Úvahy o živote

Potrebné je sa najprv regristrovať aby sa mohlo dostať dovolenie písať do Fóruma.

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 14, 2019 5:31 pm

Ekologické protesty! Čo zásadného na nich nie je v poriadku?


Svet, a najmä mladí ľudia sa začali intenzívne zaujímať o ekologickú problematiku. Riešiť tento problém je naozaj dôležité, pretože miera ničenia prírody, vody, vzduchu i pôdy na našej planéte je obrovská. A to až taká, že skutočne stojíme pred ekologickým kolapsom, ktorého signály sú neprehliadnuteľné. Sú nimi suchá, neúroda, ničivé povodne, prívalové dažde, prudké otepľovanie, ozónová diera, roztápanie ľadovcov, a tak ďalej, a tak ďalej.

To sú fakty a je naozaj najvyšší čas, aby sa náš prístup k prírode výrazne zmenil. Je preto určite správne, ak sa začnú vysádzať stromy, ak začneme cestovať verejnou dopravou, ak sa budeme snažiť znižovať emisie, ak budeme jesť menej mäsa, ak nebudeme používať igelitové tašky a ak budeme robiť ešte veľa iných, k prírode šetrných vecí.

To všetko je dobré, ale žiaľ nedostatočné! A nedostatočné je to preto, lebo ľudia tak, ako takmer vo všetkom, nechcú ísť až ku koreňu problému. Nechcú poznať jeho hlboké, skryté príčiny. Nechcú si uvedomiť, že hroziaci kolaps prírody je len nevyhnutných dôsledkom týchto nepoznaných príčin. Že všetkými, vyššie spomínanými opatreniami na ochranu prírody budeme síce do určitej miery eliminovať vonkajšie dôsledky, ale nie príčiny toho, čo ich spôsobuje. A z týchto skrytých a neriešených príčin budú potom opäť vyrastať najrozmanitejšie nové neblahé dôsledky, pretože ľudia vo svojom boji za záchranu planéty boli povrchní a neochotní spoznať najhlbšiu, skrytú príčinnosť tohto stavu.

Jediný správny spôsob boja za záchranu prírody je boj na dvoch frontoch. A síce boj proti všetkým vonkajším a viditeľným dôsledkom tohto problému tak, ako to iniciujú aktivisti na svojich ekologických protestoch. Ale zároveň aj boj proti skrytým vnútorným príčinám, z ktorých tieto vonkajšie dôsledky vznikli.

No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť práve na nepoznané, skryté, skutočné príčiny.

Keď nahliadneme do histórie zistíme, že ľudia, i v rámci európskeho priestoru, žili oveľa duchovnejšie. Že duchovno malo v ich životoch oveľa väčšie miesto. I keď samozrejme existuje veľa zlého a nesprávneho, čo by sa dalo vytknúť ľuďom minulých dôb.

No a táto, pomerne silná spojitosť obyvateľstva s duchovným rozmerom bytia, trvala až do obdobia technickej revolúcie. Dovtedy boli vodstvo i vzduch čisté, a naša planéta nemala nijaké ekologické problémy.

Všetko sa však začalo rapídne meniť práve príchodom technickej revolúcie a naštartovaním technického pokroku. Ten mal okrem iného za následok, že v ľuďoch začala čoraz intenzívnejšie vzrastať dôvera vo vlastný rozum, ktorý prinášal nové, neuveriteľné technické vymoženosti. Prílišná dôvera v ľudské rozumové schopnosti však začala postupne odsúvať bokom duchovný rozmer bytia, na základe čoho sa čoraz viacej rozmáhal materializmus a ateizmus.

Základným princípom duchovnosti je láska a úcta k človeku i k stvoreniu, so smerovaním k večnému, duchovnému bytiu.

Základným princípom ateistického materializmu je princíp osobného prospechu, so snahou po konzumnom užívaní si.

Základným princípom ducha je teda láska ku všetkým a ku všetkému, zatiaľ čo základným princípom racionalistického materializmu je predovšetkým láska k sebe samému, prejavujúca sa snahou o dosahovanie osobného profitu.

Do obdobia príchodu priemyselnej revolúcie duchovnosť aspoň do určitej miery tlmila najnižšie, sebecké sklony a pudy človeka. Avšak presunutím absolútnej dôvery na rozum a odsunutím duchovnosti do ríše rozprávok zrazu padli všetky mantinely a všetky obmedzenia. Ľudia sa stali už len bezohľadnými materialistickými živočíchmi, túžiacimi mať stále viac.

Človek duchovný vidí hlavný cieľ bytia v dosiahnutí večnej duchovnej ríše, nachádzajúci sa mimo zeme, zatiaľ čo materialista vidí svoj hlavný cieľ v užívaní si matérie a v konzumnom raji priamo na zemi. A v sebeckom naplňovaní svojej vízie neváha všetko okolo seba zmeniť v ruiny. Veď podľa jeho názoru má len jeden život, a preto z neho musí vyžmýkať, čo sa len dá.

Zjednodušene povedané, kým bolo ľudstvo korigované princípom duchovnosti, žilo v ekologickej rovnováhe. Keď však odsunulo bokom princíp duchovnosti, stalo sa racionálne materialistické, a vo svojej bezohľadnej túžbe mať stále viac, začalo bezbreho drancovať a ničiť prírodné zdroje našej planéty, až to napokon dospelo do štádia, v ktorom sa nachádzame dnes.

Príčinou súčasného stavu je teda vyvýšenie hodnoty racionality rozumu, nad hodnoty ducha. To privodilo konzumný materializmus súčasného typu, ktorým žije západný svet, a ktorý sa ako zhubná choroba šíri do všetkých častí našej planéty. Ide však o proces, prostredníctvom ktorého duchovne mŕtva civilizácia smeruje k vlastnému sebazničeniu.

Žijeme totiž vo stvorení, ktoré je duchovné a jeho účelom je poskytnúť ľudským bytostiam, v ňom žijúcim, priestor pre ich duchovný vzostup k čoraz k čoraz väčšej zrelosti a dokonalosti. Kto však z tohto hlavného účelu stvorenia akýmkoľvek spôsobom vybočí, trebárs vo forme prehnaného uctievania rozumu, materializmu, ateizmu a prázdneho, konzumného spôsobu života, stáva sa duchovne mŕtvym. A preto sa celkom logicky stáva jeho ďalšie zotrvávanie vo stvorení neopodstatnené. Preto, hnaný zákonmi univerza, speje k sebazničeniu, ako to môžeme vidieť na príklade súčasného ľudstva, v jeho fatálnej strate duchovnosti.

Ľudia si však už začínajú uvedomovať tieto skutočnosti. Začínajú vnímať, že ich vskutku čaká ekologický kolaps a sebazničenie. A preto začínajú podnikať kroky k tomu, aby ekologický kolaps odvrátili, čo je chvályhodné a žiadúce.

Ale to je málo, pretože ide iba o odstraňovanie tých najvypuklejších dôsledkov, ktoré má svedomí skrytá, kľúčová vnútorná príčina. A ňou je katastrofálna strata duchovnosti ľudstva, ktorou si samo sebe vykopalo vlastný hrob. A do tohto hrobu ho zrazí buď ekologický kolaps, alebo niečo úplne iné, pretože to, čo je duchovne mŕtve patrí do hrobu.

Ak sa teda vrátime k súčasným ekologickým protestom, sú oprávnené a rozhodne treba zmeniť náš vzťah k prírode. Avšak naša doterajšia bezohľadnosť voči prírode je len dôsledkom skutočnej príčiny, ktorou je pýcha rozumu! Ktorou je pyšné vyvýšenie rozumového racionalizmu nad hodnoty ducha, na základe čoho vznikol sebecký materializmus, ateizmus a konzumné užívanie si.

A práve na týchto princípoch stojí, týmto princípom verí a v súlade s týmito princípmi žije väčšina tých, ktorí sa zúčastňujú ekologických protestov. Uctievanie týchto princípov dohnalo svet do dnešného stavu, avšak ľuďmi, ktorí ich uctievajú, sú aj samotní protestujúci. V tom spočíva veľká faloš a farizejstvo! Nie je predsa možné stáť vo svojom vlastnom živote na deštrukčných princípoch, a keď tieto princípy privolajú deštrukciu, budeme proti nej protestovať a budeme sa snažiť odvrátiť jej dôsledky. Ale svojej vlastnej deštruktívnej filozofie života, ktorá to ma všetko na svedomí, sa nevzdáme!

Milí protestujúci aktivisti! Len ten, kto sa stane duchovne živým, dokáže pomôcť nášmu svetu! Bojujme za ochranu prírody, ale zároveň sa zrieknime deštruktívneho princípu nadradenia hodnôt rozumu nad hodnoty ducha! Zrieknime sa materializmu, ateizmu a konzumného spôsobu života, ako základného zmyslu a jediného vrcholu nášho bytia, pretože len tak bude môcť byť náš boj pravý a úprimný!

Lebo len odstraňovaním vonkajších dôsledkov, bez odstránenia skutočnej príčiny v podstate nič nedosiahneme. Lebo to, čo je samo v sebe duchovne mŕtve, nemôže dospieť k ničomu inému, ako k záhube! K záhube prírody, k záhube planéty, alebo k záhube ľudstva!

Len to, čo je živé, to jest duchovne živé, má schopnosť všetko okolo seba smerovať k životu! Len to je schopné privodiť rozkvet! Rozkvet ľudstva, rozkvet prírody i rozkvet planéty!

Záchrana našej planéty pred ekologickým kolapsom stojí teda na dvoch pilieroch. Na vonkajších opatreniach a na vnútornom, duchovnom oživení jednotlivca, spoločnosti i civilizácie. Lebo duchovne mŕtva civilizácia nemôže nič zachrániť! Ani prírodu, ani svoju planétu, ani samu seba!

Sú však ľudia, zúčastňujúci sa na ekologických protestoch ľuďmi duchovnými? Alebo sú len racionalistickými materialistami, čiže ľuďmi, stojacimi práve na tej platforme, ktorá má ekologický kolaps na svedomí? Ako je na tom známa aktivistka Gréta Thunberg? Opiera sa o duchovné princípy, alebo je len ateistkou a materialistkou?

Náš svet sa môže zachrániť len tak, že sa duchovne obrodí! Inak ho čaká záhuba! Ekologická, alebo nejaká iná!

Mladí protestujúci ľudia by sa preto mali predovšetkým postaviť práve proti zhubnému uctievaniu racionalizmu, materializmu a ateizmu, ktoré moderná civilizácia postavila nad hodnoty ducha! To je príčina, z ktorej vyrastajú všetky jedovaté výhonky!

Mladí ľudia sú však žiaľ, zatiaľ len deťmi materializmu, ktoré si chcú zachrániť svoj racionálne materialistický svet, čo však bez komplexného, duchovno materiálneho snaženia nie je možné.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 21, 2019 6:19 pm

Čipovanie! Cesta k totálnemu zotročeniu človeka v mene pohodlnosti!


Najskôr letel do vesmíru pes a potom človek. A rovnako je to aj s čipmi, čiže podkožnými implantátmi. Najskôr bolo povinné čipovanie psov a zanedlho bude povinné čipovanie ľudí. Prajú si to mocní nášho sveta a už v tomto smere podnikajú patričné kroky. Už mediálne spracovávajú verejnosť informáciami o veľkých výhodách, aké nám to prinesie.

Slovenská verejnoprávna televízia napríklad nedávno informovala o inovatívnej vedeckej konferencii v Stockholme, kde vedci predstavili podkožný čip, implantovaný do ruky človeka.

A hoci verejnoprávna televízia by mala byť nestranná, čiže nestranne informujúca o výhodách i nevýhodách, nedeje sa tak, a ohľadom aplikácie podkožných implantátov vládne zavádzajúca, nadšená jednostrannosť.

Skúsme sa preto teraz pozrieť na celú problematiku trošku komplexnejšie a povedzme si niečo o proklamovaných výhodách čipovania, o jeho nevýhodách, i o duchovnom pohľade na vec.

Najskôr teda výhody, o ktorých sa hovorilo na spomínanej vedeckej konferencii v Stockholme. Hlavnou z nich je, že všetko bude pre nás oveľa pohodlnejšie. Užívateľ čipu si ho môže pripojiť k svojmu smartfónu a naprogramovať ho, alebo v ňom uchovávať dáta. Môže mu slúžiť na platenie, na identifikáciu, na vstup do budovy, kancelárie či fitnescentra, na zábavu prostredníctvom sociálnych sietí, ale môže pomôcť aj v stave zdravotnej núdze. Budú na ňom naše zdravotné záznamy, alebo trebárs komplexné monitorovanie zdravotného stavu, čo môže byť prelomové pre naše zdravie. Už v roku 2017 si napríklad zamestnanci v americkej firme mohli prostredníctvom podkožného implantátu kúpiť jedlo, prihlásiť sa do počítača, alebo používať kopírovacie zariadenie.

A teraz sa pozrime na nevýhody čipovania, o ktorých sa pri nastávajúcej, masívnej mediálnej propagande, so snahou o ich celoplošné zavedenie nebude určite hovoriť.

Všetko bude postupne smerovať k tomu, že človek bude môcť fungovať v spoločnosti už len s implantovaným čipom. Len tak sa bude môcť preukázať občianskym preukazom, len tak bude môcť zaplatiť, odomknúť auto, alebo byt. Len tak mu bude môcť byť poskytnutá zdravotná starostlivosť a podobne.

Obrovskou nevýhodou čipov je, že údaje na nich môžu byť zneužité. Zneužité v neprospech ich užívateľov a využité v prospech šedých eminencií, stojacich v pozadí, ktorých zámerom bolo dosiahnutie celoplošného čipovania obyvateľstva.

Tak, ako totiž môže hacker vstúpiť do počítača, alebo počítačovej siete niekoho iného a voľne disponovať s jeho dátami, tak bude možné elite disponovať najosobnejšími údajmi obyvateľstva, čím im budú ľudia úplne vydaní napospas.

Takýmto spôsobom bude elita držať na uzde celú spoločnosť i všetky národy. Takýmto spôsobom bude spoločensky, finančne, alebo existenčne likvidovať nepohodlných. A naopak, odmeňovať a vyzdvihovať svojich poskokov a pätolízačov.

A práve o toto ide predovšetkým! Toto je skrytým účelom čipovania, ktorým bude úplné a bezvýhradne ovládnutie stáda ľudských oviec. Týmto spôsobom ich niekto „tam hore“ bude mať dokonale vo svojej hrsti. Je preto maximálne smutné, keď sa ľudia nadšene hrnú do čipovania skutočne ako nejaké slepé stádo, neuvedomujúc si tieto skryté skutočnosti, o ktorých im nikto z jeho propagátorov nikdy nepovie.

Okrem štandardných funkcií, nachádzajúcich sa na čipe, o ktorých sme hovorili, sa však na ňom budú nachádzať i funkcie neštandardné. Už dávno sú totiž vyvíjané rôzne technológie, schopné ovládať myseľ a emócie. Technológie, schopné ovplyvňovať naše emocionálne prežívanie od radosti a eufórie, až po zlosť a agresivitu. Technológie, schopné zvnútra psychicky deštruovať našu osobnosť.

Je napríklad známe, že počas druhej svetovej vojny dostávali ruskí vojaci pred rozhodujúcim útokom prídel vodky, aby mali otupené zmysly a na povel išli aj na smrť. Američania za rovnakým účelom využívali vo Vietname drogy. No a ľudia s implantovanými čipmi pôjdu do potencionálneho útoku v eufórii, vyvolanej z nejakej vzdialenej počítačovej centrály prostredníctvom čipov v ich tele.

V súčasnosti žijeme napríklad v dobe, v ktorej ľuďmi vo veľkej miere manipulujú médiá. Na objednávku mocných účelovo formujú verejnú mienku do takej podoby, ako si to mocní želajú. A masy to aj skutočne takto prijímajú a považujú to za skutočnosť.

Tento proces sa však má prostredníctvom implantovaných čipov ešte viac zefektívniť a priviesť do dokonalosti. Z ľudí sa majú stať už len akýsi bioroboti, ktorých bude možné ovládať absolútne podľa vlastného priania. Bioroboti, ktorí budú na cudzí pokyn vraždiť, páchať samovraždy, alebo čokoľvek iného podľa priania a rozmaru mocných. K tomuto všetko speje!

No a na záver si ešte ukážme duchovný pohľad na danú problematiku.

Keď sa v roku 2012 podľa Mayského kalendára nekonal koniec sveta, mnohí to obrátili na posmech. Ľudia si vydýchli a všetko ide ďalej po starom. Málokto si ale uvedomuje, že koniec starého, racionálne materialistického sveta a vznik čohosi nového, stojaceho na duchovno morálnych základoch nie je nič, k čomu dôjde z jedného dňa na druhý. Je to proces! Postupný neodvratný proces, ktorý sa práve v našej dobe skutočne blíži k svojmu vrcholu!

O tom, že žijeme v dobe veľkého zlomu svedčia mnohé znamenia. Napríklad predpovede Sibyly. Tá o nej hovorí, ako o dobe, v ktorej budú na oblohe lietať železné vtáky a v ktorej nebude možné rozoznať muža od ženy, čo dnešná gender ideológia skutočne priviedla k svojmu vrcholu.

Aj v Biblii sa píše o tejto prelomovej dobe, a to najmä v jej závere, v zjavení Jánovom, v Apokalypse. Sú tam opísané jej mnohé poznávacie znaky, a medzi nimi sa nachádza aj informácia o aplikácii podkožných implantátov: „všetci, malí i veľkí, bohatí i chudobní, prijímajú na pravú ruku, alebo na čelo znak, a nik nemôže kupovať alebo predávať, iba ten, kto má znak.“

V Biblii sme teda pred čipovaním varovaní! A to preto, lebo na základe toho, čo sme hovorili v druhom bode, sa človek stane zo samostatne sa rozhodujúcej, slobodnej duchovnej bytosti, bytosťou mentálne a emocionálne zotročenou, ovládanou elitou prostredníctvom čipov. Bytosťou, schopnou konať na cudzí príkaz tie najohavnejšie veci. Bytosťou, ktorej budú zadávané úlohy a jej celkové životné smerovanie prostredníctvom centrálneho počítača, komunikujúceho s implantovaným čipom v jej tele.

Dalo by sa však namietať, že za všetky zlé činy, ktoré budú ľudia takýmto spôsobom páchať na príkaz úzkej elity svetovládcov, nebudú niesť zodpovednosť, pretože budú konať takpovediac v nepríčetnosti.

To je však omyl! Ľudia budú niesť plnú duchovnú zodpovednosť, pretože svojim súhlasom s implatovaním čipu do vlastného tela dovolili iným, aby ich ovládali. A dovolili im to aj napriek tomu, že v Apokalypse boli pred tým varovaní!

Ale keďže dnes sú ľudia materialistickí a duchovné varovania i všetko duchovné je im ukradnuté a smiešne, neberú tieto veci vážne, a na základe mediálnej manipulácie o veľkých výhodách podkožných implantátov budú náchylní k súhlasu s ich zavedením.

Avšak toto ich rozhodnutie bude posledným slobodným rozhodnutím, ktoré učinia! A práve za to ponesú plnú duchovnú zodpovednosť! Na základe toho sa totiž potom stanú otrokmi a bytosťami, ktoré ovládajú iní. Za všetko nízke, zločinné a zlé, čo potom na cudzí príkaz vykonajú, ponesú veľký diel osobnej zodpovednosti, pretože oni sami, keď ešte mali slobodnú vôľu, sa rozhodli podstúpiť čipovanie, a tým darovať výsadu vlastného slobodného rozhodovania iným.

Títo ľudia nebudú mať žiadnu poľahčujúcu okolnosť, pretože Biblia ich pred tým varovala, ale oni boli tak materialisticky slepí a tak vzdialení od duchovna, že to ignorovali. A tak ich nakoniec ich pohodlnosť a ich ateizmus a materializmus zničia, pretože sa stanú otrockými humanoidnými bytosťami, ktoré ovládajú iní.

Ak vám teda budú v dnešnej, alebo v blízkej dobe materialistické média hovoriť o výhodách čipovania, neverte im! Neverte im a v žiadnom prípade nezapredávajte za tieto výhody a za proklamovanú pohodlnosť svoju dušu a svoju osobnosť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Okt 28, 2019 6:40 pm

Tragické dôsledky nechápavosti učeníkov

Ak staviame na nesprávnom základnom pochopení, nemôže z toho vzísť nič dobrého. Môžu z toho vzísť len ďalšie, ešte väčšie omyly. A ak sa niekto týchto omylov drží, riadi sa nimi a nedá na ne dopustiť, je to istá cesta do nešťastia. No a žiaľ, k niečomu podobnému došlo aj v kresťanstve.

V evanjeliách je zaznamenané, ako si Kristus neraz smutne povzdychol nad svojimi učeníkmi hovoriac: „Ešte aj vy ma nechápete?“ To znamená, že mnohé jeho slová nie len že správne nechápali masy načúvajúcich ľudí, ale správne ich nechápali aj jeho vlastní učeníci. A preto sa potom v ústraní snažil Pán svojim učeníkom tieto veci správne vysvetliť.

A teraz sa skúsme zamyslieť nad tým, že ak už počas života Krista jeho učeníci mnohé jeho slová správne nechápali, po jeho smrti, keď už z jeho strany nebola možná žiadna korekcia ich omylov, sa na týchto omyloch ďalej stavalo, čím vznikli ešte väčšie omyly. No a z tejto vzájomnej spleti správne a nesprávne pochopeného sa postupne formovala tradičná kresťanská vierouka, ktorej sa kresťanstvo drží až do dnešných dní.

Preto tvorí v súčasnosti kresťanstvo akúsi zmes pravdy i mnohých skreslení toho, čo kedysi povedal Kristus svojim učeníkom. To znamená, že mnohé veci nie sú dnes vnímané tak, ako to Pán pôvodne myslel, ale tak, ako to nesprávne pochopili jeho učeníci, hoci ich chcenie bolo dobré.

Voči týmto argumentom by asi mnohí kresťania namietali, že štyridsať dní po Ježišovom ukrižovaní bola predsa na nich vyliata sila Ducha Svätého a oni sa stali duchovne neomylní.

Skúsme sa však nad touto argumentáciou hlbšie zamyslieť. Ježiš Kristus bol vteleným Slovom Božím. A preto mohlo Slovo Najvyššieho prúdiť jeho ústami k pozemským ľuďom v neskreslenej podobe. Učeníci boli s týmto Slovom v každodennom kontakte, pričom niečo z neho chápali správne a niečo nesprávne tak, ako je to zaznamenané v evanjeliách.

Čo však môže byť viac, ako toto? Čo môže byť viac, ako každodenný osobný kontakt človeka s vteleným Slovom Božím? Veď práve kvôli jasnému, čistému a ničím neskalenému podaniu Vôle Najvyššieho bol v skutočnosti nutný príchod Ježiša Krista, pretože nikto iný by to nedokázal. Len Syn Najvyššieho! A preto bolo Božie Slovo, plynúce z jeho úst tým najvyšším, čo vôbec mohlo ľudstvo dostať.

To však reálne znamená, že ten, kto nebol schopný určité časti Slova Najvyššieho správne chápať z priamo z úst jeho Syna, nemohol sa jednoducho stať plne duchovne znalým prostredníctvom osvietenia Ducha Svätého. Lebo ak by niečo takéto bolo možné, Kristus by vôbec fyzicky nemusel prísť na zem a Vôľa Otca, ktorú vo svojom Slove prinášal, mohla byť ľuďom zvestovaná kompletne prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého.

Tak sa však nestalo a Pán Ježiš musel prísť na zem, aby to urobil osobne, pretože práve osobné sprostredkovanie Slova Najvyššieho bolo tou jedinou najefektívnejšou možnosťou priblíženia sa Stvoriteľa k človeku.

Prostredníctvom Ducha Svätého bola po štyridsiatich dňoch od Ježišovej smrti vyliata na učeníkov sila, prostredníctvom ktorej sa stali schopní rozširovať Slovo Pána medzi všetky národy sveta. Prostredníctvo Ducha Svätého teda obdržali len silu k šíreniu Slova a nie duchovnú neomylnosť.

A keďže neobdržali duchovnú neomylnosť, vo svojom najlepšom chcení šírili Slovo Pána tak, ako ho oni sami pochopili, hoci ich výklad nebol vždy v súlade s tým, ako to pôvodne myslel Ježiš.

Takéto bolo reálne dianie a tomu zodpovedá aj súčasná kresťanská realita, z neho vyplývajúca.

Zásadná otázka znie: Ako teda rozlíšiť to učeníkmi správne pochopené od nesprávne pochopeného, čo sa nachádza v súčasnej kresťanskej vierouke?

Máme dve možnosti. Prvou z nich je náš cit a naše svedomie. Oboje sú impulzmi nášho ducha a náš duch, to jest naše pravé ja, je nám schopné práve prostredníctvom impulzov citu a svedomia ukázať to, čo korešponduje s pravdou. Umožňuje nám rozlišovať pravdivé od nepravdivého a správne od skresleného.

Ak takýmto spôsobom človek vážne skúma učenie vlastnej viery, mal by v ňom dokázať oddeliť zrno od pliev. To však vyžaduje obrovskú osobnú odvahu postaviť sa pevne na pozície vlastného vnútorného cítenia, proti mnohému, čo je považované cirkevnou tradíciou za nemenné pravdy, s ktorými sa ale vnútorne nemožno stotožniť. To je teda prvá možnosť.

O druhej možnosti nám hovorí samotný Pán Ježiš svojimi slovami, zaznamenanými v evanjeliách: „Ešte veľa by som vám mal toho povedať, ale teraz by ste to nepochopili. Keď však príde Duch Pravdy, uvedie vás do celej Pravdy“.

To znamená, že Pán Ježiš zasľúbil príchod niekoho, kto má vo vzdialenej dobe vnútorne zrelšiemu ľudstvu sprostredkovať celú Pravdu, na ktorú ľudia jeho doby neboli ešte zrelí a pripravení. A to ani jeho učeníci, ktorí nesprávne chápali ešte aj mnohé z toho, čo im mohol povedať.

A pretože Pán Ježiš videl, že na základe nesprávneho pochopenia svojich učeníkov vznikne neskôr kresťanstvo, ako zmes pravdivého a skresleného, zasľúbil ľudstvu príchod Ducha Pravdy a ten má toto klbko rozmotať. Má priniesť to, čo kedysi hlásal Ježiš, a to v neskreslenej podobe. A zároveň má priniesť aj to, čo Kristus ľuďom svojej doby nemohol povedať, pretože by to kvôli svojej vtedajšej nezrelosti vôbec nepochopili.

A stalo sa! Duch Pravdy prišiel a v diele „Vo Svetle Pravdy“ rozmotal zmes pravdivého a nepravdivého v kresťanstve. Očistil Ježišovo učenie od nepochopenia a neporozumenia jeho učeníkov, a zároveň priniesol ľudstvu poznanie plnej Pravdy, ktorú za čias života Krista ešte nebolo schopné chápať.

Pravda teda bola na zemi ukotvená a každý kresťan, čo podvedome tuší, že nie všetko je v učení cirkví správne, má možnosť podrobiť to svojmu vážnemu skúmaniu práve prostredníctvom diela „Vo Svetle Pravdy“. Pri jeho čítaní nech aktivuje svoje cítenie a svoje svedomie, ktoré sú impulzmi jeho ducha a Pravda Ducha, obsiahnutá v tomto diele nevyhnutne zarezonuje s pravdou jeho vlastného srdca. S pravdou jeho vlastného duchovného jadra.

Páska padá a viera sa stáva presvedčením, pretože len v presvedčení je oslobodenie a spása!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Nov 04, 2019 6:34 pm

Zásadný omyl kresťanskej symboliky


Tým omylom je vnímanie kríža a pohľad naň. Existujú totiž dva druhy krížov, o ktorých budeme hovoriť. A to kríž rovnoramenný a kríž kresťanský, s predĺženým zvislým ramenom.

Symbol rovnoramenného kríža môžeme nájsť v rôznych civilizáciách dávno pred kresťanstvom. To znamená, že už v dávnych dobrách bola vnímavými ľuďmi zachytená vznešená symbolika rovnoramenného kríža, ktorá je nadčasovým vyjadrením základnej Pravdy bytia.

Ide o symbol Pravdy Božej, vyjadrenej vzájomným priesečníkom dvoch rovnakých ramien. Ramena zvislého a ramena vodorovného, ktoré symbolizujú dva základné princípy bytia: princíp lásky a princíp spravodlivosti. Tieto dva princípy vytvárajú vo vzájomnej súčinnosti dokonalú harmóniu.

Vo vzťahu k ľuďom tieto skutočnosti celkom prakticky znamenajú, že ak chceme vo svojom živote dosiahnuť harmónie, musíme v ňom rovnovážne uplatňovať ako princíp lásky, tak i princíp spravodlivosti. Názorne si to môžeme ukázať trebárs v manželstve, pretože harmonické manželstvo má byť pôdou, z ktorej má vyrastať harmonicky rozvinutá mladá generácia. Pôdu harmónie má vytvárať muž a žena. Muž by mal vo vzťahu k deťom reprezentovať princíp spravodlivej prísnosti, zatiaľ čo žena princíp ochraniteľskej lásky. Ak tak naozaj činia, v súhrne sa deťom dostáva presne takého harmonického prostredia, aké k svojmu vývoju potrebujú.

Takýmto, celkom reálnym a praktickým spôsobom sa odráža základná Pravda bytia do stvorenia. A jej odraz, v podobe rovnoramenného kríža harmonického spolupôsobenia dvoch základných princípov Lásky a Spravodlivosti, môžeme nájsť okolo seba aj v rôznych iných podobách.

Hovorí sa, že dych je život. A preto sa aj náš vlastný dych zachvieva v symbolike rovnoramenného kríža Pravdy. A to v harmonickom priesečníku výdychu a nádychu.

Symboliku rovnoramenného kríža môžeme nájsť aj harmonickom priesečníku aktivity a odpočinku, čo celkom prakticky znamená, že ak túto harmóniu z nejakých dôvodov dlhodobo porušujeme, trebárs formou workholizmu, vybočujeme z Pravdy bytia, a to môže mať veľmi neblahé dôsledky na náš zdravotný stav.

A rovnoramenný kríž Pravdy je vtlačený aj do takého elementárneho prírodného diania, akým je striedanie dňa a noci, alebo striedanie prílivu a odlivu.

Avšak v znamení rovnoramenného kríža Pravdy je napísaná aj samotná Biblia. Starý Zákon predstavuje princíp Spravodlivosti a Nový Zákon princíp Lásky.

Ak sa hlbšie pozrieme na samotný rovnoramenný kríž, princíp Spravodlivosti v ňom zastupuje zvislé rameno. Zvislé rameno, ako meč! Ako výkričník za vetou! Zvislé rameno, ako spravodlivá prísnosť! Ako spravodlivý úder biča, ktorý vyháňa priekupníkov z chrámového nádvoria.

Horizontálne rameno predstavuje Lásku, ktorá akoby prečiarkovala, a tým do určitej miery negovala drsnú prísnosť Spravodlivosti. Lásku ochraňujúcu a pomáhajúcu. Lásku dávajúcu a mysliacu na iných viac, ako na seba.

Takéto je základné posolstvo rovnoramenného kríža vo vzťahu ku všetkým vedomým bytostiam, žijúcim vo stvorení, ktoré sa majú snažiť žiť v súlade s jeho princípom, aby vytvárali harmóniu.

Keď kedysi Kristus hovoril, aby sme zobrali kríž a nasledovali ho, tak hovoril práve o rovnoramennom kríži. O kríži harmónie nosných princípov Lásky a Spravodlivosti. Tie máme vedome prevziať do štruktúry svojej osobnosti a nasledovať ich. Nasledovať ich, čiže riadiť sa nimi v každodennom živote, pretože len v tom spočíva záruka tvorby harmónie.

A práve v znamení rovnoramenného kríža prišiel na zem samotný Kristus, aby starozákonnú, drsnú prísnosť Spravodlivosti, zjemnil novým Zákonom Lásky. Lásky k blížnemu, ako k sebe samému.

Kresťanský kríž s predĺženým zvislým ramenom však symbolizuje niečo úplne iné. Symbolizuje utrpenie, bolesť a smrť, pretože na takomto kríži popravovali v rímskej ríši najťažších zločincov. A na takomto kríži popravil židovský národ Božieho Syna, ktorý prichádzal v znamení rovnoramenného kríža Pravdy a prinášal ľuďom poznanie jeho horizontálneho princípu Lásky.

Ježiš prichádzal k najvyspelejšej časti ľudstva, k židovskému národu, aby jemu, a prostredníctvom neho celému svetu, ukázal vo svojom učení cestu k spáse, ktorú ľudia stratili. Prichádzal zachrániť a spasiť poblúdený svet, smerujúci do záhuby. Prichádzal nám vo svojom učení ukázať, ako máme správne žiť. Ako máme správne myslieť a jednať, aby sme žili v harmónii a smerovali k spáse.

Žiaľ, čisto rozumové uchopenie starozákonných spisov, a tiež mnohé ľudské nedostatky, chyby a necnosti, vychýlili duchovnú elitu židovského národa natoľko od Pravdy, že nebola schopná spoznať Ježiša, prichádzajúceho z Pravdy. Nebola schopná rozpoznať veľkosť jeho Slova, pretože to, čo hlásal, sa často nezhodovalo s ich vlastnými výkladmi. A preto, opantaní temnotou a rozumovou ješitnosťou, sa nenávistne obrátili proti nemu. Usilovali o jeho elimináciu a nakoniec ho zavraždili, v snahe umlčať jeho osobu i jeho učenie. Preto ho pribili na kríž!

Otec nebeský však neposlal na zem svojho Syna, aby mu ho tu zavraždili! Poslal ho k nám so svojim Posolstvom Lásky, aby nám ukázal, ako máme správne uvažovať a jednať. Aby nám ukázal jedinú pravú cestu k spáse, ktorú ľudia, upadnuvší do temnoty vlastných chýb, necností a rozumovej domýšľavosti stratili. A svojou stratou pravej cesty k Svetlu sa odvrátili od Stvoriteľa. Opätovne sa pomeriť s Vládcom všehomíra však bolo možné len tým, že im jeho Syn ukáže pravú cestu k nemu a oni ju budú nasledovať. A preto jedine v nasledovaní Slova Syna Božieho spočíva spása.

Jeho vražda na kríži nebola spásou, pretože cesta k Stvoriteľovi a cesta k zmiereniu sa s ním nemôže predsa viesť cez vraždu. Cesta k Stvoriteľovi vedie jedine cez plnenie jeho Vôle, ľudstvu ukázanej v Ježišovom Slove.

Vražda Krista na krížili bola snahou o elimináciu pravej cesty spásy! Bola vzburou proti Stvoriteľovi a jeho Poslovi!

Lebo cesta k spáse je len cestou harmónie! Cestou harmonického spolupôsobenia Spravodlivosti a Lásky, uplatňovanej v každodennom živote. Len v tom spočíva zmierenie človeka so svojim Stvoriteľom.

Cesta k spáse teda nespočíva vo vražde Božieho Syna na kríži, ktorú ľudstvo vo svojom poblúdení vníma ako akt zmiernej obety. Táto vražda nikoho s nikým nezmierila, ale naopak, iba prehĺbila priepasť medzi človekom a Stvoriteľom, pretože zmieriť nás s Pánom môže len náš život v láske a spravodlivosti, ktorý nás povedie do kráľovstva nebeského, nachádzajúceho sa v Pánovej blízkosti. Mylné uctievanie vraždy ako aktu spásy a zmiernej obety so Stvoriteľom nás tam neprivedie, pretože je to len pomýlená ľudská predstava.

Ak vzájomne porovnáme rovnoramenný kríž, v znamení ktorého prišiel Kristus, s kresťanským krížom utrpenia, zrady a vzbury proti Stvoriteľovi zistíme, že od rovnoramenného kríža sa líši predĺžením zvislého ramena Spravodlivosti.

A toto predĺžené rameno spravodlivosti symbolizuje vo vzťahu k ľudstvu, ktoré zavraždilo Božieho Posla Lásky, zvýšenú mieru prísnosti Spravodlivosti. A táto zvýšená miera prísnosti Spravodlivosti za obludný čin vraždy visí nad ľudstvom, ako jeho vina. Ako ťažká karma, a my sa ku nej môžeme postaviť dvojakým spôsobom.

A síce tým, že budeme hľadať zmierenie so svojim Stvoriteľom prostredníctvom nášho života, žitého v duchu vzájomnej harmónie princov Lásky a Spravodlivosti, čím budme spieť k spáse.

Alebo budeme, poplatní skriveným ľudským výkladom, naďalej považovať vraždu na kríži za akt zmiernej obety a plán spásy, čím ale sami seba vystavíme zvýšenej miere pôsobenia drsnej, prísnej a neoblomnej Spravodlivosti Pána, pretože sme temnými ľuďmi spôsobenú vraždu nevinného pripisovali Stvoriteľovi, ako jeho zámer a plánovaný akt spásy.

Vy nešťastní! Len medzi vami, ľuďmi, sa plánujú vraždy za účelom dosiahnutia niečoho! Len vy ste s niečím takým zvráteným schopní kalkulovať vo svojich plánoch! Nikdy však nie váš Pán a najvznešenejší Boh, ktorého chcete silou mocou znížiť k obrazu svojej vlastnej úbohosti!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Nov 11, 2019 6:35 pm

Choromyseľnosť rozumu nemá hraníc! Katastrofická vízia!


Etiketa správneho stolovania sú rozumom určené pravidlá, ako sa slušne správať pri jedení. Ak sa však človek začne riadiť týmito pravidlami a nemá v sebe nič vyššieho, čo by mu umožnilo nadhľad nad matériou a čisto rozumovým uvažovaním, môže skĺznuť až k obmedzenosti a smiešnosti.

Dôkazom takejto úbohosti bol krátky rozhovor v slovenskom rozhlase s odborníkom na etiketu stolovania. Keď rozhovor dospel k tomu, že v horúcich letných dňoch je pre naše zdravie najprospešnejšia konzumácia zeleninových šalátov, redaktorka sa dotyčného odborníka spýtala, ako správne jesť zeleninový šalát.

A odborník povedal približne toto: „Šalát máme v súlade s etiketou stolovania jesť vidličkou. Ingrediencie v šaláte by preto mali byť pokrájané na malé kúsky. Ak sa však stane, že niektoré kúsky sú väčšie a nemôžeme si s nimi poradiť vidličkou, je možné použiť aj nôž. Ale to už nie je z hľadiska etikety stolovania správne. Kto preto chce zachovať bontón, nech radšej nechá kúsky šalátu, s ktorými si nemôže poradiť vidličkou nedojedené.“

Táto nesmierne užitočná rada, ktorá odznela v slovenskom rozhlase počas horúcich letných dní má enormným spôsobom pobúrila, pretože je dokonalou ukážkou úzko obmedzeného fixovania vedomia na jediný, rozumový uhol pohľadu, so stratou schopnosti vidieť veci v širšom kontexte. A ten širší kontext spočíva v uvedomení si, že na našej planéte trpí hladom 850 miliónov ľudí, a z toho vyše 100 miliónov z nich trpí hladom extrémnym. Z tohto hľadiska sa dobrá rada odborníka na etiketu, odporúčajúca nechať na tanieri nedojedené zvyšky šalátu, ak ich nemôžeme zjesť slušne, javí ako neuveriteľná absurdnosť, necitlivosť a bizarnosť. Ja osobne by som tomuto erudovanému odborníkovi na etiketu doprial žiť na miestach, kde je hlad a kde by určite po niekoľkých dňoch zjedol všetko, čo je na tanieri. Ba možno aj tanier samotný.

Podobne uletených ľudí, rozumom až smiešne obmedzených vo vzťahu k etikete, alebo hygiene, bez patričného zohľadnenia širších súvislostí je samozrejme viac. Spomínam si trebárs na jednu príhodu, súvisiacu s úzkostlivou čistotnosťou, o ktorej mi rozprávala moja známa.

Cestovala vlakom a oproti nej sedel mladý muž. Mladík si vytiahol z tašky igelitový sáčok a v ňom mal koláč. Opatrne vysunul kúsok koláča zo sáčka a začal jesť. Ako ho jedol, posúval sáčok postupne smerom nadol a úzkostlivo dbal, aby sa prstami nedotkol koláča. Keď ho už takmer dojedol a v sáčku zostal už len kúsok, ktorý by musel vybrať prstami, odhodil koláč so sáčkom do koša. Nie však preto, že by mu nechutil, ale preto, že sa už nedal zjesť absolútne sterilne a hygienicky.

Aj v tomto prípade by bolo asi užitočné odsunúť dotyčného do oblastí hladu, kde by s chuťou zjedol koláč, aj keby mu spadol na zem.

Prečo ale hovoríme o týchto dvoch príkladoch? V prvom rade preto, že ide o do neba volajúcu neúctu k práci všetkých, ktorí sa zaslúžili o to, aby sme si zeleninový šalát, alebo koláč mohli vôbec kúpiť.

A v druhom rade preto, že oba príklady sú dokonalou ukážkou obmedzenosti rozumu, nad ktorým nie je už nič viac, čo by ho presahovalo. Nič viac, čo by ho preduchovnilo a poľudštilo. Čo by človeku dalo potrebný nadhľad, a s ním schopnosť poznať hlúposť svojho počínania.

Je ale doslova tragické, že oba príklady, ktoré boli uvedené, nie sú ničím výnimočným. Sú totiž žiaľ pravidlom! Sú štýlom života, v ktorom ľudia dneška žijú systémovo! Práve preto sme svedkami mnohých absurdností trebárs v zdravotníctve, v školstve, v politike, pri vybavovaní na úradoch a v mnohých iných oblastiach života. Všade tam je jasne badateľná úzkoprsosť rozumu, ktorá nám v podobe najrozličnejších nezmyslov znepríjemňuje život.

O celej veci by v podstate nebolo treba vôbec hovoriť, ak by šlo len o spomínanú etiketu stolovania, alebo o chorobnú čistotnosť. Je však doslova tragické, ak sa úplne rovnaká miera obmedzenej rozumovej hlúposti prejavuje vo vrcholovej politike, v ozbrojených silách, v policajných zložkách, v riadení štátov, v pohľade na život a jeho hodnoty, vo vzťahu k prírode a v mnohých iných veciach.

Áno, všade tam je jasne badateľná rozumovo racionálna nedostatočnosť. Všade tam je jasne badateľná úzkoprsosť rozumu, ktorý nič nepreduchovňuje, nič nepresahuje a nič nepoľudšťuje. A preto je všade okolo nás toľko úzkoprsosti, obmedzenosti, smiešnosti, malosti, úbohosti a tragikomiky. Ale aj toľko bezohľadnosti, chamtivosti, klamstva, nečestnosti, nenávisti a podobne. Obmedzenosťou rozumu je svet deformovaný práve do takejto podoby.

A ľudia si na to postupne zvykajú, takže im nakoniec to, čo je evidentne úbohé, časom ani také úbohé nepripadá. To, čo je nízke, im časom nepripadá ako nízke. To, čo je obmedzené, im nepripadá ako obmedzené, to, čo je skazené a zvrhlé, im nepripadá ako skazené a zvrhlé, a tak ďalej, a tak ďalej.

To však nie je život, ale živorenie! Živorenie v malosti, úzkoprsosti, obmedzenosti, tragikomike a smiešnosti zúženého, rozumového vnímania reality asi takým spôsobom, ako ju vníma kôň s klapkami na očiach.

Skutoční ľudia však odmietajú postoj väčšiny, kráčajúcej s klapkami na očiach! Skutoční ľudia vnímajú, tušia a cítia tragiku takejto obmedzenosti! Skutoční ľudia sú schopní povzniesť sa trochu vyššie a pozrieť sa na všetko z nadhľadu. Skutoční ľudia nedovolia, aby bola živosť ich citu a ducha spútaná úzkoprsosťou rozumu!

Práve títo skutoční ľudia sú svetlom sveta a soľou zeme! Jedine ich možno nazvať ľuďmi, i keď mnohí stoja na týchto pozíciách nie vedome, ale podvedome. Oni sú baštou ľudskosti, dvíhajúcou vysoko nahor zástavu živého citu a živého ducha, nespútaného a nezotročeného úzkoprsosťou rozumu! Ich rozum im slúži a nezotročuje ich! Ich rozum je preduchovnený a preto má skutočne ľudský rozmer!

Ľudstvo dneška je rozštiepené na dva prúdy. Na prúd ducha, citu a slobody, kráčajúci k výšinám pravého človečenstva, ktorého rozum stojí v službách ducha. A na prúd, svojim vlastným rozumom obmedzených a spútaných otrokov, kráčajúcich v úzkoprsej malosti k vlastnému sebazničeniu.

Sú to dve cesty, z ktorých jedna vedie k svetlu a druhá to temnoty. Sú to dve misky váh osudu našej planéty a našej civilizácie, pričom rozhodne to, čo preváži. Práve dnes sa o tom rozhoduje! Rozhoduješ o tom aj ty, človeče tým, že sa buď necháš spútať vlastným rozumom, ktorý ťa bude čoraz viacej osobnostne obmedzovať bez toho, že by si si to vôbec uvedomoval, alebo sa naopak staneš osobnosťou, slobodnou v duchu a v cite, aby si sa prostredníctvom nich povzniesol do výšin. Aby si tak získal nadhľad nad rozumom, dokázal ho preduchovniť a týmto spôsobom ovládnuť.

Náš svet si žiaľ zvolil cestu rozumu. O jej správnosti ho utvrdzujú stovky technických výdobytkov. Nebadá však, ako je technikou postupne zotročovaný a ovládaný. Tým je však ovládaný rozumom, ktorý techniku vytvoril. Rozumom, so všetkými, čoraz očividnejšie sa prejavujúcimi negatívami, ako je nečestnosť, vypočítavosť, podlosť, egoizmus, pýcha, konzum, chamtivosť, karierizmus a chladný, bezohľadný kalkul. Toto všetko sú však míľniky cesty ku skaze. Cesty k zničeniu a vydrancovaniu zeme, a tým zároveň k zničeniu celej civilizácie, a možno i celej planéty.

Ale našťastie ešte existujú takí, čo sa nestali slepými otrokmi rozumu, jeho lákadiel a výdobytkov. Je ich málo, ale je šťastím nášho sveta, že vôbec sú. Keby ich počet narástol, mohlo by to zvrátiť súčasné smerovanie do záhuby. Ak ale nenarastie, môže to aspoň obmedziť mieru zrútenia našej civilizácie, ku ktorému tlačia svet otroci obmedzenosti rozumu.

A ty, človeče, stojíš uprostred toho diania, a vo svojej slobodnej vôli rozhoduješ o tom, či sa v slobode svojho ducha a citu, a v ich postavení na piedestál svojej osobnosti, staneš strojcom vzostupu civilizácie, alebo či sa v úzkoprsej a úbohej obmedzenosti vlastným rozumom staneš naopak strojcom jej pádu a zničenia.

PS. Ak niekto nevie, čo znamená byť človekom citu, znamená to byť človekom citlivým. Byť citlivým voči svojmu partnerovi, alebo partnerke. Byť citlivým voči svojim deťom. Byť citlivým voči svojim spolupracovníkom, alebo zamestnancom. Byť citlivým voči svojim pacientom, voči svojim priateľom, voči prírode i voči zvieratám. Byť citlivým voči nespravodlivosti a voči nečestnosti. Byť citlivým voči bezohľadnosti a podlosti. Byť citlivým voči farizejstvu, voči klamstvu i voči manipulácii. To znamená byť človekom citu! To znamená byť človekom živého ducha!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Nov 18, 2019 6:25 pm

LGBTI agenda z duchovného hľadiska


Určite vám neuniklo, že v spoločnosti prebieha vzájomný ostrý boj dvoch názorových skupín. Skupiny zástancov, priaznivcov a sympatizantov agendy LGBTI na jednej strane a na druhej strane skupiny jej odporcov. Médiami je vo všeobecnosti vnímané snaženie prvej skupiny ako spoločensky prínosné. Je vnímané ako boj za správnu vec. Ako boj za ľudské práva určitým spôsobom spoločensky znevýhodnenej menšiny. Je to vnímané ako niečo vývojovo, ľudsky a spoločensky progresívne.

Naopak, názorová skupina odporcov agendy LGBTI je mediálne vnímaná ako skupina ľudí neznášanlivých, extrémistických a spiatočníckych, ktorí zastávajú historicky prekonané názory.

Ak by sme si zobrali nejakého absolútne nezaujatého človeka, a ten by sa vážne zahĺbil do argumentácie jednej a potom druhej strany, našiel by mnoho odborných argumentov, na základe ktorých sú ich zástancovia presvedčení o vlastnej pravde. A ak sa príslušníci týchto dvoch názorových skupín stretnú, trebárs v nejakej televíznej, alebo rozhlasovej relácii, obidve strany sú schopné relatívne odborne argumentovať. Avšak na konci relácie odchádzajú rovnako nezmieriteľne protichodne naladení, ako predtým. Nijaká vzájomná odborná debata na tom nedokáže nič zmeniť.

A ak sa z tohto hľadiska pozrieme na širokú verejnosť, tak časť z nej sa prikláňa na jednu a ďalšia časť na druhú stranu, pričom aj tu platí, že nijaká logická argumentácia protistrany nedokáže na tom absolútne nič zmeniť.

Kto má teda pravdu? Ako a kde ju je možné nájsť, ak je akákoľvek rozumová argumentácia kontraproduktívna?

Potom treba pravdu hľadať inak! A to v zohľadnení hlbších, duchovných súvislostí.

Pri tomto hľadaní však treba vedieť, že podnety ducha sa v nás, čiže v našom vnútri zrkadlia prostredníctvom čistých citov a prostredníctvom svedomia. A tieto citovo duchovné impulzy, vyvstávajúce v našom vnútri, nám vždy v najbezprostrednejšej prirodzenosti jasne signalizujú, čo je správne. Čiže, čo je správne stojace v pravde ducha!

To teda reálne znamená, že o tom, čo je správne a dobré nemusíme vôbec uvažovať, pretože to sa v nás okamžite a bezprostredne ozýva v impulzoch čistého citu a svedomia. To, čo je správne a dobré je každému človeku jasné okamžite a bez premýšľania, pretože to priamo a bezprostredne vychádza zo samotnej podstaty nášho ducha. Z podstaty nášho ducha, ktorý má vo veciach správneho hodnotového rozlišovania jednotlivých javov a skutočností vždy absolútne jasno.

Využime teda tejto znalosti v praxi a pozrime sa jej optikou na agendu LGBTI. Trebárs konkrétne na snahu o postavenie zväzku homosexuálnych partnerov na úroveň štandardného manželstva, dokonca i s možnosťou adopcie detí.

Ak človek poctivo skúma sám seba, jeho čistý cit a svedomie v ňom na to okamžite a bez akéhokoľvek premýšľania reagujú, ako na niečo nesprávne. Jeho čistý cit a svedomie sa proti tomu okamžite vzbúria, ako proti čomusi neprirodzenému. Tu netreba ničím argumentovať! Tu netreba nad ničím premýšľať! Tu netreba nič zdôvodňovať! Čistý cit a svedomie okamžite impulzívne formujú jasné NIE! NIE všetkým podobným praktikám, snahám a zámerom!

A je úplne jedno, či je tento vnútorný postoj inými ľuďmi, spoločnosťou, alebo médiami vnímaný ako spiatočníctvo, zaostalosť, homofóbia, či čokoľvek iného. Človek to predsa práve takto jasne cíti a úplne prirodzene sa stavia na stranu svojho cítenia. Tento jeho postoj je postojom vnútornej integrity osobnosti, ktorá stojí pevne na pozíciách svojho vlastného vnútorného presvedčenia. Keby človek jednal inak, musel by predsa klamať seba samého!

Ako je to ale v druhom prípade? V prípade schvaľovania agendy LGBTI? Trebárs konkrétne v prípade registrovaných partnerstiev?

Aj u týchto jedincov ich čistý cit a svedomie signalizujú jasné NIE! Avšak pudy, falošné sklony a ich rozumovo racionálne ospravedlňovanie prekrývajú a zatláčajú do úzadia impulzy čistého citu a svedomia. Každý homosexuál predsa vnútorne jasne vníma, že niečo nie je v poriadku. Že s ním niečo nie je úplne normálne a prirodzené. Ale sila pudovo zmyselných impulzov tela, sila pokrivených sklonov a sila rozumových argumentov, prostredníctvom ktorých sa to človek v sebe snaží ospravedlniť, to v ňom prehluší.

A tak, namiesto boja s nesprávnym a neprirodzeným, sa tomu naopak podvoľuje a podriaďuje. Takýto jedinec už potom nenačúva hlasu svojho čistého citu a svedomia, ale dopraje sluchu iba hlasu svojich slabostí. Ich uplatňovanie, ich zohľadňovanie a snaha o ich spoločenské akceptovanie sa pre neho stáva rozhodujúcim. Takýto človek klame sám seba, keď si myslí, že bojuje za svoje práva. A pritom v skutočnosti bojuje len za práva svojich slabostí a svojej nezriadenosti. Za práva vlastnej neprirodzenosti, ktorú síce citom jasne vníma, ale jeho varovný hlas násilím potláča a zapudzuje.

No a všetci tí, ktorí síce sami nie sú homosexuálmi, ale podporujú LGBTI agendu, prekrývajú nesúhlasné impulzy svojho čistého citu a svedomia falošným, rozumovo racionálnym humanizmom. Jeho prostredníctvom bojujú za legitimitu a legalizáciu osobnostných slabostí iných, pre ktorých by bolo stokrát lepšie, keby sa s nimi snažili bojovať a nad nimi zvíťaziť, ako keď sa im podvoľujú a snažia sa ich spoločensky legitimizovať. Je to iba falošný rozumový humanizmus a falošná rozumová dobrosrdečnosť, ktorými ľudia, schvaľujúci agendu LGBTI, prehlušujú vlastné citové vnímanie neprirodzenosti, nesprávnosti a škodlivosti takýchto snáh.

Záver:

Kto vnútorne vníma agendu LGBTI a všetko, čo s ňou súvisí ako scestné a nezdravé, ten stojí na pozíciach čistého citu a svedomia, ktoré mu to jasne signalizujú. Takémuto človeku nie je treba nič vysvetľovať a nijaké rozumovo racionálne argumenty ho nepresvedčia o opaku. Takýto človek stojí v danej, konkrétnej veci zdravo a správne, pretože má pevnú oporu vo svojom duchu, ktorý sa v ňom prejavuje citom.

A stál by v celom svojom živote ešte oveľa správnejšie a zdravšie, keby sa hlasom svojho čistého citu a svedomia riadil v absolútne všetkom, čo ho postretne a čo musí riešiť. Ak by takto jednal, kráčal by svojim bytím správne, smerom k šťastiu, radosti a harmónii tak, ako ho k tomu v každej situácii jasne nabáda hlas jeho čistého citu a svedomia. Mal by preto tomuto hlasu vždy pozorne načúvať a poslúchať ho.

Kto však vníma agendu LGBTI a všetko, čo s ňou súvisí ako správne, zdravé, humanistické a pokrokové, klame sám seba! Snaží sa oklamať svoje čisté cítenie a svedomie, ktoré mu naznačujú opak. A snaží sa ich oklamať a prehlušiť prostredníctvom kŕčovitého rozumového ospravedlňovania vlastnej úchylky, pudov a slabostí v prípade homosexuálov. Alebo potom prostredníctvom rozumovo racionálne vykonštruovanej dobrosrdečnosti a naivného humanizmu v prípade nehomosexuálov, schvaľujúcich a podporujúcich tieto snahy.

Človeče, riaď sa vždy a všade svojimi čistými citmi a svedomím, a nič iného nepotrebuješ! Vždy pôjdeš správnym smerom a vždy budeš konať správne.

Ak ale tvoje čisté cítenie a svedomie prekryjú hoci aj tie najlepšie rozumové zdôvodnenia, alebo nebodaj pudy, či iné slabosti a nezriadenosti, a ty sa budeš rozhodovať na základe nich, nepôjdeš správnym smerom a tvoje konanie nebude správne. A to ani vtedy, keby sa ti to snáď na prvý pohľad ako správne zdalo.

Pamätaj, že skôr alebo neskôr nakoniec narazíš a bolestne sa zraníš, pretože si kráčal proti pravde ducha, ktorú nesieš vo svojom srdci! A ak ani potom neupustíš od svojej nesprávnej cesty, postihne ťa nešťastie za nešťastím, a nakoniec definitívna záhuba! Záhuba, ktorá bude smutným osudom každého, kto sa zriekol veľkosti vlastného ducha tým, že nedbal jeho hlasu, prejavujúceho sa impulzmi čistých citov a impulzmi svedomia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Štv Nov 28, 2019 5:37 pm

Kresťania! Bratia! K poslednému súdu nevstanete telesne zmŕtvych!


Nedávno ma v rozhlase upútali slová kňaza, ktorý hovoril o tom, čomu veria kresťania. A kresťania veria, že keď zomrú, v deň súdu vstanú fyzicky zmŕtvych a budú žiť večne.

Z týchto slov však vanie absolútna neznalosť duchovných zákonitostí, pričom nejde vôbec o omyl bezvýznamný! Naopak! Ide o omyl nesmierne závažný, ktorý môže veriacim spôsobiť nenahraditeľné duchovné škody.

Vezmime si napríklad slová z Biblie, hovoriace, že „v deň posledného súdu príde Pán súdiť všetkých ľudí. Živých i mŕtvych!“ To podľa názoru kresťanov znamená, že príde súdiť tých, čo na zemi ešte fyzicky žijú, ako aj tých, čo už zomreli, ale k poslednému súdu vstanú telesne zmŕtvych.

Tento výklad je však nesprávny, pretože Biblia je knihou duchovnou, a preto všetko v nej treba chápať ako určité duchovné obrazy. Nie doslovne!

Vzhľadom k vyššie uvedenému citátu to znamená, že ide nie o fyzicky živých a fyzicky mŕtvych, ale o duchovne živých a duchovne mŕtvych! Čiže o tých, ktorí žijú hodnotami ducha a o tých, ktorí ignorujú hodnoty ducha! Pán teda príde súdiť všetkých duchovne živých i duchovne mŕtvych!

O tom, že je to treba chápať práve takto duchovne a nie doslovne, svedčia aj iné Ježišove slová, ktoré povedal jednému zo svojich učeníkov. Ten sa k nemu pridal, ale chcel ešte spolu s rodinou pochovať svojho príbuzného. Ježiš mu však riekol: „Nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. Čiže: nech si duchne mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych. To znamená, že ten, kto nasleduje Krista je duchovne živý, zatiaľ čo ten, čo Krista nenasleduje, je duchovne mŕtvy, i keď je ešte fyzicky medzi živými.

No a podobným spôsobom sú nesprávne chápané všetky citáty z Biblie, zdanlivo potvrdzujúce absurdnú tézu o fyzickom zmŕtvychvstaní zosnulých k poslednému súdu a následný večný život vo fyzickom tele.

Prevráťme však list a pozrime sa na veci tak, ako naozaj sú.

Ako veľmi dobre vieme, všetko čo je hmotné, raz vzniklo a raz zanikne. Tak, ako raz vzniklo naše fyzické telo a raz zanikne, a v ďalšom prirodzenom procese sa rozloží na prach, presne taký istý osud čaká i našu planétu i našu slnečnú sústavu, pretože sú hmotnej podstaty, ako naše telo. Stane sa tak presne v duchu slov: „Prach si a na prach sa obrátiš!“ Hmota nie je večná a preto nie je možné žiť večne vo fyzickom tele.

A predsa každého, kto žil hodnotami ducha, očakáva večný život! Ale nie v hmotnosti, ani v hmotnom tele, ale v ríši Ducha, ktorá sa nachádza nad hmotou. Tam sa dostane každý, kto sa zdokonalil v cnostiach a zbavil všetkých prehnaných hmotných žiadostí. Presne tak, ako to naznačil Pán Ježiš slovami: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Čiže: Moje kráľovstvo nie je zo sveta hmoty, ale zo sveta Ducha.

Kráľovstvo nebeské je kráľovstvom Ducha a každý človek sa má prostredníctvom rozvíjania duchovných hodnôt a duchovných cností usilovať o to, aby sa osobnostne zdokonalil natoľko, že bude môcť vstúpiť do ríše večnosti, ktorá nie je z tohto hmotného sveta. To je našim cieľom! Tam máme smerovať a tam sa máme usilovať dostať! Do ríše Ducha, mimo hmotnosť! Jedine toto je správna viera a jedine toto je správne úsilie!

Ak ale niekto tak, ako kresťania, verí vo vzkriesenie tela, ak sa na každej omši vo vyznaní viery modlí ,,že verí vo vzkriesenie tela a v telesný život večný“, je to niečo nesmierne nešťastné, pretože takýto človek sa svojou vierou pripútava k hmote. Čiže k tomu, čo je dočasné.

A svoju nesprávnu vieru v telesný život večný si potom odnáša so sebou i po svojej smrti a drží sa jej aj na druhom svete. Jeho viera ho však, ako železné okovy, púta k hmotnosti zeme a nedovoľuje mu stúpať na krídlach cností k výšinám Ducha. Nedovoľuje mu stúpať k večnej ríši Ducha, nachádzajúcej sa nad hmotou.

Všetci takýto ľudia zostanú k hmote pripútaní až dovtedy, kým nezačne jej prirodzený rozkladný proces. Rozkladný proces potom nevyhnutne pohltí aj ich osobnosť, nesprávnou vierou natrvalo fixovanú k hmote, aby sa všetko premenilo v prach.

Na záver sa ešte trochu detailnejšie pozrime, čo sa deje po smrti s človekom pravej viery vo večný život v ríši Ducha a s človekom nepravej viery vo večný život vo fyzickom tele po telesnom zmŕtvychvstaní.

V najhrubšej hmote žijú ľudia vo fyzických telách a my ich nazývame živými. Keď zomrú, ich fyzické telo sa rozloží, avšak ich osobnosť, alebo ich duša, odchádzajú do jemnejšej hmotnej úrovne – na druhý svet.

Tam žijú život, podobný životu na zemi. Platia tam však trochu iné pravidlá, ako na zemi, pretože jemná hmotnosť je rozdelená do viacerých úrovní, zodpovedajúcich duchovnej zrelosti jednotlivcov. To znamená, že duchovne zrelí, cnostní a dobrí odchádzajú do vyšších úrovní jemnej hmotnosti, ktoré sú bližšie k duchovnej ríši, a duchovne nezrelí, necnostní a nedobrí odchádzajú do nižších, alebo najnižších úrovni jemnej hmotnosti. Každý odchádza po smrti k seberovným. Dobrí a vedomí k dobrým a vedomým, a zlí a nevedomí k zlým a nevedomým.

Dobrí vo vysokých úrovniach jemnej hmotnosti prežívajú medzi seberovnými radosť a harmóniu, a zlí v nízkych úrovniach jemnej hmotnosti prežívajú medzi seberovnými bolesť a utrpenie. Je to ono klasické členenie na nebo a peklo.

Vysoké úrovne jemnej hmotnosti však ešte nie sú kráľovstvom nebeským večnej ríše Ducha. Sú len akousi vstupnou bránou, kde sa ľudia zdokonaľujú v cnostiach a duchovne dozrievajú až do takej miery, aby mohli napokon vojsť do večnej ríše Ducha.

V nízkych úrovniach ľudia trpia, ale nie je to utrpenie večné. V utrpení pomaly precitajú k hodnotám Ducha, stávajú sa lepšími, a tým pádom pozvoľna postupujú nahor z tých najnižších úrovní k tým najvyšším. Tí však, čo nie sú schopní polepšiť sa, zostávajú natrvalo v nízkych úrovniach medzi seberovnými.

Všetky úrovne jemnej hmotnosti veľmi výstižne vyjadruje pojem „očistec“. Tam teda odchádzame po našej fyzickej smrti, aby sme sa očistili. Aby sme sa v nízkych úrovniach očistili od ťažkých vín a vo vyšších úrovniach od ľahších vín. Aby sme potom, v belostne čistom svadobnom rúchu, očistenom od všetkých vín, mohli vstúpiť do večného kráľovstva nebeského.

Ak je človek cnostný a duchovne zrelý, a má pravú vieru vo večný život v ríši Ducha, po svojej smrti rýchlo postupuje k najvyšším úrovniam jemnej hmotnosti a odtiaľ vstupuje do večnej ríše Ducha.

Ak je ale niekto dobrý a cnostný tak, ako mnohí kresťania, ale verí vo večný život vo fyzickom tele, zostáva pripútaný k predmetu svojej viery, ktorým je hmotnosť. A nebude sa môcť odtiaľ pohnúť a radostne vykročiť k večnému bytiu v ríši Ducha, pokiaľ sa svojej falošnej viery nevzdá. Pokiaľ nepresekne okovy, ktoré ho pútajú k hmotnosti. A ak sa mu to nepodarí ani do posledného súdu, bude spolu s najhrubšou hmotnosťou i so všetkými úrovňami jemnej hmotnosti a ľuďmi, ktorí v nich uviazli, strhnutý do víru zničenia celého univerza. To sa obráti v prach, a tým bude rozomletá na prach i osobnosť každého takéhoto jednotlivca.

Čo však znamená pojem posledný súd? Posledný súd je posledná časová hranica, na ktorej sa má človek rozhodnúť, či bude prostredníctvom vlastného života v súlade s hodnotami Ducha smerovať do večnej ríše kráľovstva nebeského, alebo či nejakými väzbami, závislosťami, alebo falošnou vierou zostane spojený s hodnotami hmoty.

Akým smerom bude teda človek vnútorne naladený v dobe posledného súdu, to sa stane jeho osudom. Osudom večného života v ríši Ducha v prípade jeho vnútorného naladenia a smerovania k hodnotám Ducha, alebo osudom rozloženia všetkého hmotného v prach v prípade jeho naladenia, alebo väzieb na hmotné. A tento zánik v prachu rozloženej hmotnosti je večným zatratením a definitívnym vymazaním z knihy života.

PS. Text vznikol z naliehavej vnútornej potreby varovať kresťanov, aby vážne prehodnotili svoju vieru v telesné zmŕtvychvstanie k súdu, ktorá ich musí priviesť do nešťastia. Lebo dovtedy, kým sa tejto viery nezbavia, zostanú pripútaní k dočasnosti hmoty, a to sa im napokon môže stať osudným.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Dec 02, 2019 7:24 pm

Ľudský tvor! Máš povinnosť budovať vzťah k svojmu Tvorcovi!


Tento vzťah má byť tou najzákladnejšou a najprirodzenejšou skutočnosťou pre každého vedomého tvora, žijúceho vo stvorení. Lebo presne tak, ako je prvým slovom absolútnej väčšiny detí slovo „mama“, reprezentujúce ich vzťah k najbližšej osobe, presne tak isto je základnou povinnosťou každého tvora, žijúceho vo stvorení, mať vrúcny, živý a pevný vzťah k svojmu vlastnému Stvoriteľovi.

Lebo jedine tento vzťah robí z človeka skutočne ľudskú bytosť. Lebo jedine tento vzťah dáva ľudskej bytosti krídla a mení ju v istom zmysle na anjela, ktorý sa na krídlach ušľachtilostí a cností vznáša vysoko nahor, v ústrety Pánovi a do jeho blízkosti.

Lebo jedine tento vzťah dvíha vnútorný zrak človeka od hmoty smerom k výšinám ducha. Lebo jedine tento vzťah bytosti duchovne povznesenej k Stvoriteľovi dáva človeku tak nesmierne potrebný nadhľad nad hmotou, ktorý mu umožňuje hmote skutočne vládnuť a nenecháva ho hmotou zotročiť.

Lebo jedine tento vzťah dáva potrebnú oporu ľudskému bytiu tak, ako keď dávame oporu mladému stromčeku, aby mohol vyrásť, zmohutnieť a priniesť bohaté ovocie dobra a všetkých vysokých a ušľachtilých cností.

O nesmierne zásadnej dôležitosti tohto vzťahu, stojacej vysoko nad všetkým ostatným, sa hovorí v Desatore prikázaní i v modlitbe Otčenáš.

Ja som Hospodin tvoj Pán! Nebudeš mať nikoho a ničoho iného, čomu by si sa klaňal viac, ako mne! V tomto zmysle znie prvé prikázanie. A presne v tomto istom zmysle začína i modlitba Pána slovami: „Otčenáš, ktorý si na nebesiach!“

Táto prvá veta Otčenáša je pohľadom tvora, žijúceho vo stvorení, vysoko nahor k svojmu Stvoriteľovi s vedomím, že jedine z jeho milosti nám bolo darované naše bytie. S vedomím, že vždy zostaneme deťmi nášho veľkého a vznešeného Otca, ktorého Vôľou sa chceme riadiť tak, ako sa deti riadia vôľou a usmerneniami svojich rodičov.

Jedine takýmto spôsobom má stáť ľudská bytosť vo stvorení.

Ale žiaľ, realita je iná! Ľudia, žijúci v hmotnom svete sú absolútne oslepení matériou. Celé ich vedomie, celé ich myslenie, celý ich vnútorný život, celá ich osobnosť a všetko ich snaženie je upnuté iba k matérii.

A tak sa ľudia podobajú hmyzu, ktorý lozí len po zemi a jeho zrak je neustále nasmerovaný len nadol. A tak sa ľudia ako hmyz hmýria po tejto planéte v horúčkovitej aktivite a budujú svoje mestá, vyrábajú svoje autá, počítače, mobily, televízory a tisíce iných vecí, ale žiaľ, to všetko bez Pánovho Svetla a bez jeho požehnania.

Ľudia sa podobajú úbohým vtákom, ktorým niekto na kláte sekerou surovo odťal obidve krídla, a tak sa teraz už len úboho motajú po zemi, bez schopnosti vzlietnuť.

Ale tie krídla si odťali oni sami, pretože veria len v hmotu. A preto ich trvalé vnútorné i vonkajšie upínanie sa na matériu spôsobilo stratu schopnosti ich ducha lietať. Pripravilo ich o schopnosť vzlietnuť na anjelských krídlach vysokých a ušľachtilých cností smerom k výšinám. Smerom k živému Svetlu Pána, ktoré ich volá k sebe, ale ktoré nie je možné dosiahnuť bez zodpovedajúceho duchovného snaženia.

Ale pretože ľudia duchovne neupierajú zrak smerom k Svetlu a nečerpajú z neho, aby im osvetľovalo celé ich pozemské bytie, podobá sa život ľudstva skutočne životu hmyzu. Hmyzu, ktorý si odvykol od Svetla Pána a naopak, privykol na tmu materiálnej nevedomosti. A v tejto tme žije, v tejto tme pracuje, v tejto tme buduje, v tejto tme plodí svoje potomstvo, a v tejto tme napokon aj zomiera.

Temnota matérie sa stala ľudstvu prirodzenosťou a to, čo je svetlé ich už len dráždi, alebo je im to na smiech.

No a v tejto tme nevedomosti materializmu bez Svetla Stvoriteľa, vytvorili ľudia svoju temnú ríšu podvodu, klamstva, bezohľadnosti, chamtivosti, vychytralosti, nečestnosti, plytkosti, neušľachtilosti a nečistoty. A všetky tieto nízke a temné veci už nedokáže prekryť ani lesk blahobytu, dostatku a konzumu, takže v súčasnosti vychádzajú na povrch v celej svojej nahote.

Hľa človek! Hľa ľudské dielo, ktoré vzniklo bez nasmerovania človeka k Stvoriteľovi! Hľa vonkajšia manifestácia vnútornej temnoty, odtrhnutej od Svetla Stvoriteľa, v ktorej ľudia žijú!

A táto temná ríša temných ľudí nespeje k ničomu inému, ako ku svojmu temnému koncu. Ku koncu, v ktorom nakoniec temno pohltí všetkých tých, ktorí ho vnútorne uctievali, ak sa ešte včas nespamätajú! Ak opäť nepozdvihnú svoj zrak k výšinám a nezačnú sa duchovne, osobnostne, mravne a ľudsky dvíhať smerom k Svetlu.

Ako teda vidieť, priam životnou potrebou každého vedomého tvora je nadväzovanie a budovanie vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. K Stvoriteľovi a jeho hodnotám, čoho dôsledkom je povznesenie nahor.

Ak však ignorujeme budovanie tohto vzťahu a uznávanie s ním súvisiacich hodnôt, musí to mať neblahé, ba až tragické dôsledky pre jednotlivcov i pre celé ľudstvo.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Re: Úvahy o živote

Poslaťod markus v Pon Dec 09, 2019 7:23 pm

Bezhraničné sebectvo a osobná uhlíková stopa


Skutočnosť, že ekologické aktivity boli v súvislosti s Gretou Thunberg a ľuďmi, čo stoja za ňou v značnej miere sprofanované neznamená, že teraz máme mávnuť nad všetkým rukou tak, ako to mnohí s radosťou urobili. Zásadný obrat v našom vzťahu k prírode je potrebný, ale nevedie cestou vyrúbenia nových daní a ďalšieho, podobného sofistikovaného zarábania na obyčajných ľuďoch pod zámienkou boja za ekológiu. V skutočnosti však kvôli stále väčšiemu hromadeniu ziskov tak, ako vždy. Bábkou a nástrojom v rukách práve tohto typu ľudí sa stala naivná Greta Thunberg.

My sa však teraz pozrime na ekológiu trošku inak. Nie teda z hľadiska ziskov, ktoré by sa dali z tohto celosvetového problému vytĺcť, ale jednoducho kvôli tomu, že je to potrebné.

Našim sebeckým využívaním zdrojov nad rámec možností našej planéty sme si privodili letá, v ktorých sa pomaly normálne nedá žiť. Letá, ktorých dôsledkom je čoraz intenzívnejšie vysušovanie pôdy, s fatálnymi dôsledkami pre poľnohospodársku produkciu.

Veľkomestské aglomerácie sú natoľko zamorené rôznymi emisiami, že to má napríklad len v Bratislave za následok predčasné úmrtie 1500 ľudí ročne. A hoci je v súčasnosti módou, preorientovávať sa na zdravú výživu, za mnohé choroby, vedúce k úmrtiu, a to najmä choroby pľúcne a srdcové, môže okrem životosprávy aj kvalita ovzdušia.

Toto všetko a ešte mnoho iného je niečím, čo sa každého z nás bezprostredne dotýka. Treba ale zdôrazniť, že my sami nesieme svoj vlastný diel viny na tom, čo sa deje. My sami sa o to pričiňujeme svojim štýlom života.

Ako? Vražednou uhlíkovou stopou, ktorú za sebou ako jednotlivci zanechávame. A celkový súčet týchto sebeckých individuálnych uhlíkových stôp jednotlivcov vedie k vražedným klimatickým zmenám, dopadajúcimi svojimi vážnymi dôsledkami na nás všetkých.

Drobné sebectvá jednotlivých ľudí sa teda zlievajú do jedného obrovského oceánu sebectva vo vzťahu k prírode a celej našej planéte, ktorá to už prestáva zvládať. Búri sa a ničivé dôsledky nášho sebectva nám vrhá naspäť do tváre.

Milióny ľudí sa totiž nikdy nezamýšľali nad tým, že rôzne výdobytky techniky, pokroku a pohodlia, autá, lacné letenky, neuveriteľné plytvanie potravinami pri dovolenkách all inclusive a rôzne iné veci, ktoré si môžeme dovoliť, pretože na to máme, že súhrn všetkých týchto vecí sa stáva veličinou, prekračujúcou možnosti prírody a jej obnoviteľných zdrojov.

Myslieť však na to, čo sa s prírodou a v prírode deje, a to ešte navyše v súvislosti so zodpovednosťou našej vlastnej osoby, je pre väčšinu niečím nereálnym. K vyvodeniu osobnej zodpovednosti u väčšiny ľudí vôbec nedochádza. Zaujíma ich len konzum a vysoký životný štandard, ktorý si chcú užiť, hoci len na dovolenke, ak nemôžu inokedy. Ale to, za akú cenu sa tak deje a akú uhlíkovú stopu po sebe zanechávajú, ich nezaujíma. To je im ukradnuté.

Aby sa zriekli jazdenia autom, leteckých dovoleniek, nových mobilov, alebo mnohých iných výhod a výdobytkov modernej civilizácie im pripadá absurdné. Pripadá im to nemysliteľné, pretože oni predsa žijú len raz, a preto si potrebujú života maximálne užiť. A to bez ohľadu na to, aké to bude mať dôsledky. Bez ohľadu na to, čo bude s týmto svetom, keď už budú starí, alebo keď zomrú. To ich nezaujíma, pretože hlavné je, aby oni sami vyžmýkali zo života, čo sa len dá.

Takto ľudia uvažujú a takto jednajú, pretože v ich vnútri vládne len bezbrehý egoizmus. Vládne v nich slepé klaňanie sa modle ich vlastného, fyzického „ja“. A práve pohanský kult tejto modly vlastného, fyzického „ja“, prejavujúci sa bezohľadným egoizmom, devastuje prírodu na našej planéte a ženie ju ku kolapsu.

Z tejto nastúpenej cesty smrti je len jedno jediné východisko. Vo svete, sužovanom ekologickou krízou a následkami konzumu je len jediné východisko, spočívajúce v dobrovoľnej askéze a uskromnení sa. Jediné východisko, ktoré začína u každého jednotlivého človeka položením otázky: Ako som sa schopný ja osobne obmedziť a uskromniť do takej miery, aby sa moja osobná uhlíková stopa stala pre prírodu našej planéty udržateľná? Jediné východisko spočíva v prijatí osobnej zodpovednosti za to, čo sa vo vzťahu k prírode okolo nás deje.

Ak ale ľudia, jednotlivci, túto osobnú zodpovednosť vo vzťahu k sebe samým nevyvodia, nič sa nezmení a všetko pôjde stále ďalej tak, ako ide dnes, až do úplnej skazy. Ak sa ľudia, jednotlivci, neuskromnia vo vzťahu k možnostiam prírody, zničia ju a tým pádom zničia i seba samých.

Na tomto mieste by mohli mnohí namietať, že rozhodujúci podiel na ničení planéty majú najväčší výrobcovia a priemyselné korporácie. Áno, ale tu si je treba uvedomiť, pre koho vyrábajú! Kto je spotrebiteľom ich produkcie! Koho nároky, požiadavky a blahobyt tým uspokojujú! Sú to masy obyčajných ľudí, ktorých spotrebe je všetka táto nadvýroba určená!

Ako sa ale uskromniť v dnešnom konzumnom svete, v ktorom chce mať každý viac a v ktorom výška spotreby a možnosti užiť si sú vecou spoločenskej prestíže?

V súčasnosti žijeme v spoločenskej klíme, v ktorej je skromnosť a dobrovoľné obmedzovanie sa vnímané ako bláznovstvo. Neuvažujúca konzumná väčšina si však neuvedomuje, že jedine takéto „bláznovstvo“ je cestou budúcnosti, pretože je pre prírodu udržateľné, zatiaľ čo dnešná, všeobecne uznávaná cesta materiálnej a konzumnej prestíže je cestou k vydrancovaniu prírody a jej zdrojov. Je to cesta do skazy.

Žiaľ, pre konzumného človeka s jeho konzumnými hodnotami je uskromnenie nemožné, pretože takéto niečo absolútne protirečí konzumnej filozofii života, ktorá dnes letí a ku ktorej sú masy ľudí neustále povzbudzované prostredníctvom médií, a v nich ustavične zverejňovaných reklám na všetko to, čo ešte musíme mať.

Skutočne uskromniť sa dokáže iba človek s úplne inou paradigmou myslenia a celkového pohľadu na svet. Skutočne uskromniť sa dokáže len človek, ktorý je hodnotovo vzdialený od plytkej, úbohej a zvrátenej konzumnej filozofie života. Človek, ktorého vedomie je zamerané úplne iným smerom. Smerom k osobnostnému rastu prostredníctvom nadobúdania vysokých a ušľachtilých cností! Smerom k hodnotám Ducha! Smerom k nadobúdaniu skutočnej ľudskej zrelosti a veľkosti.

Lebo jedine človek, ktorý kráča týmto smerom, sa stáva tým najprirodzenejším spôsobom skromným! Lebo jedine človek, ktorý upriami svoje životné snaženie smerom k osobnostnému nadobúdaniu hodnôt, ako je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ohľaduplnosť, čistota, ušľachtilosť, ľudskosť a duchovnosť je schopný brať si od života i od prírody len toľko, koľko skutočne potrebuje, pretože materiálne užívanie pre neho nie je prioritou. Lebo len takýto človek sa nepachtí za hodnotami matérie, pretože sa usiluje o hodnoty ducha, ktoré sú pravým bohatstvom. Sú bohatstvom, ktoré nám nevezme ani smrť, zatiaľ čo všetko konzumné a materiálne budeme musieť zanechať na zemi, a na druhý breh odídeme s prázdnymi rukami, ako žobráci. Ako duchovní žobráci a ako zločinci, ktorí vo svojej prázdnej honbe za materiálnymi pôžitkami zločinne zničili vlastnú planétu.

Záver je teda jednoznačný! Prioritné nadobúdanie hodnôt matérie a konzumu je cestou do skazy. Do skazy prírody, planéty i osobnosti človeka, ktorý nakoniec skončí v skaze večného zatratenia.

Naopak, nadobúdanie hodnôt ducha a hodnôt vysokých a ušľachtilých cností, z ktorých jednou je i prirodzená skromnosť, je cestou k udržateľnosti života na našej planéte, a zároveň cestou do výšin Ducha, kde vládne len šťastie, radosť a mier.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
markus
 
Príspevky: 132
Registrovaný: Štv Mar 26, 2015 5:00 pm

Predchádzajúci

Späť na Každodenné témy

Kto je on-line

Užívatelia prezerajúci fórum: Žiadny registrovaný užívateľ nie je prítomný a 1 hosť

cron