Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Dec 10, 2018 7:17 pm

Manuál na úspešne vyriešenie všetkých problémov


Ľudia dneška riešia obrovské množstvo problémov. Problémov svetových i domácich. Z tých celosvetových sú to napríklad problémy ekologického charakteru, súvisiace s potrebou obmedzenia emisií a skleníkových plynov, pričom paradoxne, takzvané emisné kvóty sa stali zaujímavým obchodným artiklom.

Okrem toho sú tu trebárs mocensko politické problémy v Sýrii, ktoré hrozia prepuknúť až do priameho konfliktu mocností. No a mnohé iné väčšie, alebo menšie problémy globálneho charakteru by sme mohli menovať snáď donekonečna.

Z domácich problémov je to napríklad trvalá udržateľnosť súčasného dôchodkového systému, ďalej problémy s únikmi daní do takzvaných daňových rajov, alebo iné daňové podvody. Ďalej možno menovať problémy v zdravotníctve, v poľnohospodárstve, v školstve, a tak ďalej, a tak ďalej.

K riešeniam všetkých týchto problémov sa dá pristupovať dvojakým spôsobom. Buď absolútne čestne, v snahe vyriešiť ich ku prospechu všetkých. Alebo naopak tak, že sa ich síce budeme snažiť riešiť, ale popri tom si budeme prihrievať aj svoju vlastnú polievočku. To znamená, že sa z toho budeme snažiť niečo vytĺcť vo svoj prospech. A to či už vo forme politického kapitálu, vo forme zohľadňovania záujmov rôznych lobistických skupín, alebo vo forme zohľadňovania svojich vlastných, osobných zištných záujmov.

Každému, kto čo i len trochu sleduje spoločensko politické dianie musí byť jasné, akým z dvoch vyššie spomínaných spôsobov sa v súčasnosti riešia všetky problémy. Dnešný, nie veľmi čestný spôsob, ktorý zohľadňuje mnoho osobných, skupinových, alebo nadnárodných záujmov, stojí veľa času i veľa peňazí. Vezmime si trebárs také stretnutie G8. Koľko asi stojí jeho organizácia, materiálne zabezpečenie v podobe dopravy, ubytovania, stravy, a to už ani nehovoriac o nákladoch na zabezpečenie ochrany.

Ale keďže vnútorný prístup zúčastnených k riešeniu problémov, prerokovávaných na tomto, alebo na iných fórach nie je prostým spôsobom čestný, ale vždy poznačený najrozličnejšími zištnými, mocenskými a politickými záujmami, výsledky nemôžu byť nikdy uspokojivé. Výsledkom sú vždy iba čiastočné riešenia, ktoré však automaticky generujú ďalšie problémy.

No a práve v reakcii na túto situáciu vznikla potreba vypracovať určitý manuál, použiteľný k naozaj efektívnemu riešeniu a následnému skutočnému vyriešeniu všetkých problémov.

V prvom rade si je treba uvedomiť, že je oveľa lepšie problémom predchádzať, ako ich riešiť. Presne tak, ako to platí pri zdraví. Najdôležitejšia by mala byť prevencia, zabraňujúca tomu, aby choroba vôbec vznikla. Lebo je oveľa lepšie chorobám predchádzať, ako ich neskôr liečiť.

No a prevencia pred vznikom a kulmináciou problémov spočíva v poznaní toho, kde a akým spôsobom vznikajú. Ak totiž pochopíme skutočnú príčinu ich vzniku, môžeme im zabrániť už v zárodku. Alebo potom, ak predsa len vzniknú, môžeme naozaj efektívne prikročiť k ich definitívnemu vyriešeniu.

Príčiny vzniku problémov akéhokoľvek druhu a pri čomkoľvek, čo človek robí sú tri.

Prvou príčinou je nesprávna hierarchia hodnôt. Jednoznačne najvyššou hodnotou našej civilizácie sú totiž peniaze. Ak ale na najvyššej priečke hodnotovej hierarchie stojí hodnota nesprávna, a od nej sa odvíja všetko ostatné, musí byť to všetko ostatné nesprávne a pokrivené. Presne tak, ako je to dnes s našim svetom, ktorý pokriveným spôsobom, čiže hlavne cez peniaze, hľadí na všetko okolo seba.

A práve pre túto prvotnú zvrátenú pseudo hodnotu je dnešný svet plný závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nečestnosti, nespravodlivosti, zištnosti a neľudskosti. Naše uctievanie modly peňazí a materiálneho zisku, ako tej najvyššej hodnoty, totiž nevyhnutne sformovalo celú vonkajšiu realitu okolo nás práve do takejto podoby.

To znamená, že pomýlená pseudo hodnota peňazí a materiálneho prospechu na vrchole našej hodnotovej orientácie automaticky generuje a vytvára obrovské množstvo problémov, konfliktov, sporov, pnutí, nedorozumení, či dokonca agresie a vojen.

Zabrániť tomu, aby tento veľký okruh problémov vôbec vznikal sa dá veľmi jednoducho zmenou rebríčka hodnotovej orientácie, na ktorej vrchol treba iba dosadiť hodnoty pravé. A nimi sú spravodlivosť, čestnosť a ľudskosť.

Z vrcholu hierarchie teda treba zosadiť materiálny prospech a peniaze, ktoré tam boli doposiaľ a dosadiť tam hodnoty spravodlivosti, čestnosti a ľudskosti, ktoré sa majú stať novým kritériom všetkého v živote ľudí.

Druhou príčinou vzniku mnohých problémov je nestabilná mravná integrita. Inými slovami povedané, ľuďom dneška chýba pevná chrbtová kosť opory v mravnosti a morálke. Preto v najrozličnejších situáciách morálne a mravne kolíšu. Nie len v tých, týkajúcich sa telesnosti, ale v absolútne všetkých oblastiach života, kde treba jednať mravne a prejaviť jasné morálne stanovisko.

A tento nedostatok mravnosti a morálky dnešných ľudí v ich jednaní, chovaní a názoroch na život vytvára opäť veľkú oblasť príčin vzniku mnohých problémov, ktoré by nikdy nevznikli a vôbec neexistovali, keby sme dokázali byť v každej životnej situácii mravne a morálne pevní.

Byť takýmto je však v schopnostiach každého z nás, pretože impulzom k nášmu osobnému mravnému postoju je naše vlastné svedomie, ktoré nám v jednoduchej prostote vždy naznačuje, ako treba jednať správne. Ak by sme sa ho držali a podľa neho jednali, spoločenské pomery a medziľudské vzťahy by sa určite začali meniť k lepšiemu.

Ak ale pre ľudí nebude hlas ich svedomia nič znamenať, nájdu aj v tých najdokonalejších zákonoch medzeru a prispôsobia si ich tak, aby im umožnili dosiahnuť svoje vlastné ciele, bez ohľadu na akúkoľvek elementárnu morálku a mravnosť presne tak, ako sa to deje v súčasnosti.

No a treťou príčinou vzniku mnohých problémov je nečistota vnútorného života. Mnoho ľudí je totiž schopných hovoriť navonok o tých najvzletnejších a najušľachtilejších veciach, avšak ich vnútro, ich vlastný vnútorný život sa podobá hromade hnoja. Podobá sa miestu, plnému najrozličnejšej nečistoty, ktorou sa vnútorne zapodievajú. Podnecujú ich k tomu filmy, knihy, časopisy, divadelné predstavenia, výtvarné diela, vtipy, internet a podobne.

Toto absorbovanie nečistoty však devalvuje osobnosť a vnútorný život jednotlivca, čím devalvuje aj všetky jeho vonkajšie snahy, nech by boli akokoľvek dobré. Je to totiž tak, akoby sme chceli hrubo znečistenými rukami vytvoriť niečo čisté a ušľachtilé. Ani pri tom najväčšom úsilí nie je ale možné, aby nečistota z našich rúk nepošpinila to, čoho sa dotýkame a čo vytvárame.

No a presne rovnakým spôsobom je poznamenané nečistotou všetko, čo ľudia v súčasnosti vytvárajú a formujú, pretože ich vnútro nie je čisté. A preto dávajú nevyhnutne vznikať veciam, ktoré nie sú čisté a ktoré práve kvôli tomu, že sú poznamenané zodpovedajúcou mierou ich vnútornej nečistoty, automaticky generujú množstvo problémov.

Ak preto chceme už v zárodku zabrániť vzniku tohto okruhu problémov, mali by sme sa snažiť udržiavať svoje vnútro čisté. Mali by sme sa vedome snažiť o jeho ušľachtilosť tým, že doň zamedzíme vstupu všetkému nečistému. No a potom, celkom logicky budeme vytvárať a formovať všetko iba čisto a ušľachtilo, pretože práve také bude naše vnútro. Lebo kvalita toho, čo ľudia navonok formujú a vytvárajú je vždy len odrazom kvality ich vnútra.

A preto žijeme v súčasnosti v realite, ktorá je dokonalým odrazom nášho nečistého vnútra, zatiaľ čo jeho vedomým zušľachtením by sme mohli veľmi jednoducho dosiahnuť oveľa vyšší štandard kvality vonkajšej reality.

Takže ešte raz v súhrnnej stručnosti:

Príčiny vzniku drvivej väčšiny všetkých súčasných problémov sú tri. Prvou je nesprávne nastavená hodnotová hierarchia, na ktorej vrchole je snaha o peniaze, moc, majetky a ďalšie, podobné materiálne veci.

Druhou príčinou je mravná labilita, prejavujúca sa nemorálnosťou jednania v najrozličnejších životných situáciách.

Treťou príčinou je absolútne nečistý vnútorný život, na ktorého potrebnú čistou vôbec nikto nedbá.

No a súhrn všetkých týchto troch základných príčin je zdrojom takmer všetkých problémov, ktoré v súčasnosti riešime. Ak chceme, aby sme sa ich zbavili, a aby vôbec nevznikali, je potrebné tieto príčiny odstrániť.

V prvom rade to znamená výmenu falošných hodnôt, stojacich v súčasnosti na vrchole našej hodnotovej hierarchie za hodnoty skutočné a pravé. A nimi sú spravodlivosť, čestnosť a ľudskosť jednania v každej životnej situácii.

V druhom rade sa musíme stať ľuďmi charakternými, to jest ľuďmi s pevnou chrbtovou kosťou mravnosti a morálky, ktorí vždy jednajú iba morálne.

No a v treťom rade je treba vedome dbať o čistou a ušľachtilosť vlastného vnútorného života tak, že sa v ňom už nebudeme zapodievať ničím, čo je nečisté, nespravodlivé a zlé.

Ak sa takýmto spôsobom osobnostne obrodíme a ak sa takýmto spôsobom obrodí naša spoločnosť, zmizne absolútna väčšina problémov, ktoré nás v súčasnosti trápia. A tie čo zostanú, bude možné efektívne riešiť ľuďmi so správne nastavenou hodnotou hierarchiou, ľuďmi pevnej mravnej integrity a ušľachtilosti vnútorného života.

Ak však budeme vyššie zmienené tri príčiny vzniku takmer všetkých problémov ignorovať a zodpovedajúcim spôsobom sa vnútorne neobrodíme, zostaneme utopení v oceáne problémov, na ktorých riešenie budem vynakladať veľa času, energie a prostriedkov, ale žiaľ bez toho, že by sme väčšinu z nich mohli dakedy efektívne vyriešiť.

Ba čo viac, všetky problémy bez poznania a riešenia ich skutočných príčin sa budú postupne čoraz viacej kulminovať až do takej miery, že prerastú do niečoho katastrofálneho. Trebárs do nejakého ďalšieho veľkého svetového vojnového konfliktu, od ktorého nie sme v súčasnosti príliš ďaleko. Alebo do nejakého iného, podobného nešťastia.

A to všetko len preto, že sme boli pohodlní poznať, a sami v sebe, vo svojom vlastnom vnútri raz a navždy vyriešiť tri základné príčiny vzniku väčšiny problémov, ktoré nás trápia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Dec 17, 2018 7:37 pm

Nenažranosť ako princíp bytia!


Nedá mi nevyjadriť svoju reakciu na jednu rozhlasovú reláciu, ktorú som si nedávno vypočul. Išlo o krátke zamyslenie, postavené na vzájomnom kontraste. Na kontraste hladu na jednej strane a nenažranosti na strane druhej.

Najskôr redaktorka uviedla, že v minulom roku trpelo na celom svete hladom 80 miliónov ľudí, zatiaľ čo v roku 2018 to bolo už 120 miliónov. No a v protipóle s touto smutnou skutočnosťou spomenula svoj osobný zážitok z dovolenky. Išlo o dovolenku „all inclusive“, to znamená: máte v cene všetko, čo hotel ponúka.

Jedla bolo od výmyslu sveta a možnosť neobmedzene si naberať dohnala mnoho ľudí k obrovskému plytvaniu. Dovolenkári si naberali na tanier kopcom, skúsili dve tri sústa a keď neboli spokojní, tanier jednoducho odložili, zobrali si iný a naložili si naň novú, štedrú porciu.

Vždy po takomto hodovaní zostávali plné stoly pobabraných morských špecialít, jediný raz nahryznutých kuracích stehien, banánov a mnohých iných jedál a ovocia.

Ide o jednanie už samo osebe skutočne poburujúce, a zvlášť ešte v porovnaní s počtom hladujúcich na našej planéte. A preto som ja osobne nemohol súhlasiť s tým, ako nakoniec redaktorka svoje zamyslenie uzavrela.

Uvažovala totiž asi tak, že aj keby sa hostia správali normálne a jedlom by neplytvali, aj tak by sa pravdepodobne nikdy nedostalo k hladujúcim. Redaktorka jednanie týchto ľudí neschvaľovala, ale bolo presvedčená, že nie sú až takí zlí. Že keď sa vrátia domov z dovolenky, možno niektorí z nich nejakou formou pomôžu tým, čo sú v núdzi a trpia nedostatkom. Že to všetko bol v podstate len nejaký bezvýznamný dovolenkový úlet.

Celé toto krátke rozhlasové zamyslenie mňa osobne hlboko pobúrilo, a to hneď dvojakým spôsobom. Za prvé tým, ako sa dovolenkári správali. A za druhé tým, aký zmierlivý a nekonfliktný záver z toho napokon redaktorka vyvodila.

To, ako sa títo ľudia správali totiž hovorí o ich vnútornom uznávaní princípu nenásytnej nenažranosti. Ak totiž mám možnosť, mám príležitosť a mám to v cene, musím z toho predsa vyžmýkať, čo sa len dá. Musím si predsa čo najviac užiť, bez ohľadu na čokoľvek iného.

Ale práve celosvetové uznávanie a vyživovanie tohto zvráteného princípu ničí svet, zotročuje ľudí a drancuje celú planétu. Spomínaní dovolenkári mali možnosť jednať podobným spôsobom vo vzťahu k strave, ktorú mali v cene a túto možnosť využili až do extrémov tým, že sa zahrali na kráľov, ktorí odhadzujú kuracie stehná po prvom zahryznutí.

Uvažujme však, že ak by títo ľudia mali tie isté možnosti, ako majú trebárs vlastníci veľkých korporácií a rôznych nadnárodných spoločností, kvôli uspokojovaniu svojich mocenských, alebo trebárs aj svetovládnych chúťok by naši milí, obyčajní dovolenkári neváhali rovnako, ako oni, zotročovať ostatných a drancovať planétu, len aby sa topili v nadbytku a potom ním enormne plytvali.

Za stav nášho sveta sú preto podľa mňa vinní aj jedni aj druhí úplne rovnako. Jedni preto, lebo tieto možnosti majú a plne ich využívajú a druhí preto, že po tom taktiež túžia a keby tieto možnosti mali, aj oni by ich plne využívali. Obe skupiny totiž uznávajú rovnaké „hodnoty“, ibaže každý ich realizuje podľa svojich momentálnych možností.

No a smutným dôsledkom ich spoločného uctievania zvráteného princípu nenásytnej nenažranosti je oných 120 miliónov hladujúcich na našej planéte, za čo nesie morálnu zodpovednosť každý, kto arogantne plytvá jedlom. A nie len to! Dôsledkom tohto zvráteného princípu sú zotročené národy, vydrancované prírodné zdroje a blížiaci sa ekologický kolaps celej našej planéty.

A za daného stavu, keď sa nakoniec už aj svedomie arogantných boháčov, stojacich na vrchole pyramídy konzumu pohne, dávajú títo ľudia nepatrný zlomok zo svojho nadbytku na charitu, alebo na rôzne ekologické projekty. Ich charita a ľudomilnosť je však jedným veľkým pokrytectvom, pretože nikto z dotyčných sa nehodlá zrieknuť princípu nenásytnej chamtivosti, ktorý vytvára biedu a drancuje planétu. Tento princíp budú ďalej udržovať, ďalej vyživovať a ďalej v súlade s ním jednať.

A preto si ja osobne myslím, že v nijakom prípade nie je možné ospravedlniť našich milých dovolenkárov, správajúcich sa vyššie uvedeným spôsobom, pretože tu išlo o jasnú demonštráciu uctievania princípu sebeckej nenásytnosti, ktorá nehľadí na nič iné, ako na svoje sebecké dobro a svoje brucho, bez ohľadu na to, že to má za následok nehorázne plytvanie. Že to má za následok honbu za nadbytkom, ktoré ničia ľudí, národy i celú planétu.

A je potom doslova výsmechom a do očí bijúcim pokrytectvom, ak niekto veľkopansky daruje drobné zrnká svojho bohatstva na podporu najbiednejších a na záchranu jeho vlastnou chamtivosťou a vlastným plytvaním zničenej planéty.

Skutočná pomoc a skutočná záchrana je totiž otázku princípu! Otázkou zmeny princípu! Otázkou nahradenia doterajšieho zvráteného princípu sebeckej nenásytnosti princípom jednoduchosti, skromnosti, prostoty a nenáročnosti života.

Takýto človek teda jedná so skromnosťou a s úctou k jedlu, či k iným zdrojom už v princípe. A preto jedlom neplytvá, aj keď má možnosť plytvať, pretože to má zaplatené. Jednoducho mu to nedá!

Buď totiž sme ľuďmi skromnými a prostými už v zásade a v každej situácii, alebo naopak ľuďmi, v ktorých prepuká pažravá nenásytnosť a obludné plytvanie okamžite, akonáhle k tomu majú čo i len najmenšiu príležitosť.

Naša planéta je v súčasnosti už natoľko zničená a vydrancovaná, že život na nej môže byť zachovaný jedine prostredníctvom skromnosti. Prostredníctvom skromnej jednoduchosti a prirodzenej nenáročnosti, ako hlavných princípov bytia a prežitia.

A predsa, v ostrom rozpore s touto, každým rokom čoraz nástojčivejšou nevyhnutnosťou, vládne všade, kde sa len pozriete uctievanie modly nenásytnej, egoistickej chamtivosti, pažravosti a sebectva, ktoré nemá nikdy dosť. Vyznavačov tejto modly môžeme nájsť vo všetkých spoločenských vrstvách, od tých najnižších, až po tie najvyššie. A každý z nich uplatňuje svoje sebecké nároky spôsobom, na aký má.

Niekto pažravosťou na dovolenke a iný nenažranou chamtivosťou vo vzťahu prírodným zdrojom a bohatstvu iných národov. Vždy je to však tá istá chamtivosť a to isté nenažrané sebectvo.

A tieto vlastnosti, na ktoré všade narážame, tento hlad a tá neovládateľná túžba po stále ďalších veciach, majetkoch, peniazoch, celá táto nenásytnosť v skutočnosti nie je ani hladom tela, ani našou nenásytnosťou po materiálnych pôžitkoch! Všetky tieto prejavy sú hladom duše! Hladom duše po hodnotách ducha!

Ale pretože žijeme v materialistickej dobe a duchovné hodnoty sa vo všeobecnosti neuznávajú, snažia sa ľudia svoju vnútornú prázdnotu a vnútorné nenaplnenie uspokojovať honbou za materiálnymi hodnotami a pôžitkami. Ale keďže v skutočnosti je hladnou duša a nič materiálneho ju nemôže nasýtiť, vnútorné nenaplnenie pretrváva, ibaže sa ho materialisticky pomýlení ľudia snažia zaháňať čoraz väčším stupňovaním svojej egoisticky materiálnej chamtivosti. A to bez ohľadu na všetko, čo to spôsobuje a čo to privoláva. Bez ohľadu na utrpenie ľudí, bez ohľadu na devastovanie národov, bez ohľadu na drancovanie prírody a bez ohľadu na ničenie planéty.

A predsa zostáva duša prázdnou a nenaplnenou, pretože nie je sýtená hodnotami ducha! Čiže hodnotami života, žitého v súlade s princípom spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti a ľudskosti. V súlade s hodnotami smerovania duše do kráľovstva Ducha.

Čo je ale vzhľadom k našej téme najdôležitejšie je skutočnosť, že snaha človeka o naplňovanie vyššie zmienených duchovných hodnôt z neho formuje osobnosť jednoduchú, prostú a prirodzenú. Osobnosť, ktorej materiálne postačuje to, čo naozaj potrebuje. A preto sa nemusí pachtiť, ani naháňať za nadbytkom, aby s ním potom plytvala a vo svojom plytvaní sa domýšľavo cítila ako kráľ.

Každý, kto takto činí vydáva iba svedectvo o prázdnote vlastnej duše, ktorá nie je naplnenou, ani šťastnou, pretože takýmto spôsobom ani šťastnou byť nemôže, aj keby sa jej podarilo celý svet získať.

Život na tejto, ľudským sebectvom ťažko skúšanej planéte, je možné trvalo udržať jedine prostredníctvom skromnosti. A prirodzenosť skromnosti v človeku vzniká iba jeho úsilím o dosiahnutie a naplňovanie hodnôt ducha. Hodnôt spravodlivosti, cti, pomáhajúcej lásky, ušľachtilosti a ľudskosti. Jedine človek týchto hodnôt vníma skromnosť ako čosi prirodzené a nevynútené. Je totiž vnútorne naplnený prežívaním pravého šťastia, ktorým ho napĺňa jeho život v súlade s hodnotami ducha, a preto materiálne nepotrebuje k svojmu šťastiu viac, ako skutočne potrebuje. On predsa už šťastný je!

Avšak človek, ktorý nedospel k takémuto druhu šťastia a hľadá ho v honbe za materiálnymi vecami sa nedokáže trvalo uspokojiť s ničím, pretože nebude mať nikdy dosť, nech by mal akokoľvek veľa. Vždy bude chcieť stále viac a to aj za cenu zničenia celej planéty. A že jej zničením zničí nakoniec aj sám seba, to mu v jeho sebecky egocentrickej nenažranosti vôbec nedochádza.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Dec 25, 2018 5:19 pm

O troch posvätných dňoch v roku


Ľudia vedia o mnohých druhoch energií, ktoré jestvujú v našom univerze, alebo ním prúdia. Z tých najhmatateľnejších je to trebárs elektrická energia, alebo atómová energia. Ale existujú aj energie jemnejšieho druhu. Medzi ne patrí napríklad známa možnosť načerpať liečivú silu zo stromov, keď ich objímeme a poprosíme. Ale k tomuto druhu liečivých energií môžeme v podstate priradiť akýkoľvek pobyt v prírode, pretože príroda má na nás vo všeobecnosti veľmi osviežujúce a regeneračné účinky. Existujú tiež energie, využívané rôznymi liečiteľmi za účelom zlepšenia zdravotného stavu, a takto by sa dalo ďalej pokračovať.

Žiaľ, ľudia však vo všeobecnosti vôbec nič nevedia o každoročnom prílive tých najvznešenejších energií Svetla, ku ktorým dochádza v troch posvätných dňoch v roku. A pretože o nich nič nevedia, nemôžu sa im ani otvoriť a tým pádom ani prijať ich blahodárne posilnenie. Tak ale prichádzajú o to najvyššie požehnanie, akého by sa im mohlo dostať.

Dokonca aj najrozličnejšie duchovné a ezoterické kruhy sú v tom až nepochopiteľne nevedomé. Avšak príroda vo svojej prirodzenej inteligencii o príleve týchto najvznešenejších energií vie a zodpovedajúcim spôsobom na ne reaguje. Vietor zrazu utíchne, nastane bezvetrie, alebo povieva len veľmi slabučký vánok. A všetko akoby skamenie v tichom úžase a v úcty plnej bázni pred posvätnými silami, prúdiacimi v spomínaných troch dňoch z výšin Svetla.

Kto neverí ničomu z toho, o čom tu bolo hovorené, nech skúsi urobiť vlastné, osobné pozorovanie správania sa prírody v týchto dňoch. Ak bude dostatočne vnímavý, určite vycíti okolo desiatej hodiny rannej v každom zo spomínaných troch dní niečo výnimočné. Niečo, čím sa pozemský prírodný svet svojim vlastným spôsobom skláňa pred posvätným dianím, prinášajúcim na Zem najvznešenejšie energie Svetla.

Svet prírody teda o týchto veciach vie, ale je skutočne najvyšší čas, aby sa aj ľudia konečne spamätali. Aby sa aj oni stali schopnými v troch posvätných dňoch v roku v bázni a v hlbokej úcte pred Stvoriteľom otvoriť doširoka brány svojej duše. Aby tak mohli aj oni vrchovato načerpať zo sily Svetla, prúdiacej v týchto dňoch stvorením.

O aké dni konkrétne ide? Prvý z nich sa nachádza v období Vianoc a je to 29. december.

V tento deň sa v najvyšších výšinách stvorenia otvárajú zlaté hradné brány, aby sa mohla dolu, do všetkých svetov vyliať požehnaná energia Božej Lásky, aby vo všetkom jestvujúcom podporila a posilnila lásku, ako jeden z najvyšších princípov bytia.

29. decembra k nám teda prúdi z Výšin najvznešenejšia sila Lásky a každý, kto o tom vie, môže v tento deň s pokorou a bázňou otvoriť svoje vnútro a vrchovatou mierou načerpať jej posilňujúce a osviežujúce prúdy.

A bolo to práve v tento posvätný deň, v ktorom sa vo fyzickom tele Ježiša Nazaretského zrodila Láska Božia na Zemi. Stalo sa to teda presne v deň prúdenia Lásky z Výšin, pretože inak to predsa ani v prípade Posla Lásky Ježiša byť nemohlo.

Náš svet slávi približne v tomto období Vianoce, a nie je možné si nevšimnúť, že práve obdobie Vianoc je zvláštnym obdobím v roku, kedy sme iní. Kedy všade vládne neopakovateľná atmosféra a v každom z nás sa dostáva do popredia jeho lepšia stránka. Je tomu tak preto, lebo ľudia bez toho, že by niečo tušili, sa dostávajú do bezprostredného vyžarovania energie Lásky Pána, ktorá v nich stimuluje lásku. Práve preto má obdobie Vianoc takú zvláštnu atmosféru a preto sú ľudia oveľa lepší a láskavejší, ako inokedy. Ale pretože si žiaľ z tohto prúdenia Lásky nedokážu pre seba načerpať dosýta a vedome, všetko to krásne sa po Vianociach vytratí, a oni zase upadnú do svojho štandardného sebectva a neláskavosti voči iným,

Druhým zo spomínaných troch dní je 30. máj. Keď sme hovorili o troch posvätných dňoch v roku, tak práve tento je z nich snáď tým najposvätnejším. Ide totiž o deň, v ktorom prúdi z Výšin sila Pána, potrebná k opätovnému obnoveniu fungovania stvorenia.

V tento posvätný deň posiela Pán svoju silu všetkému jestvujúcemu, aby mohlo ďalej trvať. Je to deň vylievania sily Ducha Svätého do stvorenia. Je to deň, kedy sú otvorené všetky nebeské brány, a práve tento deň bol dňom, v ktorom vystúpil Syn Boží po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania na nebesá. Práve na tento deň totiž Kristus po svojom zmŕtvychvstaní čakal, aby mohol bez prekážok a cez všetky otvorené nebeské brány vystúpiť až k svojmu Otcovi.

A ak budeme počítať od tridsiateho mája smerom dozadu, môžeme tiež zistiť, kedy presne bol Kristus ukrižovaný. Vieme totiž, že na tretí deň stal zmŕtvych a po štyridsiatich dňoch od svojho zmŕtvychvstania vystúpil k svojmu Otcovi. Dovedna je to teda 43 dní, čo smerom dozadu vychádza na 18. apríla. Toto je presný deň Ježišovej smrti a kresťanské cirkvi približne v tomto období skutočne oslavujú Veľkonočné sviatky.

Posvätným je deň 30 máj, v ktorom Pán každoročne obnovuje trvanie svojho stvorenia. Každý, kto o ňom vie, môže vedome otvoriť svoju dušu a prijať vznešenú silu Ducha Svätého, potrebnú k ďalšiemu radostnému, pokornému a úcty plnému tvoreniu v tomto stvorení. Je to deň, v ktorom môžeme tak, ako kedysi Ježišovi učeníci, prijať prúdenie sily Ducha Svätého, pretože to, čo je v tejto súvislosti opisované v evanjeliách nebol jav ojedinelý, ale išlo o dej, opakujúci sa každoročne práve 30. mája. Ide teda o známe svätodušné sviatky, oslavované každoročne v kresťanstve.

Kto ale o tomto dni nevie, alebo sa nedokáže správne v pokore otvoriť, nič neprijme. Jeho osobné namáhanie a tvorenie bude potom už len čisto ľudské, bez požehnania najvznešenejšej sily Pána, pretože jedine ona je schopná dať nie len práci ľudských rúk, ale i celému nášmu bytiu úplne iný, ďaleko vyšší rozmer. Rozmer ducha, pretože ide o silu Ducha! Rozmer ducha, ktorý dnešnému ľudstvu chýba a preto je bezduché! A preto je bezduchým a prázdnym i jeho tvorenie! Bezduchými sú preto ľudské diela a bezduchým je i svet, v ktorom žijeme. To je predsa jasne viditeľné každému vnímavému človeku takmer na každom kroku.

No a posledným z troch posvätných dní v roku je 7 september. Vtedy prúdi z Výšin najvznešenejšia energia Božej Čistoty. No a tá posilňuje, podporuje a stimuluje všetko, čo je čisté a čo k čistote usiluje.

Stvoriteľ je totiž tou najvznešenejšou Čistotou. A každá bytosť, ktorá chce žiť a prežiť v jeho stvorení, každá bytosť, ktorá chce kráčať do blízkosti Pána, do jeho kráľovstva nebeského, musí ísť cestou čistoty. Cestou čistoty srdca, cestou čistoty citov, cestou čistoty mysle a cestou čistoty celého bytia. A preto v deň najsvätejšej Čistoty prúdi z Výšin sila, aby ľudí podporila a posilnila v ich snažení. Aby sa nakoniec, v nepoškvrnenom, belostnom rúchu, očistenom od každej nečistoty, mohli povzniesť do Výšin a žiť naveky v blahodárnej blízkosti najsvätejšej Čistoty Pána.

Neušľachtilosť, nečistota a nemravnosť nemajú čo hľadať pred tvárou Najvyššieho! A raz nadíde doba, kedy nebudú mať čo hľadať ani v tomto stvorení, ani na tejto zemi! Tá doba sa blíži a preto temnota rozsiala všade okolo nás v neslýchanej miere otrávené semená nemravnosti, aby ešte v poslednej chvíli práve nečistotou a nemravnosťou otrávila duše mnohých a strhla ich do hlbín zatratenia.

Preto vedz človeče, že v deň Čistoty, 7. septembra k tebe prúdi sila Božej Čistoty, aby ťa posilnila v tvojom úsilí o čistou. Lebo jedine jej dosiahnutie vo všetkom čo činíš, čo cítiš a na čo myslíš ti môže priniesť pravé šťastie a pravý mier na zemi. A nie len na zemi, ale aj po odchode z nej.

Tri krát za rok prúdi zhora požehnanie Pána! A to vo forme energie Lásky, energie Čistoty a energie Ducha Svätého, obnovujúcej ďalšie trvanie stvorenia.

Tri krát za rok sa človek môže vnútorne otvoriť prílevu najvznešenejších síl, aké v tomto stvorení jestvujú a naplniť si ich požehnaním svoju dušu až po okraj.

Ale pretože ľudia sú zameraní len na uspokojovanie svojich materiálnych potrieb a zarábanie peňazí, nič o týchto veciach nevedia. A preto všetko bohatstvo požehnania prejde okolo nich bez úžitku. A preto v prúdiacej hojnosti Svetla zostávajú prázdnymi. Ich duše zostávajú hladné a smädné a ich vnútro prázdne a nenaplnené. A túto svoju vnútornú prázdnotu sa potom s ešte väčším úsilím snažia prekryť leskom vecí hmotných a materiálnym užívaním si. To však je cesta do pekla, vzdialeného od akéhokoľvek Svetla.

A aj keď väčšina kráča svorne do pekiel, ty človeče sa zastav! Uvažuj a prehliadni! Pochop predsa, že pravé šťastie nikdy neprichádza zdola, čiže z hmoty, ale vždy len zhora, z vysokých úrovní Svetla, kde večne planie oheň Lásky, Čistoty a Spravodlivosti. O tieto hodnoty usiluj a ich prúdom Zhora sa otváraj! A budeš šťastný! A tvoj život bude naplnený a požehnaný.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Dec 31, 2018 7:13 pm

Ako sa stať pravým človekom, vnímajúcim svoj čistý cit?



Je človek skutočne duchovnou bytosťou? Má v sebe naozaj duchovné jadro, ktoré sa v ňom prejavuje citom? Má sa preto riadiť hlavne podnetmi svojho citu a podriadiť im rozumovú zložku svojej osobnosti? Je náš cit, ako hlas nášho ducha skutočne natoľko spoľahlivý, aby sme ho mohli vo všetkom poslúchať?

Ak áno, ako sa potom vyrovnať s tým, že v človeku vznikajú aj city negatívne? Trebárs city nenávisti, závisti, strachu a podobne? Ako sa máme pozerať na tieto negatívne city a aký postoj máme k tomuto všetkému vlastne zaujať?

Odpovede na položené otázky sú nesmierne dôležité preto, aby sme mohli správne kráčať životom, aby sme sa v ňom mohli správne rozhodovať a riadiť tak, ako sa v ňom ako duchovné bytosti správne riadiť máme. A síce svojim citom, ktorý je skutočne hlasom nášho ducha. Hlasom nášho najvnútornejšieho duchovného jadra.

Toto duchovné jadro pochádza z duchovnej ríše a preto je čisté. Nemôže byť nikdy zakalené a prejavuje sa v nás čistým citom.

Čistým citom!

Tohto si je treba byť dobre vedomými. Len čisté a ušľachtilé city sú prejavom nášho najvnútornejšieho, čistého duchovného jadra!

Kde sa v nás ale potom berú city nečisté?

City zakalené a nečisté v nás vznikajú trojakým spôsobom. Za prvé preto, že v sebe nemáme pevného chcenia k dobru. To znamená preto, lebo sme sa vnútorne vydali cestami zlého chcenia.

Za druhé preto, lebo naše myšlienky nie sú čisté. Lebo nedbáme na ušľachtilosť nášho myšlienkového života, ktorý je nečistý.

A za tretie preto, lebo sme sa stali ľuďmi rozumu, ktorý postavili rozum a rozumové zvažovanie na najvyššiu priečku svojej osobnosti. A tento rozum, postavený nad cit v nás obmedzuje všetko ušľachtilejšie cítenie.

Tieto tri veci spoločne, alebo každá z nich jednotlivo majú za následok, že v nás vznikajú city nečisté a neušľachtilé. City, ktoré na jednej strane devalvujú našu vlastnú osobnosť a na druhej strane sa stávajú príčinou mnohého zla, ktoré vykonáme, alebo vyslovíme.

Človek sa teda skutočne má riadiť svojim citom, ale musí to byť cit čistý, pretože ten jediný je prejavom našej najvnútornejšej, čistej duchovnej podstaty.

Zásadná otázka teda zvie: Čo máme urobiť, aby sme jasne vnímali čisté podnety svojho citu a mohli sa nimi vo svojom živote riadiť? Aby sme mohli duchovne napredovať smerom nahor, kráčajúc vo svojom živote cestou, ktorú nám ukazuje naše čisté cítenie?

Ak chceme čistý cit v sebe vnímať, musíme sa postarať o tri veci. Naše chcenie musí byť dobré a čisté. Naše myslenie musí byť tiež dobré a čisté. A svoj rozum nesmieme nikdy stavať na najvyššiu priečku vlastnej osobnosti. Čiže vyššie, ako cit.

Ak je totiž naše chcenie nedobré a naše myslenie nečisté, alebo ak nám vládne rozum, vytvára sa medzi nami a našim čistým citom akoby nečistá bariéra, cez ktorú ho nemôžeme vnímať. Alebo presnejšie povedané, môžeme ho vnímať, ale už len nečisto. A tento znečistený cit, ku ktorého znečisteniu došlo za pomoci nášho nečistého chcenia, za pomoci nášho nečistého myslenia a za nadvlády rozumu je tým, na základe čoho sa potom vnútorne rozhodujeme.

A preto je potom človek schopný urobiť mnohé nedobré veci. Jeho vnútornými pohnútkami k tomu však nie je hlas pravého, čistého citu, ako sa mylne domnieva. Je ním naopak cit nečistý, ktorý vznikol za spoluúčasti jeho nečistého chcenia, nečistého myslenia a nadradenia rozumovej zložky svojej osobnosti.

Kľúčom k očisteniu cítenia je teda zachovávanie čistoty nášho citového a myšlienkového chcenia, pretože len tak sa náš vnútorný život stáva čistým a vo svojej čistote môže nájsť spojenie s našou najvnútornejšou, čistou duchovnou podstatou, ktorou sa už potom môže nechať bez obáv viesť.

Avšak nedbalosť v zachovávaní čistoty nášho vnútra z nás robí ľudí nečistého vnútorného života, ktorých čisté city sú zakalené. A tomu potom nevyhnutne zodpovedá aj všetko naše vonkajšie jednanie.

V evanjeliách je predsa napísané:

Plemeno vreteníc, ako môžete hovoriť /konať/ dobré veci, keď ste sami zlí? Lebo čím je srdce /vnútro/ preplnené, to hovoria aj ústa. Dobrý človek vynáša z dobrej pokladnice /z čistého a ušľachtilého vnútorného života/ dobré veci, ale zlý človek vynáša zo zlej pokladnice /z nečistého a neušľachtilého vnútorného života/ zlé veci.

Kľúčom ku konaniu dobra, alebo zla je teda čistota, alebo nečistota nášho vnútorného života. Jeho čistotou nadväzujeme spojenie s vlastnou, čistou duchovnou podstatou a stávame sa ľuďmi. Jeho nečistotou však kalíme svoje cítenie a stávame sa služobníkmi zla. A potom zo zlej pokladnice svojho vnútra vynášame iba veci zlé.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jan 07, 2019 6:45 pm

Pozor na hercov, liečiteľov, veštcov a iných ľudí s výnimočnými schopnosťami!


Existujú povolania a druhy činností, ktoré nie sú až tak bežné a profesionálne sa im venuje len malá časť populácie. Sú to napríklad herci, alebo speváci. Ale tiež rôzni liečitelia, jasnovidci a veštci. Na týchto ľudí hľadí bežné obyvateľstvo do určitej miery ako na výnimočných. A oni to cítia, vnímajú a sú si toho vedomí. A vedomie vlastnej výnimočnosti, podporované obdivom v nich vzbudzuje domýšľavosť.

Obzvlášť vypuklé je to u hercov. Je totiž relatívne málo hercov, ktorí sa na základe svojich kvalít často objavujú na plátnách kín, na televíznych obrazovkách a následne aj na stránkach mnohých časopisov. Často tiež poskytujú rôzne interview, v ktorých sa okrem oblasti herectva vyjadrujú aj k rôznym spoločenským a politickým otázkam. Tak vzniká dojem, že spolu so svojim talentom získali zároveň aj životnú múdrosť, ktorá im dáva právo usmerňovať, poučovať a viesť iných.

A oni sami tomu vo svojej domýšľavosti niekedy uveria až natoľko, že vedú občianske protesty a revolúcie, idú do politiky a stávajú sa rôznymi poradcami, ministrami, alebo dokonca prezidentmi. Nechápu totiž, že ľudia ich volia a idú z nimi nie kvôli ich múdrosti, ale predovšetkým kvôli tomu, že sú mediálne známymi.

Títo talentovaní ľudia, ale zároveň aj najširšie masy obyvateľstva, považujúce ich za výnimočných by mali vedieť, že talent v nejakej oblasti a pravá životná múdrosť sú dve úplne rozdielne veci. A že ak je niekto, trebárs v konkrétnom prípade herec, obdarovaný jedným spôsobom, spravidla už nebýva obdarovaný druhým spôsobom. To je v súčasnosti zvlášť viditeľné chronicky protinárodným postojom mnohých príslušníkov hereckej profesie.

A preto je dnešná realita taká, že mnohí jednoduchí, obyčajní a prostí ľudia majú k pravej múdrosti oveľa bližšie ako tí, ktorí chrlia svoje múdrosti v televíznych a rozhlasových reláciách, alebo na stránkach rôznych časopisov. Celé je to iba opäť potvrdením nadčasových slov, že prví budú poslednými a poslední prvými.

O vzájomnom vzťahu akéhokoľvek talentu a životnej múdrosti treba ešte vedieť, že každý talent a každá výnimočná ľudská schopnosť nadobúda svoju pravú cenu len vtedy, keď je doprevádzaná pravou múdrosťou. Jedine pravá životná múdrosť im totiž môže dať správne postavenie vo vzťahu k pravému cieľu.

A pravým cieľom nášho bytia je duchovný vzostup prostredníctvom rozvíjania dobra, cností, ušľachtilosti a spravodlivosti. Jedine na pochopení týchto skutočností stojí skutočná múdrosť a skutočné poznanie. To je tým najpodstatnejším a najdôležitejším, podľa čoho by sme si mali zariadiť svoj život.

A týmto poznaním majú byť potom predchnuté aj všetky výnimočné schopnosti, ktoré ľudia majú. Všetko toto má slúžiť iba k napomáhaniu duchovného vzostupu nás i ostatných. K rozvíjaniu ľudského dobra, ľudských cností, ušľachtilosti a duchovného poznania. Jedine takýmto spôsobom môžeme totiž kráčať k výšinám vlastného človečenstva, a zároveň aj k výšinám Ducha.

Žiaľ, u väčšiny talentovaných ľudí a ľudí obdarovaných rôznymi inými výnimočnými schopnosťami takáto múdrosť chýba. Obchádza ich a vyhýba sa im preto, lebo je spojená s pokorou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Domýšľavosť vo svoju výnimočnosť tvorí neprekonateľnú prekážku, ktorá bude všetkých domýšľavých vždy oddeľovať od pravej múdrosti.

A ak zostaneme pri hercoch, ich deficit pravej múdrosti nakoniec častokrát spôsobí, že ich talent, nech by bol akokoľvek výnimočný, sa stane nešťastím a prekliatím.

Ako? Ak sa herec vo svojom živote aspoň do určitej miery nepriblíži k poznaniu múdrosti, spočívajúcej v duchovnom vzostupe k ľudskosti prostredníctvom rozvíjania cností, potom nemôže svoj talent uplatňovať tak, aby svojich divákov usmerňoval k pravému životnému cieľu.

Častokrát, a v dnešnej dobe je to ešte zvlášť vypuklé, uplatňuje svoj talent úplne opačným spôsobom a smeruje divákov k nízkosti, vulgárnosti, obscénnosti a vášňam. A tak sa potom často stáva vynikajúce herecké umenie cestou skazy nie len pre divákov, ale aj pre samotného človeka ním obdarovaného. Jeho talent je totiž v službách temna a nie v službách Ducha, Svetla, dobra a ušľachtilosti.

Jedine nadobudnutím skutočnej múdrosti a nabádaním k nej nadobúda každý talent a každá výnimočná schopnosť svoju pravú cenu!

A tento princíp platí bezo zvyšku nie len vo vzťahu k zástupcom hereckého umenia, ale aj vo vzťahu k tvorcom výtvarného umenia, vo vzťahu k literárnym tvorcom, k tvorcom populárnej hudby a podobne. A samozrejme tiež vo vzťahu k rôznym liečiteľom, jasnovidcom a veštcom.

Aj oni musia vedieť, že pravá múdrosť neprichádza automaticky s ich schopnosťou liečiť, alebo s ich schopnosťou vidieť do minulosti, alebo do budúcnosti. O nadobudnutie pravého poznania a pravej múdrosti sa musia aj oni usilovať úplne rovnako, ako ostatný zvyšok populácie bez akýchkoľvek výnimočných schopností.

Ale žiaľ domýšľavosť, plynúca z ich výnimočných darov im to znemožňuje. A preto ich v tom predbiehajú mnohí obyčajní ľudia bez akýchkoľvek schopností. A preto ich dary a schopnosti nikdy nedosiahnu takej sily a takej prenikavosti pôsobenia, akej by museli dosiahnuť, keby sa opierali o pravú múdrosť.

Existuje množstvo duchovných zdrojov, kde je možné túto múdrosť hľadať a nachádzať. Treba však zdôrazniť, že vo všetkých týchto zdrojoch sa objavujú len väčšie, alebo menšie čriepky skutočnej múdrosti, neraz priam utopené v množstve zbytočného, či priam škodlivého balastu.

Je teda celkom logické, že vzhľadom k takémuto stavu vznikla potreba sústrediť skutočnú múdrosť do súhrnnej a ucelenej podoby. Do jedného zdroja, oslobodeného od všetkého zbytočného a zavádzajúceho. A takýmto zdrojom, z ktorého môže naozaj vážne hľadajúci človek čerpať skutočnú múdrosť a skutočné poznanie je výnimočné dielo „Vo Svetle Pravdy“.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Jan 15, 2019 7:30 pm

Čas posledného súdu! Počujete ako búši na dvere?


Búši ako hosť v naliehavej veci. Hosť, ktorý nebudete čakať, až mu otvoríte, ale otvorí si sám a zastihne vás buď pripravených, alebo nepripravených. Posledný súd bude totiž otvorením dverí do novej reality bytia a všetci pripravení budú do nej môcť vôjsť.

Avšak nepripravení budú musieť zostať v realite súčasnej. V realite hmotných túžob, cieľov a očakávaní, okrem ktorých pre tento typ ľudí nič neexistovalo, nič neexistuje a ich vlastnou vinou nakoniec ani nič existovať nebude. Zo svojej vlastnej vôle a zo svojho vlastného rozhodnutia bude preto ich osobnosť podrobená osudu hmoty, ktorý je osudom vzniku a zániku.

Lebo všetko hmotné trvá len dočasu. Zrodí sa, jestvuje určitý čas a potom začne smerovať k zániku, po ktorom sa obráti v prach. Naše hmotné, fyzické telo je v tejto chvíli tu, ale pomaly a isto sa opotrebováva, zostarne, zomrie a rozpadne sa v prach. Tomuto nevyhnutnému procesu podlieha bez výnimky všetko, čo je hmotné. A to aj celá naša hmotná planéta, ako i celá naša slnečná sústava.

A tejto nevyhnutnosti podlieha nie len hmotnosť fyzická a viditeľná, ale aj hmotnosť jemná a neviditeľná, do ktorej odchádzame po svojej smrti. Ide o jemnohmotnosť, kde žijeme ako duše po odložení nášho fyzického tela.

Tak, ako môžeme pozorovať pominuteľnosť hmoty v malom, trebárs na vzniku, starnutí a zániku ľudského tela, presne tak isto sa to deje aj vo veľkom, to jest v celom hmotnom stvorení.

Stvorenie vzniklo z pralátky, z ktorej sa postupným zhusťovaním začali formovať prvé prachové častice hmoty. Tie sa postupne, za mnohé miliardy rokov zhlukovali vo hviezdy, v planéty a vytvárali slnečné sústavy. Vznikol život a ten pokračuje k vrcholu svojho rozkvetu, po ktorom začína vzostupné smerovanie k rozkladu na pôvodnú pralátku.

A celý tento nekonečný kolobeh pokračuje stále ďalej. Z pralátky vznikajú nové svety, ktoré vo svojej znovu obnovenej sile umožňujú nové, svieže tvorenie, aby opäť aj tieto po svojom opotrebovaní smerovali do rozkladu, a po rozklade k opätovnej obnove. Takýto je večný kolobeh celého hmotného stvorenia, čiže jeho hrubohmotnej a jemnohmotnej časti, ktorý sa v obrovských časových cykloch stále opakuje.

Nad hmotným kolobehom však stojí duchovná ríša, alebo takzvaný raj. A pretože je duchovná a nie hmotná, nepodlieha ako hmota vzniku a zániku.

No a my ľudia pochádzame práve z duchovnej ríše. Pochádza z nej naša najvnútornejšia duchovná podstata. V ríši Ducha sme však jestvovali len ako deti. Ako nevedomé duchovné zárodky, ktoré jedného dňa prejavili túžbu po dosiahnutí plného sebauvedomenia. Ktoré prejavili túžbu dozrieť z nevedomých detí v zrelé, zodpovedné a plne seba si vedomé osobnosti.

Len si skúsme spomenúť na dávne rozprávky, začínajúce slovami: „Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. A keď jeho synovia dorástli, prišli za svojim otcom a povedali mu: „Náš kráľovský otče, chceme ísť do sveta na skusy. Chceme sa v ňom učiť a dozrievať k samostatnosti.“

Čosi podobného prebieha aj na začiatku nášho vývoja v duchovnej ríši. Každý z ľudí tam prejavil túžbu po dosiahnutí zrelosti a nadobudnutí múdrosti. A preto mu bolo dovolené vstúpiť do hmotného sveta. Do sveta hmoty so všetkými jeho možnosťami, radosťami a žiadosťami.

Vo vonkajšom svete hmoty sa však ľudské duchovné zárodky, túžiace po nadobudnutí zrelosti rozdelili na dve skupiny. Na tých, ktorí zabudli na svoje skutočné poslanie a plne podľahli lákadlám hmoty a na tých, ktorí pri svojom putovaní hmotnými svetmi nezabudli, že ich hlavných cieľom je duchovné dozrievanie a po jeho dosiahnutí návrat domov.

Tí prví sa stali materialistami, ktorých ciele, túžby, záujmy a hodnoty sú len a len hmotné. Tí druhí sú ľuďmi duchovnými, ktorí síce žijú v hmotnom svete, ale to hmotné nie je pre nich to najpodstatnejšie. Najdôležitejšie sú pre nich hodnoty ducha. O ich dosahovanie sa snažia sami v sebe, ako aj v hmotnom prostredí, v ktorom žijú.

Hodnotami ducha je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ušľachtilosť a ľudskosť. Ich uplatňovanie má za následok pozdvihovanie hmotného sveta a zároveň i duchovné dozrievanie každého, kto sa o to snaží. Takíto jedinci sú svojim preferovaním hodnôt ducha požehnaním pre celé stvorenie, pre každý národ a každú spoločnosť, pretože ich duchovne pozdvihujú a robia lepšími. Týmto spôsobom však pozdvihujú aj sami seba a preto svojim bytím kráčajú k výšinám ríše Ducha, odkiaľ sem prišli ako nevedomé deti a kam sa majú vrátiť ako vedomé a zrelé duchovné osobnosti.

Keď potom zomrú, odídu zo sveta hmotného do sveta jemnohmotného, kde budú veľmi rýchlo stúpať do výšin jemnohmotnosti, aby tam rovnako, ako kedysi na zemi odložili svoje hrubohmotné telo, odložili nakoniec i svoje telo jemnohmotné, a vstúpili ako plne zrelí ľudskí duchovia do duchovnej ríše.

Hmotný svet je však plný jedincov, ktorí zabudli na to, odkiaľ prišli a kam sa raz majú vrátiť. Títo ľudia plne uviazli v hmote a tá sa pre nich stala všetkým. Ich záujmy, žiadosti, potreby, ba dokonca aj myslenie sa pohybujú iba čisto v materiálnych hraniciach. A preto keď zomrú, zostávajú iba v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, v blízkosti najhrubšej hmoty, pretože ona bola a stále je pre nich všetkým.

Takýto človek sa tak stáva akoby pripútaným k hmote. Na základe svojho postoja a svojho presvedčenia sa stáva pevnou súčasťou prirodzeného kolobehu hmotného stvorenia, smerujúceho od svojho vzniku ku svojmu postupnému zániku a rozkladu na pôvodnú pralátku.

A preto sa materialistický človek spolu s veľkým kolobehom stvorenia nakoniec dostane k hranici, kedy sa časť sveta, na ktorej sa nachádza, blíži pozvoľna k svojmu rozkladu. Vtedy ale nastáva najvyšší čas pre všetkých, ktorí sa nachádzajú v hmotnosti, aby sa urýchlene poponáhľali stať zrelými a mohli sa povzniesť do večnej ríše ducha, nepodliehajúcej žiadnemu kolobehu vzniku a zániku.

Je to čas, kedy je treba nájsť pravú a tiež aj najkratšiu cestu, ako sa dostať von zo začínajúcich nebezpečenstiev hmotnosti, smerujúcej do rozkladu. A to skôr, než nás to strhne so sebou. Ak totiž na vyslobodenie sa z hmoty nevynaložíme všetky sily, bude to pre nás stále čoraz ťažším, až bude nakoniec definitívne neskoro.

Po zmeškaní času budeme spolu s celou hmotnosťou strhnutí do prirodzeného rozkladu, a v rozklade nakoniec stratíme svoje nadobudnuté, vedomé „ja“. V nekonečne dlhých mukách rozkladu hmoty bude rozložená naša osobnosť a my sa nakoniec staneme tým, čím sme boli na počiatku. Nevedomým semienkom ducha!

Takto neslávne dopadnú všetci, ktorí kráčali svojim bytím nesprávnou cestou. Čiže len smerom k hmote a nie smerom k Duchu. A preto musia svoju osobnosť zase stratiť, ako vo stvorení neupotrebiteľnú a škodlivú, pričom postupný rozklad osobnosti, zviazanej s hmotu sa žiaľ deje za najväčších múk.

No a naša časť hmotného stvorenia, s jeho hrubohmotnou i jemnohmotnou časťou sa vo svojom mnoho miliardovom vývoji dostala do obdobia, predstavujúceho rozhodujúcu hranicu nevyhnutného rozdelenia a roztriedenia. Všetci ľudia, nachádzajúci sa v tejto dobe v hmotnosti sa preto musia s konečnou platnosťou rozhodnúť k vzostupu do ríše Ducha, pretože inak ich už pevne objíme hmotnosť pre svoj nastávajúci rozklad. Budú potom musieť spolu s ňou nastúpiť cestu zničenia, ktoré sa bude rovnať večnému zatrateniu ich osobnosti.

Hmotnosť našej časti sveta dosiahla už najvyššie štádium zrelosti a postupne začína prechádzať do rozkladu, aby sa v obrovskom kolobehu stvorenia po rozklade v pralátku obnovila, a vo svojich sviežich väzbách dala opäť príležitosť k novému tvoreniu.

Dnešný hmotný svet sa preto podobá poľu, osiatemu ľudskými duchmi, ktoré dospelo k žatve, čiže k triedeniu ľudských duchov. Duchovne zrelí, to jest takí, ktorí v sebe plne rozvinuli hodnoty ducha v podobe spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti, ľudskosti a iných cností budú povznesení nahor, do večnej ríše Ducha.

Všetci nezrelí však sami seba zadržia v hmotnosti svojimi pevnými väzbami iba na matériu, a preto budú spolu s ňou donútení pretrpieť jej tisícročný bolestný rozklad. A veľkosť múk tohto rozkladu zdolá osobnosť človeka až do takej miery, že stratí nadobudnuté sebauvedomenie. Po dokonaní úplného rozkladu hmoty v pralátku sa nakoniec z takejto bytosti uvolní to, čo z nej zostalo, čiže jej nevedomé duchovné jadro, aby sa vznieslo naspäť do ríše Ducha.

Ale nevracia sa tam ako vedomý duch. Ako vedomá osobnosť, ktorá bola slávnostne vzkriesená z hmoty, ale len ako pôvodné, nevedomé a nezrelé semeno ducha, ktoré bude môcť zahájiť opätovnú snahu o nadobudnutie vlastného seba uvedomenia až v nanovo, po rozklade sformovanej, a tým osvieženej hmotnosti.

Toto sú dve cesty, z ktorých je každý z nás v súčasnosti nútený si vybrať. A každý si z nich aj vyberá svojimi postojmi k životu, svojim spôsobom myslenia a svojimi hodnotami.

Každý z nás stojí v súčasnosti pred voľbou cesty ducha, alebo cesty matérie. A to, čo si vyberieme, na čo vsadíme a k čomu sa vo svojom živote upneme, to sa napokon stane našim osudom. Osudom vzostupu a radosti v prípade výberu hodnôt ducha a osudom bolesti a hrôzy v prípade výberu hodnôt matérie.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Štv Jan 24, 2019 6:39 pm

O našom sebectve voči prírode a o tvrdej odplate zaň



Tento text bude vyjadrením môjho osobného rozhorčenia nad tým, ako ľudia ničia prírodu. Lebo spravodlivé rozhorčenie, ba dokonca až spravodlivý hnev sa musí predsa zmocniť každého normálneho človeka keď vidí, ako sa ubližuje nevinnému. No a práve takto arogantne, sebecky, bezohľadne a nenásytne ubližujú jednotlivci i celé ľudstvo prírode. Ale niečo takéto nemôže zostať trvalo bez zodpovedajúcej odozvy! A ani nezostane, pretože v našom univerze funguje železný zákon spätného pôsobenia, na základe ktorého musí nakoniec každý zožať presne to, čo zasieval. No a práve katastrofálne horúčavy leta roku 2018 a rôzne iné prírodné nešťastia a anomálie nie sú ničím iným, ako začiatočnými prejavmi neblahej žatvy ľudstva za jeho nekonečné sebectvo voči prírode.

Neudržateľnosť súčasného postoja ľudí voči prírode je spojená s pomýlenými, ba až zvrátenými hodnotami, aké uznávame, čo ale znamená, že pozitívna zmena vzťahu k prírode nevyhnutne súvisí so zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, a to samozrejme smerom k skutočným a pravým hodnotám.

Ukážme si teraz aspoň niektoré spôsoby, akými ľudia ubližujú prírode, ale zároveň si tiež ukážme spojitosť tohto počínania s hodnotami, ktoré v súčasnosti uznávame.

Štart jediného stíhacieho lietadla, čiže iba jeho odpútanie sa od zeme, bez nákladov na samotný let a pristávacie manévre stojí 330 Eur. Vo vzdušnom priestore Veľkej Británie sa behom jednej hodiny nachádza 30 000 lietadiel. A položme si teraz otázku, koľko lietadiel sa nachádza vo vzdušnom priestore celej našej planéty behom jedinej hodiny a následne, behom 24 hodín? Koľko to všetko stojí a koľko splodín vypustia všetky tieto lietadlá do atmosféry?

Našu atmosféru by sme však mohli uchrániť od takéhoto obrovského množstva splodín tak, že by ľudia oveľa menej využívali leteckú dopravu a boli svojou striedmosťou v tomto smere k prírode ohľaduplnejší. Kto však na to finančne má a môže si to dovoliť, bez zábran to využíva. A nič iného ho nezaujíma. Len jeho vlastné sebectvo!

Pozrieme sa na inú oblasť, a síce na poľnohospodárstvo. Kto žije na vidieku má možnosť vidieť, ako katastrofálne sa hospodári na našich poliach. V skorú jar, keď je v podstate ešte všetko v zemi a polia sú holé, už vychádzajú chemické postrekovače a aplikujú základný postrek proti burine.

Istý starší človek mi raz povedal, že on je doslova zhrozený z čistých polí bez jedinej buriny, aké má možnosť vidieť dnes. Za jeho mladých čias totiž dostávali ľudia, pracujúci v poľnohospodárstve takzvané prídely, aby na nich ručne motykami odstraňovali burinu z polí. Dnes nevidieť nikoho na družstevných poliach s motykou v ruke, a predsa sú bez jedinej buriny. Avšak len za cenu hektolitrov chémie, aplikovanej do zeme.

A to už ani nehovoriac o postrekoch samotných plodín, ktoré sú taktiež veľmi štedré. No a zbytky všetkej tejto chémia skončia v produktoch na našich stoloch a v pitnej vode, ktorú pijeme. A takéto katastrofálne hospodárenie s chémiou má samozrejme aj množstvo ďalších negatívnych dôsledkov, trebárs napríklad obrovský úhyn včiel.

A pozrime sa ešte na inú oblasť. A síce na rybolov, spojený s drancovaním morí. Na moriach sa nachádzajú veľké plávajúce továrne na spracovávanie rýb. Prebieha na nich celý výrobný proces od lovu až po hotové rybie výrobky. Následkom postupu týchto plávajúcich továrni moriami je však drancovanie populácie rýb, prekračujúce takzvanú červenú čiaru, kedy sa už tieto populácie nedokážu samé obnoviť do pôvodného stavu.

Podobným spôsobom by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho, ale my sa teraz skúsme pozrieť na spojitosť drancovania prírody s hodnotami, aké naša civilizácia uznáva. A skúsme si ich ilustrovať príkladom zo školského prostredia.

Istá pani učiteľka videla, ako jej žiačka odhadzuje do koša úplne nedotknutú desiatu. Keď to žiačke vytkla, dostalo sa jej nasledovnej odpovede: „Pani učiteľka, my na to máme! My nemusíme počítať s každým centom tak, ako vy!“

Ako reagovať na takýto názor a čo odkázať tomuto typu ľudí? Možno asi toto:

Áno milá zlatá mládež, áno milí oteckovia podnikatelia, ktorí vychovávate takéto detičky, áno mnohí iní milí ľudia pri peniazoch, ale bez akejkoľvek súdnosti. Vy na to máte, vy si to môžete dovoliť, ale táto príroda a táto planéta na to nemá! Nemá kapacity už ďalej znášať vaše nároky, vašu aroganciu a vaše premrštené potreby.

Vy, milí priatelia, ste naučení pozerať sa na všetko okolo seba len zo svojho vlastného uhla pohľadu. Z pohľadu svojich túžob, nárokov, prianí a potrieb. Nič iného vás nezaujíma.

Ale existuje aj iný uhol pohľadu! A síce, pohľad zo strany tejto planéty, tejto prírody a tohto stvorenia na vás. A z tohto pohľadu sa so všetkými svojimi sebeckými túžbami, prianiami a konzumom javíte ako zhubná choroba, ktorá požiera svojho hostiteľa, aby ho nakoniec zničila, čím ale zničí aj samu seba.

Z hľadiska súčasného stavu vzťahu ľudí k prírode môžeme predpokladať tri možné alternatívy ďalšieho vývoja situácie.

Prvá alternatíva spočíva v pochopení. V poznaní, že takto to už ďalej ísť nemôže. V uvedomení si neudržateľnosti súčasného, vysoko nadhodnoteného životného štandardu. V návrate k jednoduchosti, skromnosti, nenáročnosti a prirodzenosti. V odvrátení sa od konzumu a od zvrátenej potreby čo najviac mať, čo najviac si užiť a čo najviac získať. Ide teda o alternatívu dobrovoľného preorientovania sa na oveľa jednoduchší spôsob života, ktorý je pre našu planétu trvalo udržateľný.

Druhá alternatíva spočíva v ceste nepoučiteľnosti a nepochopenia. To znamená, že napriek všetkým upozorneniam, všetkým výstrahám a všetkým katastrofickým štatistikám pôjde ľudstvo v súčasnosti vytýčeným smerom až na samý koniec, čo bude znamenať absolútne zdevastovanie našej planéty. A v bezohľadnom boji o posledné zostávajúce zdroje aj jej zničenie v nejakej zúfalej apokalyptickej vojne.

No a treťou alternatívou je alternatíva ostrého rezu vyššou mocou. Táto vyššia moc odstráni všetko sebecké, konzumné, poživačné a zhubné, a ponechá len to zdravé a prirodzené, čo je schopné žiť na planéte bez toho, aby ju ničilo a drancovalo.

Možno teda práve v súčasnosti žijeme v dobe, v ktorej sa ku nám všetkým blíži čepeľ skalpela v ruke chirurga, ktorá sa nezachveje, a ktorá v železnej spravodlivosti ostrým rezom odstráni všetkých, pre naše stvorenie, našu planétu a našu prírodu neprijateľných. A vznešený dar života a bytia ponechá jedine tým, ktorí sú pre naše stvorenie, našu planétu a prírodu na nej prijateľní. Ktorí ju nebudú ničiť, ale naopak, zveľaďovať a žiť s ňou v súlade.

Skúsme si predsa uvedomiť, že keď kedysi chodil po zemi Syn Boží Ježiš, jeho život bol pre nás všetkých príkladom skromnosti, umiernenosti a prirodzenej jednoduchosti. A nie príkladom bezbrehého uspokojovania vlastných, stále rastúcich a nikdy nekončiacich potrieb.

Čo si však ľudia o sebe myslia, že sú, keď chcú žiť oveľa bohatšie a blahobytnejšie, ako samotný Syn Najvyššieho? Domnievajú sa snáď, že sú väčší ako On a preto na to majú právo? Vari preto je im príklad jeho skromnosti, jednoduchosti a umiernenosti na smiech?

Títo arogantní bohatí ľudia dnešnej doby, ale aj obyčajní chudáci, ktorí by chceli mať to isté, čo majú bohatí, a týmto svojim chcením podporujú a živia úplne rovnaké zhubné myšlienkové energie, všetci títo by si mali uvedomiť, že každý, kto sa takto nehorázne povyšuje, bude ponížený. Bude nevyhnutne zrazený na kolená!

Mali by si uvedomiť, že pýcha človeka, nárokujúceho si potreby, vysoko presahujúce potreby Syna Božieho nevyhnutne predchádza pád!

Beda preto všetkým, čo sa dnes smejú, lebo budú plakať, pretože ich smiech sa neopieral o pravé hodnoty!

Beda preto všetkým, ktorí sú dnes sýti, lebo budú hladovať, pretože ich sýtosť bola len sýtosťou brucha a nie nasýtením ducha!

Beda preto bohatým, lebo sa stanú tými najúbohejšími chudákmi, pretože nedokázali pochopiť, že skutočné bohatstvo je len bohatstvo ducha.

Ježiš a všetci tí, čo sa snažia žiť podľa jeho slov sú schopní žiť v skromnosti a umiernenosti, prijateľnej pre prírodu preto, lebo žijú v plnosti ducha a v plnosti milosti Božej. Človek dneška však žije v duchovnej prázdnote a preto má tendenciu kompenzovať svoju vnútornú prázdnotu, ktorú intenzívne pociťuje, honbou za hodnotami konzumu a matérie domnievajúc sa, že čím viac bude mať a čím viac si užije, tým bude šťastnejší a jeho život bude naplnenejší.

Ale tak to nefunguje, pretože človek je bytosťou duchovnou a preto môže nájsť svoje šťastie len v naplňovaní a nadobúdaní hodnôt ducha. Nadobúdaním iba hodnôt hmotných šťastným nikdy byť nemôže a ani nebude, aj keby snáď celý svet získal.

Keď si trebárs idete prenajať byt, s jeho majiteľom urobíte takzvanú inventarizáciu. To znamená že zistíte, čo sa v byte nachádza a v akom stave sa to nachádza. A na základe toho podpíšete zmluvu.

No a potom môžete byť buď dobrým nájomníkom, ktorý odovzdá byt majiteľovi ešte v lepšom stave, než ho prevzal, alebo naopak, môžete byť zlým nájomníkom, ktorý byt zničí a zdevastuje. Potom však bude majiteľom braný na zodpovednosť a za spôsobené škody musí zaplatiť.

No a presne toto isté platí aj vo vzťahu k našej planéte a k prírode na nej. Jej Majiteľom je totiž ten, z ktorého rúk vzišla a my sme na nej len nájomníkmi. Nájomníkmi, ktorým bola planéta s dôverou zverená. No a Majiteľ bude raz od každého z nás požadovať odpočet toho, ako hospodáril s jeho majetkom. Či sa podieľal na jeho zveľaďovaní, alebo naopak, na jeho ničení.

Ľudia sa však chovajú k svojej planéte ako páni. Myslia si, že im patrí a že si preto môžu na nej robiť čo len chcú. A tak ju ničia a drancujú domnievajúc sa, že za svoje správanie nebudú nikým braní na zodpovednosť. Ale to je hlboký omyl!

Ako už bolo povedané, každý z nás bude pravým Majiteľom planéty zobraný na osobnú zodpovednosť, čo bude reálne znamenať, že na základe nášho dobrého spravovania a dobrého hospodárenia budeme môcť postúpiť duchovne oveľa vyššie a budú nám môcť byť zverené do správy oveľa väčšie a vznešenejšie hodnoty.

Avšak na základe nášho zlého spravovania a zlého hospodárenia stratíme dôveru Vlastníka zeme a ako neschopní niečo zmysluplne spravovať budeme vyhostení na samý okraj nášho stvorenia, do jeho temných úrovní.

Lebo dôvera, ktorá nám bola darovaná zhora so sebou prináša zodpovednosť! Zodpovednosť, ktorá ak sa zvrhne na nezodpovedné ničenie a bezbrehé drancovanie, vyústi nakoniec do straty dôvery.

A strata dôvery, že ľudská bytosť sa môže stať skutočne plnohodnotným a zodpovedným človekom sa rovná definitívnemu zlomeniu palice nad takouto osobnosťou. Rovná sa zatrateniu osobnosti, ktorá nie je schopná naučiť sa veci spravovať, ale vie ich len ničiť. Toto sa však rovná vykázaniu do onej desivej vonkajšej tmy, kde bude už len plač a škrípanie zubov.

Toto všetko sú veci, ktoré by nás mali donútiť sa zamyslieť nad sebou, schopiť sa a stať sa konečne oveľa lepšími a zodpovednejšími správcami pozemskej vinice Pánovej, než sme nimi dnes. Inak za to tvrdo zaplatíme! A to duchovne, ale i fyzicky, tvrdými odvetnými údermi prírody voči nám!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Jan 28, 2019 7:31 pm

Nebojte sa! Je možné zlomiť aj zlý osud, aj zlé žiarenia hviezd!


V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.

A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.

Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.

Prvý príbeh:

Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.

Príbeh druhý:

Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:

„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.

Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“

Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.

Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.

V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.

O čo celkom konkrétne tu teda ide?

Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.

Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.

Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.

Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.

Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.

Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.

Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.

Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.

Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.

Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.

No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.

No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.

Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!

Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Str Feb 06, 2019 7:17 pm

Výnimočnosť židovského národa! V čom spočívala a prečo ju stratil?


Mnohí ľudia sa pýtajú, prečo je práve židovský národ taký výnimočný? Prečo je tak vysoko vyzdvihnutý spomedzi všetkých národov? Prečo si práve jeho Stvoriteľ vyvolil? Veď keby sme zobrali už len čisto duchovnú oblasť, v dobe, kedy vzniklo židovské náboženstvo vznikli, alebo už dávno jestvovali aj iné, veľmi hodnotné náboženské systémy. A to napríklad v Indii. Celkom konkrétne trebárs Védy.

Védy v ich čistej podobe sú naozaj náboženstvom, veľmi úzko spojeným s pravdou bytia. Je to duchovné poznanie, ktoré každého, kto sa ním riadi vo svojom živote, musí nevyhnutne viesť k výšinám Svetla. No a na Védy nadväzuje a v mnohom z nich čerpá aj neskorší budhizmus. Ide o taktiež veľmi prepracovaný náboženský systém, schopný viesť svojich stúpencov veľmi vysoko nahor. Tak prečo práve židia sú povolaným národom, ktorých si vybral samotný Stvoriteľ?

Táto otázka je absolútne oprávnená a široká verejnosť by mala skutočne vedieť, v čom spočíva židovská výnimočnosť. Kto však chce spoznať správnu odpoveď, musí mať aspoň určitý základný prehľad o stavbe nášho univerza a jeho jednotlivých úrovniach, ktoré sa v ňom nachádzajú.

My žijeme teraz na zemi, v pozemskej úrovni bytia. Nad pozemskou úrovňou sa nachádza takzvaný druhý svet, kam odchádzajú ľudské duše po odložení svojho fyzického tela, čiže po svojej smrti. Pokiaľ žili cnostne a spravodlivo, odchádzajú do vysokých a svetlých úrovní druhého sveta. Pokiaľ žili nespravodlivo a bez cností, odchádzajú do nízkych úrovní druhého sveta. Tie sú pre svoju nízkosť a utrpenie v nich panujúce nazývané peklom.

Aj z vyšších, aj z nižších úrovní druhého sveta sa však ľudské duše opätovne rodia naspäť do pozemskej úrovne za účelom ďalšieho duchovného rastu a duchovného dozrievania. No a zavŕšenie celej tejto veľkej školy života spočíva v tom, že prostredníctvom rozvíjania dobra a cností dokážeme duchovne dozrieť natoľko, že sa po svojej fyzickej smrti povznesieme až do najvyšších úrovní druhého sveta a odtiaľ, ako už dokonalým duchovným bytostiam je nám dovolené vstúpiť do ríše Ducha - do večného kráľovstva nebeského.

A práve toto povznesenie sa do raja je zmyslom celého nášho bytia. No a Védy a budhizmus sú učenia, ktoré ľuďom cestu do raja ukazujú. Sú to učenia, ktoré ich prostredníctvom rozvíjania dobra a cností vedú k bránam kráľovstva nebeského.

Ale pozor! Nad úrovňou kráľovstva Ducha, nad úrovňou kráľovstva nebeského existuje ešte aj ďalšia úroveň. Alebo inak povedané, ďalšia ríša. A síce ríša božská. No a nad božskou ríšou sa nachádza more plameňov bezprostredného vyžarovania Stvoriteľa. A až za ním jestvuje Stvoriteľ samotný vo svojej, nikým, ani obyvateľmi božskej ríše nepoznanej, skutočnej podstate.

No a týmto vysvetlením sa už pomaly dostávame k pochopeniu, prečo bol židovský národ tak vysoko vyzdvihnutý. Odpoveď spočíva vo výške napojenia smerom nahor. Ak totiž Védy a budhizmus majú napojenie do ríše Ducha, otec židovského národa Abrahám sa dokázal vo svojom vnútornom zrení napojiť až k samotnému Stvoriteľovi.

Samozrejme, že aj pred Abrahámom mali mnohé dávne národy určité povedomie o existencii jediného Stvoriteľa všetkého, ale u nich to bolo len povedomie, zatiaľ čo u Abraháma došlo ku priamemu kontaktu so Stvoriteľom. A keďže dosiahnutie takéhoto kontaktu a takejto vysokej miery napojenia smerom nahor bolo v tej dobe na zemi absolútne ojedinelé, stal sa preto židovský národ národom povolaným.

Nestal sa ním teda preto, že by si ho Stvoriteľ nejako náhodne vybral spomedzi všetkých národov sveta, ale stal sa ním preto, lebo jedine židia sa v tej dobe dokázali vo svojom vnútornom zrení povzniesť až k Stvoriteľovi a dostať sa s ním do priameho kontaktu. Ich spojenie s Najvyšším ich teda automaticky postavilo na najvyššiu duchovnú priečku spomedzi všetkých národov.

Keby sme si mali tieto skutočnosti nejakým spôsobom priblížiť na príklade z pozemského sveta, tak snáď trebárs tým, že je rozdiel, keď sa niekto osobne pozná so zástupcom riaditeľa nejakej organizácie, alebo podniku, a keď sa niekto iný pozná priamo s riaditeľom. No a napojenie Véd a budhizmu možno prirovnať k známosti so zástupcom riaditeľa, prostredníctvom spojenia s ríšou Ducha a Duchom Božím, ktorý v nej vládne. Avšak židovstvo sa môže pochváliť známosťou priamo s riaditeľom, čiže samotným Stvoriteľom. Na základe tohto sa stali židia národom, povolaným k veľkým veciam.

Žiaľ, ako sa však vraví, je veľa povolaných, ale len málo vyvolených. Len málo je teda tých, ktorí sa stanú vyvolenými na základe reálneho naplnenia svojich predpokladov. V tomto smere židovský národ sklamal. Nestal sa národom vyvoleným, pretože nenaplnil svoje povolanie k veľkým veciam. Tragicky zlyhal a uholným kameňom jeho pádu sa stala osoba Ježiša Krista, ktorý bol Synom Božím, čiže pozemským Vyslancom toho Pána, ktorý bol Pánom židov. Avšak židovský národ sa od jeho Vôle časom odklonil až natoľko, že nebol schopný poznať a prijať Syna svojho Pána v osobe Ježiša Nazaretského.

V evanjeliách sú zaznamenané slová, vytýkajúce židom tieto skutočnosti. Píše sa v nich: „Ku svojim vlastným prišiel a jeho vlastní ho neprijali“. No a tragédia odklonu židovského národa od svojho Pána a jeho Vôle bola zavŕšená zákernou vraždou jeho Syna. Týmto činom židia stratili svoju povolanosť a ich povolanosť k uskutočneniu veľkých vecí prešla na kresťanstvo. Na kresťanstvo, ktoré v osobe Ježiša Krista poznalo Syna Najvyššieho a tým pádom získalo priame napojenie až k Ocovi nebeskému, o ktorom Ježiš často hovoril. Židovský národ však sklamal a medzi ním a jeho dovtedajším spojením so Stvoriteľom stojí ako prekážka odmietanie jeho Syna.

Ako už bolo spomenuté, a ako je zaznamenané v evanjeliách, Ježiš často hovoril o Otcovi nebeskom, čo je naozaj názornou ukážkou a potvrdením najvyššej miery napojenia smerom nahor. No a práve prijatím a akceptovaním najvyššieho napojenia smerom nahor, ktoré Ježiš učinil svojim učením ešte silnejším a vedomejším, sa stalo kresťanstvo na dlhé stáročia najvyššie duchovne stojacim náboženstvom na zemi. A s najvyššou mierou duchovnosti kresťanstva a jeho hodnôt bol spojený i pozemský vzostup európskych kresťanských národov. Preto stála kresťanská Európa dlhé stáročia na vrchole duchovnom, ale zároveň aj na vrchole svetskom.

Samozrejme, že nikto nechce popierať skutočnosť, že kresťanstvo má na svedomí veľké množstvo zla a nešťastí, ktoré privodilo mnohým jednotlivcom, alebo celým národom. Tu si je ale treba uvedomiť, že takýmto spôsobom sa chovali iba tí jedinci, čo vôbec nepochopili podstatu učenia Ježiša Krista a svojim zlovoľným jednaním voči iným ľuďom, alebo iným národom sa otvorene postavili proti jeho učeniu o nevyhnutnosti lásky k blížnemu.

Alebo potom išlo o ľudí, ktorí kresťanské ideály a kresťanstvo ako také iba nehorázne zneužívali, aby pod pláštikom jeho krásnych ideálov usilovali len o svoje vlastné zištné, finančné, politické, alebo mocenské ciele. Takéto zlovoľné jednanie jednotlivcov, alebo celých skupín ľudí, spojených s kresťanstvom však nič nemení na realite napojenia kresťanstva prostredníctvom učenia Ježiša Krista až k Otcovi nebeskému. A práve pre toto napojenie bolo kresťanstvo vlajkovou loďou všetkej duchovnosti na zemi. A kvôli tejto vysokej miere napojenia smerom nahor ním aj naďalej zostáva.

Tým však ale nemá byť v nijakom prípade upretá mimoriadne vysoká duchovná hodnota Véd, alebo budhizmu. Ich napojenie je však o niečo nižšie, konkrétne do ríše Ducha, kam má smerovať púť každého človeka.

PS. Ak bude niekto neustále namietať, že kresťanstvo nemôže stáť tak vysoko, pretože inak by predsa nemalo na svedomí toľko zla, treba si len spomenúť na známe úslovie, hovoriace, že pod svietnikom je vždy najväčšia tma. To znamená, že čím je niečo vyššie stojace, hodnotnejšie a svetlejšie, tým viac je to napádané a atakované zo strany temna, ako nepriateľského protipólu všetkého svetlého.

Lebo ak trebárs stojí niekto duchovne relatívne nízko, nie je ho v podstate ani potrebné nejako zvlášť atakovať, pretože na základe mnohých vlastných nízkostí, alebo duchovnej ľahostajnosti aj tak postupne smeruje nadol do temnoty. Čím sa ale niekto dostáva duchovne vyššie a duchovne vyššie stojí, tým väčšia je snaha zo strany temna všemožným spôsobom ho strhnúť opäť nadol, do náručia temnoty a nízkosti. Alebo, ak sa to nedá a ľudia sú pevní v cnostiach a odolávajú, tak ich treba aspoň pošpiniť a skompromitovať v očiach iných.

No a žiaľ, smutným faktom zostáva, že mnoho kresťanov a mnoho vysokých cirkevných hodnostárov neodolalo tomuto silnému nátlaku temnoty. Podľahli jej a častokrát sa stali jej priamymi služobníkmi. A tým vrhli zlé svetlo na celé kresťanstvo. Kto ale nie je povrchný a plytký vo svojom posudzovaní, dokáže tieto veci od seba odlíšiť. Dokáže pochopiť, v čom spočíva veľkosť kresťanstva a jeho výsadné postavenie spomedzi všetkých duchovných učení na zemi, ale zároveň si tiež uvedomuje, prečo mnohí takzvaní kresťania napáchali počas dlhej histórie také množstvo zla. Je však rozhodne povrchným a plytkým každý, kto pre toto zlo odmieta celé kresťanstvo aj s jeho mimoriadnymi hodnotami, ktoré v sebe ešte stále vo svojom zdravom jadre nesie.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 11, 2019 7:19 pm

Katastrofa, zvaná vnútorný život jednotlivca!


Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.

No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:

Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.

Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.

Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.

Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.

Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.

Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.

Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.

Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.

Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.

Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?

Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.

Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!

Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.

Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.

Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.

Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!

Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.

Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.

Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.

Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.

Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 18, 2019 7:27 pm

O hlavných kritériách posledného súdu


S nezvratnosťou zániku hmotného sveta, v ktorom žijeme, je neoddeliteľne spojená nezvratnosť posledného súdu. Približuje sa doba, ktorá rozdelí ostrou deliacou čiarou všetkých ľudí na dve skupiny. Na tých, čo z vlastnej vôle zostanú podrobení rozkladu hmoty, aby v nej nakoniec zanikli a na tých, čo sa naopak dokážu včas povzniesť z hmotnosti do kráľovstva nebeského.

A povzniesť sa tam dokážu preto, lebo boli schopní splniť určité kritériá. Tých kritérií je viac, ale my si teraz povedzme len o tých najdôležitejších. Vnútorný, ako i vonkajší postoj k nim bude totiž pri poslednom súde znamenať pre jedných povznesenie do večnej ríše ducha, zatiaľ čo pre druhých večnú záhubu v nevyhnutnom rozklade všetkého hmotného.

Tieto najdôležitejšie kritériá boli jasne, proste, jednoducho a úderne pomenované v evanjeliách. Tu je ich voľne tlmočená a mierne zmodernizovaná podoba:

V tých dňoch zhromaždia anjeli veľké zástupy do blízkosti súdnej stolice Pánovej. Jedni budú stáť po jej ľavici, zatiaľ čo druhí po jej pravici. A potom sa ozve mocný hlas ku všetkým, čo stoja po pravici súdnej stolice Pána:

„Poďte ku mne, blahoslavení? Lebo bol som hladný a dali ste mi jesť! Bol som smädný a dali ste mi piť! Bol som bez šiat a zaodeli ste ma! Bol som chorý a navštívili ste ma! Bol som u vás zamestnaný a dali ste mi spravodlivú mzdu! Bol som v núdzi a pomohli ste mi! Bol som slabý a ochránili ste ma!“

A oni sa ho spýtajú: „Pane, ale kedyže sme ťa videli hladného a dali sme ti jesť? Kedyže sme ťa videli smädného a dali sme ti piť? Kedyže si bol bez šiat a zaodeli sme ťa? Kedyže si bol chorý a navštívili sme ťa? Kedyže si bol ty u nás zamestnaný a dali sme ti spravodlivú mzdu? Kedyže si bol v núdzi a pomohli sme ti? Kedyže si bol slabý a ochránili sme ťa?“

A on im odpovie: „Veru hovorím vám, čo ste urobili hoci len jedinému z mojich najmenších, mne ste urobili!“ A odídu títo do večnej radosti kráľovstva nebeského.

A potom zaznie mocný hlas ku všetkým, ktorí budú stáť po ľavici súdnej stolice Pánovej: „Odstúpte odo mňa zlorečení, lebo bol som hladný a nedali ste mi jesť! Bol som smädný a nedali ste mi piť! Bol som bez šiat a nezaodeli ste ma! Bol som chorý a nenavštívili ste ma! Bol som u vás zamestnaný a nedali ste mi spravodlivú mzdu! Bol som v núdzi a nepomohli ste mi! Bol som slabý a neochránili ste ma!“

A ani sa ho s hrôzou spýtajú: „Pane, ale kedyže sme ťa my videli hladného a nedali sme ti jesť? Kedyže sme ťa videli smädného a nedali sme ti piť? Kedyže si bol bez šiat a nezaodeli sme ťa? Kedyže si bol chorý a nenavštívili sme ťa? Kedyže si bol ty u nás zamestnaný a nedali sme ti spravodlivú mzdu? Kedyže si bol v núdzi a nepomohli sme ti? Kedyže si bol slabý a neochránili sme ťa?

A on im odpovie: „Veru hovorím vám, čo ste neurobili hoci len jedinému z mojich najmenších, mne ste neurobili!“ A odídu títo do hrôzy večného zatratenia.

Toľko teda slová, jednoznačne hovoriace o tom, čo bude zo všetkých kritérií posledného súdu to najdôležitejšie. Bude to úcta, láska, spravodlivosť, ohľaduplnosť a dobro, ktoré sme boli vo svojom živote schopní prejavovať voči svojim blížnym.

Vo svetle týchto slov vyznievajú kontraproduktívne všetky spory medzi jednotlivými náboženstvami, alebo rôznymi denomináciami. Pri poslednom súde sa nás totiž nikto nebude pýtať na naše náboženstvo. Táto otázka sa ukáže ako bezpredmetná. V súde bude rozhodovať jedine miera našej lásky, úcty, ohľaduplnosti a dobra, ktoré sme boli schopní preukázať našim blížnym. Toto bude to najpodstatnejšie a najrozhodujúcejšie!

Mnohí v súčasnosti hovoria, že náboženstvo je niečím, čo je odtrhnuté od reálneho života. Ale to je obrovský omyl a zásadné nepochopenie, pretože náboženstvo je v skutočnosti život sám! Pretože pravá podstata náboženstva spočíva jedine v kvalite našich vzťahov k ľuďom okolo nás! Jedine na tomto všetko stojí a padá! To je jediné pravé náboženstvo! To je jediná a pravá cesta k Bohu! Lebo cesta rozvíjania lásky k Najvyššiemu vedie cestou rozvíjania lásky k našim blížnym.

Ak teda trebárs niekto hovorí o džiháde, čiže o takzvanej „svätej vojne“ a chce vraždiť svojich blížnych, takýto človek je pri všetkom svojom náboženskom fanatizme na míle vzdialený od jediného a pravého náboženstva, postaveného na úcte, láske, spravodlivosti a ohľaduplnosti voči ostatným.

A ak zase niekto iný hovorí o hodnotách slobody, demokracie a ľudských práv, ale popri tom bombarduje a rozvracia iné krajiny, popri tom zotročuje iných ľudí, iné národy a parazituje na nich, ak iných zneužíva ako lacnú pracovnú silu, vyvyšuje sa nad nich a arogantne ich kŕmi druhoradými potravinami, v takomto človeku a v takýchto ľuďoch niet žiadnych skutočných hodnôt. Chýba im totiž základná hodnota najelementárnejšej ľudskosti, prejavujúca sa úctou, láskou, spravodlivosťou a ohľaduplnosťou voči ostatným. V takýchto ľuďoch je len lož, faloš, pokrytectvo a bezohľadná vypočítavosť.

Každý z nás, žijúcich vo fyzickom tele musí počítať so smrťou. Každá bytosť, žijúca vo stvorení, či už v jeho hrubohmotnej časti, ako aj v jeho časti jemnohmotnej, kam odchádzame ako duše po odumretí fyzického tela, každá takáto bytosť musí počítať so zánikom hmoty. S nevyhnutným zrútením hmotného sveta, ktorý raz vznikol a raz musí zaniknúť, pretože je jednoducho hmotný. A iba na nás samotných záleží, v akom stave našej osobnej duševnej zrelosti nás zastihne nezvratný proces zrútenia a zániku všetkého, čo je hmotné.

Iba na nás samotných záleží, či nás zastihne v plnom rozvinutí našej lásky, úcty, spravodlivosti a ohľaduplnosti, ktorú sme schopní preukazovať voči našim blížnym, na základe čoho budeme môcť byť povznesení z hmoty do večnosti kráľovstva nebeského.

Alebo naopak, nás tento nevyhnutný proces zániku všetkého hmotného zastihne vo fatálnom nedostatku našej lásky, úcty, spravodlivosti a ohľaduplnosti voči iným, na základe čoho naša osobnosť ako duchovne nezrelá, zostane zviazaná s hmotou a pôjde spolu s ňou do nevyhnutného rozkladu všetkého hmotného.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Feb 25, 2019 6:41 pm

Dva dôkazy toho, že sme bytosťami citu


Existujú milióny ľudí, ktorí sú presvedčení, že sa máme riadiť predovšetkým rozumom. Že práve rozum v nás má byť to najdominantnejšie a najrozhodujúcejšie. Sú toho názoru, že cit je čosi príliš neurčité a nespoľahlivé, o čo sa nie je možné s istotou oprieť. A navyše ešte existujú aj city nízke, ako napríklad závisť, nenávisť a podobne, takže tvrdenie, že človek je bytosťou citu a má sa ním preto vo všetkom riadiť dostáva vážne trhliny.

Ako je to teda? Viac, ako zložité vysvetľovanie poslúžia príklady. A my sa preto teraz pozrime na dva z nich.

Prvým je existencia lásky. Lásky, ako čohosi nehmatateľného a neuchopiteľného. Ako čohosi ťažko definovateľného, ale aj napriek tomu tak silného a zásadného, že to rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Na základe lásky uzatvárajú ľudia partnerstvá a na základe lásky prichádzajú na svet deti, ktoré milujeme celý život.

Prečo je láska taká silná a čo je to vlastne láska? Láska je cit a cit je prejavom nášho ducha. Je prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty, ktorá sa prejavuje citom.

Najskôr si niečo povedzme o láske pravej. Čiže o láske, ktorá skutočne pochádza z nášho ducha. Jej poznávacím znakom je ušľachtilosť a keď vznikne, obdarúva človeka tými najušľachtilejšími vlastnosťami a cnosťami.

Jednou z nich je napríklad nezištnosť. Nezištné dávanie vo vzťahu k tomu, koho milujeme. Ide o cnosť nezištnosti, bez vypočítavého kalkulovania čo za to a koľko za to, ako sme dnes zvyknutí.

Ďalšou cnosťou je ochota k službe. K službe milovanej, alebo milovanému až do takej miery, že sme im ochotní zniesť hoci aj modré z neba. Jednoducho, že sme pre nich ochotní urobiť čokoľvek.

No a snáď tou najzásadnejšou pozitívnou vlastnosťou, ktorú v ľuďoch vzbudzuje pravá láska je schopnosť poprieť vlastné ego tým, že dobro našich milovaných staviame vyššie, ako svoje vlastné. Tak človek prekonáva svoje dávne, živočíšne egoistické sebectvo a stáva sa konečne ľudskou bytosťou, zabúdajúcou na seba v službe iným.

O takejto láske sa píše aj v evanjeliách. A síce, že človek musí odumrieť sám sebe, aby nakoniec sám seba našiel. To znamená, že človek musí odumrieť svojmu vlastnému, egoisticky živočíšnemu, sebeckému ja, aby našiel vznešenú veľkosť vlastného človečenstva, spočívajúcu v zabúdaní na svoje ja v službe, v pomoci a podpore iných. A túto veľkú duchovnú cnosť úplne automaticky, a len akoby mimochodom generuje pravá láska.

Ušľachtilá láska je totiž základnou kvalitou ducha a prebúdza sa v nás čistým citom lásky k partnerovi, k partnerke, k deťom, k súrodencom, k rodičom, k priateľom, k vlasti a podobne. A tento silný cit lásky, hoci nehmatateľný a neuchopiteľný, ale predsa tak neuveriteľne reálny, formuje v ľuďoch tie najušľachtilejšie vlastnosti, spomínané vyššie. Takáto je teda láska, ktorou sa prostredníctvom ušľachtilých citov prejavuje naša najvnútornejšia duchovná podstata.

Ale pozor! Láska môže byť aj padlá, nečistá, žiarlivá, sebecká, alebo predajná. Ako je to ale možné a kde sa v človeku berie tento skazený druh lásky?

Vzniká v nás tak, že v našom vnútri začne prevažovať rozumová zložka osobnosti a spolu s pudmi a zlým chcením strhne pravú lásku z jej pôvodnej duchovnej ušľachtilosti. Tak je potom perla čistej lásky nahradená citmi nečistými.

Ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť trebárs prostitúcia, ktorá je paródiou na lásku. Je výsmechom lásky. Prostitúcia je totiž čisto rozumovou kalkuláciu s najnižšími pudmi a jej účelom je finančný zisk. No a symbolom takejto padlej a nízkej lásky býva červené neónové srdce nad bránou nevestinca.

Srdce je však symbolom citu. Je symbolom citovo duchovného človeka, ktorého pravá láska obdarováva svet tými najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.

Akonáhle však ľudia začnú stavať vo svojom vnútri do popredia rozum a postavia ho na najvyššie miesto svojej osobnosti, chladne racionálny vládca rozum strhne čisté cítenie človeka nadol a s pravej, ušľachtilej lásky vytvorí jej rozumovo spotvorenú verziu. Tak potom vzniká láska žiarlivá, láska zvrhlá, láska sebecká, alebo láska pudov.

A táto nečistá láska, vytvorená zlým chcením a nadradením rozumu, siaha potom svojimi špinavými rukami aj na symbol duchovnosti človeka, ktorým je srdce. A v podobe neónového srdca nad vchodom nevestinca z neho robí symbol zvrhlosti a nízkosti.

Pravá láska je postavená na princípe dávania a láska strhnutá nadol a zmaterializovaná rozumom chce predovšetkým brať. Toto je najjednoduchšie kritérium na odlíšenie pravej lásky od lásky padlej a skazenej.

A mimochodom, keď hovoríme o srdci, nech si každý čitateľ práve v tejto chvíli, pri vyslovení slov: „to som ja“ dobre všimne, kam bude smerovať jeho ukazovák. So stopercentnou istotou práve do oblasti srdca. Do oblasti solar plexus, nazývanej aj slnečná pleteň, kde skutočne reálne sídli naše pravé ja. Naše duchovné jadro, komunikujúce s nami a prejavujúce sa v nás ušľachtilými citmi. A teda aj ušľachtilou láskou.

Ak ale chceme svoje duchovné jadro vnímať a riadiť sa jeho impulzmi, mali by sme dbať na tri veci.

V prvom rade by sme nemali dopustiť, aby sa rozum stal pánom našej osobnosti, pretože postupne zdegraduje všetko citové v nás tak, ako sme si to ukázali na názornom príklade lásky. To znamená, že z lásky čistej a ušľachtilej urobí lásku sebeckú, nečistú, žiarlivú a podobne.

V druhom rade by sme mali dbať, aby naše chcenie bolo vždy len dobré, no a v treťom rade, aby naše myšlienky boli vždy len ušľachtilé.

Ak splníme tieto tri body a budeme ich stále dodržiavať, umožní nám to v každej chvíli jasne vnímať impulzy nášho čistého citu, ktoré ku nám vysiela naša najvnútornejšia duchovná podstata. Tak sa potom staneme ľuďmi ducha, ľuďmi citu a ľuďmi čistej lásky. Tak sa potom staneme skutočne ľudskými bytosťami, ku ktorým sa nikto z nás nemôže počítať až dovtedy, kým nezačne načúvať impulzom vlastného ducha a riadiť sa nimi.

A ukážme si teraz ešte jeden príklad veľkosti citu a malosti rozumu. Bude ním umenie. Konkrétne hudba. Trebárs hudba Vivaldiho, Bacha, alebo Mozarta. Ide o hudbu nadčasovú, v každej dobe nádhernú a dá sa povedať večnú.

Prečo je to tak? Pretože v umení, a zvlášť v hudbe je dominantný cit. Pretože hudba je niečím, čo oslovuje najmä náš cit. A nádherná a ušľachtilá hudba vzniká tak, že sa jej autori pri jej komponovaní nalaďovali práve cez svoje cítenie smerom nahor, kde vo svojej inšpirácii zachytávali tóny vyšších sfér. Zachytávali sférickú hudbu ducha, znejúcu vo výšinách, ktorú potom zhmotnili a zmaterializovali do notovej partitúry.

No a takáto hudba, prijatá prostredníctvom citu potom automaticky pôsobí práve na city poslucháčov, a teda na ich ducha. Rozochvieva v nich čosi krásneho, povznášajúceho a dáva im precítiť a prežiť nádheru vysokých úrovní univerza, ktoré ich svojou nádherou volajú k sebe.

A pretože duch je večný, prepožičiava hudbe aj prvok večnosti. A preto dobrá hudba nezostarne ani o sto, ani o päťsto, alebo tisíc rokov.

Ak túto skutočnosť porovnáme trebárs s čisto racionálne rozumovým výrobkom, akým je automobil, jeho životnosť je podstatne nižšia. Úplne nové auto je po desiatich rokoch ojazdené a po tridsiatich rokoch ide do šrotu. Ide totiž len o rozumovo materiálny výrobok. A pretože matéria nemá v sebe prvok večnosti ducha, smeruje rýchlo k úpadku a zániku, ktorý má vo svojej podstate zakódovaný.

A preto racionalistický výrobok z kovu, plechov, skla a plastov, akým je auto, má oveľa nižšiu životnosť ako hudba, napísaná prostým perom na papier, ktorá však v sebe nesie prvok večnosti ducha a preto je aktuálna a svieža aj o tisíc rokov.

Samozrejme, môže byť aj hudba padlá, nízka a neušľachtilá. A to vtedy, keď je inšpirácia jej autora strhnutá nadol jeho vlastnou rozumovosťou, jeho inklinovaním k nízkym pudom a jeho nízkym chcením a nízkymi hodnotami. Toto všetko strhuje osobnosť autora hudby nadol a on vo svojom citovom zakalení čerpá prostredníctvom svojej tvorivej inšpirácie z nízkych sfér univerza.

Na základe spomenutých dvoch príkladov, čiže na základe lásky a umenia môžeme teda vidieť, akú vysokú hodnotu má všetko to, čo je predchnuté ušľachtilým citom. Ušľachtilým citom, pretože len ušľachtilé city sú prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty. A keď jej impulzy vložíme do čohokoľvek, či už do lásky, alebo do hudby, či kdekoľvek inde, vždy vznikne niečo krásne, ušľachtilé, povznášajúce a večné.

Ak ale dopustíme zakalenie svojho ušľachtilého cítenia tým, že kladieme príliš veľký dôraz na rozumovú zložku svojej osobnosti, alebo tým, že podliehame pudom, alebo tým, že naše chcenie nie je dobré, znečisťujeme svoje cítenie tak, že jeho vonkajšie prejavy sú potom už len málo ušľachtilé a sú len karikatúrou toho, aké by všetko malo a mohlo byť.

Usilujme sa preto, aby bol celý náš vnútorný život ušľachtilý a aby z nás na základe toho mohla prúdiť smerom zvnútra navonok iba pôvodná ušľachtilosť a vznešenosť nášho ducha, prejavujúca sa trebárs v pravej láske, alebo v pravom umení, ako aj vo všetkých ostatných veciach. Lebo absolútne všetkým veciam je schopný dať náš duch svojou ušľachtilosťou oveľa vyšší rozmer, než je tomu v dnešnej dobe.

Lebo žiaľ, tisíce vecí, vychádzajúcich z ľudí a vznikajúcich ich rukami, nesú smutnú vonkajšiu pečať znečistenia citovej schopnosti ich ducha. A to predovšetkým preto, že ľudia nedbajú o čistou a ušľachtilosť vlastného vnútorného života, že podliehajú pudom a že ich chcenie nie je vždy bezpodmienečne iba dobré.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 04, 2019 7:15 pm

Staňme sa kňazmi všedných dní!


Veľa sa hovorí o tom, že viera veriacich by sa mala prejavovať v každodennom živote. Že v podstate celý náš život by sa mal stať akousi trvalou modlitbou, pretože ak takým nie je, ak sa občas pomodlíme a potom si žijeme po svojom, potom je to všetko kontraproduktívne. Potom je celá naša viera len vonkajšou formou, ktorá je prázdna a samoúčelná, pretože nikdy nedospela k tomu, aby sa reálne prejavila v každodennom živote.

Cieľom každého správneho duchovného snaženia je preto povýšiť svoju každodennosť na modlitbu. Jeho cieľom je povýšiť každodennosť na nový a vyšší stupeň, stojaci na úrovni modlitby a rovnajúci sa modlitbe.

Ako toho dosiahnuť a ako k tomu dospieť?

Veľmi jednoducho! A síce, zásadným vnútorným rozhodnutím! Silným osobným rozhodnutím, obnovovaným iba sporadicky raz za čas slovami: Nech všetko, čo učiním v dnešný deň, slúži len ku cti Pána!

A toto jednoduché, vnútorne hlboko prežité, so všetkou vážnosťou a vrúcnosťou vyslovené prianie, má schopnosť urobiť modlitbu naozaj zo všetkého, čo budeme každý deň robiť. Modlitbu uctievania Pána, ktorou sa tak stane každý náš pohyb, každý náš nádych, každá naša myšlienka a každé naše slovo.

Zásadné, vnútorné, hlboko precítené rozhodnutie činiť počas dňa všetko len ku cti Pána je možné pripodobniť k pádu lavíny. K pádu lavíny, ktorú z vrcholu zasnežených hôr môže spustiť aj niečo tak nepatrného, ako je zvuk. Ako je zvuková vibrácia.

A presne tak, ako sa pri zdanlivej nepatrnosti zvuku začne postupne na seba nabaľovať sneh, a ten sa nakoniec zrúti z vrcholu hory do údolia v podobe lavíny, presne takým istým spôsobom sa postupne začnú našim jediným zásadným rozhodnutím formovať naše city, myšlienky, slová a celkové jednanie do podoby uctievania Pána, čo sa nakoniec sformuje v lavínu jeho velebenia v podobe absolútne všetkého nášho jednania v každodennosti.

A je dôležité vedieť, že my vôbec nemusíme tieto veci vedome kontrolovať, pretože oni sa úplne samé postupne sformujú do správnej podoby práve na základe nášho prvotného, vážneho a hlbokého vnútorného rozhodnutia.

No a časom to dospeje až do takého stavu, že keď chce človek niečo vysloviť, alebo niečo vysloví a nie je to tým, čo by slúžilo ku cti Pána, automaticky sa zháči. Uvedomí si totiž, že to nekorešponduje s jeho zásadným vnútorným rozhodnutím, čím získava vlastnú, silnú mravnú sebakontrolu.

Áno, až takúto moc môže mať toto zásadné vnútorné rozhodnutie, ktoré začne vo vzťahu k našej každodennosti postupne samovoľne kontrolovať a selektovať všetko, čo robíme. A nám to potom zrazu nedá urobiť, nedá vysloviť, alebo nám dokonca nedá ani pomyslieť na veci, ktoré nie sú v súlade s našim ušľachtilým vnútorným rozhodnutím.

Rozhodnutie, činiť všetko už len ku cti Pána, môžeme tiež pripodobniť trebárs k ceste do Ríma. Ak sa totiž rozhodneme ísť do Ríma a vydáme sa naozaj na cestu, absolútne všetko, čo nás na nej postretne, všetci ľudia, s ktorými sa na nej zoznámime a všetky situácie, ktoré sa nám prihodia bez toho, že by sme si to v danej konkrétnej chvíli uvedomovali, sú len nevyhnutným a automatickým dôsledkom nášho prvotného rozhodnutia ísť do Ríma. Lebo jedine toto vážne rozhodnutie dalo do pohybu všetky veci, čo sa nám dejú.

Ak teda chceme naozaj vážne pretvoriť celý náš život v trvalú modlitbu každodennosti tak, ako to v skutočnosti byť má, učiňme vážne rozhodnutie konať všetko už len ku cti Pána. A ono potom zásadným spôsobom ovplyvní všetko, čo sa bude okolo nás a v súvislosti s nami diať. Náš každodenný život sa premení v trvalú modlitbu a my sa staneme kňazmi všedných dní a všednej každodennosti. To našu každodennosť radikálne zmení, pretože ju sformuje do nepretržitej série posvätných úkonov, vykonávaných ku cti Najvyššieho.

Mnohí ľudia, hlavne ateisti si myslia, že viera ako taká, a teda aj modlitba, ktorá s ňou súvisí, je zbytočná. Že keď sa človek modlí iba stráca čas, a ten by sa rozhodne dal využiť oveľa lepšie a zmysluplnejšie.

Treba však vedieť, že absolútne nijaké úprimne a s vrúcnosťou vyslovené, alebo hoci len vnútorne myslené slovo modlitby sa nestráca, aj keď máme ten dojem. Aj keď sa domnievame, že nám nikto neodpovedá a že na to nikto nereaguje.

Realitou však je, že každučké takéto slovo modlitby predstavuje tenučké vlákno povrazového rebríka, tkaného od nás smerom nahor. A po tomto rebríku, ktorý si pozvoľna tkáme slovami svojich modlitieb, sa pomaličky posúva nahor naša duša, aj keď my to vedome nevnímame.

A teraz si skúsme uvedomiť tú prevratnú vec, že ak dovtedy každé jednotlivé slovo našej modlitby predstavovalo malé vlákno povrazového rebríka pre našu dušu, smerujúcu nahor, rozhodnutím činiť každý deň všetko už len ku cti Pána sa rýchlosť nášho tkania neuveriteľne zvýši. A radikálne sa zvýši preto, lebo už nie len slová modlitby, vyslovované v mysli, alebo verbálne, ale každý náš pohyb, každé naše nadýchnutie, každý náš cit a každá naša myšlienka budú modlitbou. Náš záchranný povrazový rebrík bude potom neuveriteľne rýchlo rásť zdola smerom nahor, a naša duša bude po ňom letieť k výšinám.

Bude letieť k výšinám, pretože premenila celé svoje bytie a celú svoju existenciu, so všetkým, čo z jej osobnosti vychádza, na trvalú modlitbu. Tak sa potom človek stane podobným anjelom v nebi, ktorí žijú práve takýmto spôsobom, a preto smú prebývať v blízkosti svojho Pána, ktorého oslavujú a velebia celým svojim bytím, v nepretržitej a trvalej modlitbe radostného tvorenia.

Ak teda človeče chceš aj ty dospieť až sem, stačí ti k tomu jedno jediné zásadné rozhodnutie. Ono zmení celý tvoj život a urobí z tvojej každodennosti trvalú modlitbu činov, slov, myšlienok a citov, formovaných ku cti tvojho Pána.

Kto toto neprežil a toto neokúsil, nikdy nepochopí, čo to znamená! A práve pre túto nevedomosť môžu žiť ľudia tak plytko, úboho a povrchne, ako žijú v súčasnosti neuvedomujúc si, na akú vysokú priečku by mohli postaviť celý svoj život a celú svoju každodennosť jediným hlbokým a vážnym rozhodnutím. A preto toto rozhodnutie nikdy neučinia. A preto nakoniec zomrú v plytkosti bytia, ako zvieratá.

PS. Stavu nepretržitej modlitby je treba dosiahnuť podobne, ako stavu čistej mysle. Jednou zo základných povinností človeka, žijúceho v tomto stvorení je totiž udržiavať svoju myseľ čistú a ušľachtilú. Ale táto povinná čistota mysle nemá byť dosahovaná kŕčovitou a neustále vedomou myšlienkovou kontrolou.

Čistota mysle má byť dosiahnutá slobodne a radostne, a to práve prostredníctvom jediného zásadného rozhodnutia ducha. Má byť dosiahnutá silným aktom citového chcenia, ktoré jasne vymedzuje kvalitu mysle skôr, než jednotlivé myšlienky vôbec vzniknú.

No a presne tento istý princíp je treba uplatniť aj vo vzťahu k našej každodennosti, ktorú môžeme jediným zásadným aktom nášho citového chcenia pretransformovať na trvalú modlitbu. Na trvalú modlitbu uctievania Pána všetkým, čo v každý jednotlivý deň vykonáme. Lebo čo naozaj chceme, to sa nám aj stane!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Mar 11, 2019 6:31 pm

Výzva slovenskému národu pred prezidentskými voľbami!


Nášmu svetu vládnu peniaze a spolu s nimi tí, čo ich majú najviac! Nášmu svetu vládnu peniaze, kvôli ktorým mnohí zabudli, čo je morálka. Peniaze, kvôli ktorým mnohí zrádzajú vlastné národy! A zrádzajú ich najbohatším, ktorí majú nesmierne veľa peňazí, ale chcú mať ešte viac. Títo najbohatší žijú v najbohatších a najvyspelejších krajinách sveta. Jednoducho povedané, na západe!

No a vo svete neobmedzenej moci peňazí, v ktorom chcú byť najbohatší stále bohatšími, je verejná mienka obyvateľstva cielene formovaná do takej podoby, aby bola v súlade s prianiami, cieľmi a zámermi tejto samozvanej elity.

Najbohatší oslavujú a chvália len tých, ktorí im idú poruke. Ktorí sú poslušní ich prianiam a zámerom. Jedine takýto ľudia sú vynášaní na vrchol. Jedine oni sú tí dobrí, oceňovaní a chválení. Oni sú tie pravé osobnosti. A jedine z ich radov bývajú tí najlepší prezidenti.

Ak ale v dnešnom svete nadvlády všemocných peňazí a bohatých vzbĺkne proti niekomu nenávisť, v skutočnosti to znamená, že ide o človeka, ktorý sa nejakým spôsobom stavia voči zámerom najbohatších. Ktorý im nejde poruke tak, ako by si priali a prekáža im.

A tak v súčasnosti paradoxne, práve podľa nenávisti a odmietania poznáte naozaj hodnotné osobnosti. Poznáte skutočne hodnotných ľudí, pôsobiacich ako zrnko piesku v dobre fungujúcom, a na plné obrátky rozbehnutom mechanizme honby za stále väčšími peniazmi, ziskami a mocou. A táto zásada platí aj o prezidentoch.

Najviac nenávideným je ruský prezident Putin. Prečo? Pretože rovnako, ako Jeľcin, nezapredáva svoj národ a nevydáva ho napospas drancujúcej ruke západu. Pretože ho nechce vydať napospas nenásytnosti najbohatších, ktorí chcú byť stále bohatšími. A to aj na úkor celých národov! Na úkor ich zotročenia, ožobračenia a vydrancovania ich prírodných zdrojov.

Ak sa niekto voči tomu dováži protiviť, okamžite je vystavený nenávisti. A nenávisť voči jeho osobe je ako jediný správny postoj naočkovaná obyvateľstvu celého západného sveta.

Preto je nenávidený Putin, avšak v ruskom národe má stále obrovskú podporu, pretože rusi podvedome tušia, že divoká nenávisť západu je dôkazom toho, že tento prezident skutočne háji záujmy vlastného ľudu.

Preto je nenávidený aj Asad, ktorý by sa počas dlhej občianskej vojny nebol schopný udržať pri moci, keby stále nemal väčšinovú podporu vlastného obyvateľstva. A väčšina obyvateľstva stojí za ním preto, lebo nenávisť západu je len osvedčením toho, že mu tento prezident nechce vydať do rúk vlastný národ a jeho prírodné zdroje.

Podobná situácia je aj vo Venezuele, kde sa opozičný líder prehlásil za prezidenta a legálne zvolený prezident Maduro bol prehlásený za diktátora.

A pretože Maduro nechce vydať vlastný národ a jeho prírodné zdroje drancovaniu najbohatších, západ okamžite uznal samozvaného lídra opozície za prezidenta, pretože ten by ako prezident bol voči najbohatším a ich zámerom oveľa povoľnejší.

Ale pravda je taká, že ani tentokrát nejde o žiadnu demokraciu, ani o žiadne ľudské práva, a už vôbec nie o nejaký venezuelský ľud. Ako vždy ide opäť iba o ropu, zisky a peniaze, ktorých chamtivá a bezohľadná elita západu nemá nikdy dosť. Všetky krásne rečičky okolo týchto pravých zámerov sú len účelovou dymovou clonou pre naivných a nemysliacich, ktorí majú byť vo svojej naivite a povrchnosti oklamaní ušľachtilo znejúcimi frázami.

No a s rovnakými kartami sa hralo aj na Ukrajine, či v súvislosti s Kaddáfím, Husajnom, alebo kdekoľvek inde, kde západ presadzoval demokraciu, bojoval proti diktátorom a za ľudské práva.

A teraz pozor, milí voliči prezidenta Slovenskej republiky! Jeden z kandidátov na prezidenta, konkrétne pani Čaputová, bola v roku 2016 ocenená Goldmanovou nadáciou, a v rámci tohto ocenenia jej prišlo na účet 175 tisíc dolárov. (5 miliónov slovenských korún)

Len si napríklad spomeňme, aký rozruch vyvolalo v Česku ocenenie Jaroslava Nohavicu ruským prezidentom Putinom. Len si spomeňme, ako sa jeho cédečka verejne pálili na námestiach ako v stredoveku, alebo za fašizmu.

Ak sa prenesieme na súčasné Slovensko, aj tu máme ocenenie. Avšak ocenenie, prichádzajúce zo západu a doprevádzané štedrou, 175 tisícovou, dolárovou dotáciou. To však napodiv nevyvoláva žiadne rozhorčenie. To je považované za normálne.

Kto však pozná myslenie finančných žralokov západu, môže si byť istý, že ani len cent nedajú nikomu len tak. Že je to nimi vždy vnímané ako investícia, na základe ktorej skôr, alebo neskôr očakávajú mnohonásobnú návratnosť. A v prípade politiky a politikov vtedy, keď sa dostanú na vrchol.

Konkrétne v prípade pani Čaputovej vtedy, keď bude zvolená za prezidentku a bude presadzovať západnú agendu. Keď pôjde proti vlastnému národu a bude hájiť a presadzovať západné záujmy, samozrejme pod pláštikom krásnych a humánnych slov. Keď bude hájiť záujmy a agendu najbohatších, ktorí jej svojimi peniazmi pomohli dostať sa na výslnie.

Západom hýbu peniaze a cez peniaze tí najbohatší a najmocnejší. Ak nejaký s prezidentských kandidátov má priazeň západu tak, ako ju má dnes pani Čaputová, nesvedčí to o ničom inom, ako o tom, že jej orientácia je prozápadná. Že dobro vlastného národa vidí v tom, čo si želá západ. A že zlo vníma ako to, čo sa prieči zámerom západu.

A tak tu máme len ďalšieho poslušného lokaja západu! Len ďalšieho zradcu vlastného národa, podľa ktorého národ sám nevie, čo je dobré, a preto musí byť riadený západom. Len takéto lokajstvo a zradcovstvo býva vždy tým, čo západ uznáva. Len toto sú podľa neho tie správne politické osobnosti, ktoré si národy zaslúžia. To sú tí, ktorí sú západom podporovaní a vyzdvihovaní tak, ako v súčasnosti pani Čaputová.

Slováci! To, čo má podporu zo západu je v jeho službách! Len to, čo západ nenávidí a nemôže vystáť je v službách národa, pretože je prekážkou jeho nenásytnej chamtivosti!

Slovenský volič, podľa toho ovocia poznáš, ktoré jablko je vo vnútri skazené a hnilé, aj keď bude zo všetkých strán ospevované tými najvzletnejšími a najdemokratickejšími frázami.

Slovenský volič, nevoľ lokajov a prisluhovačov západu! Nevoľ poskokov najbohatších a najmocnejších! Nevoľ judášov a zradcov, ktorí ťa zapredali za tridsať strieborných!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Uto Mar 19, 2019 7:31 pm

O tajomstve systému vyžarovania univerza



Žijeme vo svete, preniknutom najrozličnejšími druhmi žiarení. Spomeňme napríklad tie škodlivé, ako je žiarenie mobilných telefónov, wifi žiarenie, alebo žiarenie v mikrovlnkách. Vzhľadom k mnohým jadrovým elektrárňam žijeme v permanentnom riziku vzniku rádioaktívneho žiarenia. Ďalej môžeme spomenúť žiarenia rozhlasových a televíznych vĺn a mnohé ďalšie.

My však budeme hovoriť o najelementárnejšom druhu žiarenia, ktoré vo svojej prirodzenosti preniká celým univerzom a udržuje ho. Je to žiarenie, prúdiace od Stvoriteľa ku všetkému, čo jestvuje. Preniká absolútne všetkým, nech už je to kameň, rastlina, zviera, človek, alebo planéta. Všetko jestvujúce do seba absorbuje tento, pre existenciu nevyhnutný, základný typ žiarenia a odovzdáva ho ďalej, avšak už sebou samým špecificky pozmenené.

A preto celé univerzum žiari najrozličnejšími farbami. Je podobné obrovskému vianočnému stromčeku. Svoje špecifické vyžarovanie majú horniny, svoje špecifické vyžarovanie majú rastliny, zvieratá, ľudia, planéty a všetko, čo jestvuje, od najmenšieho až po najväčšie.

Ak sa bližšie zameriame na ľudí treba vedieť, že celkové vyžarovanie každého z nás v sebe zahŕňa jednak špecifické žiarenie ľudského druhu, ktoré máme všetci rovnaké, a jednak špecifické vyžarovanie našej vlastnej osobnosti, ktoré nás od seba individuálne odlišuje.

V najútlejšom veku a v detstve prijíma každý jedinec z obrovskej škály vyžarovaní univerza automaticky iba tie, ktoré najviac prospievajú jeho celkovému vývoju. Tak sa deje až do rannej mladosti, čiže do obdobia prebudenia pohlavnej sily. Jej prebudením však dochádza k zlomovému momentu, pretože človek začína byť plne zodpovedný sám za seba.

To znamená, že jeho osobnosť sa špecifickým spôsobom individualizuje a táto samostatná, individuálna osobnosť začína vyžarovať do stvorenia svoj osobitý, výsostne špecifický druh žiarenia. No a na základe svojho vlastného, osobného typu žiarenia, vysielaného do univerza, ktoré predstavuje jeho osobité spracovanie základnej sily Stvoriteľa, nadväzuje rovnorodé spojenie s podobnými druhmi žiarení, ktoré k nemu začnú okamžite prúdiť. A začínajú k nemu prúdiť preto, aby posilnili jeho vlastné, prvotné žiarenie, vysielané jeho konkrétnou individualitou do stvorenia.

Celé si je to možné pripodobniť k internetovému vyhľadávaniu Google. Ak v ňom zadáte jedno slovo, alebo zopár slov, okamžite získate tisíce informácií, ktoré budú nejakým spôsobom súvisieť s vašim prvotným zadaním.

No a teraz sa dostávame k zásadnej veci, a síce k poznaniu toho, čo tvorí podstatu vyžarovania, vysielaného každým človekom do univerza. Túto podstatu tvorí náš spôsob myslenia, náš pohľad na život a náš rebríček hodnôt. Toto všetko vytvára okolo nás určitú špecifickú farebnosť nášho osobného vyžarovania, a na základe nej k sebe priťahujem zo studnice vyžarovaní univerza presne rovnaký druh žiarení. A tie nás posilňujú v tom, čo sme vyslali.

Treba ale vedieť, že ide o dvojsečný meč. V prípade nášho pozitívneho spôsobu myslenia, pozitívneho pohľadu na život a pozitívneho rebríčka hodnôt totiž vysielame do univerza žiarenie, ktoré je pozitívne, a ktoré sa preto spojí s rovnako pozitívnym druhom žiarení. Tým vznikne spojenie a na základe neho začne ku nám samotným prúdiť z hlbín univerza rovnaký druh žiarenia.

To prakticky znamená, že nášmu pozitívnemu spôsobu myslenia, nášmu pozitívnemu pohľadu na svet a pozitívnemu rebríčku hodnôt sa dostane obrovského posilnenia pozitívnych vyžarovaní, prichádzajúcich ku nám z hlbín univerza, čoho dôsledkom je prežívanie šťastia, radosti a harmónie.

Tento mechanizmus však platí aj v opačnom prípade, čiže v prípade negatívneho a povrchného spôsobu myslenia, v prípade negatívneho pohľadu na svet a v prípade negatívneho rebríčka hodnôt, kedy nám takýto druh nášho vlastného vyžarovania prinesie naspäť vyžarovania negatívne. A to nás uvrhne do nešťastia a skazy.

Za tejto situácie je teda absolútne zásadnou otázka, aký je to vlastne ten pozitívny spôsob myslenia? Aký je pozitívny pohľad na svet a aký je pozitívny rebríček hodnôt? A aký je ich odvrátený protipól?

Pozitívny spôsob myslenia je myslenie čisté, čestné, spravodlivé a ušľachtilé, na ktorého ušľachtilosť človek vedome dbá. Negatívny spôsobom myslenia je myslenie nečisté, nečestné, nespravodlivé a neušľachtilé, na ktorého ušľachtilosť človek vôbec nedbá.

Pozitívny pohľad na svet spočíva v rešpektovaní princípu všeobecného dobra. V rešpektovaní dobra vždy, v každej situácií a pre všetkých rovnako a bez rozdielu. Negatívny pohľad na svet spočíva v podvoľovaní sa princípu zla. Zlo je klamstvo, zlo je podvod, zlo je sebectvo, zlo je bezohľadnosť, zlo je chamtivosť, zlo je egoistické dobro len mňa samého a pre mojich najbližších, a to aj na úkor iných, zlo je ošiaľ zmyslovej vášne, zlo je povrchnosť a plytkosť, a tak ďalej, a tak ďalej.

Pozitívny rebríček hodnôt je taký, na ktorého vrchole sú hodnoty ducha. Hodnoty lásky k Bohu a lásky k ľuďom. Hodnoty vznešených a ušľachtilých cností. Negatívny rebríček hodnôt je taký, na ktorého vrchole sú hodnoty matérie a konzumu. Hodnoty peňazí, majetkov, moci, slávy, kariéry a podobne.

Akým spôsobom teda človek myslí, pozerá na svet a aký má rebríček hodnôt, presne takým spôsobom vyžaruje jeho osobnosť do univerza. Tým nadväzuje spojenie s rovnakými vyžarovaniami, ktoré ho spätne veľmi výrazne ovplyvňujú a posilňujú. To sa človeku pri jeho dobrom vyžarovaní môže stať obrovským požehnaním, ktoré ho vysoko povznesie. Avšak pri jeho zlom vyžarovaní sa mu to môže stať nešťastím a skazou, ktorá ho napokon zničí. Zničí ho, pretože nakoniec podľahne obrovskej presile negatívnych vyžarovaní, s ktorými nadviazal spojenie a pritiahol ich k sebe.

Vezmime si trebárs taký vznik psychických chorôb, ktorými v súčasnosti trpí veľké množstvo populácie. Na samom začiatku psychickej poruchy môžeme nájsť vo vnútri človeka vždy niečo negatívneho, neharmonického a nevysporiadaného. Trebárs krivdu, úzkosť, menejcennosť, alebo niečo podobného. Tým však, aj keď ide spočiatku naozaj o niečo veľmi nepatrného, človek okamžite niečo vyžaruje do sústavy žiarení univerza. Jeho žiarenie okamžite nadväzuje spojenie s príslušnými miestami, odkiaľ sa mu začne ihneď dostávať zosilnej miery zodpovedajúceho druhu žiarenia. To následne znásobí ono pôvodné a nepatrné, čo hlodalo vo vnútri človeka, až to postupne, ak dotyčný neustane vo svojom vlastnom negatívnom vyžarovaní, časom prekročí určitú únosnú mieru a stane sa patologickým. To znamená, že človeka nakoniec doslova zhltne a celkom ovládne žiarenie, s ktorým on sám na začiatku nadviazal zdanlivo nevinné spojenie, prostredníctvom svojho prvotného vyžarovania.

Alebo si trebárs vezmime agresívne sebectvo v nadobúdaní osobného prospechu. Takýto druh negatívneho vyžarovania, obrovským spôsobom posilneného zodpovedajúcim druhom žiarenia, prichádzajúcim z hlbín univerza, môže nakoniec dotlačiť jednotlivcov až k zločinu a celé národy do vražedných výbojných vojen.

Ale tieto zákonitosti sa dajú využiť aj pozitívne. Existujú totiž mnohé ušľachtilé vlastnosti a cnosti, ktoré môžeme v sebe pestovať a ich vyžarovaním do vesmíru môžeme prijímať podobný druh žiarení, ktoré z nás budú formovať čoraz ušľachtilejšie a cnostnejšie osobnosti.

O najvznešenejšom využití princípu vyžarovaní univerza hovoril Kristus, ktorý nás nabádal, aby sme sa v sebe snažili prebudiť lásku k Stvoriteľovi. Nabádal nás, aby sme ho milovali celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou osobnosťou. Takýmto spôsobom budeme totiž vytvárať tomu zodpovedajúci druh osobného vyžarovania, ktoré vyššie popísaným spôsobom nadviaže spojenie s vyžarovaním Stvoriteľa. No a sila najvznešenejšieho vyžarovania Pána, ktorá k nám začne prúdiť, neobyčajným spôsobom pretvorí a požehná celé naše bytie. Pozemsky i duchovne. A po našej fyzickej smrti nám otvorí brány kráľovstva nebeského, nachádzajúceho sa v blízkosti Božej.

V súčasnosti stoja ľudia v realite mnohých vyžarovaní univerza úplne nevedome. Absolútne nič o tom nevedia a spôsobom svojho myslenia, svojim pohľadom na život a svojim rebríčkom hodnôt k ním prúdia iba nízke druhy žiarení, ktoré ich zrážajú do čoraz väčšej nízkosti.

Už dávno je tu však čas, aby sme sa stali v tomto smere plne vedomými. Aby sme vedome čerpali zo pokladnice žiarení nášho univerza takým spôsobom, aby nás to poznášalo po všetkých stránkach.

PS. Krásnym príkladom reálnej existencie všetkého, o čom sme hovorili, sú staré obrazy takzvaných svätcov. Zobrazujú viditeľné žiarenie okolo hlavy ľudí, ktorí sa intenzívne usilovali o dosiahnutie ľudskej a duchovnej ušľachtilosti, na základe čoho potom prijímali rovnaký druh žiarenia z výšin univerza, až z nich takto znásobená ušľachtilosť ich osobnosti doslova svietila a vytvárala známu svätožiaru.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 149
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

PredchádzajúciĎalší

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron