry.

Ľudia dávno zabudli na Stvoriteľa i na to, že v ich vlastných srdciach sa skrýva jeho iskra. Iskra živého ducha, ktorý prišiel do hmotnosti, aby sa tu rozvíjal a rástol prostredníctvom naplňovania ušľachtilých a vznešených hodnôt ducha. Aby rástol prostredníctvom dobra, spravodlivosti, čistoty, ušľachtilosti a lásky k ľuďom i k Stvoriteľovi.

Toto je cesta, ktorou sme mali kráčať, pretože jedine týmto spôsobom sa môže na zemi rozvíjať a rásť náš duch, aby nakoniec v cnostiach dosiahol ľudskej dokonalosti, a ako duchovne dokonalý mohol opustiť hmotnosť a vojsť do večnej ríše Ducha. Do kráľovstva nebeského. Ono je našim hlavným cieľom a jeho dosiahnutie je jediným pravým zmyslom nášho bytia.

Každý z nás má teda v sebe Božiu iskru v podobe živého ducha! A tento duch v nás, toto naše pravé a vznešené „ja“ túži po Stvoriteľovi. Túži po kráľovstve nebeskom. Túži po duchovnej slobode. Túži po slobodnom rozvoji a raste.

Avšak toto naše pravé „ja“ väčšina ľudí odsunula bokom a do úzadia tým, že sa podrobili diktátu racionality rozumu a mysle. Náš rozum a našu myseľ s jej túžbami, cieľmi a čisto materialistickým zameraním, sme začali vnímať ako stredobod svojej osobnosti. Naše nižšie „ja“ rozumu a mysle sme začali považovať za epicentrum svojej osobnosti tým, že sme sa s nimi a s ich žiadosťami plne stotožnili.

A tak milióny ľudí na zemi považujú za samých seba svoj rozum a svoju myseľ, a na svoje pravé duchovné „ja“ a jeho potreby zabudli. Ich pravé duchovné „ja“ je uväznené a zabudnuté za clonou ich rozumu a mysle. Ich pravé duchovné „ja“ v nich však volá o pomoc a túži po slobode, aby sa mohlo slobodne rozvíjať, rásť v cnostiach a smerovať k Stvoriteľovi.

Tak, ako kedysi trpeli židia pod jarmom Egypťanov a prosili Hospodina o pomoc, a on im pomohol, presne tak isto dnes trpí v ľuďoch ich vyššie duchovné „ja“ pod jarmom rozumu a racionalisticko materialistickej mysle. Trpí a prosí Hospodina o pomoc.

A on prichádza, aby pomohol! Prichádza biť svet svojimi ranami, aby otriasol jeho racionálno materialistickými istotami! Prichádza, aby svet pochopil, že nad našim materialisticko racionalistickým usporiadaním sveta, nad našou ekonomickou, finančnou, vojenskou, a vedecko technickou silou stojí Sila oveľa väčšia, ktorá je schopná všetkým týmto otriasť.

Prichádza, aby ľudia pochopili, že jestvuje vyššia Moc, ktorá je ich schopná všetkých izolovať a zahnať do karantény, a tým im darovať čas na premýšľanie. Na premýšľanie o tom, čo je v živote skutočne dôležité! O tom, aké sú skutočné a pravé hodnoty. O tom, aký má zmysel naše bytie. O tom, či sme skutočne len rozum a myseľ s ich potrebami, alebo máme okrem nich v sebe aj Božiu iskru, v podobe nášho večného ducha s jeho potrebami. S potrebami, ktoré musia byť taktiež naplnené a uspokojené.

Koronavírusová kríza je jednou z prvých rán a jej cieľom je oslobodenie nášho duchovného „ja“ od tyranie nášho nižšieho, rozumovo racionálneho „ja“. Lebo nie rozum a myseľ s ich pozemskými hodnotami a cieľmi je tým, čo v nás má vládnuť. Vládnuť v nás má náš duch s jeho duchovnými hodnotami a cieľmi! Všetko to pozemské musí byť až druhoradé!

Toto je rozhodujúcim poznaním, ku ktorému nás tlačí súčasná koronavírusová kríza, pretože nová doba, nastávajúca vo stvorení, je dobou Ducha. Je dobou slobody ducha a slobodného rozvoja ducha! Jedine duchu, ako tomu najvyššiemu v človeku, má slúžiť jeho nižšie „ja“ v podobe rozumu a mysle. Nižšie „ja“ má slúžiť nášmu vyššiemu „ja“ a nie ho spochybňovať, vysmievať sa z neho, zotročovať ho a zapierať jeho existenciu.

Hospodin, na ktorého sme pod vplyvom svojho nižšieho „ja“, reprezentovaného rozumom, mysľou a ich čisto pozemskou orientáciou celkom zabudli, tento nami zabudnutý Hospodin opäť povstáva, aby zasadzoval rany ľudskému nižšiemu „ja“ a všetkému, čo vytvorilo, aby ľudia v samote vynútenej izolácie premýšľali, kým vlastne sú. Aby našli samých seba! Aby sa duchovne oslobodili a nastúpili cestu naplňovania pravých, vysokých a ušľachtilých duchovných hodnôt.

Všetko, čo sa bude diať v nasledujúcich dňoch, alebo rokoch, nás bude tlačiť jedine týmto smerom, pretože nastal čas ďalšieho nevyhnutného vývojového kroku vo stvorení. A pretože ľudia nejdú touto cestou dobrovoľne, budú na ňu tlačení Vôľou vyššej Moci nasilu. Čím skôr to pochopíme a vykročíme tam, kam nás vyššia Moc smeruje, tým menej bolestných rán „egyptských“ na nás dopadne.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Predchádzajúci

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron